Znamenka 2004 – lietanie na Ukrajine
Raz, tak koncom leta, mi Jindro Záhumenský povedal, že sme pozvaní na Ukrajinu. Niečo polietať a hlavne vyskúšať plaváky, ktoré tam chaloši vyrábajú. Dlho sme nevedeli presný termín a až koncom septembra sme sa dozvedeli dátum: 5. – 10. 10. 2004. Pôvodne sme mali ísť štyria – piati aj s mašinami, ale rôzne fámy o mafii a pod odradili postupne všetkých. Zostali sme dvaja.
Pondelok 4.10.2004 telefonicky sme sa dohodli, že mi Jindro pošle auto s prívesom, naložíme môj stroj, dovezieme ho do Topoľčan, u Jindra potom prespím a ráno vyrazíme. Prvý termín nakladania môjho stroja bol stanovený na 16,00h. Takže od 15,30h som bol pri garáži, nachystal som si veci, batožinu a vytlačil som trojkolku. Dostal som aj druhý termín – o 17,00h. No čo už?! Čakám. Prešla 17-ta hodina…. prešla i 18-ta hodina a ja stále čakám… Už drobec nervózny stepujem aj pri hlavnej ceste, kývam skoro každému Mercedesu Sprinter, ktorý ide okolo. Až niečo po 19,00h prichádza ON. Sprinter aj so 7 metrov dlhým prívesom!!! Ani som neveril, že s tým dokáže odbočiť z hlavnej cesty ku mne pred garáž. Otec nám pomohol naložiť MZK, krátka rozlúčka a fičíme ho do Topoľčan. Tam sme to odstavili do Jindrovej firmy na noc.
Utorok 5.10.2004 Ráno sme sa nachystali, v pivovare nakúpili pivo, v obchoďáku potraviny, minerálky, z firmy sme típli preparádnu slivovicu a vyrazili na letisko do Partizánskeho. Naložili sme Jindrovu mašinu a vyrazili do Lučenca, kde nás na letisku čakal Lacko Horváth. Jindrovi zreparoval vrtuľu a išli sme pre ňu. Tam sme zistili, že hoci som si pripravil kameru, nabil baterky do nej a nachystal kazety, zabudol som ju doma… Tak sa Lacko ponúkol, že nám požičia svoju. Mne pridal „pre istotu“ náhradnú vrtuľu na VW. Poobede, nabalení, s mašinami na vozíku, sme vyrazili na východ. K večeru sme dorazili do motorestu neďaleko Sobraniec, kde sme sa napapkali, bacli pivo a išli do hajan.
Streda 6.10.2004 Vstali sme o 04,30h, porobili hygienu a o 05,30h sme vyrazili na cestu. Reku nech sme čo najskôr na hranici, aby sme boli rýchlo vybavení na priechode a aby sme Ukrajinu prešli cez deň. Cez Vyšné Nemecké sme išli smerom na Užhorod. O 06,00h sme boli na hraniciach. Cez slovenskú stranu sme prešli vcelku v pohode. Problémy nastali na ukrajinskej strane… Najprv sme nemali doklad – splnomocnenie, že Jindro môže používať firemné auto aj v zahraničí. Potom nastal problém s výškou kaucie na naše stroje. Niekoľkokrát nám vzali pasy, doklady od MZK, telefonovali na rôzne strany a chceli od nás kauciu 3000$ za stroj!!! Jindro nelenil a telefonoval tiež. Najprv Vitalikovi do Znamenky, že nám tu robia problémy a že sa k nim asi nedostaneme. Mobil s Vitalikom na linke odovzdal šéfovi colnice s tým, že na linke má generála z letiska v Kyjeve… Vitalik nelenil, chopil sa ponúknutej funkcie a na colníka ziapal tak, že ten musel držať mobil aspoň 20cm od ucha… Potom Jindro volal do firmy, aby mu dali kontakt na ukrajinského colníka, ktorý si v ich firme objednal kryt na bazén. Dokonca to bol šéf smeny… Prišiel, zvítal sa s nami, ale nepomohol… Stále od nás chceli kauciu. Znížili ju síce na 1000$, ale furt to bolo viac, ako sme boli ochotní poskytnúť… Sme im vysvetľovali, že nie sme žiadni Onassisovci a že toľké prachy so sebou nenosíme… Po dvoch hodinách strávených na hraničnom priechode sa začala prejavovať nervozita na oboch stranách. Ukrajinský colník mi povedal, že sa môže vysrať na nejakých Slovákov a že máme ísť domov. Ja som mu zas zakontroval slovníkom zo šenku 5-tej cenovej skupiny… V skratke: pohlavné orgány v rôznych mutáciách tam lietali zo strany na stranu… Keď sme sa s Jindrom zhodnotili naše šance na postup ako mínusové, tak som colníkovi (taký malý fúzatý škodoradostný vrták…) povedal, že je jeden píííííp píííííp píííííp, ho môžem píííííp celého jak je, že sa môže strčiť do píííííp a nech nám dá doklady, ukáže, kde sa môžeme otočiť a ísť medzi civilizovaných ľudí… Od jedu ho nadnášalo pol metra nad zemou… Lenže to už sa schyľovalo k striedaniu smien. A po troch hodinách utrpenia nastúpila nová smena, kde bol colník, ktorý rozumel svojmu remeslu. Vyhlásil, že nevidí žiaden problém! Veď MZK sú naším majetkom, doklady sú vypísané na naše mená, tak čo? Vypísali sme nejaké sprievodky, či čo a bez kaucie a bez kdejakých somarín sme vyrazili na púť smer Znamenka. Čakalo nás 1000 (tisíc) km jazdy… Cesty tam majú úplne katastrofálne!!! No, ale my sme potrebovali dobehnúť stratený čas a tak sme ho rezali 100 až 130km/h po tých „potratových“ cestách… Samozrejme, rôzne obchádzky a rozkopávky nám strpčovali život. Striedali sme sa po niekoľkých hodinách za volantom. Keď sme prvý raz zastali na benzínke natankovať, pribehol k nám chlapík, ktorého fascinoval príves. Že koľko stojí, on ho kúpi. Jindro mu hovorí, že 4000Euro. Chlapík ani brvou nemihol a povedal, že dobre, počkajte, doveziem prachy. No ale my sme sa s Jindrom na seba pozreli s výrazom, že kde ty by si na to zobral a vysvetlili mu, že nie je na predaj. Natankovali a vypadli sme. Už sa pomaly zmrákalo a ako tak šoférujem, pozerám do spätných zrkadiel, že vrtuľa na Jindrovom stroji nejako lieta zo strany na stranu. Zastal som na kraji, že to skontrolujem. Jindro sa zobudil a vyšiel tiež. Skúšam gurtne, ktorými sme stroje upevnili – všetky napnuté. Jindro chytí vrtuľu a zrazu celým motorom hýbe zo strany na stranu… Pulíme oči! Skákanie po tých zasratých dierach na „cestách“ spôsobilo, že sa odlomili úchyty, ktorými mal pripevnený motor k trojkolke… Našli