Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pätičku

Beskydy aneb vlekání ZK

Frýdlant nad Ostravicí 26.5. – 29.5.2005

Od jedného z organizátorov – Radka Holuba, som dostal pozvánku k účasti na krásnom leteckom podujatí, ktoré sa konalo na letisku vo Frýdlante nad Ostravicí. Akcia bola zamernaná na výuku a zdokonalenie sa pilotov ZK, pri štartoch v aerovleku za MZK. Pozvánku na túto akciu som rozoslal všetkým lietačom na Slovensku, ale nakoniec sme sa tam vybrali dvaja. Jožino Martinka a ja.

Streda večer. Prichádza mi šokujúca SMS-ka od Gabiky Holubovej:  “Radek leží v nemocnici, dostal infarkt, budeš ho musieť na akcii zastúpiť.” Skoro ma piclo!!! Jasnačka, mobil nedostupný u oboch Holúbkovcov… No nič, pôjdeme a uvidíme, čo sa tam vlastne deje. Až večer mi Gabča zavolala a upresnila, čo sa to vlastne s Radkom deje.

Štvrtok okolo obeda. Fičím do Devínskej Novej Vsi pre Jožina. Nahádžeme jeho bágle do kufra, rozlúčka s rodinkou a fičíme do Malaciek. Z garáže vyťahujeme vozík, nakladáme trojkolku, krídlo, všetko riadne upevňujeme a do kufra pribaľujeme moje veci na lietanie. A vyrážame na cestu. Po diaľnici si to fičíme na Brno, Olomouc a smerom na Frýdek Místek.  Pred Frýdkom sme to strihli krížom cez kopce a navštívili sme Gabču Holubovú u nich doma. Pohostila nás kafíčkom a porozprávala, čo sa to vlastne s Radkom porobilo. Potom sme vyrazili na letisko do Frýdlantu. Keby Jožino poznal cestu, tak by sme to rozbalili na letisku Baška, nechali tam auto s vozíkom a doleteli by sme do Frýdlantu jak frajeri… Potom by sme prileteli späť na Bašku a Jožino by doviezol auto s vozíkom. Uškŕňali sme sa nad tou myšlienkou… No, ale sme sa na to vykašľali a na letisko sme dorazili s mašinou na vozíku. Privítal nás majiteľ a šéf letiska, Ing. Jan Špaček a s radosťou sme prijali jeho pozvanie na pivo.   Postupne sa na letisku začali ukazovať aj ďalšie duše letecké. Miroslav a Antonín Lipinovci a Jarda Pátek. My s Jožinom sme sa pustili do stavby MZK. Zakrátko sa na letisku ukázali Jarda Tkáč Halinkou Polákovou a Petr Hnilica s Jarmilkou Fojtů. Slniečko bolo ešte stále vysoko a tak sme s Jožinom začali výcvikové lety. Všetci sa mi škerili, keď videli, že kompresia v mojom motore sa rovná nule. Na brnknutie rukou, vrtuľa urobila komplet otočku o 360°… No, ale nás predsa takéto maličkosti nemôžu rozhádzať. Je preparádne slnečné počasie, bezvetrie a ešte mlátia pozostatky termiky. Štartujeme dolu kopcom, smerom na Frýdlant. Celý pohyb na pojazdovke a dráhe je v Jojovej réžii. Samozrejme, aj štart a všetka činnosť na okruhu pri výcviku. Ja som tam len ako kontrolný orgán a užitočná záťaž. Že motor nepodáva výkon, aký by som chcel sa dalo odčítať z budíkov. Stúpanie sme mali horko-ťažko 1,5m/s a točili sme sa nad rodinnými domami. Po štarte sme točili pravú zákrutu. Druhú a tretiu zákrutu sme točili mimo letisko, nad poliami. Zbytky termiky nad poliami, nám pomáhali nabrať výšku a po dotočení štvrtej zákruty, sme išli na pristátie. Bolo to pre Jožina zas niečo nové, pretože pristával dolu kopcom. Proste to letisko furt pod kolieskami niekam uteká… Pol hodiny sme krúžili okruhy a musím povedať, že to Jojovi po chvíli prestalo robiť problémy a pristával s istotou. Po pol hodine sme sadli a rozobrali jednotlivé chybičky. Ešte bolo vidno a tak Jožko vzal kameru a vyrazili sme do luftu. Nabral som kurz letisko Baška a fičkali sme tam. Na letisku práve balili motoroví padáčkári