Rekordný prelet

Upravil som si zopár svojich osobných rekordov. Dokonca dva v jednom prelete.

  Na zlet v Ružomberku som sa tešil a chcel som naň priletieť. Ani nie tak chcel, ako musel. Pretože manželka potrebovala auto a ja by som nemal ako „zbabelo“ viezť mašinku až do Ružomberka. A tiež som nemal vyriešený prepravný vozík. Takže voľba bola jednoduchá – letieť.

  Štvrtok 23.8.2007 – od skorého rána prší. Vôbec to nevyzerá na štart v takomto počasí. Okolo obeda prestalo pršať, ale sa vcelku rozfúkalo. Každú chvíľu som pozeral na stránku SHMU a prezeral si profil vetra, oblačnosť, zrážky, predpoveď nárazov vetra pre jednotlivé mestá na mojej trase. Občasné prehánky sa spúšťali aj poobede a tak som s Dedenkom čakal a čakal a čakal… Dočkal som sa okolo 15,00h. Vojaci mi dali aktuálny vietor 5m/s zo 180°. Povedal som si: buď – alebo a vyrazili sme na letisko. Mašinku sme pripravili v rekordnom čase, nabalil som si na sedadlo spolujazdca ruksak, stan, na moje sedadlo nafukovačku, na ktorej som počas letu sedel. Ešte pred štartom som sa telefonicky spojil s vojakmi, ktorí mi zakázali prelet ich CTR a odporučili oblietavať cez Senicu. Zohriali sme motor, rozlúčil som sa s Dedenkom a o 16,30h som doštartoval. Vietor bol vo vzduchu cítiť, ale bolo zamračené a bolo to vcelku letové. Vo vzduchu som sa opäť spojil s vežou vojakov a žiadal povolenie na prelet ich CTR z dôvodu nepriaznivého počasia. Odpoveď: „Negativ! Oblietať CTR okolo Senice.“ Potvrdil som negativ a v duchu zahromžil. Otočil som na sever a cez Veľké Leváre, Závod a Borský Sv. Jur som letel k Šaštínu-Strážom. Odtiaľ som už mal Senicu na dohľad, ale trápilo ma počasie. Od Borského Jura som mal vietor zboku a búrka s dažďom ma rýchlo doháňala. Pred Senicou som počúval vysielačku a počul som ich prevádzku. Vedel som, že na okruhu je lietadlo. Preto som sa im ozval, aby vedeli, že som tam. Bol som síce drobec vyššie, ale pre istotu… Z lietadla sa mi ozval pilot, dal mi aktuálne info o počasí, ktoré sa rýchlo zhoršovalo. Chcel som preletieť okolo Senice smerom na Jablonicu, tam „údolím“ medzi Karpatami preskočiť na Trstín. To však znamenalo, že som sa otočil skoro proti vetru. GPS mi ukazovalo rýchlosť voči zemi 41km/h a budík v palubnej doske 95km/h. Búrka sa približovala nenormálnou rýchlosťou ku mne. Teda aspoň mne sa to vtedy tak zdalo:-) Riadiaci zo Senice ma upozornil na zosilnené nárazy vetra na úrovni letiska a pýtal sa na môj ďalší zámer. Oznámil som mu, že nárazy cítim, ale letím ďalej. Zaželal mi príjemný let. No, ale príjemné to už naozaj nebolo. Búrka blízko a kopance čím ďalej, tým silnejšie. Pripomenul som otcovu radu: „nemusíš“ a otočil som sa so zámerom pristáť v Senici. Lenže rýchla kalkulácia mi naznačila, že tá búrka bude v Senici skôr ako ja. Hlavou sa mi honili myšlienky a kombinácie. Aeros udáva preťaženie na krídlo +4 a -2G, čo by som nemal dosiahnuť ani v búrke a max. rýchlosť 130km/h horizont. Tak som to riskol. Bol som už za Hlbokým a smeroval som na Jablonicu. Zatočil som mierne doľava, čiže vietor a búrku som mal sprava. Pritiahol som hrazdu a motor som vytočil z