sme ďalšiu gurtňu a vyviazali sme zvlášť motor. Každých ďalších 100-150km sme to kontrolovali a doťahovali. Ďalšie šou bolo, keď nás zastavovali policajti. Nie ako u nás, že sa postaví do jazdnej dráhy a zdvihnutou rukou alebo plácačkou zastavuje… Nie… Oni stoja kľudne na druhej strane cesty – v protismere a taký čierno – biely pendrek dvihnú horko ťažko do úrovne pása… No kto má vedieť, že nás zastavujú??? Presvišťali sme cez tri kontrolné stanoviská bez zastavenia. Našťastie nás neprenasledovali… Na každej ďalšej benzínke sa opakovali pokusy o odkúpenie prívesu. Jindro zvyšoval ceny, ale aj pri cene 6000Euro, to s radosťou chceli kúpiť!!! Jeden nám dokonca ponúkol výmenu za menší, asi 5 metrový a doplatok… Radšej sme rýchlo pokračovali ďalej. Do Znamenky sme dorazili v noci o 01,00h nášho času, čo bolo 02,00h Ukrajinského času. Jindro zavolal Vitalikovi a ten dofrčal pre nás. Auto s prívesom sme zaparkovali k nemu do firmy. Keď som sa pozeral na obyčajný pletivový plot a vchod, ktorý tvorila krížom položená fošňa so značkou Zákaz vjazdu, vyjadril som svoje pochyby o uskladnení nášho drahocenného majetku. Lenže vtom z malého baráčku v areáli vyšiel chlapík s „malým bezzáklzovým kanónom“ na opasku a potvrdil, že to tam bez obáv môžeme nechať… Okrem nášho auta s rogalami, tam stáli asi tri či štyri skriňové IFY, ktoré boli upravené na prevoz MZK. Potom nás Vitalik odviezol k nemu domov. Tam nás čakal ďalší šok. Netečie voda… To len v noci a cez deň. Ráno a poobede, keď ľudia chodia do práce a z práce, im ju púšťali. Tak sme si umyli zuby a vyvalili sme sa vedľa seba do manželskej postele. Jak sme zapadli, v tej chvíli sme vytvrdili… Zobudili sme sa až poobede.
Štvrtok 7.10.2004 Po zobudení sme si dali sprchu, lebo už začínala tiecť voda, najedli sme sa a vyrazili pre Mercedes. Vitalikovi sme ukázali, čo sa stalo s Jindrovým motorom. Vitalik chvíľu na to pozeral a vzápätí Jindrovi vynadal, čo do neho vošlo… Že ako môže upevniť motor na takú tenučkú rúrku na trojkolke… No nič, sadajte ideme do druhej firmy, kde to opravíme. Tak sme sa odviezli do firmy, kde vyrábajú plaváky na MZK a lietadlá, ktoré sa predávajú do celého sveta. Firma má výrobňu v pivničných priestoroch činžiakového domu. Zoznámili sme sa s chalanmi z firmy Delta. Vitalikov spoločník – Žeňa, ich pilot Vova, ako aj sympatický dlháň Múrik sa prišli pozrieť na Jindrov motor. S konštatovaním, že „ničivo net problema“ za 5 min mali rozobraný rám trojkolky, za ďalších 10-15min bol zvarený a za ďalších 5 min bola trojkolka skompletovaná. Vyrazili sme na letisko. Očakávali sme veľké letisko s hangármi… Hovno – hovno zlatá rybka, akvárium (hangár) nebude… Dráha asfaltová, v stave skoro ako cesty, po ktorých sme išli, okolo polia, trocha trávy a toť vsjo… Na prostriedku stála firemná IFA, vedľa dve trojkolky Delta teamu. Krídla boli rozložené, ale položené na zemi a priviazané o kolíky. S Jindrom a chalanmi sme začali stavať naše stroje. Groteska nastala, keď Jindro vyhlásil, že nevie, ako sa skladá krídlo do letového stavu. Delta team sa váľal od smiechu po zemi… Jindro sa obhajoval, že predsa on je pilot a nie mechanik… Spoločnými silami sme dali mašinky do letového stavu a navečer sme ich aj prevetrali po okolí. Domáci na dráhu namaľovali pristávacie boxy o celkovej dĺžke 100m. K večeru nám chalani kázali, aby sme dali krídla dolu a priviazali ich k zemi. To sa nám nechcelo a nechali sme krídla na trojkolkách a uviazali sme ich o IFU a ukotvili o zem. Každý z jednej strany. Cez noc ostali pri IFE chalani a strážili všetky rogalá. Samozrejme, museli sme si vypiť s domácimi a musím skonštatovať, že vodku mali výbornú. Potom sme vyrazili do reštiky a nakoniec k Vitalikovi domov. Zoznámili sme sa s jeho peknou manželkou Svetlanou, pokecali, popili a išli chrápať.
Piatok 8.10.2004 Pri raňajkách sme sa dohodli, že dnes vyskúšame plavákové lietanie. Vyrazili sme do firmy, kde vyrábajú plaváky. Z pivničných priestorov (z firmy) vytiahli trojkolku bez motora, potom cez okienka podali von plaváky. Skompletovali to, vyskúšali, či všetko sedí, potom to rozobrali a naložili do IFY. Pýtam sa, že kde je motor a nádrž? Že sú na letisku, prehodia to z inej trojkolky. Na všetko mali čas a nás s Jindrom tam žrali mrle, hlavne keď sme videli, že v diaľke, na letisku sa lieta… No ale konečne prišiel odchod. Vyrazili sme na letisko. Pre motor a nádrž. Ešte som ani nedofajčil cigaretu, už na mňa Vitalik ziapal: Jozef davaj, davaj!!! Oni stihli prehodiť motor a nádrž skôr, než som dofajčil cigaretu….!!! Vyrazili sme poľnými cestičkami na rybník. Na brehu sme poskladali trojkolku a nahodili plaváky. Keď skladali krídlo zistili, že zobrali hrazdu zo 14 metrového krídla Stranger, ale tu majú 16metrové krídlo Breeze. Takže Žeňa sadol do auta a fičal pre hrazdu. Viatlik teda navrhol, že si vyskúšame plavenie a ovládanie trojkolky vo vode bez krídla. Chceli sme to drapnúť za plaváky pekne „do teplých“ a preniesť do vody. Lenže Vitalik nás vyhnal preč, naštartoval, dal mu plný kotol a pekne sa s trojkolkou na plavákoch zviezol do vody. Najprv zobral na palubu Jindra. Pekne pozvoľna Jindro pridával plyn a šinuli sa po hladine. Potom tomu vyťal, predky plavákov vystrelili hore a hnali sa po vode rýchlosťou blesku. Jednu zákrutu robili takú ostrú, že jeden plavák skoro dvihli nad hladinu. Vitalik sa potom rehlil, že musel Jindra držať, aby nevypadol z trojkolky… Pokrúžili po rybníku a prišli k brehu. Bol som na rade. Jindro sa rehlil od ucha k uchu, že to je iný