Rogallo Team Malacky preletel La Manche

Vo štvrtok 21.9.2006 som sa na návšteve vo Zvolene(!) od Jozefa Semana dozvedel, že v piatok sa na Myjave(!) koná zlet motorových padákových klzákov (MPG), motorových závesných klzákov (MZK) a priaznivcov lietania. Zlet sa už tradične koná na letisku Vankovia, nad Turou Lúkou. Na sobotu bola prichystaná recesistická akcia s názvom: „Prelet La Manche“. No a tam som nesmel chýbať.

Piatok 22.9.2006. Môj otec – Jozef „Dedenko“ Sajan nemal svoj stroj prichystaný na let a tak sme sa dohodli, že poletíme na jednom. Na mojom. Kamarát – Marián Gebhardt nám ponúkol pomoc pri preprave na letisko v Gajaroch. Natankoval som plnú nádrž a na letisku sme sa prichystali k štartu. Okrem mňa a Dedenka, sme museli so sebou nabrať veľa vecí. Do trojkolky sme nabalili stan, tri spacáky, dve nafukovačky, náhradné oblečenie a obutie a niečo na občerstvenie. Štartujeme motor, je už najvyšší čas. Hodinky ukazujú 17,40h a čaká nás hodinový let na letisko Vankovia pri Myjave. Odpálili sme stúpavou zákrutou z Gajár, zamávali Mariánovi a leteli ponad Veľké Leváre, Závod do Borského Svätého Jura, kde sme pozdravili nášho kolegu a člena Záhoráckeho leteckého klubu Malacky, Jozefa Jurčáka. Mávala nám celá jeho rodina. Ďalej sme fičali ponad Šaštín, okolo Senice, ponad vodnú nádrž Kunov, až k hradu Branč. Tam som zbadal dva MZK, ktoré leteli proti nám, ale asi o 200 metrov nižšie. Mrkol som na ukazovateľ paliva, toho bolo dosť a tak som klesavou zákrutou zlietol nižšie a išiel som ich pozdraviť. Presvišťal som medzi nimi. Potom som sa otočil a priletel na letisko Vankovia. Priamo na dráhe sa stále niekto motal a tak som sadal do jej ľavej časti. Samozrejme – pri dotyku som predným kolieskom vymákol jedinú dieru, ktorá na celom letisku bola. To bola pecka jak hrom!!! Ale robustná konštrukcia trojkolky to zvládla. Po pristátí sme mali čas už len na postavenie stanu, nafúkanie nafukovačiek a ukotvenie MZK. A bola tma. Samozrejme, pri večernom táboráku bolo veselo. Okolo desiatej v noci prišiel aj Jožko Seman a na aute si priviezol aj svoj MZK. Dokonca som mu, už po polnoci, pomáhal pripraviť stroj na raňajší let. Ráno by to nestihol a tak, pri svetle bateriek a ohňa a za mohutnej rehotnej podpory ostatných, sme postavili krídlo a prichystali trojkolku. Pohostinnosť domácich sme testovali štipľavými poznámkami typu: „nám tu nikto ani nenaleje…, sme tu ako u suchánkov… a pod“… Ani neviem, kedy sme sa dostali do spacákov. Dúfam, že niekedy medzi druhou a treťou ráno.

