Znamenka II. – Ukrajina

Na základe skúseností spred dvoch rokov, s lietaním na plavákoch, si Jindro Záhumenský objednal plaváky na svoj MZK. Samozrejme u našich priateľov z Delta klubu Znamenka na Ukrajine. No a okrem plavákov, objednal aj krídla z Aerosu – Profi 14. Štyri kusy, z toho jedno pre mňa. Ja som mal úplne nový stroj. Objednal som si trojkolku Tomi Cross 5 Sport s motorom Verner VM-133MK. Krídlo a vrtuľa ma čakali na Ukrajine. Ku krídlu som prišiel fantastickým spôsobom: zmenil som zamestnanie a dostal som odstupné z mojej bývalej firmy. Poštou mi prišiel šek, ktorý prevzala moja manželka. Volala mi, že už ho drží v ruke. Ona mala s tými peniazmi úúúúúúúplne iné plány (dovolenka pri mori, nová sedačka…). Lenže ja som šikulka! Prišiel som si domov pre šek, mastil som na poštu, nech mi ho vyplatia, s peniazmi vo vrecku som letel za kamošom do zmenárne, ktorý mi urobil fantastický kurz, zmenil som ich na eurá, s eurami som fičal do banky a odoslal som ich Jindrovi. Celé to trvalo asi 40 minút… Manželku vtedy síce skoro prevrátilo, ale už to nejako rozchodila J.

Nedeľa 21.5.2006

Ráno cestujem do Řečan nad Labem za pánom Mirkom Řehákom, u ktorého mám objednanú trojkolku. Po zvítaní sa, Mirek otvára garáž na dvore a tam stojí ONA – moja novučičká trojkolka Tomi Cross 5 Sport. Vyzerá fantasticky!!! S nainštalovaným motorom VM-133MK, s prístrojmi, ale bez vrtule. Tá ma čaká na Ukrajine. Len tak jemne sme otočili štartérom. Motor naskočil a ohromil nás mohutným bublavým zvukom. Chvíločku sme ho nechali bublať a vypli sme ho. Bez vrtule ho netreba dráždiť. Postupne sme si posadali do sedačiek a nevedeli sme si vynachváliť pohodlie. Naložili sme ju na Iveco a davaj domov.

Pondelok 22.5.2006

K večeru pre mňa prichádza Mercedes Sprinter s prívesom. Tá istá zostava, ako pred dvomi rokmi. Naložíme, upevníme, rozlúčime s Dedenkom a rodinkou a ideme do Topoľčan. Mašinka nocuje u Jindra vo firme a ja u neho doma.

Utorok 23.5.2006

Ráno lietame po obchodoch a robíme nákupy. Potom ideme pre Sprintera a ideme k Ondrejovi Jančovičovi, pre Jindrovu trojkolku. Ondrik je jej konštruktér. Tam zisťujeme, že môj vrtuľový unášač je na dve veci: na hovno a na nič. Rozchod dier je 76mm namiesto 75. Drevenú vrtuľu tam dostanem, drevo toľko povolí, ale nie vrtuľu s duralovým stredom… Požiadal som Ondríka – keďže je odborník cez železo a má aj dielňu – aby mi urobil medzikus. Ondrík mi ho vyrobil. Potom sme naložili obe trojkolky na príves, riadne sme ich ukotvili, zabalili do baliacej fólie a vyrazili – smer východ! Prespali sme v tom istom motoreste na brehu Zemplínskej šíravy, ako pred dvomi rokmi.

