Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pätičku

Akcia “Mokrade”

20.05.2007 letisko Dolečky – Gajary

V pozadí tejto akcie stoja dvaja moji kamaráti Stanko Bellan a fotograf Vladko Yurkovič, ktorí v spolupráci s režisérom Stříteským, monitorujú jedinečné mokrade, ktoré sa vyskytujú len na Záhorí. Monitorujú flóru i faunu týchto mokradí a zmeny, ktoré prebiehajú počas ročných období. Pre pohľad zhora využívajú rôzne vysokozdvižné plošiny, ale s obmedzeným zdvihom a tak Stanko dostal nápad – rogalo. Ja – nič netušiac – som s nadšením súhlasil a tak sme si dojednali rande priamo s režisérom Stříteským a kameramanom Bobom. Dohodli sme sa na nedeľu 20.5.2007, skoro ráno.

    V sobotu sme polietali a nachystali sa na prenocovanie. Ja som si na letisko zobral stan a ukotvil som svoj stroj, aby nám v noci neuletel, ak by sa dvihol vietor. Mário Chrupka zase nachystal grilovanie a niečo pod zub. Počas večera nás napadali aj rôzne “zakázané” myšlienky typu – aké je nočné lietanie? Veď pristávacie svetlá na mašinke sú… Pýtal som sa Mária, že ako by sme sa v tme vrátili späť a presne pristali na letisko? Mário navrhoval urobiť vatru a podľa nej by sme vedeli, kde je letisko. Hovorím, že fajn, lenže čo ak si aj niekto na kraji dediny založí vatru a bude s kamarátmi opekať??? To by bola prda!!! A tak zase prevládol zdravý rozum. 🙂 Chrápať sme šli okolo pol druhej ráno…

    Nedeľa 20.05.2007 o 04,30hod ma budí hlas: “Pane Sajan, jste tam?” Hneď som im kontroval, že mali radšej dostať dva defekty a mať vybitú baterku na mobil, než takto skoro ráno nás budiť, ale sme sa zvítali a zoznámili. Pán režisér si predstavoval, že začneme s východom slnka, ktoré tiež chcel mať v snímke. Podľa pokynov režiséra som vykonával prehliadku stroja pred štartom, pózoval som tak, aby bolo vidieť kotúč vychádzajúceho slnka. Prízemná hmla bola veľmi studená a tak, keď sme spolu s kameramanom Bobom vyskočili do luftu, boli sme prekvapení teplým ovzduším v 50m výške. Po pristátí som dotankoval, pripravil si interkom, podrobnú mapu “postihnutej” oblasti, na ktorú mi vyznačili tri mokrade, ktoré potrebujú natočiť. Ostalo mi sucho v hrdle, pretože všetky sa nachádzali v borovicových lesoch, bez možnosti pristátia. Ďalšou ich požiadavkou bolo natočiť tok rieky Moravy od hraníc s ČR až po Gajary. Zobral som telefón a pripraviac sa na nevrlé hlasy skoro ráno v nedeľu, zavolal som na letisko Zvolen a vyžiadal si vstup do identifikačného pásma štátnych hraníc. Veľmi príjemná mladá dáma mi s radosťou pomohla a aktivovala letový plán a vyhradila mi na daný úsek (dokonca mi ho aktivovala až po hrad Devín) celé dopoludnie. Potom som volal na vojenské letisko Malacky a vyžiadal si vstup do ich CTR. Vysvetlil som riadiacemu na veži, že budem lietať v ich CTR, že budem bez spojenia s vežou, pretože môj interkom mi neumožňoval používať aj vysielačku. Našťastie som sa aj tam stretol s pochopením a podporou. Dohodli sme sa na pravidlách a začal som sa pripravovať na štart.

    Vyštartoval som a stočil som stroj smerom k vychádzajúcemu slniečku. Vo vzduchu panovala nádherná pohoda a tak sme v 200m AGL preleteli diaľnicu a sledovali sme cestu smerom na Studienku. Podľa mapy, čo som mal v mapníku, prvá mokraď by mala byť v lesoch vpravo od cesty a tak som točil doprava. Bob mi hneď hlásil, že ju vidí a presne ma nasmeroval. Prileteli sme nad danú mokraď – močiar a začal som krúžiť podľa toho, ako ma Bob inštruoval. Bob potreboval, čo najlepší záber a tak som točil okruhy v smere hodinových ručičiek a aj opačné. Čo ma rozčuľovalo a hlavne mrazilo, boli Bobove požiadavky: ” Níž, vole, vem to níž….” Najskôr som mal určité zábrany, lebo čo ak… Ale potom som si uvedomil, že to je v tomto prípade úplne jedno, pretože tam nebolo kde pristáť, či už z 30m výšky alebo z 300m. Všade naokolo boli statné, staré borovicové lesy. Tak som si povedal, že sa musím spoľahnúť na techniku a mokraď som oblietaval vo výške asi 2m nad špičkami borovíc. Bolo to desivé, ale aj prekrásne zároveň. Keď som menil smer, vždy som sa odklonil od mokrade, zaletel nad les a stúpavou zákrutou som vykonal 180° otočku a znova som sa spustil nad okraje stromov. Hovorím si fajn, je to fajn, keď ďalšia Bobova požiadavka ma priviedla na okraj infarktu: ” Fajn vole a teď to projeď napříč a spusť se nad hladinu…” Nabušený adrenalínom som mu len vrkol do slúchadiel – jasne a spustil som sa dolu… Bol to nádherný zážitok. Vkĺzli sme pod úroveň borovíc a spustil som sa k hladine. Močiar je nepravidelného tvaru, ale zhruba guľatý. No musel som dávať pozor najmä na rákosie a hlavne na rôzne suché kmene stromov, ktoré sem tam trčali z vody, niekedy aj do výšky asi 1,5m nad hladinu. Ale v strede bola hladina bez prekážok a tak sme sa spúšťali asi do jedného metra nad hladinu, no a potom pridať plyn a hore. Prvý močiar sme križovali asi 4x. Potom Bob oznámil, že má dosť materiálu, že môžeme ísť na druhý.

