Majster Slovenska v MZK 2007 – môj pohľad

Letisko Lisková – Ružomberok, 24. – 26. 8. 2007

Keď mi mejlíkom prišla pozvánka na zlet do Ružomberku, spojený so súťažou o Majstra SR, veľmi som sa tomu potešil. Ako každý rok sa stretnem so známymi, s ktorými som sa už rok nevidel. No a možno tam budú aj nové tváre. Tento rok som sa snažil pripraviť svoju mašinku tak, aby som nemal žiadne technické problémy a let do Ružomberka v pohode zvládol.

Štvrtok, 24.8.2007 Svoj let tam a aj späť som popísal v článočku “Rekordný prelet”, takže tu ho spomeniem len okrajovo. Doobeda pršalo a štartoval som až o 16,30h v medzere medzi dažďom, pretože od juhu sa blížili hrooooozne čierne mraky. Už po štarte som mal dážď znova za chrbtom, takže v snahe uletieť búrke, som mal hrazdu dosť pritiahnutú a letel som na vyššom režime otáčok motora, než je cestovný. Pôvodne som plánoval, že preletím krížom cez CTR vojenského letiska Malacky, preskočím Karpaty a poletím okolo Bolerázu smerom na Partizánske, kde si dám pauzičku a spolu s ostatnými lietačmi vyrazíme do Ružomberka. Keďže ma vojaci nepustili cez CTR, musel som ich oblasť oblietavať smerom na Senicu. Letel som severným smerom a pri južnom vetre s rýchlosťou okolo 5m/s, som bol v Borskom Sv. Jure za chvíľočku. Horšie to bolo odtiaľ, pretože vietor som mal sprava a po minutí Senice, som dokonca chvíľku letel proti vetru.  Týmto som stratil asi 20min voči pôvodnému plánu a dokonca som začal mať obavy, či po pristátí v Partizánskom, sa mi podarí ešte dnes niekam letieť. Kupredu ma hnala búrka, ktorú som mal stále za chrbtom. Po SMS-kovej komunikácii s Jindrom Záhumenským som sa rozhodol pokračovať ďalej a v Partizánskom nepristávať. Povedal som si, že v prípade núdze môžem pristáť aj v Prievidzi alebo v Martine a prenocovať. Nakoniec som si za Prievidzou povedal, že by som to mohol dnes aj dokončiť, celé a nonstop. Fatru som prelietaval krížom, v úžasnej výške 2450m nadmorských. Na letisku Lisková pri Ružomberku som pristál presne o 19,00h, čiže po dva a pol hodine letu z Gajar. Doma som si z GPS “vytiahol” presne uletenú vzdialenosť a “džípo” vyrátalo 231km. Vcelku slušné na rogalo…

Po zvítaní sa a zoznámení, s pre mňa novými chalanmi, som vybalil trojkolku a postavil stan. Keďže som potreboval na seba “civilné” oblečenie, najskôr som opatrne z ruksaku vytiahol fľaštičku kalvádosu a potom som ruksak surovo vytriasol doprostred stanu. Tam som mal tak strašný bordel, že GPS som našiel až v nedeľu, pri zbalení vecí a stanu. Dokonca na mobil som si niekoľkokrát stúpol. Našťastie prežil. Večer sme šli s Jankom Lacúchom a Mariánom Cielkom na večeru. Na ráno som si tam kúpil bagetu a vrátili sme sa na letisko. Jemne sme okoštovali kalvádos, poklábosili a do stanov nás vyhnala búrka. Veľmi som bol prekvapený, že nočnú búrku prežil môj digi foťák. Ja som ho totiž zabudol v trojkolke. Úplne mokrý ho našiel v tráve pod trojkolkou Johny Vozárik, keď sme ratovali mašinku Mirka Pavelku. Poutieral som ho do svetra a on normálne fungoval ďalej…