cestovných 3900 na 4600otáčok. Smeroval som cez Hradište pod Vrátnom na Dobrú vodu. Dúfal som, že Karpaty búrku spomalia alebo zadržia. Nič také. Na úrovni Karpát som dostával facky z mechanicej turbulencie od kopcov a tak som povolil hrazdu do stúpania. Štyrmi metrami som stúpal nad vrcholce Karpát. Vo výške 1000m ALT som bol mimo dosahu turbulencie a tak som preletel aj pásmo lesov a od Chtelnice som sa hlásil rádiom na letisko Piešťany. Hoci mi nikto na moje volanie neodpovedal, stále som vysielal svoj úmysel preletieť južným krajom ich CTR. Krk ma už bolel, čo som stále otáčal hlavu, aby som zbadal iné lietadlo skôr, než by som sa mu rozpleštil o čelné sklo… Presvišťal som k Veľkým Ripňanom, ale toho hrozivého valu za sebou som sa nezbavil. Tá búrka bola stále za mnou. Ale predo mnou a nado mnou bola krásna modrá obloha! To bol impulz k ďalšiemu letu… Tesne pred Topoľčanmi som našiel na mobile SMS od Jindra: „Letíš?“ Odpovedal som mu, že som už pred Topoľčanmi a pýtal som sa, či je niekto na letisku v Partizánskom. Odpísal mi, že Mirko Pavelka pred pár minútami odštartoval. Tiež letí do Ružomberka. Dodal: „Jožine, na letisku nikto už asi nebude, ser na pristátie a leť ďalej. Počasie máš dobré, ale času už moc nie je.“ Tak som mu odpísal, že pokračujem ďalej. Zaželal mi šťastný let a aby som sa po pristátí ozval. Pri oblete letiska Partizánske, som na zemi naozaj nikoho nevidel. Hangáre pozatvárané, tak som začal pomaličky stúpať a točil som ho nad Prievidzu. Medzi kopcami to tam pohadzovalo a tak som použil tú istú taktiku, ako na Karpaty – vystúpal som vyššie. Za Prievidzou pri Nitrianskom Pravne som mal na výškomere 1500m ALT a preletel som do vedľajšieho údolia k Slovenskému Pravnu. Ponad Fatru som pozeral smerom na Ružomberok a videl som v diaľke obrovskú kopovitú oblačnosť.  Myslel som, že v Ružomberku prší. Rýchlo som písal SMS Mariánovi Turanovi: „Som za Prievidzou, letím. Aké je u vás počasie?“ Za chvíľku som cítil, že mi niekto volá. Marian. Tak som ho vypol a napísal SMS, že letím a môžem len SMS-kovať. Dlho žiadna odpoveď…. Vysielačkou som sa spojil s Martin Info, oznámil som im svoju polohu, že som rogallo na ceste do Ružomberka a či mi vedia zistiť, aké je v Ružomberku počasie. Odpovedal mi, že je tam pekne. Spýtal som sa, či tam neprší. Že nie. Vzápätí mi prišla SMS od Mariána, že je tam fajn, mám priletieť. Oznámil som na Martin, že ďakujem za pomoc a že to točím od Necpal priamo na Ružomberok. Pomaličky som stúpal a prelietaval som Veľkú Fatru. Bol som na úrovni oblakov a bolo to úžasné. GPS mi ukazovalo nadmorských 2450m výšku a mal som preparádny výhľad. Zrazu som si spomenul, že sa mi na prsiach hompáľa aj foťák a tak som urobil zopár fotiek. Z kochania sa z výhľadu ma po chvíli prebralo nejaké väčšie mesto hlboko podo mnou. Prezerám si komíny – veď to je Ružomberok!!! Stiahol som plyn a miernym výklesom som kĺzal dolu. Nad letiskom som mal ešte stále viac ako 1500m a tak som zahájil zrýchlený zostup. Hodil som krídlo „na ucho“ a klesavou špirálou som padal dolu ako kameň. Na letisku práve prebiehali prípravy na majstrovstvá SR a prípravný team vytyčoval boxy na presnosť pristátia. Urobil som okruh a sadal. Povedal som si, že sadnem pekne do boxov, ale už na finále som sa rozhodol sadať akoby do boxov, ale vpravo od nich. Nech nepreháňam prípravný team. No ale mám taký vodojem, že som sadol dobre a nejaký ten bodík by som získal. Po pristátí som pozrel na hodinky. 