adrenalín….! Tak som sa posadil dopredu a Vitalik mi dával pokyny, ako na to. Ak to začne uhýbať do strany, treba ihneď kontrovať. A nie len tak trošku, ale vždy naplno! To nie je koliesko vpredu, ale plutvička vzadu. Vzal som si jeho radu k srdcu a vyrazili sme. Keď som šliapol na plyn, to boli prdy jak sviňa!!! To sa rozbehlo jak šalené vpred, až bol problém udržať priamy smer. Bojoval som s tým statočne, ale bol to perfektný zážitok! Prišli sme k brehu a nahodili sme krídlo. Vitalik to vyvetral, pristál a posadil Jindra dopredu. Fúkalo mierne s pravej strany, cez malý kopček. Takže sa nadchádzalo k veľkému rákosovému poľu v rybníku, otáčalo doprava a proti vetru sa štartovalo do miernej turbulencie. Jindro to rozbehol, odlepil a nastúpal. Urobil dva okruhy a po vetre parádne pristál. Znova to natočil a znova odštartoval. Po pristáti sa doplavil k brehu a jačal od radosti!!! Potom som bol na rade ja. Vitalik mal položené ruky na hrazde, len pre kontrolu a po stočení sa proti vetru, som pridal plyn. Rozbehlo sa to a postupným odtláčaním hrazdy sme sa vzniesli. Ani som nevedel ako a kedy, len sme zrazu stúpali. Ovládateľnosť bola výborná, že mám zavesené plaváky (+50kg) som ani nepocítil. Urobili sme dva okruhy a po vetre sme sadali dolu. Pod seba som nevidel cez kapotáž, tak som si výšku kontroloval pohľadom do strany a porovnával s rákosím. Krásne som pristál, otočili sme sa a znova hore. To už Vitalik asi usúdil, že to ovládam a už mi hrazdu nekontroloval. Lietal som samostatne. Znova dva okruhy a pristátie. Nádhera. Prišli sme k brehu, vystúpili a išiel Vova a Žeňa. Keď pristáli, povedali, že máme ísť hore samostatne, bez inštruktora. Nastala nervozita… Nechceli sme urobiť blamáž v podobe utopenej mašiny a navzájom sme sa s Jindrom ponúkali, nech ide ten druhý… Nakoniec sa Jindro odhodlal. Predviedol vzlet, dva okruhy a pristátie. No otočil sa a znova hore. Polietal a pristál. Potom som išiel ja. Pri rákosoch som sa stočil proti vetru, dal plný plyn a rozbehol to. Chcel som pozrieť na rýchlomer a zistil som, že tam žiaden budík nie je, okrem výškomera, ktorý sa nekontrolovateľne vrtel hore dolu… Odtlačil som a zahájil stúpanie. Zakrúžil som nad rybníkom, zavrtel sa nad chalanmi, urobil som jeden nízky prielet nad nimi, zabojoval som s turbulenciou a termikou spoza kopca a natočil na pristátie. V snahe vydojiť to, som tesne nad hladinou odtláčal až k dotyku. Fajn. Otočka a znova hore. Vyskúšal som prechody z krídla na krídlo, bolo to dobre ovládateľné. Pri ďalšom pristátí som to zas vydojil, ale moc a pri dotyku plavákov s hladinou som mal málo rýchlosti a plaváky pacli o hladinu. Hneď som pridal plyn, aby vyskočili hore. Potom bolo OK. Zas išiel Jindro a predvádzal tam kreácie, až chlapci z Delty híkali… Oni totiž dávajú kurz 3 až 5 dní, než niekoho pustia samostatne hore. No a Jindro robil nálety, pristával mimo nášho zorného poľa za trstinové pole, potom urobil nálet na hladinu a tým kormidielkom, vzadu na plaváku, rozčeril hladinu do oblúka a nastúpal, ako keby lietal s plavákmi aspoň 20 rokov každý deň… Plaváky sa vody ani nedotkli. Chalani krútili hlavami. Potom som si ešte raz vyskočil ja, ale zas som pri pristávaní vydojil mašinu a pri dotyku plavákov s hladinou som doslova spadol na vodu. Zas chaloši híkali… Ale ustál som to a bolo fajn! S plavákmi treba pristávať pod malým uhlom, ale na rýchlosti. Oni sa postupne noria do vody a sami znižujú rýchlosť. Potom polietal Vova, Žeňa a Vitalik, ktorý predviedol také šou, že nás dva krát donútil hodiť sa na zem a potom naháňal rybára, ktorý sa na člnku plavil z rákosia do rákosia. Ale rybár sa prišiel k nám pozrieť na to čudo. Hneď sme ho ukecali, aby sa išiel vyvetrať. Vitalik ho vyvetral vcelku dôkladne. Rybár vytešený, že má pevnú zem zas pod nohami, chalanom daroval ryby, ktoré nachytal. Zopár pekných šťučiek. Tak sme trojkolku potom rozobrali. Pri tom som sa opýtal, že prečo tam nemajú žiadne prístroje? Že načo? Dobre… fajn… už sa nepýtam… Na letisku potom zas prehodili R-503 aj s nádržou do kolieskovej trojkolky . Medzitým, čo my sme lietali na rybníku, na letisku pribudlo ďalších asi 5 MZK. Do večera sme lietali po okolí. Letisko bolo vo veľkom štvorci, ktorý tvorilo pole a bol lemovaný stromami. Krížom viedla poľná cestička. Jindro navrhol preletieť pomedzi stromy, tesne nad cestičkou. Prvý nálet tesne pred stromami vzdal a dvihol to hore. Druhý nálet už predviedol naostro. Tak si krúžim nad ním a hovorím si: keď ty, tak aj ja!!! Napral som hrazdu na prsia, asi meter – meter a pol nad cestičkou, rýchlosťou 115km/h som prehučal medzi stromami. Ono to vychádzalo tak asi 30cm na každú stranu od krídiel… Po pristátí mi miestni znadali, či nie som normály. Čo keby som zachytil krídlom…? Ja som to zvalil na Jindra, že čo ja(?), to on má všetko na svedomí… On zas sprdol mňa, že čo mám čo opakovať… a tak sme si to navzájom chvíľu prehadzovali a prizerajúcim sme urobili malú slovnú šou. Potom sme to zaliali vodkou a bolo všetko OK. Miestni, známi aj neznámi, nás ťahali doslova za rukávy, aby sme si išli s nimi vypiť. Tak Jindro vytiahol 1,5 litrovú 50%-nú slivovicu, čo sme priviezli. Domáci najprv robili drahoty, že vodka je vodka, ale keď som ich upozornil, že to je naše národné pitivo, kopli to do seba… Očká sa im rozsvietili blahom: „Da, očeň charošaja slivjenka!!!