Piatok, 25.8.2007 Ráno sa mi nechce vyliezť zo spacáku a tak budíček vyhlásil Walter Topfer a vŕkal nám nad hlavami. O 7,30h bolo slávnostné zahájenie zletu a Majstrovstiev Slovenska v MZK 2007. Boli nám predstavení športoví komisári, predstavené disciplíny a vykonala sa kontrola technického stavu a platnosti príslušných dokladov pilota a stroja. Do súťaže bolo pustených 10 posádok. Potom sme si vylosovali štartovacie poradie. Následne sme mali briefing pred prvou súťažnou disciplínou. Tou bola presnosť pristátia. Bolo stanovené, že pilot odštartuje do letiskového okruhu. Bude stúpať do výšky min 200m nad úroveň letiska. Pri lete po okruhu, vo fáze “po vetre”, pilot v určenej výške a na úrovni pristávacích boxov, vypne motor. Následne kĺzavým letom vykoná 3. a 4. okruhovú zákrutu a let zavŕši presným pristátím do určeného boxu. Boxy sú rozdelené do 5 pásiem, ktoré sa odlišujú bodovou hodnotou.

Zoradili sme sa pri boxoch a podľa poradia sme išli na štart. Vždy boli naraz na okruhu dvaja piloti. Keď ten, čo už letel, vypol motor, vtedy ten, čo čakal na štart, dostal pokyn ku vzletu. Mal som obavu z toho, že na tomto novom stroji, som si nenacvičil žiadne pristátia do boxu a vlastne ani neviem, akú stratégiu zvoliť. Po odmávnutí štartovacou vlajkou, som nahulil plný plyn a stúpal som 6,5m/s k oblohe. Po 150m výšky som začal uberať plyn a rozvrhoval som si okruh tak, aby som nad miestom vypnutia motora, mal výšku 230m. Postupne som sťahoval otáčky motora, aby som ho nevypínal z vysokých otáčok a vypol som zapaľovanie. Motor zhasol a nastala fáza klesania. Pre istotu som si zapol zapaľovanie, čo ak by som náhodou potreboval naštartovať… Pohľadom šikmo dolu som si kontroloval výšku a kalkuloval, koľko vydržím s týmto krídlom letieť, keď teraz mi opadáva okolo 4m/s a čakajú ma dve zákruty. Povedal som si, že zatočím radšej skôr a výšku vytratím strategickými esíčkami pred boxami, než aby som bol krátky a sadol pred box. Lenže zatočil som príliš skoro a po vyrovnaní zákruty, som bol príliš blízko boxu a na stratégie neostal čas. Proste som to pritiahol na prsia a držal jak hluchý dvere. Samozrejme, najviac bodované pásma som preletel a sadol som až do tretieho boxu, za 200 bodov. Zaradil som sa do šóry a čakal, až zas na mňa príde rad. Popri tom som pozoroval, ako pristávajú ostatní. Väčšina z nich, tak ako aj ja, prvé pristátie zvládla do menej bodovaných boxov. Na druhom štarte, resp. pristátí som si dal viacej záležať. Motor som vypol zase v 230m výške. Tentoraz som so zákrutou počkal. Pri točení štvrtej okruhovej som mal pocit, že som tak akurát. Po vyrovnaní som pritiahol, sklesal som nad zem a kĺzal som nízko nad zemou až do boxu. Sadol som krásne do prvého boxu, za 500 bodov. Naroloval som do šóry a znova som pozoroval konkurenciu. Všimol som si Johnyho, že pekne položil stroj do prvého boxu. Do tretieho kola som išiel presne tak isto, ako do predchádzajúcich. Rozhodol som sa, že nebudem meniť nič. Výška 230m ostáva, len sa mi zazdalo, že hore to začína dýchať. Dýchalo tak, že sme pristávali po vetre. Zatiaľ to nebolo nič hrozné a na zemi to nebolo vôbec cítiť. Taktika tá istá, len to pri pristáti po vetre, bolo máličko dlhšie. Musel som mu pomôcť a jemne to pricapiť k zemi. Mal som pocit, že som preletel do druhého boxu, ale čiarový rozhodca mi potvrdil prvý box – čiže 500 bodov. Pozeral som na Johnyho pristátie. Tiež ho vetrík “potiahol” a aby nepreletel, pribil to do boxu veeeeeľmi razantne. Získal plný počet. Začínal som naňho pozerať, ako na vážneho konkurenta. Mal o 100 bodov viac (tiež mu nevyšlo prvé pristátie), ako ja a teraz sadal stále za plný počet. Veľmi som sa smial – a nielen ja – keď na pristátie išiel Janko Lacúch. Ako copilot mu sedel Walter Topfer. Janko to mal pekne rozpočítané a ak by to dotiahol podľa seba, sadol by do najvyššie bodovaných pásiem. Lenže (všade ticho – motor vypnutý) do tichého svišťania krídla zahulákal Walterov hlas: “Nie že mi s tým drbneš o zem!!!” Janko v tej chvíli povolil pritiahnutú hrazdu a vyplával príliš vysoko. Potom už len jemne sadol do posledného bodovaného pásma. Všetci sme sa rehlili, tomu výkriku do ticha… Posledné kolo prebehlo podobne, ako tie predchádzajúce. Len s tým rozdielom, že som si dával pozor na silnejší vetrík. Pri lete po vetre sa dráha predlžuje. Tak som s tým rátal a pritiahol som sa k zemi skôr. Potom som len kĺzal a udržiaval výšku pár centi nad zemou, až do boxu. Do prvého. Pohľadom som si to potvrdil u prizerajúcich dievčat a chalanov. Vztýčené palce naznačovali plný počet. Fajn. Teraz by to chcelo, aby Johny pokazil. Fuj – som ja ale sviňa! hihihi Ale Johny sklamal a nepokazil. Tiež za 500. K videniu boli krásne pristátia, ale aj tvrdé pribitia o zem. “Fantastický” bol odskok Lacka Mandáka, ktorý to pribil na takej rýchlosti, že odskok bol dlhý viac ako 60 metrov a pristál až dozadu, mimo boxy. Mňa osobne dosť prekvapili nevydarené pristátia skúsených borcov, ako Miro Pavelka, Jožko Seman, či Lacko Mandák. Zato bol vidieť pokrok u čerstvých pilotov – Marián Cielko a Janko Lacúch sa kolo od kola zlepšovali. Vietor sa ku koncu už vcelku rozfúkal a tak sme sa rýchlo presunuli k stanom a ukotvili mašinky. Vietor pritiahol aj mraky a dážď. Bolo dolietané.

