Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pätičku

AKUŠAT Malacky – 10. výročie

Piatok 5.9.2003: Kamarátova firma – AKUŠAT Malacky –  oslavovala 10-te výročie založenia a k tomuto sa robilo propagačné video o firme. Okrem iného ma požiadal, aby som zobral na palubu MZK kameramana a urobil panorámu Malaciek. Potom treba urobiť nálety na jednotlivé prevádzky, aby sa zvýraznil detail… Nakoľko ide o priaznivca lietania a jedného z mojich sponzorov, bol som rád, ak mu budem môcť takouto formou pomôcť. Keďže počasie nám neumožňovalo toto zalietnuť skôr, piatok 5.9.03 vcelku vyhovoval. Ja som celý štvrtok blúdil po okolí MA a hľadal nejakú schopnú plochu vhodnú na štart i bezpečné pristátie. Čo čert nechcel, nič schopné som v okolí nenašiel. Už som bol rozhodnutý štartovať a pristávať na hlavnej ceste neďaleko Malaciek, keď zamestnanec uvedenej firmy dostal nápad za “milión”. Medzi Kostolišťom a Gajarami je firma, ktorá vyrába trávniky. Treba sa spýtať, či na ich tráve smieme štartovať a pristávať. Zohnal sa telefonický kontakt na majiteľa firmy a ten, na moje úžasné prekvapenie, v pohode súhlasil. Takže všetko je dojednané, ráno vyprevadím syna do školy a môžeme ísť na to. Lenže než sme sa rozhýbali, zohnali auto s ťažným (moje okupovala manželka) a než sme prišli na miesto štartu, bolo 9,45hod. Opatrne som sa pohyboval po trávničku, ktorý by mohlo závidieť ktorékoľvek golfové združenie, len aby som ho nepoškodil. Krásne uvalcované, asi 5cm vysoký hustý trávnik. V tom sa na trávnik vyrútil obrovský traktor s vlečkou a cez to najkrajšie miesto si ho hrnie dozadu, kde trávnik vyrezávali a nakladali na vlečku. Vtedy som pochopil majiteľa, že dal súhlas a zistil som, že môj MZK tejto trávičke nedokáže ublížiť. Mašinu sme poskladali a o 10,20h som vykonal zálet. Keďže v tom čase bolo slniečko už riadne vysoko, bola termika jak hrom! Naviac k tomu nárazový vetrík asi 3-5m/s. Aby bola sranda úplná, musel som štartovať proti vetru, čiže proti statnému borovicovému lesu, ktorý bol vzdialený asi 350m a koniec “dráhy” končil pod lesom. Urobil som len jeden okruh vo výške asi 100m. Bol to strašný blázinec! Hovoril som si, že keď tí dvaja videli, ako ma vymlátilo, nenaberú odvahu ísť do luftu. Po pristátí však kameraman (profík!!!) povedal, že to skúsi. Najprv bez kamery, očahá si prostredie, navrhne stratégiu náletov a pod… Keďže v MZK sedel prvý raz v živote a výšok sa strašne bál, dohodli sme si znamenie: Keď sa mu nebude niečo páčiť, popláca ma po pleci a ideme dolu. Sme na štarte a čakám na priaznivejší vietor. Konečne. Dávam plný a rozbiehame sa po zemi. Už začínam odtláčať, keď odrazu cítim, že ma pasažier mláti po pleciach… Po oboch! Lenže nebol som si istý, či bezpečne zastavím stroj, lebo celá dráha sa mierne zvažovala dolu kopcom až k lesu a tak som nechal plný plyn a odlepil som to hore. Chvíľu proti vetru a termike, stúpania až okolo 3m/s. Lenže sme už blízko lesa, nad ktorý sa mi nechcelo a tak som začal točiť doľava a ponad vetrolamy z topoľov som preskočil nad vedľajšie pole. Kameraman sa s týmto výkonom moc nuspokojil a než som dokončil okruh, boleli ma obe plecia. Reval mi do prilby:”DOLU, DOLU, poď DOLU….!!!”. Tak som sa ani nesnažil nastúpať moc výšky a hneď, po dokončení okruhu, som to na prvý pokus  jemne položil na fantasticky rovný trávnik. Dorolovali sme k Norovi (to je on – šéf Akušatu), ktorý stál na veľkom valci a jemným páskom látky sa snažil robiť rukáv. Kameraman sa vysúkal z trojkolky a snažil sa udržať na podlamujúcich sa kolenách. Musím povedať, že na svoj prvý vzlet musel nabrať veľa odvahy, lebo výšok sa strašne bál. A aj keď vyhlásil, že do lietajúcej mašiny už nenastúpi, zase bol rád, že to aspoň skúsil. “Toš”, hovorím,” Nori si na rade…” Keďže Noro už zopár krát letel na MZK, bral som to ako poľahčujúcu okolnosť. Ešte mu kameraman urobil rýchlokurz ovládania kamery a už rolujeme na štart. Chcel som to mať čo najskôr za