Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pätičku

Majstrovstvá SR 2004 z môjho pohľadu

Letisko Boľkovce pri Lučenci 8.-11.7.2004

V dňoch 8. až 11.7.2004 bol zvolaný zlet motorových rogál na letisko Boľkovce pri Lučenci. Ja som sa rozhodol tento zlet spojiť s rodinnou dovolenkou a na letisko som plánoval prísť už v pondelok 5.7.2004.

Lenže mal som objednané nové krídlo Sky Glider, na ktorom som chcel v Lučenci lietať a tak som bombardoval výrobcu Petra Sedláčka telefonátmi, SMS-kami a e-mailami, že chcem na novom krídle súťažiť a že, napriek tomu že na to nemá dostatok času, mi ho proste musí dovtedy pripraviť a naladiť. Týmto som si vyslúžil prezývku „žlutá zimnice“. Napriek všetkým snahám som si ho mal ísť vyzdvihnúť až v nedeľu 4.7.2004 na letisko do Frýdlantu nad Ostravicí, kde sa vykoná aj zálet, ktorý sa pre nedostatok času nedal urobiť skôr. So mnou išiel aj Jožko Jurčák, ktorý sa s Jardom Tkáčom dohodol na kúpe MZK, aby si mašinku obzrel a vyskúšal. Na letisku sme krídlo postavili, doladili sa nejaké drobnosti a mohlo sa začať so záletom. Lenže v tom blbom, silnom, turbulentnom vetre, ktorý navyše fučal kolmo na dráhu, priamo cez stromy, hangáre a budovy letiska, sa nikomu moc do toho nechcelo. Nakoniec som to nevydržal a sadol som si do toho sám. Dstal som rady typu: „dvihni to iba meter nad dráhu a uvidíš, čo to bude robiť a ako sa to bude chovať a podľa toho sa rozhodneš, či pôjdeš hore, alebo ubereš plyn a pristaneš…“ Úplne fantastická rada…. Mne sa asi ešte ani raz nepodarilo letieť meter nad dráhou… No neva… Naroloval som na kraj dráhy a HURÁ na to! Pridával som plyn len veľmi zľahka, až som sa odlepil a letel asi meter nad dráhou. Zistil som, že to letí, nemá snahu padnúť ani skĺznuť po krídle a tak som pridal plný a stúpal. V lufte bolo strašne a pochopil som prečo sa nikomu z domácich hore nechcelo. Ono to není ako u nás na rovine… Tie hory robili fakt bordel. Krídlo bolo stabilné ale na môj vkus moc ostré. Reagovalo úplne okamžite na každý pohyb hrazdy. Minimálku som mal cca 47km/h a ešte som letel, ale pritiahnutím hrazdy sa to rozbehlo ako o závod a bez akýchkoľvek problémov som presiahol 130km/h. Samozrejmá bola kontrola stability krídla systémom odhodenia hrazdy dopredu až po trubku, do pravej či ľavej strany alebo pritiahnutia nadoraz a pustenia hrazdy. Či spredu, zo zadu alebo zo strán, sa hrazda vrátila do letového režimu úplne sama, iba čo sa tri – štyri krát zhupla. Pristátie nebolo zrovna ukážkové, lebo krídlo reagovalo veľmi citlivo na pohyby hrazdou a prispel i silný bočný nárazový vietor, ale položil som to dobre a doroloval k baru… Keď chaloši videli, že som to prežil, sadol do toho Jarda Tkáč vypočul si moje pripomienky o prílišnej ostrosti a išiel hore. Po pristátí mi povedal, že čo chcem, veď krídlo je naladené na preteky a že lieta perfektne a že môžem zajtra nastúpiť na preteky do Lučenca. Lenže ja som s tým nesúhlasil a chcel som, aby mi krídlo naladili normálne, pohodovo, pretože ja na ňom budem robiť výcvik. Tak sme sa dohodli, že tam prespíme a zajtra to, po úprave, znova preletíme. Ráno sme sa zbehli na letisku a chystali zálet. Jarda letel prvý a po pristátí povedal, že je to úplne pohodové krídlo. Tak som si to oskúšal sám a bol som spokojný. Krídlo nebolo tak strašne citlivé a rýchle. Takže sme to pobalili a poďme ho domov. Manželka bola nasraná jak latrína, lebo v pondelok sme už mali byť v Lučenci a my sme o 18,00h len prišli domov… Takže sme išli v útorok.