“ Tak sme to kombinovali… Keďže každý pohárik sme museli zajesť, večer sme zistili, že toho dokážeme zniesť naozaj veľa… Lietalo sa do tmy a keď som už poriadne nevidel ani s otvoreným štítom na prilbe, radšej som išiel dolu. V tom čase sa naraz vo vzduchu pohybovalo asi 7 strojov. Dokonca tam robili na dvoch strojoch výcvik. Všetci domáci boli unesení z toho, ako sme s Jindrom pristávali. Skúšali sme sa trafiť do boxov, namaľovaných na dráhe. To znamená trafiť sa zadnými kolieskami na vyšrafovaný obdĺžnik v dĺžke jeden meter a dobrzdiť do 100m a zostať stáť v boxoch. Jindro pristával jeho svojským spôsobom, čiže na rýchlosti tesne nad zemou a do boxu to proste pribil! Ja som sa zas snažil vydojiť to na minimálku a doletieť do boxu a pekne to položiť. VŽDY sme sa trafili!!! Skoro nikdy nedobrzdili, ale trafili sme sa vždy. Či fúkalo, či bolo bezvetrie, či bola termika alebo nie, s motorom zapnutým i s vypnutým. Vždy!!! Ukrajinci krútili hlavami… Večer sme mašiny uviazali o IFU, ostatní zložili krídla na zem. Išli sme sa pozrieť na hádzanú, kde hral Vitalik. Jindro sa ponúkol a išiel si zahrať s nimi. Ja aj Žeňa a Vova sme sa vybrali do reštiky na vodku. Po zápase, sme všetci zapadli niekam do putiky. S Jindrom sme si objednali vodku a džús. Pýtali sa, že prečo džús? Hovorím, že to je brzda… Nepochopili… Ťormoz… furt nemirtem… Chytil som vodku, reku toto je kvalt, potom džús, že toto je brzda… Pochopili. Začali sa rehotať jak malé deti… Ale u nich je zvykom brzdiť zajedaním. Tak sme zajedali. Vitalik nám oznámil, že zajtra – v sobotu – príde na letisko veľa ľudí a strojov. On zorganizoval zlet a neoficiálne Majstrovstvá Ukrajiny, na počesť príchodu druzej iz Slavakiji… Večer sme vystúpili pred Vitalikovým činžiakom z jeho Lady, ale nešli sme k nemu domov, ale k susedom. Tam sa oslavovali 9-te narodeniny malého chlapca… No svadba je hovno!!!! Tam bolo ľudí, že sa v miestnosti nedalo pohnúť… Kdeakí susedia, známi a čo ja viem kto… no a my tiež… A tam sa nedalo povedať ďakujem, už nemôžem piť, lebo ešte budem lietať… Nedalo… Niečo strašné… Vodka tiekla prúdom a toľko žranice čo bolo na stole, v tej zostave, museli jesť ešte aspoň mesiac… A nás tam vtiahli tak, ako sme išli z letiska. Ja som mal letnú kombinézu s nášivkami a tak… Strašne som sa hanbil. Všetci domáci vo sviatočnom a ja ako v montérkach…
Sobota 9.10.2004 Ráno sme vypadli na letisko s tým, že sa pôjdeme spoločne preletieť po okolí. Vitalik vzal na palubu chalana a ja som si s kamerou sadol za Jindra. Vitalik na nič nečakal a odpálil preč. Jindro chcel vyskúšať odštartovať, ako mu kázal Vitalik. Čiže odtlačiť hrazdu naplno a pridať plyn, nech sa to samo vznesie. Otočili sme sa proti vetru a z polky dráhy sme štartovali. Ono sa to síce dvihlo, ale podrovnaním, na nabratie rýchlosti, sme zas klesli na dráhu. Lenže to už bol koniec dráhy a tak sme vybehli do oráčiny. Lenže kolmo na oráčinu. To bol rock&roll… Skákali sme jak divé svine, než sme zastali. Hovorím Jindrovi nech to vypne a vytlačíme to na dráhu. Vypúlil na mňa oči: Čo ti šibe??? Dal tomu plný a skackavou zákrutou sme sa otočili a vyšli naspäť na dráhu. Tam už štartoval síce po vetre, ale podľa svojho. Čiže pritiahnuté, plný kotol a po nabratí prebytku rýchlosti odtlačil a v pohode sme nastúpali. A fičali sme do smeru, kam letel Vitalik. Ale letíme, letíme a žiadne rogalo v lufte nevidíme. Asi po 20min letu mu hovorím, že nech to otočí naspäť skôr, než zablúdime. Tak sme sa vrátili a ja som nahodil GPS. Poradili sme sa s domácimi, že kde by asi Vitalik mohol byť a vyrazili sme znova. Ako tak letíme asi v 300m výške, pred nami leteli asi tri kačice. Presne v našej výške. Jindro ich zbadal a viac mu nebolo treba… Otočil to rovno na ne. Bola to groteska, keď otočili hlavy a v poslednej chvíli sa rozpŕchli, tesne okolo nás… Samozrejme, som to všetko natočil na kameru. Po márnom blúdení sme sa nakoniec vrátili späť na letisko. Tam už vrcholili prípravy na zahájenie leteckého dňa. Doniesli elektrocentrálu, natiahli elektriku, repráky, púšťali muziku. Na priestranstve postavili predajné stánky a prichádzali ďalší piloti so svojimi strojmi. Bolo čo obdivovať. Oni mali skoro každú trojkolku upravenú na práškovanie polí. Väčšinou pod riťou spolujazdca bola bandaska na chémiu. Práškovacie „paže“ mali demontované. Motory používali hlavne Rotax 503-582, Subaru, Suzuki Swift, ale boli tam vidieť aj Burany ako aj rôzne motocyklové jednoválce a pod… Krídla mali väčšinou 14 metrové Strangery od Kyjevského Aerosu alebo 16 metrové Breeze z Dneproderžinska. Videl som tam aj dve krídla UFO z Dnepropetrovska. Jedno také mám doma. Veľmi zaujímavé, pekné a lacné boli vrtule a reduktory z Kyjeva. Krásne, trojlisté, kompozitové, na zemi staviteľné vrtule s pokovovanou nábežnou hranou, mali skoro všetci. Vitalika stále nebolo a ako som videl, za ten čas, čo sme s Jindrom už lietali okolo letiska, chalani naskákali do Lady a viezli Vitalikovi benzín. Tri krát…. My sme zatiaľ trénovali pristátia o boxu. A neboli sme sami. Zopár chalanov lietalo s nami a tak sme sa dolu na boxoch striedali. Zase nám vychádzali pristátia a to fúkalo kolmo sprava na dráhu. Takže sme to skúšali z oboch smerov. Ukrajinci krútili hlavami a tipovali nás na Majstrov UA. Vždy sme sa trafili, alebo sme mali odchýlku max 1 meter. Proste super paráda! Nenormálne sa im páčilo moje krídlo. Pretože keď oni tipovali, že to predsa nemôžem doletieť a musím sadnúť tak 20m pred box, ja som to vždy dotiahol a do boxu doslova spadol. Keď to bolo raz, dva krát, ešte sále si mysleli, že to bolo náhodou. Ale keď som to opakoval skoro stále, tak im to nešlo do hlavy. Po Vitalikovom prílete, sme išli všetci na obed. Po