svoje stroje. Tak sme pristáli a chvílku pokecali. Nebol som sympatický takému malému orieškovi, ktorý po mne stále štekal a tváril sa, že ma zožerie. Taká jednohubka… Keďže slniečko už zapadalo, rozlúčili sme sa a vyrazili naspäť do Frýdlantu. Pri návrate k letisku som zbadal, že sa chystá vlečná na štart a ukázal som to Jožinovi. Natočil kameru tým smerom a ja som ostal krúžiť nad letiskom. Videli sme rozbeh a štart . Keďže bolo už dosť neskoro, vlekaný sa odpojil asi v 50m výške a oblúkom sa vrátil na štart. My sme dotočili okruh a pustil som to dolu na dráhu. Ešte sa mi nechcelo pristáť ( boli by sme dlhííííí a nedobrzdili by sme…. hihi), tak som dal plný a nízkym preletom sme to prehnali ponad dráhu. Na konci dráhy sme ešte stihli skrížiť letovú dráhu Alešovi Přidalovi, ktorý si dovtedy krásne hovel a užíval večernej pohody na motorovom paraglidingu. Ale, šak sa z toho dostal… 🙂 No a nám ostávalo zas len premanévrovať medzi vrcholkami stromov, nad údolím za dráhou to pustiť medzi stromy, nabrať rýchlosť a potom aj výšku. Potom som to potiahol na takom scvrknutom okruhu ponad stromami, stiahol plyn, 180° zákrutou sme sklesali nad dráhu a esíčkom tesne nad dráhou som sa ubehol pred rolujúcu vlečnú a posadili sme sa. Na brzdách nám to vyšlo len tak-tak do konca pokosenej časti dráhy… Rolovali sme k hangáru, kam nás Honza Špaček už smeroval. Na úrovni rukávu vypnúť plyn a pekne potlačiť k hangáru. Žiadna výhra, ale čo už. Tlačili sme… Zaparkovali sme mašinku medzi ostatné rogallá a išli sme sa prekabátiť z leteckého odevu, do niečoho pohodlnejšieho. Samozrejme, museli sme prejsť okolo výčapu a tak sa naša cesta k stanu o niečo predĺžila. Hneď sme si objednali aj večeru a keď sme sa išli prezliecť a vrátil sme sa, mali sme už všetko nachystané… Proste interhotel – nádhera!!!… Večer, ako to už na takýchto leteckých akciách býva, sme hodili všetci prítomní reč o všeličom – okolo lietania. No a okolo polnoci sme sa pomaličky povytrácali do stanov…

Piatok ráno. Po základnej hygiene fičíme do hangáru pre mašinu. Dotlačili sme ju k stanu. Následovala predletová kontrola a skočil som si sólo. Po zistení, že všetko je tak, ako má byť, sadám a beriem na palubu Joja. Zas si všetku činnosť režíruje sám. Odpaľujeme to smerom na Frýdlant a zas v malej výške (chúďatko motor…), sme to brúsili ponad domy a stromy nad polia. Zase sme trénovali okruhy a najmä štarty a pristátia. Začali sme za bezvetria, ale po 15min sme otočili smer pristátí, lebo sa otočil vietor. Sadali sme od Frýdlantu a smerom do kopca. Za dráhou na vrchole kopca, sme sa ponorili do doliny, nabrali potrebnú rýchlosť a začali stúpať smerom k poliam.  Celkovo sme odkrúžili poctivých 30 minút výcviku a išli sme dolu. Aj slniečko, ktoré už bolo stále vyššie, začínalo riadne nahrievať okolitý terén a Jožino mal chvíľami plné ruky roboty. Termický vietor stále menil smer a silu a tak sme dali prednosť raňajkám a pivku. Aj zvuk motora sa mi moc nepozdával. Mám dojem, že sme ho mierne prehrievali. Preto sa mi do teplých termických podmienok s ním nechcelo ísť. Medzitým sa na letisku zišlo vcelku dosť pilotov ZK, ktorí začali stavať svoje stroje. Okolo obeda si dali briefing, kde skúsený Dan Vyhnalík odovzdával svoje poznatky a viedol inštruktáž. Po nej si mohli všetci vyskúšať a nastaviť trhacie poistky. Postupne sa všetci začali stavať na štarte a chystať sa na vlekanie. Vlekacia mašinka bola jednomiestna s