Majster Slovenska 2005

Letisko Partizánske 18. – 21.8.2005

Na tohtoročný zlet v Partizánskom som sa veľmi tešil. S chlapcami, ktorých som učil lietať, sme chceli zlet spojiť so záverečným preskúšaním u predsedu zväzu MZK pri LAA SR Mariána Turana k získaniu preukazov pilota. Tragická nehoda Jozefa Martinku, ktorá sa stala presne mesiac pred zletom, nám zmarila tieto plány. Mne vyvstala otázka, či sa mám vôbec tejto súťaže zúčastniť a na akom stroji. Stroj, na ktorý som si už perfektne zvykol, bol navždy zrušený. Okrem niekoľkých kamarátov, ktorí mi ponúkli lietať na ich stroji, mi pomocnú ruku podal aj môj otec Jozef “Dedenko” Sajan. Navrhol mi, aby som išiel na súťaž s jeho strojom. Hoci som na ňom už aspoň 4 roky neletel, súhlasil som, pretože ešte stále mám na ňom viac nalietané, než jeho majiteľ… 🙂

Štvrtok 18.8.2005

Otcovu trojkolku – jednomiestnu celokapotovanú “papučku” sme, spolu s krídlom, naložili na prepravný vozík, do áut naložili potrebné veci, prilbu, spacáky, stan a rodinku. I keď sme mali vopred dojednané ubytovanie v areáli kúpeľov, stan sme pre istotu vzali tiež. Na letisko sme prišli už okolo 17,00hod. Prvý šok nastal, keď sa “uvítací výbor” točil okolo otcovej trojkolky a niekto z nich zistil, že máme zlomené “uško” na podpere motora. Trojkolku sme zložili z vozíka a vybrali sme sa zháňať zvárací agregát. Motor sme vypodložili drevenými paletami a odmontovali podperu. Zváračku sme objavili v jednej autodieľni neďaleko letiska. Otec to tam zvaril, priviezol a podperu sme znova namontovali na miesto. Otcova trojkolka vzbudzovala zaslúžený záujem. Je jednomiestna, pilot sedí v pohodlnej, čalúnenej sedačke z električky. O komfort sa mu stará “úplná” laminátová kapotáž a malý veterný štítok. K pohonu slúži veľmi úsporný motor VW-1200 a drevená dvojlistá vrtuľa Hor-Prop. Veľký záujem vzbudil veľmi jednoduchý a zároveň účinný systém brzdenia zadných kolies a zároveň parkovacia brzda. Vysvetľovania princípu a debaty okolo toho nebrali konca. Našťastie stále prichádzali ďalší účastníci a ďalšie stroje k obdivovaniu, lebo mňa tam išlo picnúť… potreboval som sa dostať do vzduchu a “očahať” si krídlo. Konečne som sa dostal k stavbe krídla. Krídlo MW-117 je veľmi vydarené s perfektnými letovými vlastnosťami. Než som sa pripravil k letu, slniečko už pomaličky zapadalo. Ešte som pomohol Jožovi Konečnému nahodiť krídlo na jeho stroj a už sme štartovali motory. Prípravný výbor ešte dokončoval “lajnovanie” pristávacích boxov, keď som sa postavil na dráhu. Posledná vizuálna kontrola, či je všetko tam, kde má, pridal som plný plyn a odbrzdil. Systém brzdenia je spojený cez polohu hrazdy a tak som mal hrazdu odtlačenú. Po odlepení som jemne pritiahol a letom tesne nad dráhou som nabral rýchlosť a zahájil stúpanie. Jemne ma prekvapilo to stúpanie. Predsa len som bol na svojej 1600-vke zvyknutý na lepší vzlet do oblak… No neva. Na krídlo som si zvykol asi ihneď po odlepení od zeme. Znova mi, po štyroch rokoch, sadlo do rúk. To sa ovláda doslova myšlienkou a fantasticky letí. Tak som to hodil na ucho a urobil nálet na prípravný team. Očkom som hodil kontrolu na koniec nábežky, aby som nezavadil o grence trávy a v rýchlosti 110km/h som zahájil