obede sme išli naspäť na letisko. To už tam bol vcelku slušný dav. Odhadom 150 až 200 ľudí. Za nami furt chodil taký malý fúzatý škuľavý chlapík a vypytoval sa nás, že ako dlho už lietame, akú kvalifikáciu sme už dosiahli, či sme sa zúčastňovali rôznych súťaží a ako sme sa umiestnili… Liezol nám už na nervy a vyhýbali sme sa mu. Nevedeli sme, že to je šéf oblastného aeroklubu… O 12,30h sme začali páskovať na dráhu svoje stroje. Pekne jeden vedľa druhého, krídla nahnúť, nech to pekne vyzerá. O 13,00h začalo slávnostné zahájenie zletu. Najskôr pustili hymnu… Potom bol príhovor spomínaného šéfa aeroklubu, nasledoval príhovor starostu mesta Znamenka a potom nasledovalo predstavovanie, pri ktorom nám s Jindrom vylezali oči z jamiek… Najprv predstavili Jindra… Kto je, kde lieta, ako dlho lieta a že je Majster Slovenska. Obrovský potlesk a skandovanie davu… Zrazu k nemu uteká dievčatko v kroji, s veľkou mašľou na hlave, odovzdá mu karafiát, ukloní sa a odbehne preč… Jindro vypulil oči až na vrch hlavy a vyjavene sa na mňa díva… Keďže Jindra tam baby obletovali, myslel som si, že niektorá obdivovateľka si uňho robí očko…. Potom predstavili mňa. Zas dievčatko, zas karafiát, úklon a odbeh preč. To som už aj ja pulil oči od prekvapenia… Že by sa aj mne nejaké obdivovateľka ušla? Prdlajz…! Postupne začal predstavovať všetkých účastníkov lietania a to nám dupľom vyliezali oči z jamiek… Nielenže každý z nich dostal karafiát, ale to bol všetko samý Majster Ukrajiny, ZSSR, niekoľkonásobní majstri UA a ZSSR, poniektorí naučili viac ako 100 ľudí lietať a pod… S úžasom som sa otočil k Jindrovi a hovorím: Kurňa, Jindro, kam sme sa to my odvážili ísť lietať…???!!! Po príhovoroch a predstavovaní sa zahájili neoficiálne Majstrovstvá Ukrajiny. Ale nezačalo sa hneď súťažiť, lebo ešte sa čakalo na 4 MZK, ktoré k nám leteli z 250km vzdialeného Dneproderžinska. Tak sa zahájilo voľné lietanie. Jindro ukázal davu vyššiu pilotáž na nízkej výške. Riadne to vyzvŕtal priamo nad prizerajúcimi ľuďmi. Ja som sa práve prezliekal do kombinézy a počúval som ten dav ľudí, keď pozorovali Jindrove letové ukážky. To boli samé zborové Óóóóó, Ááááách, Jéééééééééj a všetci sa vrteli za ním, len aby im niečo neuniklo. Jako – len tak medzi nami – tu by mu zobrali aj rodný list, nielen piloťák… Tam mal však poradovník ľudí, čo sa chceli s ním previezť. Ale oni nechceli iba tak, obyčajne, ale takto – adrenalínovo…! No a hlavne že som mal kameru v aute pod nohami, ale v tej chvíli ma nenapadlo natočiť ten híííkajúci dav… To by boli zábery… Ja som mal nahodenú sedačku z električky, aby som sa mal o čo oprieť, keď lietam sólo. Po asi dvoch hodinách lietania som odpočíval v tieni krídla a prišiel ku mne chlapík a vypytoval sa na motor VW, veľmi sa mu páčilo krídlo Sky Glider a že prečo som si neurobil dvojsic? Hovorím, toto je dvojsic a dal som preč sedačku. Že či ho preveziem, on to natočí na kameru a pošle mi DVD. Reku fajn a upravil som to pre dvoch. Nalodil som ho a vyrolovali sme na dráhu. Pridal som plný a odlepili sme sa. Lenže tam sme po štarte museli točiť doľava a to bolo po vetre. Keď som šmíroval budíky, nebolo mi všetko jedno… Ukazoval iba pol metrové stúpanie. Tak som dokončil okruh a otočil proti vetru a pekne sme 1,5m/s stúpali. Aj to sa mi síce zdalo málo, ale budiž… Polietal som s ním nízko nad letiskom, aby mal dobré zábery. To sa už ľudia pomaly rozchádzali, lebo súťažiť sa malo začať až na druhý deň. Tak som s ním povŕkal po okolí a pristáli sme. A až potom som sa na neho tak kriticky pozrel a s obavou v hlase som sa pýtal na jeho váhu… Uškrnul sa a povedal, že 110kg a to verím, že si aspoň 10 ubral… Keď ostatní zbadali, že mám dvojsic, začali za mnou chodiť záujemci o prevetranie sa. Jindra obletovali baby a vozil samé baby, tak mne ostali chalani… A to každý chcel adrenalínový zážitok. Tak som špekuloval, ako netrápiť motor a vyhovieť zákazníkovi. Vyšpekuloval som to takto: okrem zopár klesavých náletov nad hlavy ľudí, som to vytiahol asi do 100m, kde som predviedol stall. Čiže odtlačil a tesne pred vrcholom ubral plyn a pritiahol. Po preklopení sa cez nos, nám žalúdky vybehli až niekam do prilby a pasažieri ma začali stískať kolenami a fest!!! Ale to nebolo všetko… Z toho rozbehu som to napral rovno nad cestičku a vo výške meter – meter a pol nad cestičkou, som presvišťal medzi stromami… Veď sme si to s Jindrom nacvičili… To aj mne vyliezali oči z jamiek, ale od toho, ako ma pasoši stískali kolenami… Len som sa modlil, aby spoza stromov nevyšiel nejaký traktor… To by bola prda… A to som urobil každému jednému, ktorého som mal na palube. Len jednému nie a to dokonca tomu najdôležitejšiemu – tomu s kamerou!!!!!! A to ma serie!!!!! Nemám dôkaz. DVD mi prišlo, ale bez tohto prieletu… K večeru sme boli s Jindrom unavení jak svine…. Ruky vyťahané až po zem… Už som chcel odmietať voziť, lenže to prišiel Múrik z Delty, aby som ho previezol. Prečo nie, potom zas priviedol brata, bratranca, jeho brata a tak dokola… Potom sa so mnou išiel previezť chlapík, čo robí technika – mechanika na Rotaxy pre celú Ukrajinu. Po odštartovaní sa mi začal hrabať do hrazdy, tak som ho nechal nech sa realizuje. Vyskúšal rôzne režimy letu, vyskúšal prechody a ovládanie, minimálku, pádovku a išli sme na pristátie. To už zas nechal na mňa. Po pristátí nešetril chválou. Potom som svoj stroj ponúkol Vitalikovi. Len som ho požiadal, aby šetril motor. Závidel som výkonné vodníky, ako má Jindro, lebo to mohli riadne popredvádzať… Vitalikovi sa nepáčil