Môj bývalý Sky Glider

Sky Glider
OM – H101

Môj Sky Glider

Prvý kontakt už s mojím krídlom som mal 4.7.2004 na letisku vo Frýdlante nad Ostravicí. Krídlo ležalo na zemi a výrobca Petr Sedláček, spolu s Jardom Tkáčom, na ňom robili posledné úpravy a nastavenia pred kompletným zostavením a záletom.

Krídlo síce letelo pekne a nezáludne, ale bolo na môj vkus príliš ostré. Tak rýchlo reagovalo na moje pokyny, až som z toho bol celý nesvoj. Minimálku som vyždímal na 50km/h a maximálka išla cez 130km/h. I Jarda Tkáč potvrdil, že krídlo je nastavené na preteky. Tak som ich požiadal, nech mi z toho urobia krídlo pre bežné lietanie, lebo ja na ňom budem robiť výcvik. Dohodnuté. Ďalší zálet bol naplánovaný na ráno 5.7.2004.

Testoval som Sky Glider

Raz, koncom januára, mi prišiel email od vtedy pre mňa neznámeho človeka – Petra Sedláčka s ponukou na nové krídlo Sky Glider, ktoré vyrába. Keďže krídlo je malé, má plochu iba 12,8m² a ja krídlo mám, nereagoval som na túto ponuku.

Ani neviem ako, ale časom sme začali spolu komunikovať cez elektronickú poštu. Znova som dostal od Petra ponuku na kúpu tohoto krídla. Presviedčal som ho, že ja mám krídlo veľmi dobré, čo nie je samochvála, ale pochválili mi ho aj ďalší lietači. U nás Erwin Kaineder, Fero Bača a môj otec – Jozef “Dedenko” Sajan, v Partizánskom Ludvík Hatala a Jaro Húska, no a v Lučenci sa na tom vozil Walter Topfer. Som presvedčený, že letovými vlastnosťami sa mu moc krídiel na Slovensku nevyrovná. Nie už krídlo, ktoré je síce nové, ale o 1,5m²  menšie! Keďže Petr ma poslal zopár krát do “teplých krajín”, lebo tomu nerozumiem, rozhodol som sa, ten jeho zázrak vyskúšať.

S Petrom sme dojednali termín a miesto skúšok. 29.-30.5.2004 na letisku Šumperk a na stroji Petra Hnilicu. Telefonicky som sa spojil i s Petrom Hnilicom a potvrdil termín. No a keď som ho mal “na  dráte”, hneď som vyzvedal, čo je to za krídlo, aké má vlastnosti a pod. Keď mi povedal, že normálnu cestovku má 70km/h a pristátie sa dá vydojiť na 55km/h pri dotyku, hovorím: “jasné, s ľahkým motorom a trojkolkou, ale čo s mojím ťažkým VW?” Peťo H. mi hovorí, že má trojkolku robustnú, s motorom Verner 133, a raketovým záchraňákom. Čiže fest ťažkú trojkolu… Tak som mu kontroval, že má svinsky výkonný motor, ktorý to utiahne, ale ja mám ťažký a málo výkonný motor a pri tak veľkom plošnom zaťažení toho maličkého krídla, ten môj VW utrápim. Len sa mi škeril do telefónu a hovoril – neutrápiš, uvidíš, že to poletí. A dodal: ” Proste prídi a vyskúšaj…” Tak som ukecal otca, nech mám odborný dozor a v sobotu ráno sme vyrazili – smer Šumperk. Zobral som so sebou svoj MZK a s fotríkom sme sa cestou škerili, jak im to tam, s mojím krídlom, natreme.