Sobota 23.9.2006. Ráno je katastrofálne!!! Vstávame o 05,30h a chystáme sa na prelet do Trnavy, na letisko Kopánky. Ktovie prečo, ale v našich útrobách mizne obrovské množstvo kdeakých nealko tekutín… Ešte kontrola strojov a postupne štartujeme. Najskôr letia pomalšie stroje a my s Dedenkom, štartujeme poslední. Spomedzi zúčastnených mám najrýchlejší stroj a mnohých predbiehame už počas letu. Letíme ponad Štefánikovu mohylu na Bradle, prelietavame Malé Karpaty, míňame atómovú elektráreň Jaslovské Bohunice a blížime sa k Trnave. Tam sa začína naše dobrodružstvo. Už pristátie na letisku Kopánky bolo dobrodružné, pretože letisko má veľmi nekvalitný povrch a je veľmi hrbaté. Na letisku nás už čakali piloti MPG, na čele s organizátorom Ondrejom Mitterom a zástupcovia dvoch televízií. STV a TV JOJ. Kameramani natáčali, ako sme postupne pristávali. Do Trnavy priletelo postupne osem MZK a tri MPG. Prehováral som kameramana STV, aby nastúpil do môjho MZK, nech urobíme zábery z luftu. Nechcelo sa mu, ale nakoniec som ho presvedčil. Myslel som si, že len hrá formu, ale on sa naozaj bál… Po nasadnutí som ho pripútal bezpečnostným pásom a jemu vyliezli oči z jamiek, že on chce 4-bodový pás, že z tohoto vypadne. Aj ja, aj Dedenko sme ho ubezpečovali, že z tohoto sa vypadnúť nedá. Nakoniec štartujeme. Stúpam do 70m a točím okruh, aby mohol kamerou urobiť pekný záber z letiska. Znova si nalietavam, aby bol záber čo najlepší, keď mi rukou dáva znamenie, že chce ísť dolu. Určite mu tam hore nebolo všetko jedno, pretože po dvoch okruhoch, ktoré so mnou absolvoval, natočil na kameru iba pravý rukáv mojej kombinézy… Nič z toho, čo sa dialo dolu. Prípravný výbor medzitým začal recesistickú akciu s názvom „Prelet kanálu LA Manche na Slovensku“. Pre prípad núdze, sme mali so sebou nafukovací záchranný čln. Jeden nikdy nevie… Štartovali sme postupne, znova pomalší najskôr, z francúzskeho letiska Calais(Trnava – Kopánky). Cieľové letisko bolo v anglickom Doveri (Podolie). Reportér TV JOJ – Rasťo Ekkert, nasadol do MZK Jozefa Konečného a celý prelet „kanálu“ natáčal na kameru. Nádherné ranné počasie nám prialo. Aj teraz sme s Dedenkom štartovali, ako poslední. Už po pár minútach letu sme dobehli nádherný dvojmiestny MPG, ktorého trojkolka bola v tvare choppera. Míňali sme ho a podarilo sa mi urobiť zopár fotiek. Dokonca jednu s atómkou v pozadí. Dobehli sme aj Jindra Záhumenského na MZK, ktorý priletel z Partizánskeho. Keďže môj stroj bol rýchlejší, aby sme mohli letieť vedľa seba, ja som odtláčal hrazdu, aby som spomalil a on priťahoval, aby letel rýchlejšie. V stroji s Jarom Sadloňom sa viezla „nemenovaná“ reportérka STV, ktorej prišlo počas letu nevoľno. Kŕmenie rybičiek riešili za letu. Predsa nemôžu sadnúť do rozbúrených vĺn mora pod nami… Jaro to neskôr priblížil takto: Krátko po štarte sa interkomom pasažierky pýta, ako sa cíti, či je všetko OK. Ona: „všetko je OK“. Po pár minútach letu Jaro: „všetko OK“? Ona: „všetko OK“. Po cca 15 minútach letu mu pasažierka roztraseným hlasom oznamuje: „je mi zle…budem vracať…“ Jaro reve: „Nebliť do prilby!!! Daj dolu prilbu a neblinkaj na mňa!!!