motorom Verner SVS 1400. Piloti – vlekači sa na nej striedali traja: Mirek a Toník Lipinovci a Jarda Pátek. Zo začiatku sa vo vzduchu zachytiť ani nedalo a všetci štartujúci po chvíli pristávali. Ale po čase kumulky nad kopcami už začínali naskakovať a tak vlečná ťahala pilotov kde – kade po kopcoch v okolí, aby našli  poriadne stúpáky. Ja som mal pôvodne pomáhať pri štartoch, ako pomocník štartéra. Tú úlohu mi určil Radek. Tak som sa motal pri vlečnej a aj pri “doline”, ale zatiaľ len v úlohe pozorovateľa. Počasie nádherné, slniečko pálilo a ako správny “obohuta”, som si ho iba v plavkách a sandáloch doprial plnými dúškami. Takže po chvíli ma začali volať “piroš” a večer sa mi rehlili, že som ako živá reklama na komunistickú stranu… Rogalisti z okolia ma prehovárali, aby sme sa išli niekam preletieť. Aj by som išiel, prečo nie? Lenže som mal dosť veľkú obavu z toho, či môj motor vydrží takú záťaž, aby sme mohli aj s Jožinom letieť v termickom počasí. Po rannom výcviku vydával také zmätené zvuky…. No a aby som letel sám a nechal Jožina tam sedieť v stane, to sa mi nechcelo. Na to sme tam neprišli. Večer, keď zas termika začala tíchnuť, som sa bol prevetrať. Najprv sám. Motor si bublal úplne v pohode a tak sme s Jožinom pokračovali vo výcviku. Fučkalo mierne od Frýdlantu a tak sme štartovali dolu kopcom. A zas sme trápili motor na plné gule, len aby sme nabrali trošku výšky a ponad domky sme točili doprava, nad polia. Tam sme využili zbytky termiky a nazbierali potrebné metríky výšky. Po dotočení okruhu, sme pristávali znova dolu kopcom. Keďže na dráhe bola prevádzka, museli sme dávať pozor na pilotov, ktorí bol vlekaní do vzduchu a aj na tých, ktorí sa vracali z preletov. Takže, keď bola dráha voľná, dotočiť okruh, stiahnuť plyn a finále… Vykonať pristátie typu “Touch&Go”. Čiže bez zastavenia dať plný plyn a znova hore. A znova naplno a nad domami točiť doprava.  Čo najskôr sa dostať nad miesto, kde by bolo vhodné núdzové pristátie – teda, ak by bolo potrebné, som myslel… Čiže nad polia. Tam sme dali motoru trošičku vydýchnuť, dotočiť okruh a ak bolo voľno, šup ho dolu… A zas dookola… Po odlietaní 30min sme sadli a dali sme si rozbor. Večer sme pomohli Michalovi Seifertovi s Olinkou Záluskou pripraviť jeho stroj. Potom sme sa všetci zišli v bare na večeru a niečo sme si dali od smädu. Šéf letiska – Honza Špaček – prišiel za mnou a hovorí, že ľudia z Frýdlantu sa sťažujú na zvuk môjho motora a nízke lety nad ich domami… A či by sme nezmenili smer štartov a pristátí. Nechápem, čo sa tým ľudkom nepáči… Šak konečne počujú poriadny letecký zvuk a nie jačavé pazvuky dvojtaktných motorov… No dobre, dohodli sme sa. Nebudeme štartovať smerom na Frýdlant. Ďalšiu taktiku boja sme sa vybrali prebrať k stanom, kde Jarda rozložil šikovný stolík a doháňali sme, cez deň zanedbaný, pitný režim…

Sobota. Od rána vládne na letisku čulý ruch. Zo všetkých strán sa schádzajú piloti ZK a stavajú stroje. My s Jožinom sme sa rozhodli pokračovať vo výcviku. Máličko mi robí vrásky na čele fakt, že budeme musieť štartovať a pristávať do kopca a dokonca po vetre (to aby sme neobťažovali obyvateľov Frýdlantu)… Narolovali sme na spodný okraj dráhy, prekontrolovali zrakom priestor okolo a s výkrikom: ” S Božou pomocou a konskou silou!” som dal Jožinovi pokyn k štartu. Hrneme ho po dráhe, grence nás nadhadzujú, šmírujem rýchlomer… Za polkou dráhy už máme dostatočnú rýchlosť a Jožino začína