    Druhá mokraď sa nachádzala v blízkosti cesty na Studienku, tento raz po ľavej strane, za poľovníckou chatou. Tento má tvar skosenej osmičky. Znova som nadletel ponad mokraď, zakrúžil vysoko nad stromami. Točil som znova oba smery, aby bolo čo z toho materiálu vybrať. Postupne som sa spúšťal nižšie a nižšie. Musel som dávať pozor na výbežok borovicového lesa, ktorý zasahoval asi v prostriedku elipsovitej mokrade a udával jej osmičkový tvar. Tu som mal veľmi zúžený priestor. Taktiež tu trčí z vody veľa suchých kmeňov stromov, bohužiaľ niektoré osamelo a len s ťažkosťami je ich vidieť. Ale stred bol väčšinou voľný a tak som tam lietal tiež asi meter, až meter a pol nad hladinou. Preparádny zážitok som vždy mal, keď sme sa z tej malej výšky uprostred močiara, začali dvíhať hore. Motor naplno, prebytok rýchlosti a poďho hore… Po celý čas som sa modlil k leteckým Bohom motorov Verner, aby ten môj nedostal záchvat kašľa. Našťastie, môj motor je v perfektnej kondícii a poslúcha moje pokyny. Tento močiar sme preleteli nízko nad hladinou asi 8x, ale len po dĺžke, pretože tam sa nízko nad hladinou nedalo križovať. Zato som, podľa pokynov Boba, lietal bližšie raz k jednej a potom k druhej strane. Odtiaľto som nastúpal “bezpečných” 200m a leteli sme ponad cestu smerom na Studienku. S úľavou som privítal polia okolo Studienky a lúky za ňou. Minuli sme Studienku a letel som na Lakšársku Novú Ves. Letel som tam vo výške medzi 150 a 200m nad zemou – podľa dohody s vežou vojenského letiska, v ktorého CTR sme lietali. Tu sme sa nachádzali priamo v zostupovej ose na dráhu 20.

    Tretia mokraď sa nachádza v blízkosti mesta Šaštín-Stráže a tak sme z Lakšár leteli smerom na sever. Pôvodne aj ona mala približne guľatý tvar, lenže porast rákosia a lesík, ktorý rástol priamo z vody, mu teraz dával približne trojuholníkový tvar. Hoci som si už na let nad – pre mňa “nepriateľským územím” – mal zvyknúť, priznám sa, že zas a znova, keď sme lietali nízko nad vodou, som mal veľmi zmiešané pocity. Bol to nádherný zážitok, ale ak by som mal v tej chvíli vystúpiť, tak so mnou ide aj sedadlo, na ktoré som bol riťou prisatý… Táto mokraď nám umožnila lietať aj do kruhu a zároveň pod korunami stromov. Stromky, ktoré rástli z vody, boli síce husté, ale neboli vysoké. Bolo to nádherné. Z troch štvrtín sme leteli po vnútornej strane lesa, potom som vyletel smerom nad lúku, kde som sa otočil a znova zaletel nad mokraď. Keď mi Bob oznámil, že má dosť materiálu a že môžeme letieť preč, pridal som plyn a stúpaním som zamieril na Šaštín.

    Šaštín som obletel a ponad koryto rieky Myjava, sme leteli smerom k diaľnici a rieke Morave. Kde nám to elektrické vedenia, obydlia a stromky dovolili, tam som letel nízko nad korytom. Priblížili sme sa k diaľnici a po dohode s Bobom, sme pokračovali nad Myjavou, až k jej sútoku s riekou Morava. Od tohto sútoku, som letel nad Moravou v rôznych výškach. Kde sa dalo, kopírovali sme rieku úplne nízko. Kde to kvôli stromom nešlo, leteli sme tesne ponad ne. Postupne slniečko nahrievalo okolie a pomaličky sa začínala hlásiť aj termika. Aj slabučký južný vetrík sa začal dvíhať a tak chvíľkami sme mali cestu hrbatú. Dá sa povedať, že v okolí rieky je veľa miest, kde sa dá núdzovo pristáť a tak som letel v pohode a let som si perfektne užíval. Najkrajšie núdzové plochy síce boli v Rakúsku, ale to by som riešil až potom… Boba zaujali aj ramená rieky a tak sme kde-tu krúžili a aj sa vracali späť. Po Devín sme neleteli, lebo Bob vyhlásil, že už má pamäť v kamere skoro plnú a tak som, asi v úrovni Gajar, otočil do vnútrozemia a vrátil som sa na naše letisko. V lufte sme boli asi hodinu a pol.

    Bol som šťastný, že to mám za sebou, lebo som vedome lietal nad miestami, kde sa nedalo núdzovo pristáť. A hoci to dobre dopadlo, bol som z toho riadne nesvoj (nechcem tu verejne napísať, že som bol chvíľami riadne posratý…) a to som mal aj inú osobu na palube.

    No a po týždni mi pán režisér Stříteský volal, že by sme si to mohli zopakovať ešte raz. Síce je s natočeným materiálom spokojný, ale teraz by to chcel na kvalitnejšiu kameru.