“ Aj tak mu stihla označkovať rukáv. Ako sme prekročili magickú polku kanálu, slniečko začalo nahrievať priestor pod nami. Stúpajúci zohriaty vzduch s nami začal pohadzovať. Postupne sa pridal aj protivietor a chvíľkami som musel držať hrazdu obomi rukami a rázne korigovať výchylky a kopance, ktoré sme dostávali. Ale inak to bol let veľmi krásny, s nádherným výhľadom. Od Vrbového sme si prezerali letisko v Piešťanoch a zhľadávali sme vo vzduchu letiace stroje. Na obrazovke GPS sa mi zjavil cieľ letu – letisko „Dover“. Po 30 minútach letu sadáme na práškarskom letisku v Podolí, neďaleko Piešťan. Pred nami sadli už štyri stroje. S napätím očakávame prílety ostatných strojov. Najskôr prilietajú všetky MZK. Po asi trištvrte hodine neskôr pristáva tandem MPG. Veľmi ho zdržal protivietor, na ktorý MZK nie sú až tak citlivé. Zrazu vidíme, ako k nám, z druhej strany, vietor ženie teplovzdušný balón. Sadám do mašiny a beriem na palubu kameramana JOJ-ky. Bez kamery. Len to chce vyskúšať, lebo v takomto niečom ešte neletel. Odpálili sme od zeme a zamierili k balónu. Jeho osádka si však vybrala na pristátie široké pole pred nami. Vidím, ako klesajú a vietor ich stále ženie ďalej, smerom k nám. Ich kôš vyrýva brázdu v poli. Nakoniec balón spľasne. Prilietam bližšie a vidím, že kôš je prevrhnutý na boku. Sklesávam dolu k nim a mávame si. Naznačujú mi, že všetko je OK. Pôvodne som chcel pri nich pristáť, ale vidím, že k nim prichádza ich sprievodné vozidlo a tak si ešte raz zamávame a letím naspäť. Ak by vedeli, že v Podolí sú dve televízie, určite by tých 800 metrov ešte preleteli. Nad letiskom robím ešte zopár fotiek a pýtam sa pasažiera, či je všetko OK. Vztýčeným palcom mi naznačuje, že sa má fajn a tak som sa trošičku vybláznil. Popreháňal som mašinku z prudkého klesania do stúpania, urobil som zopár nízkych preletov ponad dráhu a zákrut. Také malé šou. Nakoniec pristávam. Môj pasažier vystupuje z mašiny celý vyškerený a s radosťou hovorí, že to bol ten najúžasnejší zážitok, aký kedy zažil!!! Poteší… Zrazu počujeme zvuk motorov. Prilietajú posledné stroje – MPG. Už vcelku fúka a termika s nimi pohadzuje. Prilietajú o hodinu neskôr, ako posledný MZK pristál, ale sú tu. Za vrčania kamier pristávajú. Takže sme tu všetci. Šťastne sme prekonali kanál La Manche. Záchranný nafukovací čln nebol potrebný. Po ukončení úspešného preletu a jeho vyhodnotení, sme poprelietavali znova na letisko Vankovia. Už bolo veterné a veľmi termické počasie. S Dedenkom na zadnom sedadle sme šťastne pristáli a zaparkovali MZK. Okolo poludnia sme sa s Jarom a Jindrom leteli pozrieť na farmu, kde prebiehalo konské ródeo. Koníky predvádzali ródeo na zemi a my nad nimi vo vzduchu. Bola to nádhera! Veľmi som ľutoval, ž so sebou nemám žiadneho kameramana, pretože sme si nalietavali z troch strán proti sebe a míňali sme sa v strede nad rančom. Rozfúkané a termické počasie nedávalo nádej na letovú pohodu a tak sme po návrate radšej dospávali, čo sme v noci nestihli. Ja som si vytiahol nafukovačku zo stanu a vegetil som v tieni krídla. K večeru pomaly ustal vietor a začala letová pohoda. Urobil som zopár krátkych vyhliadkovo-predvádzacích letov. Jeden až nad Dobrú Vodu. Keďže som nevedel, kde to je, tak som súhlasil. Minuli sme Mohylu na Bradle a pýtam sa, že kde to je? Chlapík mi ukazuje, že až za Karpatami… Veľmi sa mi tam nechcelo, pretože sme museli preletieť Malé Karpaty a telefóny som si nechal na letisku. Ak by sme museli núdzovo pristáť, tak by som nemal ako dať o nás vedieť. Lenže na displeji GPS sa mi už zobrazila Dobrá Voda a tak pomaly stúpam do 850m, aby som preletel hrebeň. Na druhej strane klesám do údolia a letím podľa pokynov ponad rekreačné stredisko. Tam krúžim a môj pasažier fotografuje. Potom využívam vzdušné prúdy na nasvietenej strane Karpát a znova stúpam. Tam naozaj nie je kde pristáť. Ale všetko funguje tak, ako má a tak šťastne prilietame späť. Večer sa dozvedáme, že reportáž z preletu bola odvysielaná v hlavných správach TV JOJ. Dlho do noci sme debatovali pri táboráku a oslavovali nádherný letový deň.