sebou, lebo vietor začínal zosilovať a jeho nárazy boli stále nepríjemnejšie. Ideme na to! Dávam plný plyn a odbrzďujem. Rútime sa bez jediného drncnutia po perfektne hladkom trávničku a po 100m sa odlepujeme od zeme. Znova nechutný tanec v turbulencii závetria lesa, než sa dostávame nad jeho hranu. Tam sa pridáva termika z rozpálených korún stromov. Znova točím doľava, ponad topole. Preskakujeme za ne a ja si tak trošičku vydychujem, lebo tam je veľké pole (pre prípad núdze). V tej chvíli cítim, že ma Noro búcha po pleci. Chce ísť dolu??? Asi sa drobec pohnojil v turbulentnom povetrí… Rozhodol som sa, že budem ignorovať jeho požiadavku a snažil som sa dostať éro čo najvyššie. Šak tam hore to bude o niečo lepšie. Otáčam druhú a zisťujem, že povetre to nechce ísť hore. Budík ukazuje horko ťažko pol metrík stúpania. Tak to zas točím proti vetru. Stále je to silne termické a spolu s vetrom sa mi nárazy pokúšajú vyraziť hrazdu z rúk. Ale stúpame 3 až 3,5m/s. Po vetre zas len udržujem výšku. Pri každom stúpaní, čiže letu proti vetru ma Noro mláti po pleci. Štyri krát sme točili proti vetru na nastúpanie a štyri krát ma Noro mlátil po pleci. Nastúpali sme výšku 300m, ktorú nám povolili vojaci, lebo mali letový deň a ukazujem Norovi, že letíme na Malacky. Furt mláťačka jak sviňa, ale nádherný výhľad. Východným smerom v diaľke za Malackami krásne pohorie Karpát a západným smerom nádherné Alpy v Rakúsku. Všetko čisté, obraz ostrý, bez akéhokoľvek zahmlenia. Nenormálna dohľadnosť! Ale Noro ma začal mlátiť po pleci a reve mi do prilby, že chce dolu! Otvoril som štít na prilbe a kričím, že je všetko v pohode a za pár minút sme nad MA. “Nie, nie”, kričí Noro, chcem ísť dolu!” Vtedy som si uvedomil, že to predchádzajúce mlátenie po pleci asi nebolo náhodné, chvíľkové zblbnutie môjho pasažiera, tak som stiahol plyn a klesavou voľnou špirálou som zahájil klesanie. Náš zákazník – náš pán… Zábavka bola aj pri vyklesávaní… Motor na voľnobeh, po vetre klesáme až 3m/s, proti vetru mínus 0,5m/s až nula. Občas, keď som to vyrovnal, nás termika dostáva do stúpania… Aj som chcel zmeniť miesto pristátia, ale do polí v okolí by som sadal len v najvyššej núdzi. Buď silážna kukurica, alebo kamene o veľkosti hádzanárskej lopty… Tak som sa rozhodol pristáť tam, kde som štartoval. Na prvý krát sa mi nepodarilo pristáť, lebo napriek hrazde pritiahnutej na prsia, nás to nechcelo z priameho letu pustiť dolu a keď nás to pustilo, už sme preleteli kus krátkej pristávacej dráhy. Tak som pridal plyn a opakoval okruh. Vlastne len také skrátené kolečko. Topole sme len lízli a tesne ponad elektrické vedenie, som sa na plyne v klesavej ľavotočivej zákrute doťahoval k “dráhe”. Dá sa povedať, že sme išli na pristátie rovno z ľavotočivej zákruty.  Po skúsenosti z predchádzajúceho pokusu o pristátie, som sa rozhodol to potiahnuť na plyne a drobec na rýchlosti. Radšej ten prebytok rýchlosti vytratím na trávniku zapretý o brzdu a s vypleštenými očami, než riskovať stratu rýchlosti a pád. Ešte v náklone sme prehučali povedľa plechovej búdy, odkiaľ nás zvedavo pozorovali roboši v montérkach a len som to zrovnal, dosadli sme na trávu. Vplyvom rýchlosti, pristávania dolu kopcom a možno i nejakého závanu oproti, sme sa ešte na krátko odlepili a potom sme definitívne ostali na zemi. Po dorolovaní sa pýtam Nora, že prečo nechcel ísť nad MA natočiť tie zábery. Odvetil mi, že sa mu to tam hore fakt moc nepáčilo. No, čo už… Panoramatický pohľad na MA by bol pekný, len neviem, ako by vyzerali detailnejšie zábery na jednotlivé prevádzky jeho firmy. Lebo termika nad mestom… a v tom vetre… nooo, nechcem ani pomyslieť… Tak som zavolal na vežu vojenského letiska, že sme ukončili činnosť a poďakoval za spoluprácu. Zbalili sme MZK a odviezli ho do garáže. Aj sme chceli načať fľašu, čo mal Nori nachystanú pre kameramana, ale všetci sme ešte mali šoférovať, tak to tentoraz prežila… Možno za ďalších 10 rokov nám to vyjde…