Ako sa zvečeriavalo, vietor utíchol a Marián Cielko ma požiadal, aby som sa išiel preletieť na jeho stroji. Je to jednomiestna mašinka, s motorom Ferarri 600ccm, s krídlom, ktoré bolo svahové a upravené na motorové. Podľa Waltera Topfera to lieta, ALE… má z toho krídla zvláštny pocit. Akoby tam niečo nebolo v poriadku, lenže to nevedel definovať a preto Mariána na to nechcel samého pustiť. A po dosiahnutí výšky 100m, už nestúpa. S týmito informáciami som naroloval na okraj dráhy a postupne pridal plyn. Po odlepení od zemi som ubral a letel asi meter nad zemou. Vzápätí som sadol. Keďže to letelo a nemalo snahu mi niečo vyviesť, znova som pridal a vyštartoval. Prvý dojem, čo som získal, bol taký zvláštny pocit – akoby čosi nebolo úplne OK. Ale ako u Waltera – nevedel som ho definovať. Len sa mi zdalo, akoby to celé bolo nejaké vláčne. Hoci som sa v tom cítil dobre a krídlo bolo stabilné, stále sa mi riadenie javilo príliš voľné a rozplávané. Ako keby lanká na krídle boli príliš voľné. A s tým stúpaním mal pravdu. Mne sa dokonca zdalo, že to stúpalo niečo cez meter len do 50m a potom sa mu nechcelo. Nechcel by som v tom vletieť do turbulencie. Predebatili sme to s Walterom a dohodli sme sa, že to prelania a ja to zajtra skúsim znova. Na prelanení sme sa s Walterom dohodli preto, aby sme “spevnili” krídlo za letu. Proste sa mi to javilo, ako keby bolo príliš voľné. Večer sme poklábosili a zapadli do stanov.