plyn na hrazde, ale odpálil to hore. Polietal po okolí, testoval krídlo vo všetkých možných režimoch letu. Na pristátie išiel s motorom a neskôr si vyskúšal niekoľko pristátí s vypnutým motorom. Tiež si myslel, že do boxov to nedotiahne, ale skúsil to a doletel. Po pristátí krútil hlavou, že to je nenormálne dobré krídlo… Len ten motor… A plyn na hrazde… Že sa mu dva krát stalo, že pridal plný a nič, lebo pridal nohou… A u mňa je to brzda… Našťastie sa ihneď spamätal a pridal rukou. Potom išiel hore Žeňa a po ňom si Sky Glider vyskúšal aj Vova. Strašne sa im páčila ovládateľnosť krídla, veľký rozsah rýchlostí, nízka minimálka a ešte nižšia pádovka. Veď podľa ich slov, na rogale 125km/h v horizonte ešte neleteli. Ešte mali pripomienky k vztlakujúcej kapotáži mojej trojkolky pri ostrých prechodoch z krídla na krídlo. Áno, viem o tom a dávam si na to pozor… Potom mi navrhli, aby som sa prevetral na ich stroji. Krídlo Stranger 14,2m2 od Kyjevského Aerosu, trojkolka klasická, kapotovaná, R-503. Samozrejme, že bez prístrojov… Takže som odpálil hore a pekne to stúpalo. Nemal som rýchlomer ani GPS a tak som nemohol presne porovnávať rýchlosť, ale pri pritiahnutí to letelo evidentne pomalšie voči zemi, než môj Sky Glider. Ovládateľnosť krídla bola dobrá, prechody vcelku rýchle. Len s väčšou silou do hrazdy, ale to je dané tým, že je to krídlo predsa o nejaký metrík väčšie, než moje. Išiel som vyskúšať stabilitu krídla odhadzovaním hrazdy dopredu, do strán i prudkým pritiahnutím a pustením hrazdy. Reku ako sa z toho krídlo dostane samo… Ale vtedy pri mne stál môj anjelik strážny a asi mi pošepol do ucha, aby som najprv vyskúšal stall a autostabil krídla. Tak asi v 100m som odtlačil až do straty rýchlosti, po prepadnutí cez nos dolu, som pustil hrazdu a čakal, až ju autostabil vytiahne a vyrovná strmhlavý let. Ak by som čakal ešte chvíľku dlhšie, už by som nemohol napísať týchto pár riadkov… Hrazde sa zapáčilo ostať pricapená na mojich chlpatých prsiach a nemala ani snahu sa odtiahnuť… Prudko som odtlačil až som hrazdou napálil do prednej trubky a keď sa to zhuplo, dal som plný plyn, nech sa aj trojkolka prehupne vpred a tesne nad zemou som to dostal späť hore… To ma prebralo a od spomínaného testovania stability odhadzovaním hrazdy, som radšej upustil. Keď som išiel na pristátie, čakal ma ďalší šok. Keďže tam neboli žiadne budíky, približovaciu rýchlosť som zvolil odhadom. Išiel som dolu rýchlosťou ako na mojom, čiže asi okolo 80km/h s tým, že nad zemou rýchlosť vytratím a pristanem. No ale pri podrovnaní som pocítil, že krídlo má snahu spadnúť po krídle raz na jednu a po kontre, na druhú stranu. Musel som pridať plyn a dotiahnuť to na plyne na dráhu. Čiže vysoká minimálka. Bavil som sa o tom s Vitalikom, upozorňoval som ho na autostabil a on s úsmevom hovorí, že to je v poriadku… A ukázal mi krídlo Breeze, na ktorom prileteli chalani z Dneproderžinska, kde po vyviazaní odtokovej hrany krídla ostali iba diery…. Lanká chýbali. Majiteľ krídla sa škeril, že vie o tom, ale takto je rýchlejší… Že je to nebezpečné? Áno, on vie. Pred tromi mesiacmi vyradil jedno mesto z elektrickej siete… Z desiatich stĺpov strhol vedenie… Pamiatka? Áno, jazva na tvári, drobec krívam, inak nič moc… Čo k tomu dodať? Radšej nič… Jindro sa predvádzal a mal naloženú jednu dievčinu. Ja som stál pri aute v partii mladých, kam patrilo aj to dievča. Tak nás prileteli pozdraviť… Jasné, že nálet až tesne nad hlavy, plný plyn, hrazda na prsiach, babica jačala jak Viktorka na splave, odtlačenie a poďme hore. Všetko by bolo fajn, len sa to odohralo na pravej strane dráhy. Táto strana bola vyhradená pre lietanie bez motora a pre motorových padáčkárov. A jeden sa práve chystal k štartu. Padák mal rozložený na zemi a nemal ani naštartovaný motor. Ani nemusel… Jindro tam urobil taký prievan, že to milého padáčkára zodvihlo zo zeme a prehnalo ho to tesne okolo kadibudiek (vykopaná diera v zemi, drevená konštrukcia potiahnutá modrým igelitom) a skončil v rákosí… Ako na povel, sme všetci skončili na zemi… od smiechu… Večer ešte moje krídlo vyvetral Voloďa Jakovlev, v pokolení priamy potomok slávneho výrobcu lietadiel. On mal svoje síce už zbalené a na vozíku, ale pre mňa ho chcel ihneď postaviť, aby som sa aj ja mohol na jeho stroji preletieť. Odhovoril som ho od toho. Nie že by som sa rád nepreletel a neprevetral jeho R-582-ku, ale už bola vcelku tma a než by sme to postavili…. Voloďovi sa veľmi páčilo krídlo. Prezeral kostru, plachtu. Veľmi sa mu páčili použité materiály. Odviedol ma k Strangeru a vysvetľoval mi, že je to výborné krídlo, ale materiály nič moc… Vyrábané na kvantitu, nie na kvalitu. Voloďa chcel odísť večer preč, že musí práškovať, ale ukecali sme ho a ostal. Na druhý deň aj závodil. Večer sme všetci kecali a jedli a pili a furt dookola… Mal som so sebou časopis Pilot, kde miestnych pilotov zaujala dvojstrana zameraná na motory Verner VM-133MK. Rad radom chodili za mnou a: „pakaží, Jozef, pakaží…“ Tak som ukazoval a vysvetľoval a motory vzbudili obrovský záujem. Väčší záujem by vzbudili, ak by som tam jeden mal a predviedol ho na trojkolke… No i tak som p. Vernera potešil tým, že dva motory v máji povezieme na Ukrajinu. Prečo tam pôjdeme v máji? Lebo Jindro si objednal plaváky na MZK… Aj ja som nad tým uvažoval, ale nemám na to prachy… škoda… Až okolo polnoci sme odchádzali z letiska. K Vitalikovi. Ubytoval aj chalanov z Dneproderžinska. Večer sme dlho do noci sedeli v obývačke a prezerali domáce videofilmy s leteckou tématikou.