Streda 24.5.2006

Vstávame a vyrážame. S malými dušičkami sa blížime na hraničný priechod. Slovenskí colníci a pasováci nás vybavujú bez problémov a rýchlo. Pohýname sa k Ukrajinským… Zastavujeme pred stopkou a čakáme. Zrazu ku mne príde nejaký colník s vysielačkou a hovorí: „Zdravstvujte Jindro, Jozef…!“ Keby sme nesedeli, tak padneme na riť obaja… Kameň ako stodola nám padol zo sŕdc, pretože sme spoznali šéfa smeny colnice. Hneď sme sa zvítali a on nám hneď povysvetľoval, čo máme vyplniť a za 15 min sme pokračovali v ceste na Ukrajine. Dokonca nám pred odchodom povedal, že kedy majú smenu, aby sme nemali nejaké problémy cestou domov. Čaká nás 1000km cesty cez Ukrajinu. Cez Karpaty je vybudovaná nová cesta a tak sa nám ide dobre. Len prší. Jindro sa natiahol v Mercedesi na nafukovačku a ja šoférujem. Leje ako z krhly a voda nestíha stiecť z cesty. To sa mi vypomstilo v jednej zo zákrut. Kolesá vytočené doprava a mercedes sa kĺže rovno. Potom som sa dostal z vody na asfalt, tak kolesá zabrali, lenže príves bol ešte na vode. Tak sa mi skoro podarilo príves s autom zasukovať. Držal som ho stále pod plynom a mercedes nás z toho vytiahol. Ale tie sekundy boli nekonečné… Ešteže nič nešlo oproti. Jindro mal budíček, na ktorý len tak ľahko nezabudne hihi. Po niekoľkých hodinách sa striedame za volantom. Zase sedím za volantom a zastavuje nás milícia. Prekročil som trošičku rýchlosť. Išiel som 95km/h tam, kde je 50-tka. Darmo vysvetľujem, že som bývalý kolega, policajt je neoblomný: „U nás platia všetci. Davaj štraf!“ Vyťahujem 10 dolárovku, pretože nič menšie sme nemali. Vyškerený policajt si ju strká do vrecka a hovorí: pokračujte v jazde… K večeru sme v Znamenke. Voláme Vitalikovi. Mercedes s prívesom a trojkolkami ostáva na dvore firmy. My sme sa ubytovali v malom hotelíku, ktorého šéf je Vitalikov kamoš.

Štvrtok 25.5.2006

Stretávame sa na firme. Hovoria tomu na Báze. Firmička oproti minulosti zaznamenala rozmach. Už ju neohradzuje pletivový plot, ale pekný kamenný múrik. Tiež vo dvore vyrástla budova, ktorá sa skladá z niekoľkých unimobuniek. Tie sú pozostatkom nejakej česko-slovenskej stavebnej firmy. Okolo nich vymurovali steny a má to slúžiť ako bazén, sauna a zopár izieb na ubytovanie. Firmu stráži stále ten istý báťuška s malým bezzáklzovým kanónom na opasku a dvaja vlčiaci.

Celý týždeň bol pre nás v znamení nudy a čakania. Chalani z Delta teamu Znamenka upravovali Jindrovu trojkolku, aby na ňu mohli namontovať plaváky. Ďalší chodili pracovať – čiže práškovať polia. Keď chalani roztrúbili po Ukrajine, že sme prišli a priviezli motory Verner, začali sa zbiehať piloti aj z vyše 300km vzdialenosti, len aby si to mohli pozrieť. Medzi nimi aj kamarát Voloďa Jakovlev, ako i Michail Rozin so synom. Michail nás pozval na návštevu k nim domov. Tak sme s Jindrom šli. Veď sme sa od nudy išli ukúsať… Michailova dielňa žije letectvom. Na stenách sú vrtule, na držiakoch poukladané krídla rogál. Uprostred rozostavané lietadlo s motorom Subaru. Na strope zavesené plaváky. Na dvore pod prístreškom sú stroje, ktoré už asi nepoletia, len im je ich ľúto vyhodiť. Všade stoja trojkolky v rôznych štádiách (ne)použiteľnosti. Na dvore má na vozíkoch naložené dva práškovacie špeciály. So synom tiež práškujú polia. Medi rečou uvažuje o kúpe práškovacieho lietadla, pretože sa doň zmestí viac postreku. Pomaly sa chystajú ísť pracovať. Budú postrekovať polia asi v 150 km vzdialenosti od Znamenky.