stúpavú zákrutu. Jožino Konečný veru nezaostal a tak sme tam predviedli ukážky vyššej pilotáže na nízkej výške… Keďže dievčence a chaloši lajnovali boxy, vyskúšal som si pristátie. Samozrejme mimo čiar tak, aby som ich neohrozil. Prvé pritiahnutie na prsia, prechodový oblúk a výdrž nad zemou…. krátky. Sadol som zopár desiatok centíkov pred čiaru. Tak znova plný, odlepiť, nabrať 110 na rýchlomeri a znova stúpavou doľava hore… Druhý pokus. Znova som to pritiahol a dojil nad zemou, lenže som najviac bodovaný box preletel a sadol až do druhého. Plný plyn a opakovať. Na tretí pokus to vyšlo. Muselo, pretože slniečko už zapadlo. Sadol som krásne do boxu, za čo som bol odmenený potleskom prípravného výboru, ktorý moje pokusy pozoroval. Po tomto som odroloval k hangáru. Mašinky sme uložili do hangáru Aeroklubu a v hangáre našom “LAA”, sa konala hangárpárty a prvý briefing. Jasne, že šéf zväzu MZK pri LAA SR – Marián Turan – si nás pekne podal… Dokonca tam padli aj návrhy o vylúčení zo súťaže. Hneď boli stanovené pravidlá o minimálnych výškach letu a minimálnych výškach obratov. Následne nám predstavili letisko Partizánske, organizačný výbor a rozhodcov súťaže. Potom nasledoval klasický večer, keď sa stretne partia kamarátov. Veľa sa diskutovalo o lietaní a všetkom možnom okolo neho. Večer som sa vybral na ubytovňu, reku je treba pospať a čo som tam nezbadal…? Na chodbe stolíky pospájané, na stolíkoch formou švédskych stolov všetko, čo žalúdok a hrdlo ráči… V kreslách okolo usalašení kamaráti z Oravy a Liptova. Vladík Malatinka, Lacko Mandák a záhorák Dedenko s manželkami a Mirko Huljak. No odolaj takejto partii… Vytiahol som fľaštičku kalvádosu od Radka Holuba, že po troškách ochutnáme a veril som, že vydrží po všetky večery… Blbo som veril. Nevydržala ani dve hodiny… A čo bolo najhoršie? Ani som nemohol s nimi zodpovedne koštovať ten mok, lebo som ráno vstával a chcel lietať. Tak som zbabelo zdrhol do postele.

Piatok 19.8.2005

Ráno som vstával okolo pol šiestej. Reku, niečo si polietam po okolí. V hangári som si našiel fajnovučké klobásky, čo tam zostali ešte od večere a tak som sa hneď naraňajkoval. Potom som si vyskočil hore a polietal po okolí. Samozrejme, že som nevynechal boxy a skúšal som si presnosť pristátí. Lenže času už nebolo nazvyš a tak som sa vrátil dolu. Medzitým sa začali schádzať ostatní účastníci. Keď sme sa všetci zišli, v stanovenom čase bola zahájená Súťaž o Majstra Slovenska v MZK pre rok 2005. Po príhovoroch šéfa sekcie MZK Mariána Turana a riaditeľa súťaže Ing. Rudolfa Žilku, nastalo vyhlásenie programu súťaže, predstavili nám súťažné disciplíny a nastalo losovanie štartovacieho poradia. Každý si z “klobúčika” vytiahol lístok so štartovacím číslom. Ja som si vytiahol číslo 7. Aby som sa priznal, chcel som si ho hneď vymeniť za číslo 10, ktoré ma sprevádza životom a považujem ho za moje šťastné. Ale nakoniec som si povedal, že som si vylosoval sedmičku a tak budem lietať so sedmičkou. Výmeny sa predsa len udiali, ale boli to potrebné výmeny. Napríklad na jednom stroji súťažili dvaja – traja piloti a keď si vylosovali čísla idúce po sebe, nestíhali by sa vystriedať. Takže som vedel, že na štarte som siedmy v poradí. Po losovaní