Nedeľa 10.10.2004 Ráno sme sa zobudili do studeného upršaného počasia. Tak sme sedeli u Vitalika v byte a kecali. Až tesne pred obedom sa počasie začalo umúdrovať a vyrazili sme na letisko. Celú noc sa nás snažili chalani prehovoriť, aby sme zostali ešte týždeň, zúčastnili sa súťaže, ktorú usporiadali na našu počesť. Lenže povinnosti nám to neumožnili… Tak, keď sa drobec roztrhala oblačnosť, chaloši z Dneproderžinska pripravili stroje a odleteli domov. Ale tesne pred odletom sa sformovali a predviedli krásny prelet ponad dráhu, pekne vedľa seba, krídlo na krídle… Jindro nečakal, naštartoval a fičal za nimi, že ich ide odprevadiť. Ja som najskôr schoval kameru, potom som sa navliekol do zimnej kombinézy, zobral GPS a vyštartoval za nimi. Lenže už som ich nevidel. Tak som to držal na otáčkach a na rýchlosti a s vetrom v chrbte mierne zboku som fičal rýchlosťou 125km/h voči zemi, podľa GPS. A to som ani neletel na plný plyn… No a keď som letel už pol hodinu a nevedel som kam mám letieť, lebo som nikoho nevidel, tak skoro nad nenormálne veľkou jamou – údolím, plným uhlia, som sa otočil naspäť. Priletel som, urobil som nejaké fotky letiska, ale to už tam bolo len zopár vytrvalcov. Za chvíľu po mne pristál aj Jindro. Na lankách medzi kolesami priviezol snopy sena. Že mu zamrzli karburátory a musel núdzovo pristáť… Ja som sa točil niekde nad ním, ale nevidel som ho a ani on mňa. Ale že sedel na poli pred tou uhoľnou jamou. Keď sme okolo 16,00h chceli začať baliť, tak vyhlásili začiatok súťaže. Začalo sa presnosťou pristátia. Prvé kolo išlo s motorom a bolo treba sa trafiť do užšieho pruhu, vo vyšrafovanej meter dlhej časti. No a dobrzdiť. Prvé pristátie som pekne potiahol, vydojené na minimálke a s chirurgickou presnosťou som ho posadil do boxu a ešte som aj dobrzdil do 100m!!! Ja som ziapal od radosti. Vyroloval som na kraj do trávy a išiel pozrieť, čo na to rozhodcovia. Rozhodcovia pozerajú na mňa a hlavný ukazuje 0 (nula) bodov… Čo? Ako? Kde? S kým? Proti komu? JA???? Áno, ľavé koliesko si mal pekne v boxe a pravé bolo von z boxu. Ukazujem im, že ja tam obe mať nemôžem, lebo mám širší rozchod kolies, než daný box… Krčia plecami… Jindrovi sa tiež nevydarilo pristátie. Vitalik uhádal ešte jedno kolo. Druhé kolo som si ako vždy posral… Ťahal som to na motore tesne nad zemou, ale škrabol som kolieskom tesne pred boxom a zas nula. Ani Jindrovi to zas nevyšlo. Potom nasledovali dve kolá s vypnutým motorom. Nastúpať min 250m v smere pristátia priletieť nad dráhu, vypnúť motor a 360° okruhom skĺznuť a pristáť do boxu. Prvé pristátie som si pohnojil zlým rozpočtom. Prvú zákrutu som robil veľmi neskoro a mal som problém to dotiahnuť. Nakoniec som to tak hnusne skrátil, že Jindro tvrdil, že už ma domáci škrtali z jedálneho lístku, že to nemôžem doletieť a rozoberiem stánok s občerstvením a nejaké autá k tomu… Pravdu povediac, aj ja som to tak nejak videl… Ale zas sa prejavili výborné letové vlastnosti Sky Glidera! Pristával som ešte v ľavom náklone a sadol som do menej bodovaného boxu a ešte som aj nedobrzdil… Druhé kolo mi však vcelku vyšlo, skrátil som prvé dve zákruty a nechal som si tretiu a štvrtú na rozhodnutie. Aj pristátie mi vyšlo, len som nedobrzdil. Jindro mal špičkové pristátie, ale pri dobrzďovaní, vyšiel ľavým kolieskom von z boxu. Tiež nula… Takže na ostro sme neoslnili a nomináciu na Majstra Ukrajiny sme prenechali domácim… Špičkové pristátia predviedli skoro všetci, ale najviac vyšli Voloďovi Jakovlevovi, ktorý predviedol fantasticky chirurgicky presné pristátia a s brzdami na všetkých kolesách zostal stáť na pár metroch. Vyzeralo to tak, že chce mašinu postaviť na čumák, keď dupol na brzdu. Nachytal najviac bodov. Ale to už bola tma a v tento deň sa už nesúťažilo. Tak sme sa začali baliť na odchod. Než sme poskladali krídla, naložili trojkolky na príves, všetko pouťahovali a poprichytávali, bolo 22,15h. Na dráhe sa medzitým naháňali dva trojlitrové Bavoráky. Miestni vyholení, bezkrkí chlapci si to rozdávali na dráhe. Potom si to rozdali vo vodke… Ako tak uťahujeme posledné gurtne, zrazu počujem motor rogala na plné gule a mizí v čierňave noci… Pozeráme s Jindrom na seba, že čo je to za samovraha…? Po cca 10min sa rogalo približuje, uberá plyn a pristáva. Dokonca sadol do boxu… Vitalik sa škerí z predného sedadla a spolujazdec pulí oči zo zadu… Hovorím mu: Vitalik ty si durag?!? Ja? Durag??? Nééét, to iba on tvrdil, že v noci sa nedá lietať…. Po nekonečnom lúčení so všetkými lietačmi, sme vyrazili na neskorú večeru. V reštike sme dostali parádne mäso na ražni, rôzne druhy šalátu a omáčok. Móóóc chutné. Na prípitok na rozlúčku dali na stôl niečo, čo sa nedalo piť… Teda pre nás. Oni to pili a ešte si to chválili. To bol nejaký sajrajt s čilipaprikovou príchuťou. Jindro vyhlásil, že to by nenalial ani nepriateľovi… O čo ušetrili na nás, o to viac si nalievali sami. O 01,00h sme vyrazili na cestu.