Sobota, 26.8.2007  V sobotu ráno bolo vlhko a chladno. Napriek tomu zopár mašín vyletelo do vzduchu a zopár minút sme povŕkali po okolí. Po pristátí sme išli na briefing na navigačnú disciplínu. Dostali sme mapky, kurzy a vzdialenosti k jednotlivým otočným bodom (OB). Našou úlohou bolo, podľa mierky si vyrátať a do mapy zakresliť jednotlivé OB. Ďalej sme si, podľa deklarovanej rýchlosti letu, museli vyrátať časy príletu k jednotlivým OB a celkový čas, za ktorý trať preletíme. Tento čas sa hlásil pri štarte komisárovi, ktorý si to zaznamenal. No a do tohto času sa bolo treba aj trafiť. Každé sekundy plus alebo mínus, boli trestné body. No a na jednotlivých OB sme mali hľadať tajné znaky, ktoré sme mali zakresliť do mapy a nahlásiť komisárovi po pristátí. Na prípravu sme mali 30 minút.

Keď som išiel na štart, nahlásil som, že trať preletím za 50 min. A to som si zopár minút nechal do rezervy, reku ak niekde stratím čas. Odštartoval som a točil som smerom na Likavku. Podľa môjho výpočtu, prvý OB som mal mať niekde pri Rybárpoli, tesne za Ružomberkom. Fičal som si v pohode, preletel som ponad Likavkou, okrajom Ružomberka a ako som sa blížil k Rybárpolu, začal som hľadať tajný znak, ktorým bol OB vyznačený.  Dosť ma prekvapilo, že trať bola vedená ponad mesto Ružomberok – veď čo ak by náhodou… No neva. Priletel som k Rybárpolu a pátral po znakoch. Mali by to byť obrazce alebo písmená alebo nejaké znaky, poskladané z bielych plachiet, takže by mali byť dobre viditeľné. Lenže nikde nič! Zakrúžil som nad lúky a lúčky, taktiež som nevynechal tenisové kurty, parkoviská a akúkoľvek plochu, kde by sa takýto znak mohol umiestniť. NIČ! Pozerám na čas, dávno som prešvihol čas určený na let k prvému OB. Začínam byť nervózny. Doprčic, veď znak z plachiet predsa MUSÍM vidieť!!! Vletel som ďalej do údolia. Letel som popri Černovej k Hrboltovej. Už som tušil, že som riadne zakufroval, ale nechcel som to vzdať úplne a cestou späť k Ružomberku, som sklesal do výšky cca 150m nad zem, aby som lepšie videl. A to som nemal… Hoci sa to na letisku nezdalo, tam v údolí, medzi kopcami, boli vcelku živé vzdušné prúdy a tak ma tam vykmásalo, že som sa skoro posral! Normálne ma skoro prevrátilo hore nohami… Nahulil som mu plný a stúpal som do 400m (keď som sa s touto skúsenosťou neskôr pochválil na letisku, domáci sa začali škeriť s poznámkami: “ááááá, chlapec z rovín… alebo vitaj v horách…” a pod.). Vrátil som sa k Rybárpolu a letel som smerom na druhý OB. Prvý OB som nenašiel, ale snažil som sa zo zaznačenej pozície v mape, letieť na druhý OB. Až neskôr som sa dozvedel, že ponad prvý OB som krásne preletel, skoro úplne presne. Bol