19,00h. Čistý let Gajary – Ružomberok 2h30min. Bez medzipristátia. Môj najdlhší let. Zavolal som manželke, otcovi, Jindrovi a hlásil som pristátie Ružomberok. Zvítal som sa s domácimi a roloval som k hangárom. Mirko Pavelka priletel asi 10min po mne. Kde som ho predbehol, veru neviem, pretože ja som letel stráááášne vysoko. Vybaľoval som veci z trojkolky, rozprával dojmy z letu. Z puse sa mi prášilo od smädu a vtom som si našiel nového kamaráta – Janka Lacúcha. Priniesol mi pivo… Iba vo mne zasyčalo a on mi vzápätí priniesol druhé. Vtedy som ho pasoval na môjho NAJLEPŠIEHO kamaráta. 🙂 Ukotvil som mašinku, postavil stan, nafúkal nafukovačku a všetky veci som nahádzal do stanu. Tam som mal tak neuveriteľný bordel, že som mával chvíľami problém čokoľvek nájsť. Som si povedal, že chlap, čo má vo všetkom poriadok, je iba lenivý niečo hľadať a nechal som to tak – až do nedele… No a bola tma. S chalanmi sme si odskočili na benzínku na večeru a po návrate na letisko, sme sa rozhodli potykať si. No a na to treba prípitok. Vytiahol som fľaštičku, na tento účel určenú. Jemne sme si potykali a kecali sme. Okolo nás sa už hodnú chvíľu blýskalo a my sme sa utešovali, že to ide všade okolo nás a tu nič… Prdlajz!!! Práve okolo polnoci som dal návrh, že nalejeme posledný a ideme do hajan. Nestihol som ho naliať! Z ničoho nič, bez akejkoľvek výstrahy, prišiel tak prudký dážď, že nás rozohnal ako vrabce. Marián mastil do hangáru, Janko do stanu vedľa mňa a ja tiež do stanu. Zazipsoval som stan a vtedy to prišlo… Prišli tak prudké nárazy vetra, že som si myslel, že to vytrhne tie tenučké kolíčky zo zeme a s celým stanom ma to bude kotúľať až do Váhu za letiskom. Blesky udierali úplne blízko a hromy boli ohlušujúce. Takú búrku som ešte nezažil. Celé poobedie som jej od Záhoria unikal a tu ma dobehla a riadne sa vyzúrila. Trvalo to asi 25 minút. Potom utíchol nárazový vietor a aj hromy a blesky sa posunuli smerom na Liptovský Mikuláš. Len husto pršalo. Vtom som začul zvonka nadávanie a tak som rozopol stan. Prvé, čo som ešte vo svetle bleskov zbadal, bolo MZK postavené na vrtuli. Mirkova krásna Fiti bola ukotvená iba na koncoch krídiel a vietor zdvihol nos mašinky a nechal celú stáť na vrtuli. Janko Lacúch, Johny Vozárik a ja sme rýchlo postavili mašinku na kolesá. Hneď sme zistili, že najväčšiu škodu búrka napáchala na pravom krídle, kde zlomila negatívku a poslednú spíru. Vrtuľa vyzerala bez poškodenia. Moja mašinka to prežila bez ujmy. Len som ostal prekvapený, že to prežil aj môj foťák, ktorý som zabudol v trojkolke a Johny mi ho našiel na zemi pod ňou, mokrý až strach. Po chvíli prestalo pršať, ale my sme boli premočení jak myši. Tak sme sa museli zahriať. Hlavne zvnútra… Keď sme išli chrňať, už nám nad hlavami svietili hviezdy.