Piatok 26.5.2006

Vitalik nám ponúka jeden MZK, aby sme mohli zatiaľ lietať po okolí. S vďakou odmietame, pretože by prichádzali o peniaze. Chalani s mašinkami každý deň postrekujú. Preto využívame pozvanie a ideme sa s Jindrom pozrieť na pole, aby sme ich videli v akcii. S mercedesom prichádzame po cestičke, kde sa horko ťažko zmestí jedno auto. Zľava máme elektrické vedenie a vidíme, ako Vova postrekuje pole. Natáčame to na video a fotíme. Vovka si najskôr obletí okraje poľa a postrieka ich. Potom si rozdelí pole napol a začína s postrekom. Sklesá na cca 1,5m nad pole a spustí postrek. Vrtuľa to za ním pekne rozvíri a rovnomerne rozloží. Jedna várka je široká cca 25m. V tejto fáze letu to potiahne až k okraju poľa, kde pridá plyn, vypne postrek a stúpa. Urobí otočku, sklesá nad okraj, spustí postrek a letí v nízkej výške až ku koncu poľa. Sadáme do mercedesa a ideme na miesto, kde sa mašinka plní. Vova chce tiež pristáť a letí povedľa nás. Jindro pridáva plyn a ja to točím na kameru. Lenže my ideme po ceste, ktorá slúži Vovovi ako pristávačka. Vovovi nič neostáva, pridáva plyn, predbieha nás a pred mercedes sadá na cestu. Po natankovaní zmesi a paliva, Vova znova sadá do trojkolky a štartuje. Vonku je chladno a už sadá tma a tak sa rozlúčime a ideme na Bázu.

Sobota 27.5.2006

Ráno nás vítajú dobrou správou. Prišla mi vrtuľa. S priemerom 180cm je ale príliš veľká a nízko nad zemou. Vitalik dojednáva výmenu za menšiu. 160-ku by mi vedeli vyrobiť, len by to trvalo, ale majú hotovú 170-ku. Špekulujem. Aj to sa mi zdá veľké. Ale zase na druhej strane, vrtuľa má okovanú nábežnú hranu a ja lietam väčšinou na tráve. Tak to beriem. Vrtuľu posielajú vlakom a telefonicky dojednávajú jej prevzatie a poslanie druhej, menšej. Na druhý deň ráno ju mám. Jindrovi konečne vyrobili prípravky na uchytenie plavákov na jeho trojkolku a začína sa vyvažovanie.

Nedeľa 28.5.2006

Vitalik nás volá na letisko. Ide zalietavať nové krídlo Breeze, ktoré kúpil jeho kamoš. Krídlo má 16m štvorcových plochu a vyrábajú ho v Dneproderžinsku. Konečne rozptýlenie a ideme všetci na letisko. Po kontrole krídla Vitalik štartuje. Stačí mu pár minút a hovorí majiteľovi: „Óčeň charašóóó!“ Ponúkol mi preletieť to. S radosťou sadám do trojkolky a pridávam plyn. Po odlepení som to hodil na ľavé ucho a vykrútil stúpavú zákrutu. Krídlo sa príjemne ovláda a tak som si ho vyskúšal ako sa patrí… Len tá 503-ka žerie jak divá sviňa! Majiteľ si sadá do mašinky a ide sólo. Po pristátí berie na palubu kamoša lietajú spolu. Postupne povozil všetkých kamarátov. Vitalik nám hovorí, že pred mesiacom sa začal učiť lietať… pregĺgame naprázdno… Lietal veľmi dobre. Potom ide Jindro. Predviedol jemu vlastnú akrobaciu a riadne sa vyjašil. Len sa nevedel dostať na zem. Vždy ho to nejako sfúklo, skrútilo zo strany na stranu a keď robil už druhý nechcený prielet nad dráhou kričal, že sa nevie dostať dolu.