Pondelok 11.10.2004 Mastili sme ho jak gule k domovu. Striedali sme za volantom po niekoľkých hodinách. V noci sme fičali bez nejakých problémov, ale cez deň, keď nás zbadali policajti, stáli sme skoro na každej druhej križovatke. Ale v pohode… K večeru sme už boli na hraniciach. Jindra si odchytil už spomínaný šéf smeny na colnici, ohľadom krytu na bazén. Tak ja som išiel na colné a pasové odbavenie. Zaparkoval som pod striešku a čakám na colníka. Prišiel taký malý počierny a začal prehrabovať auto. Pýtam sa ho, čo hľadá? Že cigarety, alkohol… Ani som neveril, kde všade sa to v takom Sprinteri dá schovať… Ako nám tak behal v aute, vzadu šliapol na vrtule, čo sme mali náhradné. Jak som na neho zareval, tak vyskočil, skoro urobil strešné okno. Vyhodil som ho z auta von a rýchlo som išiel skontrolovať vrtule. Ustrašene sa pýtal, že čo to je a koľko to stojí. Vysvetlil som mu, že toľko nezarobí za celý rok… Tak stál pri mne a uisťoval sa, že ich nepoškodil. V tej chvíli skončila colná prehliadka. Jindra stále nikde a tak som išiel na pasovú kontrolu. Búdka, pri ktorej stojí rad ľudí. Postavil som sa do šóry. Po nekonečne dlhom čase som sa dostal k okienku. Už som podával pas, keď tá baba okienko zatvorila a otvorila na druhej strane. Všetci ostatní, ktorí to poznali, sa v okamihu presunuli tam a ja som zas ostal posledný… Keď som sa zas po nekonečnom čase dostal k okienku, tá nechuta vyhlásila, že len peší… Skoro ma piclo!!! Márne som na ňu pôsobil svojím šarmom, kázala mi sadnúť do auta a čakať… Tak som ju v duchu poslal do píííííp a sadol som si do auta, pustil rádio a zdriemol. Zrazu ku mne prišiel nejaký colnícky šéfino, že čo tu čakám, nech si spravím colnú prehliadku, hovorím, že tú už dávno mám hotovú. Tak prečo nejdem na pasovku? Hovorím, že tam som už bol dva krát, ale tie dve píííííp, čo tam sedia, mi kázali čakať v aute. Zobral mi pas, doklady od auta a za minútku som mal pasové vybavené. Tak som sa tej báryšni spýtal, že ako tadial jazdia autobusy. Do šóry na osobáky sa mi nechcelo stavať, lebo stáli v trojrade a to znamenalo ďalších x hodín státia. Tá sa na mňa zaškaredila a ukázala na osobáky, že sem mám ísť. Hovorím nejdem, chcem ísť cez autobusy. NIE!!! SEM!!! Tak som radšej z búdky vypadol. Pýtam sa vonku colníka, že kade jazdia autobusy. Ten zas ma posielal medzi kamióny, alebo do šóry osobákov. Tak som sadol do Sprintera a odišiel som. Išiel som povedľa trojitej šóry osobákov, reku tu niekde musí predsa byť pruh pre autobusy… Nie je… Keď som sa dostal až do protismeru, zastal som a vybehol za posledným ukrajinským colníkom, ktorého som tam videl. Reku sa mi nechce stáť šóra, chcem prejsť ako autobusy. On sa na mňa zaškeril a povedal, že si to mám ísť dohodnúť s našími pasovákmi. Ak ma pustia, môžem ísť. Tak som vybehol za nimi. Pokecali sme a oni bez problémov súhlasili. Len si musím urobiť miesto na prejdenie, lebo tá trojšóra osobákov končila až pri ich budke. A iný plac na prejdenie tam nebol. No ale zrovna sa tam drobec poukladali a tak som vyrazil do vzniknutej medzery. Ešte na mňa ten ukrajinský colník kričal, aby som rýchlo prešiel, lebo budem blokovať príjazd na Ukrajinu. No zas to ale nebolo len tak… Z ľavej strany som mal železný kolík a sprava trojšóru áut. Tak som sa tam pomaličky pretláčal dopredu. Oni by mi s tými osobákmi aj pouhýbali, keby mali kam… Keďže príves bol širší ako Sprinter a vzdialenosti od áut a toho železa boli len zopár centimetrov, ostal som stáť. Reku vybavia nejakých vpredu, ono sa to tu poposúva a nejako sa potom pretlačím. Vtom na scénu pribehla usmiata, milá blondýnka, ktorá ma požiadala, aby som sa posunul, lebo blokujem oba smery. Hovorím, že veľmi rád, len sa bojím, aby som niekomu nepoškodil auto. Tak sa postavila dopredu a navigovala ma… Po milimetroch som sa posúval dopredu a pozoroval, čo mi ukazuje. Zorganizovala i preskupenie áut predo mnou a tak som s jej pomocou prešiel. Odstavil som to pri búdke a išiel som na pasové. Pasovák vybehol von a požiadal ma, aby som to posunul až pod colnicu, lebo som zablokoval veľvyslanca. Tak som to dal nabok, lenže takú veľkú súpravu na tak malom mieste proste neuskladním… Pozerám do špíglu a vidím strieborné BMW X-5 s diplomatickými ešpézetkami, to šinie cez chodník, obrubník a po trávniku. No a zastavuje pri mne. Hovorím si, kurňa, to je prúser jak mraky, len som sa v duchu utešoval, že už som na Slovensku a môžu mi… Lenže z okna sa na mňa škerí tá sympatická blondýnka, ktorá ma navigovala. Tak som jej pekne poďakoval za pomoc, lebo bez nej by som tam asi vytvrdil… Spýtala sa ma čo to veziem, kde som bol, ako sa mi páčilo a že kam idem. Hovorím až na druhý koniec Slovenska – do Malaciek. Ona, že áno? Veď ona má v Dubnici n. Váhom Andulu a že sa tam niekedy teda stretneme a polietame. Tak som jej ešte raz poďakoval a odfičali. Colné odbavenie na našej strane bolo v pohode. Najhoršie bolo vojsť a potom vyjsť z boxov, ktoré tam majú. Colník mi potom hovorí, že mám pozdravovať známu. Reku akú? No tú fešandu z diplomatického BMW… Pulím oči a hovorím mu, že som ju dnes videl prvý raz a ešte aj to ona pomáhala mne… Povedala mu, že som jej známy a že keď sa dá, aby ma pustil bez problémov. Tie som teda nemal ani tak, ale potešilo to. Na Jindra som čakal na kraji dediny Vyšné Nemecké. Prišiel a sadol za volant. Ja už som bol tak unavený, že som ledva držal oči otvorené. Lebo som potiahol asi 8 hodín v kuse cez UA a cez deň som nespal, len som nechal Jindra prechrápať na zadných sedadlách. Ale keď mi Jindro povedal, že pôjdeme cez tunel Branisko, hlava mi síce padala zo strany na stranu, Jindro sa smial a vyháňal ma spať, ale povedal som, že som cez ten tunel ešte nešiel a na to si počkám. Tak som si počkal. Ale potom ani obraz, ani zvuk… Prebral som sa až v Topoľčanoch. Prechrápali sme u Jindra. Na druhý deň sme zacúvali na benzínku a wapkou sme vystriekali trojkolky, krídla a celý príves, lebo sme chytili dážď, dokonca snehovú metelicu a všetko bolo zasvinené jak sviňa… Poobede ma Jindro dopravil domov. Nádherný výlet za nami…
Čo na záver? Hlavne poďakovať Jindrovi za prizvanie k výprave a Delta teamu Znamenka za prijatie. Spoznal som fantastických ľudí, získal nenormálne zážitky (mnohé sa ani nedajú takto zverejniť…), našiel kopec nových priateľov a vyskúšali sme zas niečo nové. Plaváky sa vyrábajú a v máji si má Jindro priviezť novú trojkolku a krídlo. Plaváky mu nahodia, trojkolku vyvážia, celé to zalietnu a už len budeme musieť dotiahnuť legislatívu, aby mohol využívať aj vodné plochy.