prišla na radu technická kontrola strojov a kontrola dokladov. Túto vykonávali Hlavný technik LAA SR Ing. Milan Grega, spolu s technikmi Ing. Vladimírom Hušekom a Walterom Töpferom. Do súťaže bolo pripustených 20 pilotov. No, konečne konkurencia!!! Tak vysokú účasť som na M-SR, od roku 2000 (odvtedy sa zúčastňujem), ešte nezažil. Po kontrole, sme sa postupne začali presúvať k dráhe, kde bola vypísaná zahajovacia disciplína: presnosť pristátia do vymedzeného boxu. Pristávacie boxy boli dlhé po 5 metrov. Najviac bodovaný bol prvý box, ktorý bol ohodnotený 1000 bodmi. Posledný, šiesty box, bol ohodnotený 750 bodmi. Každé pristátie pred alebo za boxy bolo ohodnotené nulou. Pomaličky sme sa radili za sebou na štarte. Keď prišiel rad aj na mňa, naroloval som na dráhu a čakal na pokyn štartéra. Pristávali sme s motorom na voľnobehu, bez možnosti korekcií motorom. Po odmávnutí som mierne odtlačil hrazdu, aby som uvoľnil kotúčové brzdy na zadných kolesách a pridal plný plyn. Rozbeh, odlepenie, chvíľková výdrž a hurá do oblak! Stúpal som do 150m výšky a začal som točiť ľavý okruh. Po dosiahnutí pozície štartu, som stiahol plyn a zahájil klesanie do tretej a následne aj štvrtej zákruty. Rozpočet výborný a krásne som klesal rovno k boxom. Prechodový oblúk, podrovnanie, krátka výdrž a sadám do prvého boxu. HURÁÁÁ, plný počet!!! Ešte sa pre istotu obzerám na rozhodcov, ale vyškerené tváre so zdvihnutými palcami mi dávajú najavo, že som sa trafil. Takže prvá tisícka v kapse. Rolujem na stojánku pri hangároch. Pokým všetci dolietajú prvú disciplínu, dal som si kávu a zisťoval som, kto sa ako trafil. Po odstavení posledného štartujúceho, bol vyhlásený briefing pred druhou disciplínou. Druhou disciplínou v tento deň bol navigačný let. Táto disciplína bola zameraná na presnosť plánovania si trate z časového hľadiska. Úlohou súťažiacich bolo, vyrátať si jednotlivé časy k otočným bodom, ako aj celkový čas, za ktorý trať preletia. Tiež bolo hodnotené správne obletenie otočného bodu. Znova bolo pre mňa zaujímavé pozorovať makačov, ktorí si časy vyrátavali zložitými výpočtami, brali do úvahy silu a smer vetra pri zemi i vo výškach. Keďže pre mňa to bola “španielska dedina”, s otcom sme dali hlavy dokopy a išli sme na to “sedláckym” rozumom. Dopadlo to tak, že mnohí súťažiaci si prišli nenápadne “porovnať” výsledné časy a niektorí si ich proste iba odpísali s tým, že keď to nevyjde, aspoň majú komu vynadať… Trať i s vyznačenými kurzami a časmi k otočným bodom, som si najskôr chcel pripevniť na stehno, aby som ju videl. Lenže sa mi nepáčilo, že by som si ju nemohol otáčať podľa potreby a tak som ju proste poskladal a strčil do vrecka na kombinéze. Tak ako aj po iné roky… Postupne sme sa zoraďovali na štarte a počas vyčkávania sme ešte konzultovali taktiku. Štartér nás púšťal na trať po piatich minútach. Takže som mal možnosť vidieť, ktorým smerom to súťažiaci predo mnou odpálili. Zároveň s odmávnutím štartovacej vlajky, som si spustil stopky na hodinkách. Po odlepení a zahájení stúpania, som to otočil smerom, kam som videl letieť štartujúcich predo mnou. Z vrecka som si vytiahol mapu a porovnal kurz s kompasom na palube. Mierne som vyrovnal odchýlku a potom som si