Večer sme boli znova práškovať. Natáčal som to na kameru a fotil. Už sa stmievalo, keď Vitalik pristál a pýta sa ma, či mám kameru. Hovorím – mám. Tak sadaj! Sadol som si za neho na vyše 100 litrový bágel s chémiou. Lenže už bola naozaj tma a tak zábery z tohto zážitku nie sú dobré. Podľa GPS sme naleteli na pole. Ukazoval mi na displeji GPS, ako už práškoval. Podľa bodov uletenej trasy vedel, kde skončil a tam sme teraz pokračovali. Bol to zážitok!!! Letíme asi 2m nad zemou a točím displej GPS a počítadlo postreku. To ukazuje, koľko litrov zmäsi vystriekame na hektár a koľko sme už vystriekali. Ako tak pozerám cez kameru, hovorím si, že niekde tu by mal byť koniec poľa a tam stromy… Jasnačka! Stromy sa rýchlo blížia a my sme stále 2m nad zemou. Už som chcel na Vitalika aj zakričať, ale to by bolo zbytočné. Má to dobre v rukách. Pridal plyn, vypol postrek a v stúpaní sme len tak-tak lízli koruny stromov. Hore otočka a znova nad pole. Keď sme vystriekali všetku chémiu, letíme naspäť na „letisko“. V diaľke vľavo vidím svetielko, ktoré sa krúti a klesá dolu. Ukazujem ho Vitalikovi a on mi kričí, že to je Vova, tiež ešte postrekuje. Pristávame na zbytok akejsi cestičky vedľa zborených sutín bývalej fabriky. Vpredu má dva svetlomety, ktoré osvetľujú „dráhu“. Na konci nás čaká prípravný team. Ja vystupujem. Vitalikovi ešte naplnia nádrže a ešte raz letí. Je po 22. hodine. Potom, po jeho návrate, stroje „zahangárujú“, čiže ich priväzujú ku kolíkom a na sedačky a motor nahadzujú plachtu. Večer ideme k Vitalikovi, kde nás čaká Jindro a večera.

Pondelok 29.5.2006

Celý deň je hnusné a studené počasie. Vtáci chodia pešo a my sa nudíme. Trojkolka je pripravená s plavákmi na zálet. Keďže sa nedá lietať, nedá sa ani postrekovať polia a tak sa stretávame v bare.

Útorok 30.5.2006

Na útorok sme dojednaní na návštevu firmy Aeros v Kijeve. Ideme si pre krídla. Sadáme do Sprintera, berieme príves a fičíme do 300km vzdialeného Kijeva. Vo firme nás víta šéf Aerosu a ukazuje nám krídla. Sú štyri. Práve ich sušia, lebo v pondelok večer ich zalietaval ich pilot. Že bola búrka? No a? Veď sme boli dohodnutí, že si pre ne dnes prídete… S Jindrom sa nestíhame diviť. Postarší fúzatý chlapík – zalietavací pilot Aerosu – nám vysvetľuje, že všetky krídla lietajú perfektne, len to biele – Jindrove, že lieta najlepšie. Keď videl môj kyselý xicht, hneď ma uisťoval, že všetky lietajú perfektne, len to jedno nemnožko lepšie. Jindro, jak je dlhý, tak ešte podrástol… Šok však nastáva vo chvíli, keď sa dozvedáme, že krídla nemajú elektrický posuv ťažiska, ako boli objednané. Sedíme u šéfa firmy a rokujeme. Zavolal chlapíka, ktorý má na starosti našu objednávku. Ten priniesol objednávací formulár. Na formulári vidíme, že bola objednávka i s elektroposuvom, lenže niekto ho dodatočne vyškrtol… Šéf Aerosu nám ponúka dodatočne elektroposuv za polovičnú cenu. Nastáva obvolávanie chalanov. Všetci si ho objednávajú. Ja nie. Nemám už na to prachy. Jindro ma presviedča, že mi požičia, lenže ja si svoj koníček nechcem financovať z rodinného rozpočtu a tak odmietam. Vrátiť by som mu ich musel z výplaty a to by neprežila ani moja manželka a asi ani ja doma… Potom následovala exkurzia po firme. Prezreli sme si výrobu trojkoliek, krídiel, ULLa, padákov… Do Kijeva priletela Jindrova priateľka a tak sme všetci spolu cestovali naspäť do Znamenky. Na prívese sme viezli dve krídla a spústu duralových rúr. Vanesa priniesla Bechera a tak sme si s babami (aj s Vitalikovou Svetlanou) cestou pripíjali. Cesta to bola veselá… Radšej som všetky fotky na webe ani nezverejnil… Večer sme zapadli na izby. Jindro s Vanesou v jednej a ja sám v druhej. Tak mi bolo ľúto, že som bez toho elektroposuvu, že som sa vybral dolu do baru. Hovorím barmanke vodku! Akú? Tú najlepšiu. Položila na pult a ja kop ju do seba, druhu… ešte… ešte … ani neviem, koľko som ich vypil, ale dosť. Barmanka krútila hlavou, pretože u nich sa vodka zajedá mäsom, chlebom alebo šalátom. Ja som nezajedal, nezapíjal… Na záver som si vzal pivo na izbu, aby som mal na ráno „vyprošťovák“.