odtláčať. Pomaličky sa odlepujeme od zeme. Jožino správne priťahuje hrazdu, ale moc a dosadáme späť na dráhu. Znova odtlačil, vyskočili sme hore, jemne pritiahol a naberáme potrebnú rýchlosť. Je pravda, že sme furt len nejaký polmetrík nad zemou a vlastne kopírujeme terén, ale letíme… Terén pod nami mierne stúpa a my sme furt len o máličko vyššie. Po dosiahnutí vrcholu kopca si mierne vydychujem. Ale len na chvíľu. Pred nami vľavo je údolie. Točíme tam a Jožino priťahuje na nabratie rýchlosti. Riťka sa sťahuje a srdce prepína na forsážny režim… Ponorili sme sa dolu, až pod vrcholce stromov a konečne naberáme prebytok rýchlosti. Jožino následne odtláča do stúpania a koniec údolia prelietame v miernej ľavotočivej zákrute (točíme proti vetruuuu…) a v “dostatočnej” výške. Dýchať znova začínam až nad poliami za lesom. Tam sme už proti vetru a už aj slniečko začína nahrievať polia pod nami a my môžeme ubrať plyn a ešte stále stúpame. Dotáčame okruh a ponad riečku Ostravicu točíme štvrtú. Z výšky 150m (voči štartu) Jožino uberá plyn a po vetre ideme na pristátie. Rútime sa dolu strašnou rýchlosťou. Vyzerá to, že ako nás vietor tlačí, budeme dlhí a tak ešte viac priťahujem hrazdu. Jožino pochopil a pritiahol naplno. Padáme dolu rýchlosťou 4m/s pri rýchlosti 110km/h, podľa budíkov. Zem pod nami sa mihá strašnou rýchlosťou. Jožino to, s hrazdou na prsiach, potiahol až nad prah dráhy a z výšky cca 5m previedol pekný prechodový oblúk. Už bolo treba len vytratiť prebytok rýchlosti kĺzaním tesne nad dráhou. V polke nás stúpajúca dráha “dobehla” a v rýchlosti 70km/h sme dosadli. Okamžite som mu naznačil, aby dal plný plyn. Tak sme ani nestratili rýchlosť a v pohode sme sa odlepili. Stúpali sme o chĺpok viac, než stúpal terén, lebo sme leteli po vetre, ale tak či tak sme museli zas vletieť do údolia, aby sme nabrali prebytok rýchlosti. Leteli sme v závetrí stromov a riadne nás to tam prefackalo. Ale len chvílku. Nahulili sme cez 80km/h na rýchlomeri a išli sme do stúpania. Von z údolia a hlavne NAD stromy!!! Neviem prečo, ale Jožina to tam stále ťahalo mierne vpravo, k takej terénnej nerovnosti a tak mu naznačujem, že by bolo vhodnejšie to točiť radšej proti vetru a hlavne zmiznúť z oblasti stromov ponad pole. Tam znova naberáme výšku 100m a Jožino začína uberať plyn, nech trošičku uľaví motoru. Začínajúca termika a protivietor nás v pohode dvíhajú do 150m a my dotáčame do štvrtej zákruty. Po stočení na finále zrazu vidím, že po zemi sa proti nám rozbieha vlečná s vlečeným ZK. Jožino na to zareagoval miernym zvýšením otáčok motora a točili sme hlavami dookola. Keďže sa, okrem nás, v lufte nik nenachádzal, ukázal som mu, nech urobí 360° zákrutu a išli sme znova na pristátie. Jožino stiahol plyn drobec skôr, než prvý raz a tak klesáme pohodových 2,5m/s, rýchlosťou 85km/h. Očkom šmírujem po pilotovi ZK, ktorý sa odpojil od vlečnej a kĺzal späť k letisku. Viem, že bezmotorový má prednosť, ale bol ešte “ďaleko” a vysoko a my sme boli už tesne nad dráhou a tak sme pokračovali v pristátí. Znova Touch&Go a poďme hore. ZK kĺže vpravo od nás a stáča sa k dráhe. Vlečná je oproti nám a tiež by chcel ísť na pristátie. Lenže my letíme po vetre a stúpame slabučkým polmetríkom. Vlečná točí preč a uvoľňuje nám priestor. Takže klasika – zas do toho úzkeho údolia a 80-tkou stúpame ponad stromy a domy, smerom k poliam. Tento raz sme vo vzduchu krúžili 40minút, pretože sme sa museli prispôsobovať