sledoval čas. Bol som proti vetru a korigoval som si let plynom. Pri priblížení sa k otočňáku, som si dával pozor, aby som správnym oblúkom tento OB obletel. Čas mi sedel, OB som obletel a fičal som ho k ďalšiemu OB. Tu bolo krátke rameno a čas mi vyšiel úplne presne. K tretiemu OB to vyšlo na päť a pol minúty. Stále to bolo skoro proti vetru. Po dosiahnutí tohoto OB som sa stočil a letel skoro po vetre. Takže som si to fičal skoro ako stíhačka vo výške asi 300m nad zemou. Lenže s tým som rátal pri príprave, ale trošičku som sa prerátal a musel som aj tak zrýchliť, aby som OB dosiahol v správnom čase. Tento OB som stihol s malým oneskorením a teda na rýchlosti som ho hnal k poslednému OB. Z posledného OB sa letelo už priamo na letisko k stopkám. Videl som, že som pomalý a tak som ho hnal 115kilometrovou rýchlosťou. Nepomohlo mi to. Vyšlo to na 20 sekúnd plus. Pokrkvanú mapu som stále stískal v ruke a tak som ju naštvane napratal do vrecka kombinézy. Tak som urobil oblúk a sadol vedľa porotcov. Bol som na seba naštvaný, že sa neviem trafiť do času. Keďže na dnes už neboli vyhlásené žiadne disciplíny, šupol som mašinku do hangáru. Dedenko, ako správny team leader, zatiaľ stál na štarte a pozoroval časy ostatných súťažiacich. Mierne ma povzbudil, že nikto sa netrafil presne, ale tiež ma nepotešil, že mnohí boli na tom lepšie ako ja. Veľmi ma hrialo pri srdci, že som mal veľkú podporu od mnohých nesúťažiacich (ale áno, aj niektorí súťažiaci mi držali palce…), ktorí ma povzbudzovali. Tak sme si večer sadli do hangáru a znova sme kecali. O čom? Predsa o lietaní… 🙂

Sobota 20.8.2005

Ráno som si privstal, aby som si polietal a natrénoval boxy. Plánoval som, že tam budem tak skoro sám a budem robiť osmičky a vyskúšam si pristátie z oboch smerov. Máš ho vidieť…!!! Tam bol taký nával vo vzduchu, že bol problém vyhýbať sa vrtuľovým vírom. Zabudni na osmičky a zaraď sa do šóry… Dokonca sme si niektorí aj nadlietavali do strán, aby sme nepredbiehali pomalších. Takže sme všetci lietali jedným smerom. O siedmej bol briefing pred presnosťou pristátia. Po briefingu sme sa radili postupne na štartovej čiare. Začalo fúkať. Ako na truc – opačný smer, než sme ráno natrénovali. Začalo sa štartovať a pristávať proti vetru. Než som prišiel na štart, Dedenko pozoroval úspechy súťažiacich predo mnou. Pred mojím štartom prišiel za mnou a poradil mi, aby som radšej nastúpal výšku, pretože všetci predo mnou boli krátki. Nedoleteli do boxov. Prízemný vietor robil svoje. Tak som si nastúpal 250m výšky. Otec mi potom povedal, že nikto nebol tak vysoko ako ja. Po vetre, na úrovni boxov, som stiahol plyn do voľnobehu a kĺzal som dolu. Dával som si pozor na vietor a tak som to ľavou zákrutou stočil nad dráhu. Keď som bol “na finále” stále som si hovoril, že som veľmi vysoko a boxy preletím. Boli tak blízko a ja tak vysoko…. Kĺzal som dolu a začal som pociťovať účinky protivetra. Ako som strácal výšku, už ani tie boxy sa mi nezdali tak blízko… Kurník šopa, ja snáď ani nedoletím! Na nejaké špekulácie už nebol čas a ani výška. Snažil som sa udržať čo najdlhšie vo vzduchu. Pumpoval som krídlo v snahe vyždímať z neho maximum. Myslím, že sa mi to aj podarilo. Ale nepomohlo mi