v Likavke, za hlavnou cestou, smerom na Rybárpole. No a keďže z Likavky sa malo letieť určeným kurzom, druhý OB vychádzal blízko Ludrovej. Lenže ja som mal zaznačený prvý OB ďalej než mal byť a mne tým pádom vychádzal pri Bielom Potoku. Takže som letel na Biely Potok. Podľa času letu medzi jednotlivými OB, som už hľadal tajný znak pod sebou. Zase nič. Už som nechcel strácať čas, veď už teraz som mal 7 min plus, voči plánu, tak som v predpokladanom OB otočil do kurzu k tretiemu OB. Letel som správnym smerom, pretože druhý OB som objavil cestou :-). A ležal v blízkosti Ludrovej. A aj ten som skoro preletel. Objavil som ho náhodou, keď som sa obzrel vľavo dozadu. Vtedy som na poli zazrel znak, ktorý tam nepatril. Otočil som sa a prefrčal ponad tento OB. Potom som už len s úsmevom na tvári mazal k tretiemu OB. Mazal som doslovne, pretože som musel dohnať časovú stratu. Lenže na tomto dlhom ramene to nebol problém. Pridal som plyn a pritiahol som hrazdu. Letel som rýchlosťou 110km/h. Lenže čo to vidím pred sebou? Nielenže sú mraky príliš blízko, ale v osi mojej trate dokonca prší. No neva, obletím to ponad Liptovskú Maru a potom sa vrátim do kurzu. V blízkosti mrakov to začalo hádzať, tak som zvoľnil rýchlosť, pretože pri vyššej rýchlosti sa všetky sily v hrazde násobia. No ale stále vidím pred sebou dážď… Neskôr sme to rozoberali s chalanmi na letisku a prišli sme k záveru, že šedé mraky pravdepodobne stmavoval môj čierny štít na prilbe… Proste som videl dážď tam, kde ešte nebol. Že pršalo vpravo, to bolo isté. Lenže mne sa zdalo, že prší aj vpredu a aj vľavo od trate. Tak som si povedal, že “toto nemusím” a OTOČIL som to smerom na letisko. Vtedy som zbadal, že kúsok odo mňa letí, mimo súťaž, Mirko Huljak. Rozhadzoval rukami – asi chcel vedieť, čo sa deje, prečo letím preč z trate. Len som mu ukázal kríž – skrížil som ruky a ukázal smerom k letisku. Som sa chlácholil, že aj ostatní priletia, komu by sa chcelo letieť cez dážď… Ale oni nie – sviniari! Oni to preleteli… Na letisku boli vcelku dosť prekvapení, keď sa jeden z favoritov (ja :-)) vrátil z polky trate. Jeden z komisárov mi vravel, že sa mám postaviť na štart a za posledným odštartovať, veď všetci letia a nik sa nevrátil. Na to som mu povedal, že keď už som to raz vzdal, nebolo by fér, ak by som teraz znova štartoval. Pochválil ma za športové správanie, ale mne to bolo už prd platné… Potajme som škrípal zubami, pretože aj z letiska bolo vidieť, že počasie je letové a mraky nie sú také hrozné, aké sa mi v lufte zdali. Chalani postupne pristávali z navigačného letu a ja som sa cítil ako vôl… Blížilo sa poludnie a tak sme sa vybrali niečo zjesť.