dianiu na dráhe. Priletelo zopár MZK a lietali aj domáci s ULLa. Po zaparkovaní pri stane, sme sa vybrali na raňajky a kávu. Chalanisko s MZK ma znova prehováral, aby sme sa vybrali spolu na prelet. Znova som mu vysvetlil, že mám obavu, či by to vydržal motor. Jožina tam nechcem nechať sedieť samého a ja by som išiel preč…. Dnes už lietajú aj Michal a Petr. Petr sa chystá na vlekanie. Na MZK má motor Verner 133M. Tiež Jarda vyťahuje svoj stroj. Má tam motor Verner 133MK. Aj on bude vlekať. Michal má na svojom stroji motor Verner SVS 1400. Michal nie je vlekač, ale ako technik spoločnosti Verner, sa stará o použité motory a vykonáva drobné údržby. Okolo 13,00h som požiadal Petra, aby zobral na palubu Jožina a predviedol mu, čo znamená prebytok výkonu motora na MZK. Peter to vzal ako výcvikový let a tak Jožino, síce zo zadu, riadil MZK. Od štartu, až po pristátie. Kto pozná Petra Hnilicu ten vie, že on sa vyžíva v termickom lietaní. Takže navigoval Jožina rovno medzi kopce. Okrem termiky, sa medzi kopcami preháňal aj vietor a tak si Jožino vychutnal popoludňajšiu mláťačku v celej paráde. Potom to prehnali po hrebeni naspäť a nakoniec dofičali na letisko. Samozrejme, Jožino samostatne pristál. Petr nešetril slovami chvály na Jožinovo pilotské umenie.  Už sa začínali vytvárať kumulíky a tak Petr a Jarda išli pomáhať bratom Lipinovcom s vlekaním. Ja som chcel pomáhať pri štartovaní, len som bol tak spálený z minulého dňa, že mi nepomáhalo ani oblečenie s čiapkou… Jak som sa ukázal na slniečku, pálilo to jak sviňa… Na nohách mám doteraz viditeľný vzor, čo sa mi opálili sandále… Na letisku sa ukázala Gabča a tak som jej znárodnil nechtíkovú indulonu a natrel som sa ňou do biela. Taktiež Oli mi pomohla, ponatierala mi chrbát a plecia opaľovacím krémom s vysokým ochranným faktorom. No a pohyboval som sa len v tieni… Čiže som sedel na pivku v chládku pri bare alebo som trčal niekde pod krídlom. Ale páčila sa mi aj prechádzka medzi barom a krídlom, pretože tam má chatku pán Holub. A ako si tak svištím popred jeho chatku, tak na mňa zavolal. Keď som hlavu otočil k nemu, tak pozdvihol malý pohárik a veľavýznamným gestom ma pozval na jeden… No, môžem odolať volaniu divočiny??? Vykonal som nádhernú ľavotočivú zákrutu a zosadol do stoličky v tieni chatky. Ochutnal som perfektný kalvádos a pokračoval v ceste. Okolo obeda prišli aj ďalší členovia Záhoráckeho leteckého klubu Malacky a to Jožino Čermák a Jožino Jurčák.  Jožko Čermák si mal od Petra Sedláčka prevziať MZK. Petr telefonicky potvrdil, že poobede príde a MZK privezie. Lenže čas sa už preklopil do večera a jeho stále nikde. Tak som mu volal a povedal mi, že nepríde…. Myslel som, že tam skolabujem!!! Tak chalani sa trepú 300km pre mašinu a on to berie, akoby nič… Bol som nasratý jak latrína!!! Ani sme s Jožinom nelietali večerný výcvik. Bol som sa ukľudniť tým, že som sa sám išiel prevetrať. Navečer som sa aj trochu vybláznil, keď mi chalanisko od Trnova zapožičal jeho stroj na otestovanie. Eso14, podvozok TL-22Duo a motor R-582… To stúpanie…. Nemal som tam moc benzínu a tak som sa vrtel iba nad letiskom. Prekvapilo ma, že veľká, kapotovaná trojkolka nevztlakovala pri rýchlych prechodoch z krídla na krídlo a nerobilo to šarapatu. A napriek tomu, že som mal na sebe iba tričko a kraťasy, mi vôbec nebola zima. Keď som potom išiel okolo chatky pána Holuba a dostal som znamenie, znova som vykonal nádherný obrat, tentoraz vpravo