to. Dotyk som mal ani nie meter pred čiarou… Strašné sklamanie! Smutný som rovno z dráhy roloval k hangárom na stojanku. Po pristátí všetkých letcov prišiel otec ku mne a povedal, že väčšina nedoletela do boxov a že sa kolo bude asi opakovať. Aj tak bolo. Za chvíľu som počul vo vysielačke rozhodcov, aby súťažiaci narolovali na štart. Tak sme sa pomaličky presunuli na štart. Otec utekal dopredu, aby na čiare mohol pozorovať pristátia chalanov predo mnou. Keď som už išiel na štart, dobehol ku mne a dal mi taktické rady. Potom som už bol na rade. Odpálil som to do výšav a nad hangármi zahájil ľavú zákrutu. Po dosiahnutí výšky 250m som letel po vetre a na úrovni boxov som stiahol plyn. Tentoraz som sa stočil nad dráhu o niečo skôr, ako predchádzajúci raz. Tiež sa mi zdalo, že boxy sú priveľmi blízko, ale po predchádzajúcej skúsenosti som vedel, že to nebude také zlé. Pritiahol som na prsia a 110 kilometrovou rýchlosťou som sa rútil dolu. Prechodový oblúk som urobil ďaleko pred boxami, ale poznal som kvality krídla a rýchlosť som vytrácal kĺzaním nízko nad zemou. Videl som, že tentoraz to bude dobré. Aj tak bolo. Minul som čiaru boxu a pustil som to dolu. Vedel som, že som tam! Pre istotu som sa však obzrel na rozhodcov, kde som videl vyškereného otca s palcom hore a aspoň desať ďalších rúk s palcami hore. Tentoraz som spokojne roloval na stojanku pred hangár. Po odlietaní kola, pribehol otec so správami. Nie som na tom zle, ale mnohí sa trafili na plný počet. No, čo už. Zrazu nás znova zvolávali na štart. Čo sa deje? Koľkokrát ešte budeme musieť triafať do boxu??!!?? Znova rolujeme k štartu. Dedenko znova uteká medzi rozhodcov. Keď sme sa posúvali okolo boxov, kričím na Rudka Žilku, že prečo sa opakujú pristátia. Prišiel bližšie a povedal, že aby súťažiaci ukázali svoje kvality. Nervozita už začala stúpať a jeden zo súťažiacich sa nahlas hádal s porotcami, že on sa do boxu trafil, prečo teda nedostal plný počet bodov?! Ak by sa trafil, tak by ich mal, nie? Veď na to tam rozhodcovia sú. Na každej čiare jeden a ešte kopec ďalších ľudí pri nich. Nuž, prvá cena GPS a výhra na domácom letisku je veľké lákadlo. Keď som bol na štarte, Dedenko ako vždy, pribehol až ku mne a urýchlene mi podal info o predchádzajúcich pristátiach a nezabudol zopakovať taktické info. Odštartované. Znova nastúpať ponad hangár, znova do osvedčenej výšky 250m nad zemou. Podľa predchádzajúcej šablóny som stiahol plyn, oblúkom som si naletel na dráhu a zahájil klesanie. Všetko vyšlo ako malo a sadol som v prvom boxe. Bolo to len tak tak, ale rozhodcovia potvrdili, že ešte v prvom boxe. Ja som si myslel, že som prestrelil až do druhého. Ale znova palce hore a vyškerené tváre rozhodcov a Dedenka mi potvrdili, že ďalšia tisícka bodov je v kešeni. Radšej som ani neroloval preč, ale odstavil som stroj neďaleko boxov. Čo ak by znova vyhlásili ďalšie kolo?!? Dedenko mi podal základné info o konkurencii a vhodil predpoklad, že zatiaľ to vyzerá na umiestnenie na bedni. Najväčší konkurent – Jožko Kuník pokazil aj druhé pristátie, ale bodovo sme veľmi blízko seba. Ďalšieho najväčšieho konkurenta vytýčil v Jeovi – Jožkovi Maruškovi. Chalanovi, ktorého Jožko Kuník učil lietať a ktorý má iba tri