Streda 31.5.2006

Ja nechápem, prečo sa mi všetci smiali… Nebolo mi zle, ani hlava ma nebolela. Akurát som bol nevyspaný. Ale všetci vedeli, že som mal za sebou náročnú noc.

Doobeda prší a fučí. Sme nervózni. Už by sme boli radi doma. Okolo obeda navrhujeme Vitalikovi, že kašleme na to, nebudeme nič zalietavať a ideme domov. Že si to zalietneme sami. Vitalik pokrčil plecami a hovorí: „OK môžete ísť. Ale krídla zostanú tu. Ak ich nezalietnem na vašich trojkolkách, tak vám ich nedám.“ Okolo 15,00h sa trošičku vyjasňuje a prestáva fučať. Nakladáme Jindrovu trojkolku s kolieskami a obe krídla na príves. Mne Vitalik káže sadnúť do svojej trojkolky a ísť za nimi na letisko. Bomba kšeft… Pomaly si to šiniem cez mesto Znamenka. Cesta je samá diera. Jednej sa vyhnem, do dvoch ďalších vbehnem. Dva krát registrujem, že vrtuľa odpaľuje kamienok niekam… Konečne na letisku. Je pekne, slnečno, vietor asi do 3m/s. Ale blíži sa búrkový mrak. Zapochybujem o správnosti rozhodnutia vykonania záletu, ale Vitalik mávne rukou a velí: „Davaj! Davaj!“ A staváme krídlo. Najskôr Jindrove. Postavili sme krídlo a nahadzujeme ho na trojkolku. Prúúúúser!!! Jindro má nízku trojkolku a tak hrazda vychádza niekam pod kolená. Nedá sa s ňou riadiť. Strašné sklamanie… Balíme krídlo. Búrka sa blíži. Dohadujeme sa, či máme stavať moje krídlo. Nakoniec ho pripravujeme. Ale dohodli sme sa, že nedáme do krídla spíry. Postavíme ho, napneme priečnik a iba vyskúšame, ako je hrazda. Sedím v sedačke a hrazdu mám perfektne. Zakňučím… Vitalik sa pýta, že čo sa deje. Hovorím, že hrazda je OK, krídlo je OK, počasie je OK a ja nemám v krídle nastrkané spíry… Vitalik jedným očkom mrkol na blížiacu sa búrku a velí: „Davaj dolu, dáme spíry a zalietneme!“ Zhodili sme krídlo dolu, povolili, nastrkali spíry. Pozerám na búrku, už je pri nás. Vitalik len mávne rukou a stále počujeme jeho :“Davaj! Davaj!“ Makáme. Už pripevňujem plyn na hrazdu, keď to prišlo… Prišiel fučák jak ďas! Piati sme viseli na krídle a trojkolke a vietor s nami cvičil po polke letiska. Nepršalo, to bol vodopád… A blesky mlátili do rovnej zeme všade naokolo. Kričím: „Nejako to krídlo zhoďme a poďme rýchlo do auta!“ Vitalik sa mi rehlil – „Bojíš sa?“ Veru som sa bál. Ak by nás nejaký ten blesk trafil, tak iba 5 párov dymiacich tenisiek po nás nájdu. A moja mašinka bola široko – ďaleko najvyšší bod v okolí. Ani neviem, ako dlho sme to držali. Počítam, tak 10min. Potom na chvíľku ten divoký vietor prestal a tak sme ihneď zhodili krídlo na zem a uložili do závetria za Mercedes. Všetci sme sa napáskovali do auta. Mokrí jak myši. Aj slipy som mal premočené. V aute sme prečkali búrku, ktorá asi po pol hodine prešla. Vitalik už zase vo svojom živle: „Davaj! Davaj!