  Nedeľa 26.8.2007 – deň návratu domov. Chcel som vyraziť okolo 8,00h ráno, aby som mal ešte slušné počasie cestou domov. Lenže som balil stan, sušil veci, chystal a balil na trojkolku a tak mi to trvalo dlhšie. Než som to pobalil, stihol som previezť Mariana Turana a Waltera Topfera. Vlastne oni povozili mňa, lebo som sedel vzadu, ako užitočná záťaž. Ešte pred štartom priletel Vladko Malatinka na Condore a tak som ho vyzvedal, ako to nad Fatrou vyzerá, pretože sa tam natiahli mraky a vôbec sa mi nepáčili. Vladko povedal, že je tam fajn, ale letel v 1100m výške. S Mariánom Turanom som sa dohodol, že poletím priamo na Prievidzu, lebo tam bola oblačnosť ešte pomerne redšia, než smerom na Martin, hoci to bolo omnoho dlhšie ponad Veľkú Fatru. Fúkal mierny severný vetrík do 2m/s a nad Fatru tlačil čierne mračná. Rozlúčil som sa so všetkými a o 9,30h som štartoval. Pomaličky som metríkom – dvomi stúpal a blížil som sa k horám. Prvý val mrakov stál nad Malino Brdom a bol asi v 1000m výške. Ja som bol ešte pod ním a tak som krúžil a stúpal hore. Keď som sa dostal na úroveň mrakov, chcel som ešte nastúpať. Lenže v tých mrakoch som našiel „priechod“. Jeden veľký chumáč som mal vľavo, jeden veľký chumáčisko bol vpravo a odspodu boli prepojené. Bol to taký tunel. Tak sa mi to páčilo, že som sa rozhodol cez ten tunel letieť. Aj som vytiahol foťák, lenže som bol už tak blízko, že tie mraky som nedostal do jedného záberu. Cvakol som mrak vľavo i vpravo a medzi nimi som letel. Bolo to úžasné dobrodružstvo. Mal som „na dosah ruky“ obe steny a letel som po vrcholcoch mraku, ktorý tie steny spájal. Nevidel som pod seba, ani do strán. Ale videl som pred seba a tam bola modrá obloha. Celé to trvalo možno minútu, možno dve. A už som bol vonku z toho pásma mrakov. Dlho som sa netešil krásnej modrej oblohe, pretože predo mnou bol druhý val mrakov, ale obrovský!!! Napriek tom, že už som mal na výškomere 1500m AGL, už pohľadom som zistil, že túto várku mrakov nepreskočím. Mal som dve možnosti: 1 – potupne sa vrátiť na letisko Lisková, 2- spustiť sa dolu a skúsiť to pod mrakmi. No. 1 som ihneď zavrhol. Samozrejme by sa mi smiali a tiež by sa počasie mohlo natoľko zhoršiť, že by som nemohol odletieť. Povedal som si, že vrátiť sa môžem kedykoľvek a rozhodol som sa letieť domov. Takže výška, ktorú som pracne získal, mi bola nanič. Stiahol som plyn a na zvýšenom voľnobehu som klesal dolu. Dokonca som musel rýchlejšie vytratiť výšku špirálou, ktorou som sa dostal pod základňu mrakov. Ony – tie čierne potvory – vôbec neboli vysoko… Tie mraky viseli tesne nad špicami vrchov. Našťastie tam nebol silný vietor, letel som po vetre a tak som vletel do toho.  Celý let spočíval v tom, že som si vyberal kopce, kde boli lúky a pasienky, na ktorých by sa dalo – v prípade núdze – sadnúť. Našťastie som nič také nemal v úmysle, ale ten blbý pocit… Letel som asi 50m pod mrakom a oblietaval som pritom najvyššie kopce. Tie najvyššie by som nepreletel, to by som už bol v mraku. Takže systémom – tam je lúčka, pasienok, cestička – tade môžem a zase tam je polom, samé stromy, strmé stráne – tomu sa vyhnúť – som prelietaval údolíčka medzi kopcami. Výšku som nemal žiadnu a teda ani výhľad dopredu a tak ma deprimoval ďalší a ďalší hrebeň, ktorý sa predo mnou objavil a ktorý som musel nejako prekľučkovať. Stále som smeroval na Prievidzu. Podľa GPS som sa nachádzal zhruba v strede pohoria Veľká Fatra a letel som po jeho dĺžke. Moje pocity boli vééééľmi zmiešané. Ako to raz trefne nazval Dedenko: „Miešali