mesiace pilotný preukaz… Vtedy sme si začali robiť srandu a povedali sme Jeovi, nech ide za učiteľom Kuníkom a povie mu, že teraz on ho naučí presne pristávať… Otec sa smial a povedal, že Jožo by si od Jea vypýtal pilotný preukaz a od zúrivosti by mu ho roztrhal na drobučké kúsky… Potom sa Dedenko vybral k hangárom, že pozrie, čo robí rodinka. Keď bol už za hangármi, začali sa zvolávať piloti, že sa pôjde ešte jedno kolo. Musel som sa rehliť do prilby, keď som videl, ako Dedenko šprintuje na dráhu. Ja som bol už na štarte a Dedenko si ho šinul v behu rovno ku mne. Musel som sa smiať i ja i Marian Turan, ktorý robil štartéra a pozdržal štart do príchodu team leadera. Dedenko znova zopakoval taktiku boja a zaželal, nech to vyjde! Potom som už štartoval. Klasika, ako v predchádzajúcich úspešných pokusoch, som si naletel aj teraz. A aj teraz som sa rútil dolu rýchlosťou 100km/h, aby som dlho, dlho, dlho kĺzal nad zemou a nakoniec to posadil do prvého boxu. Paráda! Plný počet! Videl som Jožka Kuníka, ako sa baví s otcom a krúti hlavou. Otec mi potom povedal, že Jožino pozoroval moje pristátia a dva krát predpovedal, že nedoletím, lebo som ďaleko od boxov a nízko nad zemou. Ale ja som ho dva krát sklamal a v pohode doletel. Vidno, že je zvyknutý na svoju MW-155 a na tak kvalitnom krídle, ako má otec, veru neletel. Znova mi otec zopakoval, že asi to vyzerá na bedňu, len nevie ktoré miesto presne. Sme sa smiali nad predstavou, že Jeo – Jožo Maruška, s ešte teplým piloťákom vo vrecku, nám všetkým vytrie zrak a vyhrá.

Poobede nám organizátori vytýčili ďalšiu disciplínu: let medzi pylónmi. Aj táto disciplína bola zameraná na čas. Spočívala v tom, že každý pilot si preletel cvične “osmičku” medzi dvomi pylónmi, stopol si čas, ktorý po pristátí nahlásil rozhodcom. Úlohou pilota bolo, aby v ostrej verzii tieto pylóny obletel a trafil sa do nahláseného času. Táto disciplína bola pre pilotov nezáživná až do chvíle, keď išiel na trať. Keďže tu mohol byť naozaj iba jeden pilot vo vzduchu, ostatní sme sedeli na zemi, pozorovali toho šťastlivca a netrpezlivo sme očakávali vlastný štart. Keď som sa už konečne dostal na štartovú čiaru, bol som pomaly uvarený na mäkko. Slniečko pálilo ako divé. Vytúžené odmávnutie a konečne som vzlietol. Urobil som okruh a v cca 30m výške som nalietaval na štartovú čiaru. Po pretnutí som si spustil stopky a vcelku voľne som letel k prvému pylónu. Nesnažil som sa o čo najrýchlejší let, pretože tu nešlo o to, kto bude najrýchlejší, ale o to, kto sa čo najpresnejšie trafí do toho istého času. Smer prvého obletu nebol určený a tak som sa rozhodol, že ho obletím z pravej strany. V pohode, priblížil som sa k druhému pylónu, ktorý som oblietaval zľava. Zákrutu som si nastavil tak, aby som sa do nej potom trafil a v kľude a v pohode som som ho obletel. Už chýbalo len dotočiť osmičku, čiže prvý pylón a letieť na čiaru, kde som si vypol stopky. Odlet na koniec letiska, otočka a pristátie. Po dorolovaní som sa zaradil do nekonečnej šóry strojov a pilotov, ktorí čakali na svoj štart. Samozrejme, čas som nahlásil rozhodcom. Pri ostrom lete sa do neho musím trafiť. Následovalo nekonečné čakanie… Keď som sa už dostal konečne na štart, bol som happy ako blška… Ale blška sa prerátala… Máličko sa zmenil vietor. Ja som vyštartoval, urobil som si okruh a naletel na štartovaciu čiaru. Zapol som stopky, len čo som preletel nad čiarou a vyrazil som “na pylóny!”