“ A znova sme nahodili krídlo na trojkolku. Nastal problém s naštartovaním motora. Nie a nie chytiť. Už som začínal byť zúfalý, že čo mi mohol dážď zničiť, keď zrazu odpálil. Najskôr váhavo, ale potom sa rozbehol. Ale na voľnobehu ešte zakašlával. Vitalik si požičal od Jindra suché oblečenie a perfektnú bundu a išiel vykonať zálet. Všade ešte plno vody. Vietor ešte dul zo všetkých strán naraz, ale pre Vitalika to bolo „vsjo v parjadke“. Naroloval na začiatok dráhy a začal pridávať plyn. Po chvíľke sa vzniesol. Ubral plyn a vo výške asi 1,5m preletel ponad dráhu. Na konci ubral a sadol. Preroloval okolo nás. Zdvihnutým palcom mi ukazoval, že všetko je OK. Znova na začiatok a znova zopakoval takýto nízky prielet. Na konci pristál a doroloval k nám. Hovorí: „Jozef, vsjo charašó! Kridlo normálno, vsjo OK.“ Tak som sa ho spýtal, že teda prečo s tým nepolietal, prečo iba meter nad dráhou? Odpovedal, že motor ešte kašlal. Potom mávol rukou, nasadil si prilbu a odroloval na začiatok dráhy. Dal mu plný plyn a vzniesol sa. Podľa zvuku som počul, že vrtuľa sa pretáča a stúpanie nebolo nič moc. Ešte bolo vidno, že vietor s ním pohadzuje, ale Vitalik si zvykal na krídlo. Po chvíľke začal robiť nálety a také somariny, až mi bolo ťažko. Veď s mojím novým strojom… Ale zase na druhej strane som vedel, že keď stvára tieto kusy, tak je to všetko fajn. Po pristátí i hovorí, aby som sa išiel preletieť. Natiahol som si Jindrovu fantastickú bundu, nasadil prilbu a usadil som sa do ešte mokrej sedačky. Na kraji dráhy som postupne pridal plný plyn a odlepil som to od zeme. Rýchlosť som nevedel odčítať, pretože sa mi zbláznil rýchlomer. Ale stúpanie ma nemilo prekvapilo. Potom ma to napadlo, že sme nenastavovali vrtuľu a tá sa evidentne pretáčala. Hore ešte bolo cítiť prechádzajúcu hrmavicu, ale lietať sa dalo. Krídlo ma prekvapilo ľahkosťou ovládania. Naozaj sa ovládalo úplne perfektne. Sily, ktoré v hrazde pri odtláčaní a priťahovaní majú byť, tam boli. Odpadlo ale pretláčanie krídla pri uvedení do zákruty a vytiahnutí z nej. Vyskúšal som všetky somarinky, ktoré ma napadli pri teste. Samozrejme aj odhadzovanie hrazdy. To krídlo sa stabilizovalo po dvoch zhupnutiach a letelo rovno!!! Dvakrát som si vyskúšal letmé pristátie a potom som to položil na dráhu. Po mne išiel Jindro. Polietal asi 10 min a vyzeralo to na pristátie. Lenže nad dráhou ho to nejako rozhádzalo zo strany na stranu a tak urobil iba nízky prielet a dal mu plný. Znova si polietal po okolí, popreháňal mašinku aj nízko nad zemou. Potom sa mu podarilo špičkovo pristáť. Keď doroloval k nám, mal taký divný, zamyslený výraz v tvári. Pozrel na mňa a hovorí: „Kurňa, Jožine, ja si ani neviem predstaviť, že niečo môže lietať ešte lepšie, než toto…“ Narážal na poznámku zalietavacieho pilota Aerosu, že Jindrove krídlo lieta lepšie, než ostatné… Pobalili sme mašinky a mastili na Bázu. Samozrejme, ja po vlastných… To bola strastiplná cesta!!! Po lejaku boli všetky jamy zaliate vodou. Vôbec žiadnu som nevidel, pokiaľ cez ňu neprešlo nejaké auto alebo príves predo mnou. Išiel som pomaly, ale aj tak som občas vletel do diery, až som sa divil, že som neutrhol niektoré koliesko. Večer sme sedeli u Vitalika a preberali čo a ako. Jindro sa mi priznal: „Jožine, to krídlo sa mi tak fantasticky ovládalo, že som sa bál s ním robiť p.čovinky…“ Presne ten istý pocit som mal aj ja, keď som s ním lietal. Večer sme sa dohodli, že skoro ráno pôjdu Jindro a Vitalik do firmy a upravia Jindrovu trojkolku tak, aby sa s ňou dalo lietať.