a “dotankoval” som. Navečerali sme sa v bare a potom sme skončili pri prívese Jardu Tkáča. Na nedostatok rôzneho moku sme sa sťažovať veru nemohli. No a ja som nasával jak dúha… od jedu nad Sedláčkom… Ale šak nikto nejak obzvlášť nezaostával… Večer sme boli všetci zvolaní pred hangár, kde prebehlo slávnostné ukončenie zletu, vyhlásenie víťazov a poďakovanie organizátorom. Jediné, čo ma drobec mrzelo bolo to, že aj keď menovite ďakovali rad radom všetkým, na Radka Holuba a jeho kusisko práce, si tam nik nespomenul. Po vyhlásení voľnej zábavy, sme sa znova presunuli k prívesu Jardu Tkáča a pokračovali sme v zábave. Zábavku sme mali aj pomocou mašinky Michala Seiferta. Nedal ju na noc do hangáru a nechal ju tam, pri nás. Najviac sme sa narehlili, keď prechádzali ľudia okolo, v čiernej tme a kričali sme: “Pozor, lanká!” “Co? Kde?” brrrrrrng a už aj lietali pohlavné orgány vzduchom na všetky strany… A my sme sa chlámali od smiechu jak divé svine. Jarda nás naučil novú frázu: Jdu si vykroutit rákos… a zmizol v húštine, kde si bol uľaviť. Nakoniec sme zostali pri stolíku iba traja, Aleš, Jožino a ja. Tak sme vyhlásili večierku a vypadli sme do stanu. Zaľahli sme, ale po chvíli sa Jožino začal rehotať… Pýtam sa, čo je? Odpovedal jedným slovíčkom… rákos… a už sme sa rehlili obaja… Dochechtali sme sa a vyzeralo to na spánok… Prdlajz! rákos… A zas sa stan vzdul od nášho rehotu… Len čo sme sa prestali rehotať a už to naozaj vyzeralo na spánok, zrazu počujeme, ako sa vedú dvaja týpci od baru smerom k stanom. Len som stihol Jožinovi povedať: počúvaj! Vtom napálili do laniek na Michalovom MZK… To bola explózia nadávok… A keby len to! Explózia rehotu v našom stane!!! Konečne sme sa dosmiali. Už len tak ležíme a odfukujeme, keď zrazu počujem, jak sa Jožino nadhadzuje od potlačovaného smiechu. Tak sa pýtam, že čo mu je zas smiešne? Že rákos…. Zas nás muselo byť počuť až vo Frýdlante… Zaspali sme vo chvíli, keď cez stenu stanu bolo vidno, že vonku svitá.

Nedeľa. Ráno sme vyliezli zo stanu a nevedeli sme sa chvíľu zorientovať, kde je sever… Doobeda väčšina pilotov zbalila svoje stroje a odchádzala. Aj my sme zbalili moju mašinku. Ešte som presvedčil pána Holuba, že ho naučím lietať na ULLa. Tak sme nakopli Stara a hurá do oblak! Ako sme tak frčali smerom na Bašku, oproti nám leteli tri MZK. Boli to Honza MichalíkVláďa Schreier a Jirka Fluger.  Perfektne sa hlásili na letisko. Počúvali sme ich korešpondenciu. Potom som vyzval pána Holuba, že teda už by som mu mohol ukázať niečo z vyššej pilotáže. Tak som prevzal riadenie. Furt ho trápila nejaká gulička a že čumák je raz hore, potom dolu… Ja neviem… mňa to vôbec netrápilo…. Po pristátí som sa išiel zvítať s chalanmi. Veď tam prileteli za mnou. A ja som mal mašinu už zbalenú na vozíku a prichystanú na odvoz. No šak sme sa už dlho ani nezdržovali. Dali sme si polievku, kávu a kofolu, rozlúčili sme sa so všetkými dušami leteckými na letisku a fičali sme domov. Hnali sme to po diaľnici, chvíľami mi aj 150 ukazovala ručička… A pri Břeclavi nás zastavili policajti, že som išiel príliš rýchlo… Že až 124 mi namerali i s vozíkom… Rýchlo? Vôbec… Doma sme vhodili mašinku do garáže a odviezol som Jožina domov.  Celkovo sme vo Frýdlante nalietali niečo málo cez 3 hod čistého letového času na mojej mašinke, schrastili sme nespočetné množstvo rôznych nápojov a vychutnali sme si krásnu atmosféru leteckých podujatí. Takže, za rok sme tam zas!!!