Sobota ráno – 09,00h sme na letisku. Zakrátko prichádza Petr Hnilica a zoznamujeme sa. Príjemné dievčatá, tiež letecké duše, nám urobili kafčo a Petr sa rozhodol, že nám urobí prvú letovú ukážku. Naroloval na dráhu a pridáva plyn. Zrazu zastavuje stroj, vypína motor a chodí okolo mašiny. Reku niečo mu vypadlo. Po chvíli sadá, štartuje a rozbieha stroj. Po odlepení krátka výdrž a následuje stúpanie, z ktorého som sa skoro posral… Urobil nám letové ukážky, povykrúcal krídlo a zopár krát ešte predviedol to nenormálne stúpanie. Pristátie bolo nádherné, krásne vydojené tesne nad zemou. Po dorolovaní pozerám na krídlo a zrazu vidím – v plachte je diera!!! A v diere ešte visí zaseknutá špona, či roztiahnutý bowden. To bola príčina Petrovho zastavenia na štarte. Keďže nenašiel to, čo mu brnklo o vrtulu na štarte, odštartoval a dal mu riadne zabrať. Pýtal som sa na to stúpanie, že pohodlných 11m/s!!! Úžasná kvalita plachty, že sa pri takých nenormálnych preťaženiach netrhala. Zopár telefonátov a dostavil sa Petr Sedláček i s Jardom Tkáčom. Jarda odborne opravil spomenutú dieru a mohlo sa ísť znova do luftu. Po odskúšaní sa Petr H. dohodol s Lubinom Genčurom, že mu urobí vlek. Lubin sa zaprahol a dolina neprešla ani tri metre a bol hore. Nádhera!

Potom som prišiel na radu ja. Sadám si na sedadlo pasažiera a Petr to rozbieha po dráhe. Odlepujeme sa pri rýchlosti 65km/h a stúpame ustálených 6,5m/s. Petr predvádza ovládateľnosť krídla a ja stále šmírujem budíky. Zaujímajú ma hlavne rýchlosti. Zisťujem, že to letí s nami dvomi pohodových 70-75km/h horizont. Petr stáča do priestoru mimo letisko a blížime sa pod kumul. Sedím uvolnene a vegetne sa rozhliadam a zas šmírujem budíky a pod. Zrazu sme dostali facáka jak hrom! Dostali sme sa do strihu stúpavých a klesavých prúdov a bolo to tak nečakané, že mi ruky vyleteli až nad hlavu. Verím, že v tej chvíli by som prilbu, ktorú som mal na hlave, v pohode dostal pod riť. Nebyť pripútania sa pásmi, letíme do krídla… Hrazda zmizla niekam dostrany, ale Petr ju chytá a krídlo sa stabilizuje. Potom Petr vystreďuje termiku. Sťahuje plyn z cestovného režimu a v tom my dvaja – každý asi 80kg, robustná trojkolka – 90kg, motor – 90kg a 40 litrov paliva v nádrži – točíme termiku!!! S ubratým plynom a krídlom, ktoré nemá ani 13metrov plochy!!! A stúpali sme 5m/s hore! Nechápal som, hovorím si – to není možné… Po opustení stúpaku mi predviedol minimálku, maxmimálku, pádové rýchlosti a točili sme na pristátie. Tesne nad zemou vydojené a dotyk pri 55km/h. Nádhera! Potom zobral na palubu Dedenka. Po odlepení to podržal na rýchlosti a predviedol krátkodobý rýchlovýťah, keď po odtlačení Dedenko odčítal z vária hodnotu 10m/s…!!! Potom polietali po okolí a Petr to otcovi popredvádzal. Pristáli a s otcom sme preberali dojmy z letu. Krídielko urobilo na otca dojem. K večeru, keď trocha stíchla termika, vyleteli ešte obaja Petrovci – Hnilica a ako copilot Sedláček. Po pristátí som dostal ponuku vyskúšať si to sám. Ani jeden ma nevidel lietať a obaja v pohode súhlasili, aby som si skočil. TO JE ODVAHA!!! Takže som dostal inštruktáž od Petra Hnilicu a usadol som do stroja.