Štvrtok 1.6.2006

Ráno rúru urobili, zavolali mi a išli sme zalietavať plaváky. Prišli sme k nejakému rybníčku a začali sme sa rozkladať. Pomaličky sa okolo zbehla asi celá dedina. Pri montáži sme zistili, že sme nechali nejaké šróby na firme. Vitalik sadol do mercedesa, odpojili sme príves a odfrčal pre ne. Tak sme s Jindrom chystali novú, dlhšiu rúru na trojkolku. Zistili sme, že blbo navŕtali diery. Rýchlo sme volali Vitalikovi, nech prinesie guľatý pilník. Už bol na ceste k nám, musel sa vrátiť. Tak sme išli zohriať motor. Točíme, točíme štartérom a motor nie a nie naskočiť. Rukou sa to nahodiť nedá, kompresia nás nepustí. Baterku sme vyšťavili a stále nič. Znova voláme Vitalikovi, nech odmontuje z mojej trojkolky baterku a prinesie ju. Z telefóna sa ozvalo zopár nám nezrozumiteľných nadávok a nakoniec charašó… Obecenstvo, keď videlo, že to nemôžeme naštartovať, sa pomaličky rozchádzalo. Vitalik dorazil. Priniesol šróby, prenosnú elektrocentrálu, vŕtačku a baterku. Diery na rúre proste prevŕtal, šróby do nich zapadli. Ale stále sme nevedeli naštartovať motor. Jindro volal Slávkovi Vernerovi. Skúšali sme všetko, čo Slávek poradil. Stále nič. Nakoniec Vitalik vyšróboval sviečky, do benzínu namočil kus látky, zapálil a sviečky do tohto ohňa vhodil. Po zhorení látky sviečky namontoval a na šupu sa motor rozbehol. V tom strašnom daždi minulý deň sa motor proste utopil, sviečky zaliali a prerážali. Všetci sme zajasali! Vitalik nasadol a išiel na skúšobnú jazdu. Najskôr s tým jazdil iba po vode a skúšal ovládateľnosť. Ešte žiadne krídlo Profi 14 neletelo s plavákmi. Na výsledok testu netrpezlivo čakali aj v Aerose. Počasie sa nám začalo kaziť. Začal fúkať už vcelku rezký vietor. Lenže zboku, cez les. Vitalik pridal a vzniesol sa do vzduchu. Turbulencia v závetrí lesa s ním pohadzovala ako s bábkou. Preletel nízko nad hladinou, len pár metrov a sadol. Doplával k nám, znova sa otočil a znova pridal. Zase sa vzniesol, zase to chvíľu podržal nad hladinou a sadol. Priplával k nám. Tváril sa spokojne a vyzval Jindra, nech sa ide povoziť. Ale upozornil ho, nech sa len plaví a nech to nedvihne hore, pretože tam je šialená turbulencia. Jindro sa povozil a vyskúšal si ovládanie na vode. Po pristátí, to išli vyskúšať obaja. Vitalik vpredu, Jindro ako užitočná záťaž. Po pridaní plynu a rozbehu sa odlepili a preleteli asi 200m nad hladinou. Priplávali k nám a znova hore. Tentoraz