. Zdalo sa mi, že som veľmi rýchly. Neviem prečo, ale zdalo sa mi to tak. Samozrejme, reakcia spočívala v spomalení letu. To sa mi krááááásne podarilo. Keď som sa točil na druhom pylóne, už som vedel, že som si to posr… Hrazdu som dal na prsia, plyn naplno a rútil som sa k cieľovej čiare. Samozrejme, že o čo som si spomalil let, toľko sekúnd mi chýbalo. Myslel som, že ma picne od jedu. Po pristátí som sa ani nezdržoval tým, že by som zistil, ako na tom som ja, či konkurencia. Nasraný jak latrína som sa vybral rovno do hangáru. Takú blbosť urobiť !!! A hneď na prvom pylóne… Ak by som si to nechal na posledný pylón a bol by som rýchly, tam som to mohol v kľude vydojiť na minimálke. Ak by som tam bol pomalý, mohol som pridať a naháňať. Určite by som nenaháňal toľko, čo teraz… Teraz som bol už presvedčený, že som sa prepadol hlboko pod “bedňové” umiestnenie. Hlavne keď mi otec neskôr povedal, že Kuník má o 12 trestných bodov menej než ja a Maruška o 44. A že drvivá väčšina súťažiacich túto disciplínu zvládla lepšie. No fajn. Zmieril som sa s tým, že za blbosť sa platí…

Večer sa konala tradičná hangárpárty. Nebola taká odviazaná – nechcem povedať že bujará – pretože ešte stále neboli vyhlásené výsledky. Tie sa mali vyhlasovať až v nedeľu ráno, čo sa mne osobne a ani mnohým ďalším, nepáčilo. Lenže sponzori to tak chceli a usporiadatelia to tak museli pripraviť. Večer mali aspoň čas vyhodnotiť snímky z pristávacích boxov a zrátať body. No i tak sa v hangári rozprúdila perfektná zábava. Hovoriť bolo stále o čom. Smädní a hladní sme veru neboli. Krásne nás pozabával Walter Topfer, ktorý s harmonikou vytvoril úžasnú atmosféru. Hral a spieval piesne na želanie, no a celý hangár spieval s ním. Pri príležitosti Majstrovstiev zložil prekrásnu hymnu a tu nám ju zaspieval. Ja som išiel do hajan asi okolo pol tretej hodiny rannej. Tí vytrvalejší odchádzali až okolo piatej…

Nedeľa 21.8.2005

Doobedie bolo v znamení balenia a odchodu. Mnohí piloti nemohli zotrvať až do vyhlásenia výsledkov a buď sa rozlúčili a odleteli alebo zbalili stroj, rozlúčili sa a odviezli si ho. Samotné ukončenie zletu a vyhlásenie výsledkov bolo naplánované až na 12,30hod. Ja som si vzal fotoaparát a vyskočil som si urobiť nejakú fotečku. Lenže už ani nebolo čo fotiť. Väčšina strojov bola už na prepravných vozíkoch alebo ešte strčená v hangári. Keď sa schyľovalo k hodine H, postupne sme sa všetci, čo zostali, nahodili do parádnych tričiek s emblémom súťaže a slávnostne sme sa zhromaždili. Tradične sa začalo príhovormi Rudka Žilku a Mariána Turana, kde v krátkosti zhodnotili priebeh zletu a súťaže a začalo sa vyhodnotenie. Išlo sa od posledného. Každý súťažiaci dostal pamätný diplom. Veľa si ich neprevzalo, pretože už boli na ceste domov alebo im ich prevzal niekto iný. Začal som spozornievať, keď začali vyhlasovať piate miesto a ešte nehlásili moje meno. Piate miesto bolo ohodnotené vecnou cenou drevenou záhradnou sedacou súpravou, ktorú získal Mirko Huljak. Štvrté miesto