Poobede sa nádherne vyjasnilo a tak bolo voľné lietanie. Z Popradu ma prišla navštíviť kamarátka Martika, spolu s jej priateľom a ďalšou kamoškou. Keďže nedočkavo poskakovala, čo sa chcela preletieť, nalodil som ju do mašinky a vyrazili sme. Zobrali sme to ponad Liptovskú Maru, kde sme lietali nizučko nad vodou a mávali sme si s ľuďmi na brehu, kľučkovali sme medzi člnkami a robili nízke prelety popri výletnej lodi, sprevádzané cvakotom foťákov a bzučaním kamier 🙂 Krásne sme si to užili. Martika chvíľami jačala jak Viktorka na splave – proste nádhera! Obkrúžili sme celú vodnú nádrž a vracali sme sa ponad Bešeňovú späť na letisko. Urobili sme si krásny polhodinový výlet. Po pristátí tak nadšene rozprávala, čo sme všetko videli a zažili, že aj tá jej kamarátka sa rozhodla to vyskúšať. Tak sme vyrazili na Liptovskú Maru znova… Jašili sme sa tak, ako i s Martikou, ale toto bola prvá baba, ktorá zo seba nevydala ani hláska 🙁 a to som sa fakt snažil… Ale neprotestovala a polietali sme znova všetko. Nálety ku brehom, naháňanie sa s člnkami, ako aj s výletnou loďou. Pokrúžili sme nad Bešeňovou. Tam bola hlava na hlave!!! Strašný nátresk. Jaro – Martikin priateľ – sa nenechal nahovoriť a tak som zviezol jedného z množstva návštevníkov, ktorí navštívili náš zlet. Aj s ním som sa trochen pojašil, ale nie tak, ako s babami. Mal so sebou kameru, tak som lietal slušne a disciplinovane 🙂 Aj on bol unesený z letu na MZK! Bol jedným z náhodných návštevníkov, ktorí sa zastavili na letisku, keď prechádzali okolo. Povedal, že napriek prvotným obavám, sa počas letu cítil pohodovo a bezpečne a aj výhľad sa nedá porovnať s lietaním v lietadle a poďakoval mi za nádherný zážitok. Potešilo.

Potom sa na letisku zjavil Jindro Záhumenský, tak som ho nechal vyvetrať moju mašinku. Najskôr polietal sám, potom vzal na palubu jednu peknú slečnu a leteli sa pozrieť nad Liptovskú Maru a do okolia. Po pristátí Jindro pochválil chladiacu sústavu, ktorú mám na mašinke namontovanú, pretože napriek páľave, čo vtedy bola, teplota oleja nevystúpila nad 90°C a hlavy válcov si držali 180°C. Jindro na súťaž nepriletel práve preto, lebo nedokázal uchladiť olej na svojom stroji.

Okolo 17,30h sme začali zoraďovať stroje do rady a pripravovali sme sa na slávnostné zakončenie zletu a na vyhlásenie víťazov súťaže. Mal som zmiešané pocity, pretože som vedel, že som bol jedným z adeptov na medailové priečky a takto som si to posral. Postavil som sa do šóry, spolu s ostatnými súťažiacimi. Nachystal som si foťák a čakal na víťazov. Marián Turan držal výsledkovú listinu a začal čítať: “Na treťom mieste sa, s počtom 1700 bodov, umiestnil …. Jozef Sajan!” Foťák mi vypadol z ruky od prekvapenia! Ešteže som ho mal zavesený aj na krku. Pozerám na Mariána, či si nerobí srandu, ale on na mňa máva a škerí sa. Vtom mi to došlo! Všetci začali tlieskať, len ja som sa začal rehliť! Čakal som diskvalifikáciu zo súťaže a pritom počet bodov z presnosti pristátia mi vyniesol tretie miesto. Tak, tomu hovorím prekvápčo! Na druhom mieste sa umiestnil Mirko Ondrašovič a víťazom pre rok 2007 sa stal Johny Vozárik.

Po vyhlásení výsledkov a ukončení zletu nastalo voľné lietanie. Marián Cielko s Walterom Topferom prelanili to “čudo” a tak som sa chystal to preletieť. Naroloval som na koniec dráhy a postupne som pridával plyn. Po odlepení sa od zeme, som to chvíľu podržal asi meter nad zemou a pozoroval som, čo to robí. Keďže mašinka letela pekne, tak som pridal plný plyn a nechal som to stúpať. Čo ma okamžite prekvapilo bolo to, že zmizol ten “blbý pocit”. Krídlo nebolo rozplávané a krásne a pohotovo poslúchalo moje pokyny. Len ten motor… Alebo by možno postačila iná vrtuľa. Lebo vážne to stúpa dobre do 50m a ďalej len veľmi mizerne… Po pristátí som povedal Walterovi, že je to úplne iné krídlo a nech sa ide vyvetrať. Walter odštartoval a po pristátí povedal Mariánovi, že jeho mašinka je jeho – môže ísť hore. A pritom krídlu “iba” skrátili horné lanká, aby zmenšili vôle.