to potiahli pekne dlho a zmizli nám z dohľadu. Po chvíli počujem motor a zbadal som, ako letia po vetre, v turbulencii, smerom k nám. Ja som mal v jednej ruke kameru, na ktorú som to točil a v druhej ruke foťák. Oboje som obsluhoval naraz… Keď prišli k brehu, čakal som, že vybehnú z trojkolky a ručne vytiahneme celú mašinku z vody. Čakal som márne. Vitalik prirazil k brehu, pridal plný plyn a celý stroj na plavákoch vyšiel z vody na trávu. Tak sa parkuje na Ukrajine. Priamo tam sme sa rozhodli, že trojkolku necháme na plavákoch, naložíme ju na príves a tak ju aj povezieme domov. Aby sme odľahčili plaváky, demontovali sme motor, ten sme uložili do mercedesa na starú pneumatiku. Na Báze sme potom na príves nahodili aj moju trojkolku, obe krídla a pritiahli sme to celé gurtňami. Po rozlúčke s Delta Teamom Znamenka sme k večeru vyrazili na cestu domov. Celú noc sme sa striedali za volantom a doobeda sme boli na hraniciach. Tam bola strašná šóra… Dlho sme stáli v rade, ešte mimo areál colnice. Jindro išiel pozrieť dopredu, že či sa nenájde nejaká možnosť, ako sa pretlačiť dopredu. Keď sme boli na úrovni prvého ukrajinského colníka, tak mu hovorím, že ideme zo súťaže. Povedal mi, že aby som si zbehol dopredu, dohodnúť sa so šéfom smeny, nech nás pustia. Jindro prišiel a ja som vyrazil. Zbehol som dolu k colnici a vysvetľujem colníčke, že ideme zo súťaže. Tá mi hneď ukáže na pruh pre diplomatov, nech prídeme sem. Rýchlo utekám vyššie, volám Jindrovi, nech štartuje a ide dolu. Pri zatáčaní do diplomatického pruhu, potreboval moju asistenciu. Tam bolo tak málo miesta, že veľký mercedes, so 7 metrovým prívesom, sme tam pretiahli len tak-tak. Colníčka prišla, pozrela do mercedesa a odmávla nás. Tak sme sa v diplomatickom pruhu dotlačili aj na našu stranu. Tam ďalšia zápcha. Našťastie prišiel náš policajt za ukrajinským a na ceste späť som ho odchytil. Vysvetlil som mu, odkiaľ ideme a on nám pekne urobil cestu a bez prieťahov sme popredbiehali strašnú spústu osobných áut. Hneď sme sa mu poďakovali za pomoc a až budeme lietať na Šírave, pozvali sme ho na vyhliadkový let. Colníci nás, teda auťák s prívesom, prehnali cez obrovský röntgen a potom sme konečne mohli vyraziť na cestu. Už len 500km… Maličkosť! Ale to sme tiež šťastlivo zvládli… Len sme sa tak nechali kochať myšlienkou: „Čo keby sme na rok do Znamenky leteli? Tie cesty majú stále v hroznom stave…“ Hmmmm, čo keby…