Krátky rozbeh po dráhe a som v lufte. Ťahám hrazdu na prsia a stúpam 7m/s. Uberám plyn a uvolňujem hrazdu. Pri 75km/h stále stúpam 5,5-6m/s. Neskôr sa dozvedám, že som si od prizerajúcich sa chalanov vyslúžil nelichotivé: “Je měkéééj…” Odletel som drobec nabok a nad motokrosovou dráhou, kde sa predvádzal dobrovolník na motorke, som začal s testovaním krídla. Vyskúšal som rýchlosti: max. 130km/h v horizonte, min. 55km/h a pádovka bola 45km/h. Vyskúšal som ostré prechody z krídla na krídlo – perfektne rýchle. Skúšal som stabilitu krídla systémom pritiahnutia hrazdy na doraz a pustenie hrazdy. Hrazda sa asi tri krát zhupla a krídlo stabilne letelo samo. To isté sa opakovalo i pri prudkom odtlačení hrazdy až do trubky a pustení, či pri vykopnutí hrazdy do strán. Krídielko si samo našlo optimálnu stopu a po zopár zhupnutiach bezpečne letelo samo ďalej. No a bombónik na záver… Bolo by možné lietať s tak výkonným motorom a nevyskúšať, čo v ňom je??? Dal som mu plný kotol, uvolnil hrazdu a rýchlosť stúpania sa mi ustálila na 11m/s. Keďže Petr Hnilica tak stúpa “normálne”, musí to ísť predsa ešte viac, néééé? A odtlačil som… Dostal som to na 11,5m/s! Bol to pre mňa – zvyknutého na 3,5m/s sólo – velice blbý pocit, visieť takto na vrtuli, pozerať sa rovno pred seba a vlastne čumieť kolmo do modrej oblohy. Keďže na takéto stavy nie som zvyknutý, dal som to späť do normálu. Zase som sa neskôr dozvedel, že prizerajúci sa chalani zmenili názor a tvrdili: “Nééni měkéééj…” Keďže na stroji je raketový záchranný systém, vyskúšal som aj krajné stavy, pády, pády po krídle a rôzne voloviny, ktorým sa normálne vyhýbam. Chvíľami som mal pocit, že mi prilba zlomí kľúčne kosti, ale chvíľami som ďakoval, že ju mám pod bradou riadne zapnutú… Krídlo na mňa urobilo dojem, ľahkou ovládateľnosťou, malými silami v riadení (ale sú tam), ako i tým, že sa s tým dá lietať pohodových 70km/h, ale i 115km/h a zároveň sa to dá riadiť jednou rukou. Pristátie som vydojil a dotyk som mal pri 55km/h. Hovorím otcovi – nuž, páči sa mi. Prišiel sa na nás pozrieť i Slávek Verner a tak sme hodili reč o motoroch. Potom sme prehodili krídlo na moju trojkolku. Hovorím Peťovi Sedláčkovi, že ten môj VW je slabý a utrápim ho. Že to krídielko nemôže dobre letieť na mojom, lebo na rozdiel od Petrovho stroja, mne tam chybí výkon. Normálne som ho nasral… Pridal sa i Jarda Tkáč a povedal mi, že presne takto isto sa k tomu staval i on. Ale po polietaní na tomto krídle vyhlásil, že toto je to krídlo, ktoré chce mať na svojom MZK! A on sa v tom vyzná, postavil už nejedno krídlo a niečo tiež aj polietal, bezmotorovo i motorovo (pozn. autora…).

Tak som to rozbehol po dráhe. Pri 60km/h som sa bez zásahu do hrazdy odlepil a stúpal som 3,5m/s hore. Keďže motor je tesne po prekrúžkovaní a bez zábehu, šetril som ho ubratím plynu. Nad motokrosovou dráhou som znova vyskúšal krídlo. S mojím podvozkom a motorom som dosiahol max. 120km/h v horizonte, min.55km/h a pádovka bola 45km/h. Po ubratí plynu a pritiahnutí hrazdy som z toho vyždímal 135km/h dolu kopcom. Ono by to išlo asi aj trocha viac, ale narástli sily v hrazde a krídlo začalo byť drobec citlivé a nervózne. Tak som to ďalej neskúšal. Skúšal som ostré prechody z krídla na krído, ale kapotáž mi začala vztlakovať a na vyšších rýchlostiach to nebolo úplne pohodové. Proste ma to nechcelo pustiť do zákruty. Keďže padák tam nemám, krajnosti som neskúšal. Ustálil som si horizontálny let a podľa zvuku motora, som letel na nižších otáčkach, než na mojom Ufe. Čiže pravý opak toho, čo som dolu tvrdil. Strašne ma hnevalo, že som nemal nejaký otáčkomer so sebou, aby sa to dalo presne porovnať. Pristál som rýchlosťou tiež 55km/h. Peťa Sedláček sa ma pýta, že čo a ako? Hovorím dobre, v sóle to letí. Tak sa mi ponúka, ako pasažier. Pýtam sa, koľko váži? “Iba” 105kg živej váhy… Rehlím sa mu do úsmevu, že sa to s nami ani neodlepí. Skoro mi treskol… Rozbiehame sa po dráhe a hrazdu držím navoľno medzi prstami, len nech sama chodí. Pri 65km/h sa odlepujeme a v pohode stúpame. Neveriaco pulím oči na vário, lebo ukazuje neuveriteľných 2,5m/s. Síce nám pomáha protivietor, ale prekvapilo ma to. Peťa sa za mnou smeje, až sa mu natriasa pupok a reve mi do prilby: ” No co ty pííí.., letí to?!?” Musím uznať, že letí. Keďže mu bolo zaťažko obliecť sa, robíme okruh a sadáme, lebo hore je kosa.  Dotyk sme mali pri 65km/h. Plieska ma po pleciach a rehoce sa: “No co, letí či neletí…??!!??” Musím priznať, že letí… I so 105kg pasažerom a 20 litrami paliva v nádrži. Ja vážim 80kg a trojkolka s mtorom 140kg. Vcelku dosť na staručký VW. Otec sa ma pýta na dojmy. Hovorím mu, že čo mu budem okolo toho kecať, nech sadá za mňa a sám uvidí.