útorok sme vyrazili až okolo 16,00h a do Lučenca sme prišli až večer. Najprv sme si vybavili ubytovanie a stravu a potom som išiel postaviť mašinu. Pomáhal mi pri tom Jožko Martinka, ktorý je adept na získanie pilotného preukazu. Samozrejme bol tam s rodinkou a od pondelka. Tiež tam čakali na mňa… Než sme to postavili, nalepili reklamu sponzora NAD RESS Senica, bola už tma. No, ale neprevetraj to… Najskôr ja. Vyskočil som, urobil som zopár náletov a pristál. Nalodil som Jožina a zopakovali sme si to spolu. Potom sme mašinu zatlačili do hangáru a spokojne sme išli do baru.

stredu ráno sme si privstali a išli sme brúsiť okruhy. Určite boli nadšení všetci ubytovaní, lebo môj VW sa vie ohlásiť riadnym „leteckým“ zvukom. Hlavne, keď je to pred šiestou ráno… Takže sme strávili peknú trištvrte hodinku výcviku. Potom sme si spravili nejaký let po okolí a išli sme dolu. Pozerám na vrtuľu, reku čo je taká matná??? No jasné, spod viečka na hlave motora mi valil olej. Hneď bolo po nálade. Lacko Horváth mi priniesol nejaký sajrajt, že tým mám napatlať tesnenie a nahodiť na motor. Tak sme to vyskúšali, nechali zatvrdnúť. Technika baľšaja si postavila hlavu a tieklo to tak, ako aj pred tým. Rozobral som to znova, poodmasťoval som to, znova napatlal tým sajrajtom a zložil. Tentokrát som to nechal stáť až do večera, nech to riadne zatvrdne, resp. zgumovatie a nech môžeme večer polietať. Hovno, hovno zlatá rybka… Po nahodení motora to furt tieklo, žiadna zmena. Volal som otcovi, že to tečie a vôbec to nerešpektuje moje dôrazné výzvy na ukončenie tejto nekalej činnosti. Otec povedal, že vo štvrtok príde a privezie nové tesnenie. K večeru nám Vraťko Schwarz zapožičal svoje Apollo a tak sme s Jožinom zas chvíľu brúsili okruhy.

Vo štvrtok ráno urobil Jožkovi výcvik Marián Turan na jeho stroji MV s motorom R-503. Ja som nevydržal čakanie a doobeda sme sa aj s Jožkom vybrali do Lučenca, kúpiť tmeliaci silikon, ktorý používajú automechanici. Potom rozobrať, odmastiť, napatlať silikon, zložiť a čakať. Po odstátí niekoľkých hodín som to naštartoval…………… a ……………… furt tieklo. Nezostalo mi nič iné, len čakať až do večera. Otec prišiel až okolo 18,30hod. Nahodil mi nové tesnenie a motor bežal ako hodinky. Večer sme trocha polietali po okolí. Pribudli ďalší lietači – Jožko Seman a Miro HuljakJindro Záhumenský lietal na novom krídle Apollo a predvádzal sa okoliu. Tiež okolo mňa lietal a škeril sa mi, že je rýchlejší. Tak som teda pridal plyn a v horizonte som letel rýchlosťou 125km/h a Jindro ostal vzadu… To sa mu frajerovalo, keď ja som lietal rýchlosťou 65-70km/h a on 115-120 okolo mňa… Ale v priamej konfrontácii ma nedobehol. A keby to krídlo ostalo naladené tak, ako mi to nastavili vo Frýdlante na preteky, tak by už Jindro nezachytil ani vrtuľový vír za mnou…