sa mi Stanovy komunistickej strany s Otčenášom…“ Čím dlhšie som letel v tomto prostredí, tým viac ma nahlodávali pochybnosti o správnosti môjho konania. Už ma napadali aj také myšlienky, že čo ak tu niekde picnem – kto ma tu nájde??!!?? Je tu, medzi kopcami, vôbec signál na mobil?!? A kdeaké takéto sprostosti sa mi honili hlavou a tak som sa rozhodol zmeniť smer letu. Otočil som doprava, vybral som sa na Martin. Predsa je bližšie než Prievidza a v údolí od Martina až po Slovenské Pravno sa dá pristáť aj so zaviazanými očami… Teraz som mal slabý vietor sprava, ale asi by mohol fuňať aj malý uragán, nejako som to nevnímal. S hrazdou na prsiach som svišťal údoliami a nedočkavo očakával roviny v okolí Martina. Z kopcov som vyletel pri Sklabini. Tam končila aj hradba  mrakov a predo mnou bola nádherná modrá obloha. Spadol mi kameň zo srdca, otočil som na Prievidzu a pustil som sa do stúpania. Nastúpal som si 1000m AGL a letel som zarovno základne termických kumulíkov. Keď som opäť začal dýchať a nehltal som núdzové plochy na pristátie, prezrel som si aj displej GPS. Ešteže som sedel! Musel som byť v tých horách riadne posraný, hoci som si to ani neuvedomoval, ale honil som tú moju mašinku jak zdutú kozu. GPS si zapamätalo maximálnu hodnotu rýchlosti na 144km/h voči zemi… To je až neuveriteľný údaj, pretože v tých horách nebol silný vietor. Ale ani teraz, s odstupom času, si nespomínam, že by som to nejako extrémne naháňal. Viem, že keď som to otočil na Martin, tak som mu naložil, nech to mám čo najskôr za sebou, ale tam som mal bočný vetrík sprava… Proste údaj o max rýchlosti ma šokoval. Ale nie natoľko, aby ma vyradil z prevádzky. Ako som sa blížil k Slovenskému Pravnu, pokúšal som sa vysielačkou spojiť s letiskom v Prievidzi. Bezúspešne. Tak som asi kilometer vysoko preletel nad letiskom. V lufte nikoho, ale pri hangári som videl dve krídla. Asi MZK. Aj som rozmýšľal, že by som pristál a zoznámil sa s rogalistami v Prievidzi, ale bolo mi ľúto stratiť tak dobrú výšku. Taktiež bol prima čas a dobrá letová pohoda, tak som pokračoval. Pôvodne som to chcel strihnúť údolím na Dolné Vestenice a ďalej na Partizánske, lenže nad týmto údolím bol pekná termická činnosť, vyjadrená nádherným pásmom kumulov. A som si povedal, že toto nemusím… Tak som to celé obletel smerom na Kamenec pod Vtáčnikom, Oslany a fičal som k Partizánskemu. Tu som už sklesával, pretože ma tlačil mechúr a rozhodol som sa pokropiť hlinu Bielického letiska. Vo výškach pod 300m bola cítiť termika a rôzne políčka nakopávali. Ohlásil som sa na Info a ohlásil úmysel pristáť. Dostal som povolenie a informácie o počasí. Vlastne tam bolo bezvetrie. Na dráhe už stáli vetrone v šóre a čakali na vlek. Sadol som na kraj dráhy, doroloval som k hangáru a začal som sa zvliekať z rôznych vrstiev oblečenia, čo som mal na sebe. Než som stihol odbehnúť za roh, prirútilo sa ku mne auto a z neho vyskákali Ivan Valný, jeho žienka Heňka a syn. Že videli rogallo a dohadovali sa, kto to letí. Keďže sa im nepodobalo na žiadne z ich hangáru, usúdili, že som to ja a keď ma videli pristávať, tak ma prišli pozrieť. Milé od nich. Lebo inak tam po mne ani pes neštekol… Ivko otvoril hangár a tak som sa pokochal mašinkami v ňom. Tam je uskladnených 11 (slovom jedenásť) MZK. Vyvstáva otázka: prečo nikto z nich nepriletel na zlet??!!?? Už som nedokázal vydržať a odbehol som za roh hangáru. V tej chvíli sa rozfúkalo. A nie len tak, zľahka alebo z každého smeru – termicky. Nie, rovno severák a 5m/s. No ale chcelo sa mi fičať