Rozbeh po dráhe a odlepujeme sa pri 65km/h. Je už skoro bezvetrie a stúpame 2m/s. Tak sme pobrúsili okruhy, vyskúšali obraty, minimálku – 60km/h, maximálku – 120km/h, pádovku – 50km/h. Otestovali sme stabilitu už zmieňovaným “odhodením” hrazdy dopredu, dozadu a do strán a jej pustením. Taktiež som ustálil cestovný režim, čiže vário na nule, hrazda pustená a zistili sme, že to letí pohodových 70-75km/h a podľa zvuku, na nižších otáčkach, než na mojom krídle. Potom sme vyskúšali opadanie na voľnobehu. Hrazda pustená, rýchlosť sa ustálila na 70km/h a klesali sme rýchlosťou cca 1,8m/s. Keďže som to skúšal už na finále pred pristátím, Dedenko mi reval do prilby: “Chyť to! Pritiahni!!!”, ale do riadenia mi nečahal. Verí mi… Pristátie prebehlo pohodovo a dotyk sme mali pri 65km/h. Po dorolovaní k hangáru a vystúpení z mašiny, sa Petr Sedláček pýta, že čo a ako? Aký je pocit?  Dedenko sa zamyslel, poškrabkal po brade a s kamennou tvárou mu hovorí: “Hmm, kupodivu to letí….” Do Petra akoby udrel blesk! “Uááá, Slováci, mňa z vás picne…!” A odišiel do bufetu… Tak som si večer ešte skočil, polietal po okolí a po západe slnka sme všetci išli zlikvidovať pristávacie poplatky v podobe Spišskej borovičky. O teplú a voňavú večeru, v podobe pečeného kolena, sa s nami podelili Petr Hnilica, Michal Seifert a ich dievčence. Prenocovali sme v areáli aeroklubu.

Nedeľa ráno – 06,00h. Vstávam a idem k hangáru. Divím sa, lebo všetci ešte spia a nik nelieta. Tak som v aute našiel nejaké rezervy a najedol som sa. Po chvíli sa otvárajú dvere na hangári a Petr Hnilica vytláča stroje von. Ja som si urobil ešte dva lety, porobil som nejaké fotky a s pomocou chalanov dávame krídlo dolu z mojej trojkolky. O 10,15h sme sa rozlúčili s domácimi a zamierili sme k domovu.

A záver? Pôvodne som im chcel vytrieť zrak s mojím krídlom UFO 14,2m², nakoniec som ho ani nepostavil.

Krídlo Sky Glider, ma napriek malej ploche, veľmi príjemne prekvapilo letovými vlastnosťami, výbornou ovládateľnosťou, stabilitou a “priechodnosťou” vzduchom – nižšie otáčky motora.

Keďže toto krídlo bolo najlepšie, na ktorom som doteraz lietal, je vyrobené z najlepších  dostupných a certifikovaných materiálov a ako nové, má v Európe bezkonkurenčnú obstarávaciu cenu, tak sme si s Peťanom “plácli” a krídlo Sky Glider som si objednal.