piatok ráno sa nikomu nechcelo asi vstávať a tak sme sa stretli štyria. Vraťko, Miro Huljak, Jožino a ja. Miro zobral na palubu Jožina a na troch MZK sme sa vybrali na výlet. Obleteli sme celý priestor spadajúci pod letisko Lučenec. Po jeden a pol hodine nádherného letu sme pristáli na úzkom asfaltovom letisku na Babíne, vedľa vojenských radarov a urobili sme si cikpauzu. Vraťko odtiaľ zavolal na letisko, aby o nás vedeli, že sme OK a že za chvíľu priletíme. Toho využil Marián Turan a oznámil, že naše pristátie už bude súťažné a budeme pristávať do boxu na presnosť. Tak sme absolvovali krásny dvojhodinový vyhliadkový let, spojený s presnosťou pristátia. Ešte nám stihli povedať, že okrem presnosti sa bude hodnotiť aj bezpečnosť, čiže estetika – krása pristátí. Aby sme to proste nemlátili o zem v snahe presne sa trafiť do boxu. Z estetiky pristátí nemám veľký strach, lebo odvtedy, čo som v snahe získať body v Ružomberku preletel cez všetky boxy po prednom kolečku s vytreštenými očami a zadnými kolečkami skoro meter nad zemou na Dedenkovej stíhačke, pristávam radšej krásne a bezpečne. A body ma zaujímajú až po dosadnutí. Takže som to narval na pristátie, krásne som to podrovnal nad zemou a kochám sa rýchlomerom. Ako utešene ručička rýchlomeru klesá a ja stále krásne kĺžem nad dráhou. Nádhera, už som stiahol rýchlosť pod 50km/h, bude to preparádne pristátie… Aj bolo! Ale po preletení najviac bodovaných boxov. Mne sa tak páčilo to vydojenie rýchlosti, že som si nevšimol, že som prešvihol boxy a zložil som to až do najmenej bodovaného pásma. Estetika perfektná, ale presnosť iba za 100bodov. No, čo už. Keď sme tam boli už všetci naskladaní, tak sme využili príležitosť a odlietali sme tri kolá na presnosť pristátia. Čiže klasika štart, nabrať výšku a po vypnutí motora nad boxami, klesavou 180°-ňovou zátačkou to stiahnuť a presne pristáť… Prvý let som zdvihol do 200m a po vypnutí motora som sa snažil trafiť sa do boxu. Lenže začalo mierne pofukovať a proti vetríku som bol kráty. Zas iba 100 bodov. Druhý krát som to dvihol o 20m vyššie a zákrutu som skrátil, ale stále to bolo málo. Zas iba 100 bodov. Na tretí krát som to nechal na tých 220m a zákrutu som skrátil a výsledok??? Preletel som najlepšie bodované boxy a sadol som zas len za 100 bodov. Ale všetky pristátia som mal esteticky nádherné… Keďže vietor naberal na sile a termika začínala blbnúť, ďalšie kolo sa presunulo až na poobedie. To sa lietali okruhy. Čiže správne vykonaný let po okruhu, na čas a presnosť pristátia. Pred štartom som rozhodcom nahlásil čas, za ktorý odštartujem, urobím učebnicový okruh a pristanem. Počítal sa dotyk bez odskoku. Tieto okruhy som síce neurobil na čas, nejako som sa doňho netrafil, ale estetika a presnosť za plný počet… Večer sme zas poletovali po okolí a navzájom sme sa fotili s Mirom Huljakom.