domov a tak som sa rozhodol letieť. Na Ivanovu radu som štartoval proti vetru, čiže kolmo na dráhu. Hneď po odlepení som to otočil na Topoľčany a nechal som to stúpať do 500m nad zemou. Pokračoval som až po Veľké Ripňany, odkiaľ som sa znova neúspešne snažil spojiť s letiskom Piešťany. Znova som začal vysielať naslepo, až sa mi ozval chlapík z lietadla v Prievidzi, že vysielam na ich frekvencii a nie na Piešťanskej. Ale neskôr som zistil, že som vysielal na dobrej frekvencii, len aeroklub v Piešťanoch mal neplatené voľno a tak sa mi nemal kto ozvať. A zistil som tiež, že Piešťany majú aj druhú frekvenciu, priamo na vežu letiska. Nabudúce… Napriek všetkému som znova presvišťal južným okrajom ich CTR a keďže fuňal slušný severák, dával som dobrý pozor na lietadlá prilietavajúce z juhu. Našťastie žiadne vypúlené oči sa nekonali a pokračoval som tak, aby som sa bezpečne vyhol zakázanej zóne okolo atómky Jaslovské Bohunice,  smerom na Hornú Krupu. Síce som v to nedúfal, práve pre silný vietor, ale i tak som nadletel nad letisko pri JRD v Hornej Krupej, odkiaľ operuje Jožko Konečný & Co. či predsa len nelietajú. Ak by tam bol, pristál by som pri ňom. Ale nesklamal, nebol tam. Tak som pokračoval ďalej a zahájil som stúpanie na preskočenie Myjavskej pahorkatiny. Nastúpal som si 1000mAGL a bol som v úrovni termických kumulíkov. Obával som sa, že ako ma to tam poprehadzuje, ale vybral som si taký úzky koridor medzi mráčikmi a kupodivu to bolo perfektné a pohodové. Blížil som sa k Senici a tak som sa ohlásil na Senica Info. Riadiaci ma privítal a dal mi informácie o počasí, o premávke na letisku a dráhe v užívaní. Potvrdil som prijatie info a oznámil, že budem pokračovať bez pristátia do Malaciek. Zaželal mi príjemný let. Dá sa povedať, že už to bol let naozaj príjemný. Termika vyčarovala kumulíky a tak som chvíľkami mal plyn na voľnobeh a napriek tomu som pod mrakom stále stúpal. Telefóny som mal už vybité a tak som sa od Závodu snažil nadviazať spojenie s Dedenkom pomocou vysielačky. Nepočul ma – nemohol. Od 11,30h čakal na letisku a vysielačku mal naladenú na frekvenciu vojenského letiska Malacky, pretože vedel, že tam sa budem hlásiť, ak budem chcieť križovať ich CTR. Ja som síce ich CTR oblietaval, ale Dedenkove očakávanie som nesklamal. Keď som bol za Veľkými Levármi, naladil som si Malacky Veža, ohlásil som sa im a vyžiadal info o smere a sile vetra. Po prijatí metea som sa poďakoval a preladil na našu „Pokec“ frekvenciu. V tej chvíli som začul Dedenka, ako ma volá. Ale to už som bol len niekoľko minút od letiska. Dedenko nemal so sebou veterný rukáv, ale snažil sa mi ukázať smer vetra ohníkom, v ktorom sa snažil spáliť nejakú dymiacu zmes. Vôbec som si to nevšimol, to až po pristátí, skôr som ucítil smrad, než videl dym. Dá sa povedať, že už od Malých Levár som letel s ubratým plynom a pomaličky som vyklesával. Nad letiskom som mal už iba 170m a tak som urobil okruh a ihneď pristál. Bolo to trošičku rozhádzané pristátie, pretože tu fučal SSZ vietor a teda rovno cez topole pri družstve. Turbulencia jak sviňa… Ale dostal som sa na zem a všetko bolo fajn. Bolo 13,05hod. Ešte som nemal vybalenú trojkolku, keď zrazu prišiel taký fučák, že sme s Dedenkom viseli obaja na krídle a báli sme sa, že to aj s nami uletí. Po pár minútach to prešlo a tak sme začali rýchlo baliť. Vybalili, odviezli sme do garáže a hurá – zbierať rodinné bodíky! 🙂

Moje rekordy:

1. – Let nonstop vzdialenosť 231km, čas 2h 30min

2. – Výška 2450m ALT

3. – Max rýchlosť voči zemi 144km/h