K večeru sa Mirko Huljak lúčil a tak som sa rozhodol, že ho kus cesty odprevadím. Postavili sme sa vedľa seba a naraz sme odštartovali. Samozrejme, že som ho predbehol ešte na zemi a tiež som bol skôr vo vzduchu. Predsa len 84 koní je 84 koní… Letel som rovno, pretože som Mirka nevidel a nepoznal som jeho polohu. Točil som pravú zákrutu a zbadal som ho už pri Ružomberkom. Pridal som plyn a začal stíhaciu jazdu. Kúsok za Ružomberkom som ho dobehol a leteli sme vedľa seba. Lenže leteli sme systémom takým, že Mirko mal pritiahnutú hrazdu, aby mi stíhal a ja som mal odtlačené, aby som dokázal letieť vedľa neho. To sa nedalo dlho vydržať. Po cca 15 min som pustil hrazdu do normálnej polohy a hneď som bol pred ním. Zakrúžil som vedľa neho a letel som späť. Už sa dosť zvečeriavalo a tak som išiel zaparkovať a ukotviť stroj.

No a potom bol nástup na HANGÁRPÁRTY !!!! 🙂 Tá sa tradične konala vo veľkom hangári aeroklubu. O muziku sa postaral DJ a tak sa veselilo, oslavovalo, tancovalo a spievalo až do rána.