Nedeľa 24.9.2006. Ráno si dávame raňajky a balíme stan, spacáky. Chalani sa udivene pozerajú, kam to všetko chceme pobaliť a ako to odviezť. Všetko dávame na svoje miesto a lúčime sa. Je 8,45h a volám Majovi, nech nás za hodinu čaká v Gajaroch na letisku. Po štarte točím ľavú zákrutu a na nízkej výške a vysokej rýchlosti točíme nad letiskom kruh a všetkých naposledy zdravíme. Odtiaľ letíme západným smerom, na Šaštín a počas letu stúpam do výšky 400 metrov nad úrovňou letiska Vankovia, čo je asi 600 metrov nad cieľovým letiskom Gajary. Až po Borský Svätý Jur letíme s bočným vetrom. Cítim, že z juhu vcelku silno fúka, ale špičkové krídlo mi umožňuje riadiť iba jednou rukou. Vlastne iba regulujem smer letu, lebo vietor sa nás snaží odviať smerom na sever. Pred Jurom znova klesám s úmyslom znova pozdraviť Jožka Jurčáka. Po sklesaní asi do 150m nad zem sa dostávam do šialeného vetra a šialenej turbulencie. Z okruhu nad domčekom nie je nič. Okamžite vytáčam motor na 4500 otáčok a stúpame rýchlosťou 2,5m/s späť do pokojného prúdenia vzduchu vo výške. Odtiaľ točíme proti vetru a letíme južným smerom. Po prílete ku Gajarom zisťujeme, že na letisku nás nikto nečaká. Preto sa rozhodujem letieť nad Malacky. Postupne klesám, aby sme na ceste ľahko rozoznali Ford Ranger, ktorým nás mal Majko Gebhardt vyzdvihnúť. Postupne, ako vyklesávam, nárazy vetra pociťujem s väčšou intenzitou. Prudký, nárazový, juhovýchodný protivietor už nie je rovnomerný, ale vplyvom terénnych nerovností je silne turbulentný. K tomu treba prirátať termiku, čiže od slnkom rozpálenej zemi stúpajú teplé vzdušné bubliny, ktoré nás v tom vetre nepríjemne nadhadzujú. Sklesali sme do 300 metrov nad Malacky a ja si každých 5 sekúnd nadávam do blbcov, že som hneď nepristál v Gajaroch a v tomto šialenom počasí som priletel až sem. A to ešte aj s Dedenkom na palube!!! Chvíľami nás turbulentný vietor chcel prevrátiť, ale nedal som sa. Keď už sme boli nad stredom Malaciek, rozhodol som sa ísť pozdraviť mamku. Točíme sa nad domom skoro pri diaľnici. Mamka nám máva, tak jednou rukou púšťam hrazdu, aby som jej zamával. V náklone, do ktorého som nás neuviedol ja, ale poryv vetra, vykonám jeden prudký pohyb rukou – vôbec sa to nepodobalo na zamávanie a opäť zúfalo zvieram riadiacu hrazdu. Po zvrtnutí sa, sme leteli po vetre. Oči mi vyliezajú z jamiek – to je rýchlosť!!! Škoda, že GPS som mal vypnuté a v ruksaku. Asi o 100 km/h (podľa rýchlomera) sme leteli rýchlejšie, než fúkal vietor a tak sa Malacky pod nami doslovne mihli. V Gajaroch sme boli do dvoch minút. Pristáť v tomto počasí nie je jednoduché, ale nič iné nám nezostáva. Dolu musíme. Nad zemou sa nárazy vetra stupňujú a voči dráhe nám vietor fučí pod 45° uhlom zľava. Mám stiahnutý plyn na voľnobeh, hrazdu mám pritiahnutú. Rýchlomer ukazuje rýchlosť 100km/h, ale protivietor robí svoje. Voči zemi letíme tak pomaly, že pešo by si nás predbehol. Sme už nízko nad kukuricou a modlím sa, aby vietor neustal, alebo aby neprišla vzduchová bublina. Pri tak malej rýchlosti voči zemi, by sme stratili vztlak a zapichli to do zeme. Preto pridávam plyn a vo výške tri metre nad zemou to ťahám až nad kraj letiska. Pristávam na prvý pokus a uľahčene si vydychujem. Verím, že aj Dedenko. Podľa zohnutých topoľov, odhadujeme silu vetra na 10 – 12 metrov za sekundu. Musím si vyzuť kanady a podložiť ich pod kolesá, pretože po vystúpení z trojkolky, ju vietor rozbieha krížom po dráhe. Volám Majovi, že kde je? Hovorí, že nečakal, že budeme takí presní… O 10min bol tam. Mašinku sme rozobrali, naložili na Forda, uložili do garáže a zasadli k nedeľnému obedu. Počas víkendu sme uleteli viac ako 350km a pilotoval som päť a pol hodiny čistého letového času.

Bola to krásna recesistická letecká akcia a teším sa na ďalšiu!

Za Záhorácky Letecký Klub Malacky

Jozinko Sajan