sobotu ráno bol naplánovaný navigačný let, spojený s presnosťou pristátia. Dostali sme uhly a vzdialenosti po sebe nasledujúcich otočných bodov a my sme si museli vyrátať čas, za ktorý trať preletíme a tento nahlásiť na štarte. Odštartoval som prvý a vo výške cca 150m som fičal k prvému otočnému bodu. Ráno bolo pod mrakom, drobec zima a tak sa mi počas letu dva krát stalo, že mi primrzol karburátor. Našťastie sa to vždy dalo samo do poriadku. Prvý otočňák bol hviezdáreň na kraji Rimavskej Soboty. Zakrúžil som nad kopulou a letel ďalej. Ďalší otočňák bol vo Fiľakove. To som musel prestúpať dosť vekú horu s rozsiahlymi lesmi. Dala by sa aj obletieť, ale to je predsa čas naviac… Tak som stúpal do 500m (nad úrovňou letiska, nie hory…) a presvišťal som nad radarom na vrchole kopca. Tentoraz som letel po vetre a aby som to mal čo najskôr za sebou, pekne som pritiahol hrazdu. Už voči lesom podo mnou bolo vidno, že letím strašnou rýchlosťou. Nad otočným bodom, kde stála Lackova žena, som krúžil, vytrácal výšku a čas. Lebo po opustení otočňáku, sme mohli letieť iba rovno k letisku. Už sme nemohli vytrácať rýchlosť a čas krúžením. Keďže som si myslel, že k letisku poletím proti vetru, dal som si čas 10 min na dolet. Nevyšlo to. Letisko bolo stále bližšie a bližšie a nebol to protivietor. Musel som brzdiť. Hrazdu nadrapenú pred sebou, rýchlomer sa pohyboval okolo 50km/h. Čas od času to proste spadlo cez nos vplyvom straty rýchlosti, ale hneď ako sa to chytilo, zas som to mal na minimálke. Pred letiskom som už nemohol vymýšľať. Musel som vypnúť motor a kĺzavým letom pristáť pekne a presne. Tentokrát mi to vyšlo. Len ten čas nie. Bol som tu o jeden a pol minúty skôr. Počkal som, až priletia všetci ostatní z trate. Jindrovi vyšiel čas perfektne, ale aby sa trafil do boxu, treskol s tým o zem, ako by to ani nebola jeho mašina… Nevyšlo to Jožkovi Semanovi, ktorý mal drobec drsné pristátie, ktoré mu vyfúklo celkové víťazstvo. Dovtedy lietal ako nový Majster SR. Ale po diskvalifikácii v danom kole, získal iba cenu útechy. Po tomto bola ukončená súťaž a nastalo voľné lietanie po okolí. Nalodil som na palubu Jožka Martinku s kamerou a vyrazili sme do okolia. Po pristátí sme išli na raňajky. Vietor a termika už dávali o sebe hodne vedieť. Poobede bolo vyhlásenie výsledkov. Samozrejme, vyhrali tí lepší, vylietanejší… Jednotkou pre tento rok je Miro Pavelka, druhý skončil Vraťko Schwarz a tretie miesto obsadil minuloročný víťaz Jindřich Záhumenský. Štvrtý bol Miro Huliak a na piatom mieste som skončil ja. Zase som to pohnojil na presnosti pristátia a netrafil som sa do časov, ale teší ma to, že sa stále umiestňujem v prvej desiatke… Večer sme chceli polietať a nafotiť nejaké zábery. Miro Huliak zobral Jožina s kamerou. Ja som odštartoval prvý. Hneď po odlepení ma poryv vetra skoro zastavil v lufte, tak som pritiahol hrazdu na rýchlosť a snažil som sa udržať v lufte. Strašne ma to v tom turbulentnom vetre hádzalo a zobralo mi to chuť do lietania. Keď som sa konečne otočil po vetre, zistil som podľa rýchlomera, že to honím na obrovskej rýchlosti cez 120km/h. Znadal som si do korunovaných debilov a povolil hrazdu… V tej turbulencii sa každý poryv vetra vplyvom rýchlosti znásobil. Keď som povolil hrazdu a rýchlosť som držal na 75km/h zistil som, že to krásne letí samo, ale už som bol tak vyšťavený, že som chcel byť čo najskôr dolu… Vhodil som mašinu do hangáru a davaj na pivo…

nedeľu ráno sme sa vybrali na výlet. Miro vzal Jožina s kamerou a leteli sme do okolia. Tak sme si zapózovali, ja som ich fotil, oni mňa natáčali. Pobŕkali sme po okolí asi jeden a pol hodiny. Okolo 10,00h sme začali baliť. No a poobede sme fičali domov.

Strašne rád som sa stretol s leteckými dušami z celého Slovenska. Jediné, čo sa mi nepáči je, že drvivá väčšina chlapov tam píde bez mašín, len tak pozrieť a pokecať. A stroje im hnijú v hangároch…