získal Walter Topfer a vyhral rýchlomer. Vtedy ma popadla vcelku neuveriteľná myšlienka: že by som sa predsa len dostal na stupne??? V duchu som si hovoril, že tretie miesto nie je zlé umiestnenie. Hlavne v takto veľkej konkurencii a pri tých chybách, čo som porobil. Tretie miesto a elektricky vyhrievané rukavice získal Jozef “Jeo” Maruška. Hovorím si v duchu – to je blbosť!!! Veď Jeovi to vychádzalo na víťazstvo. Pristátia mal narovnako, ako ja. Za pylóny mal ďaleko menej trestných bodov, než ja a keďže bol domáci a poznal okolie, tam som bol presvedčený, že určite bol výborne. Lenže podľa toho, čo vyhlasovali, mal by som byť pred ním… Alebo nejaký škriatok ma dajakým omylom vyškrtol z výsledkovej listiny a preto ma nevyhlásili. Pozerám udivene na otca…krčí plecami… Že by som bol predsa len druhý?!? Prichádza miesto druhé. S ním meno Jozef Kuník, ktorý získal vysielačku ICOM A-5. Zmätok nad zmätok… Už mi je jasné, že ma zabudli niekde vyhlásiť a v duchu premietam, kto mohol byť bodovo blízko víťazov a nakoniec to vyhral. Veľa pilotov tam už nebolo a bol som z toho celý zmätený. Chalani okolo mňa sa na na mňa vyškierajú a plácajú ma po pleciach. Čo vám šibe soustruzi… býva moja odpoveď. Až to prišlo: na prvom mieste, s počtom 5900 bodov sa umiestnil Jozef Sajan. Skoro ma prevrátilo! Ludvík Hatala, ktorý stál vedľa mňa, mi pustil takú kamarátsku do chrbta, ktorá ma naštartovala… Ruky hore a vyškerený od ucha k uchu som sa vybral na stupeň najvyšší. Úžasný pocit!!! Stal som sa majiteľom GPS Garmin GPSmap 96. Jedno poďakovanie som venoval hore, do modrej oblohy – Jožinovi. Určite dával na mňa pozor. Potom prišlo spoločné fotenie. Jeo je síce na najnižšom stupni, ale museli ho okríkať, aby dal nižšie ruku s pohárom, pretože pohár mal vyššie, než ja. A to ja som sa s ním teda nadrapil… Potom prišli gratulácie a prezeranie cien. Najskôr som to moje GPS každému vyberal z krabice, ukázal… Potom som ho nechal radšej kolovať. Jožino Kuník mi hneď ponúkal vysielačku na výmenu za GPS. Vysielačku mám, GPS chcem, takže nič z toho nebude. Radšej som ju sľúbil požičať Ludvíkovi, keď pôjde na súťaž v plachtení. Ešte sa o ňu neprihlásil… A čo teraz?!? Požiadal som rodičov, nech zabehnú do mesta kúpiť nejaký mok. Veď to musíme zapiť! Keďže už ďalší deň bol pracovný, naši priviezli sekt. Najviac sa ho ušlo domácim. Tí nemuseli nikam šoférovať. Popri tom sme zbalili otcovu mašinku, ktorá ma dostala na stupeň najvyšší a naložili na vozík. Nakoniec som odchytil Rudka Žilku a spýtal som sa ho, aký bodový rozdiel vlastne bol medzi nami tromi a tiež ma zaujímalo, ako to bolo s Jeom. Podľa mňa, mal vyhrať. Jeo posral navigáciu… Tam mu uleteli body. No ale na to, že má iba tri mesiace piloťák, je to slušný výkon.

Táto súťaž sa mi zdala najlepšia. Nielen preto, že som vyhral, ale preto, že bola výborne zorganizovaná (až na tie pylóny 🙂), bolo postarané o ubytovanie, stroje boli všetky v hangári, stravu a pitný režim zabezpečovali usporiadatelia, ale čo je hlavné (!): prišlo súťažiť veľa pilotov a strojov. Niektorých som síce poznal podľa mena, ale ešte som sa s nimi nestretol. Až tu.

Dedenko bol pyšný 2x naraz. Raz na mňa a druhý raz na svoj stroj – najlepší na Slovensku!