Nedeľa, 27.8.2007  V nedeľu ráno som chcel rýchlo pobaliť, aby som čo najskôr vyrazil na cestu domov. Lenže bolo treba dospať hangárpárty, naraňajkovať sa, benzín som musel ísť kúpiť, takže som neštartoval o 8,00h, ako som pôvodne plánoval. Pri balení prišiel za mnou Marián Turan, že či by sa nemohol ísť zviezť a vyskúšať motor. Pretože tiež kúpili Verner do ich trojkolky, len ho ešte nemali namontovaný. Hovorím mu jasne, choď, len zohrej motor. Sám nechcel. Že aby som išiel s ním. Tak som sa posadil za neho a išli sme na štart. Motor ešte nebol dobre zahriaty, pretože pri stúpaní tlak oleja klesol skoro na nulu a rozsvietila sa mi kontrolka. Lenže po pár sekundách zhasla a bolo dobre. Ale Marián iba dokončil okruh a išli sme na pristátie. Veľmi sa mu páčilo krídlo: “Jožko, veď to letí samo…” Tak som sa vrátil k baleniu. V ruksaku som mal už veci našlapané a tak som sa snažil presušiť obal stanu na plote. Potom prišiel Walter, či sa môžeme ísť preletieť… Sám tiež nechcel, tak som si sadol dozadu a išli sme spolu. Walter ma hneď po štarte šokol tým, že ubral plyn. Lebo on je tak zvyknutý, šetrí palivo a motor. Lenže toto nie je Rotax!!! Tiež urobil iba jeden okruh a pristál. A tiež sa mu môj stroj veľmi páčil. Vrátil som sa k baleniu a už som ani nechcel čakať na usušenie stanu, lebo sa mi nepáčilo počasie. Od severu mierne fúkalo, tak do 2m/s, ale nad Fatru sa natiahli mraky a to sa mi nepáčilo. Lebo ich bolo čoraz viac a viac a černejšie a černejšie. Normálne som z toho začal byť nervózny. Poradil som sa s Mariánom Turanom, veď to tu pozná veľmi dobre a dohodli sme sa, že poletím priamo cez Fatru do Prievidze. Mraky v tom smere neboli tmavé a tak sa mi to javilo, ako lepšia cesta, než krížom na Martin. Tým smerom bola čerňava a veľmi nízko nad kopcami. Benzín mi priviezli domáci a tak som rýchlo natankoval a naštartoval, nech sa mi dôkladne zohreje motor. Posledná vizuálna kontrola krídla, trojkolky, uchytenia ruksaku, spacákov, stanu. Som prichystaný. Práve priletel Vladík Malatinka na Condore a dal mi rady, ohľadom počasia. Rozlúčil som sa so všetkými, čo na letisku ešte boli a o 9,30h štartujem na cestu domov. Po odlepení, som zakrúžil nad letiskom a ťahal ho smerom na Prievidzu. Musel som nastúpať aspoň do 1500m, lebo v tej výške letel Vladík a tam to bolo pohodové. Držal som zvýšené, ale šetrné otáčky motora tak, aby som mal ustálené stúpanie 2,5m/s. Keďže k mrakom som sa priblížil príliš skoro a boli ešte vysoko nado mnou, musel som začať krúžiť a stúpať v špirále. Pôvodne som sa chcel dostať až nad ne, ale priamo cez ne viedol taký “tunel”… No nepreleť to! Viem, že je to proti predpisom, ale boli to vlastne iba biele chumáče a bolo to tak nádherné, že som to musel skúsiť. A naviac, to bol len “úzky” pás a vzadu som videl modrú oblohu. Tak som do toho vletel. Bolo to nádherné! Veľký chumáč vpravo, veľký chumáč vľavo – dokonca prevísal nado mnou, podo mnou boli prepojené. Ten priechod bol len o máličko širší, než rozpätie krídla a cítil som sa v tom taký maličký. Čakal som aj nejaké kopance, ale nič moc. Bolo to fajn. Asi za minútu som bol vonku. Prvú várku mrakov som mal za sebou. Lenže moja radosť trvala krátko. Predo mnou bola druhá várka a hoci som mal na výškomere 1500m, vedel som, že túto nepreskočím. Čo teraz? Otočiť sa a letieť späť? Budú sa mi rehliť? Ak sa vrátim, zlepší sa počasie tak, aby som mohol neskôr odštartovať a preletieť? Nakoniec som si povedal, že vrátiť sa môžem hocikedy, tak som sa rozhodol pokračovať. Keďže vrchom to nepôjde, musel som pod mraky. Sklesal som špirálou dolu a vletel som pod mraky. Lenže ony ležali na vrcholoch tých najvyšších vrchov. Takže môj let spočíval v oblietavaní jednotlivých kopcov. Lenže stále som letel smerom na Prievidzu, čiže stále pozdĺž pohoria, nad ktorým sa nízko tiahli mraky. Táto hra na nervy ma prestala baviť a otočil som doprava, smerom k Martinskej doline. Ako som vyletel z hôr, tak som vyletel i z mrakov a vonku bolo nádherné slnečné počasie, skoro bezvetrie. Otočil som na Prievidzu a pokračoval na Partizánske. Tam som si urobil cikpauzu. Lenže tu sa rozfúkalo. Počas letu som vo vysielačke počul, ako letiská lietadlám dávali severák 5-6m/s. Občas to koplo, ale let bol vcelku fajn. Tiež som oblietaval CTR vojenského letiska a išiel som ponad Senicu, Šaštín, Závod a Leváre priamo na letisko pri Gajaroch. Dedenko ma už čakal, pomohol mi zbaliť a odviezť do garáže.

Bol to pekný predĺžený víkend. Plný prekvapení a dobrodružstiev. Upravil som si osobné rekordy, ktoré som popísal v článočku Rekordný prelet. Jediné, čo drobec mrzí je to, že tam bolo veľa ľudí, ktorí fotili, ale nikto mi neposlal žiadnu fotku… Takže v mojej fotogalérii je len úbohých pár fotiek, čo som nafotil ja sám… Škoda.

 No, ale už sa teším na ďalší ročník! Dúfam, že sa nás tam stretne čoraz viac!