Majster SR 2008 z môjho pohľadu…

Letisko Lisková – Ružomberok,  22.-24.8.2008

Tento rok to vyzeralo, že žiadne majstráky nebudú, lebo bol už koniec mája a žiaden termín nebol určený. Preto ma veľmi potešil telefonát Mariána Turana – šéfa zväzu MZK, že sa rozhodli usporiadať zlet a súťaž na letisku Lisková pri Ružomberku. Tento rok som musel byť každopádne doma už v nedeľu. Na celý víkend rosničkári hlásili upršané počasie, tak som sa rozhodol neletieť, ale doviezť si stroj na vozíku.

Ako vždy, pred súťažou som začal špekulovať a “vylepšovať”:

1- Najskôr mi Dedenko prerábal prívesný vozík. Z obyčajného vozíka mi urobil špeciál, určený na prepravu MZK. Aj trojkolku a aj krídlo (dokonca aj dve krídla) naraz.   Dokončil mi ho v stredu, v deň odjazdu do Ružomberka.

2- Stal som sa predajcom špičkových vrtulí PESZKE, tak som sa na súťaži musel prezentovať touto vrtuľou. V útorok poobede som si ju šteloval tak, aby mi motor vytočil 5000 otáčok. Robil som si to pred garážou. Trojkolka riadne zabrzdená a zašpalkovaná a ja v nej… Nie ako pred pár rôčikmi, kedy sa zo mňa stal vcelku úspešný drevorubač…

3- Vymenil som olej. Z polosyntetiky 15W-50 som prešiel na syntetiku 10W-60. Má lepšie vlastnosti do teplého prostredia a nižšiu hustotu. Urobil som to preto, lebo tú 15W-50-tku som musel dlhší čas zahrievať. Až sa zahrial, vystúpil mi tlak oleja na prevádzkovú hodnotu. Redší olej ľahšie “tečie” a teda tlak oleja budem mať hneď.

Samozrejme, nič z týchto úprav som nevyskúšal v praxi, veď načo….?…..

V stredu poobede som vyzdvihol Mária Chrupku, môjho copilota a na vozík sme naložili môj stroj, do auta sme nahádzali veci, nafukovačky, stan a spacáky. Keďže novú PESZKE vrtuľu som nemal vyskúšanú, pre istotu som si vzal aj moju starú ukrajinskú AERO. Ak by to nastavenie nebolo dobré, tak prehodím starú vrtuľu a bude fajn. Rozlúčili sme sa s Dedenkom a davaj do Ružomberka. Išli sme cez Donovaly a cesta nám trvala vyše štyroch hodín, lebo na cestách bolo dosť kolón.

Dorazili sme v podvečer. Zvítali sme sa s domácimi a rozdelili si úlohy. Mário chystal stan a ja zase mašinku. Mašinku som staval už za tmy a Miki Košťál mi zapožičal lampu – čelovku. Móóóóc fajne vec! Keďže nočné lety sú zakázané, vytiahol som kotvy a mašinku som si riadne ukotvil a uviazal.

No a večer, ako to už na takýchto akciách býva zvykom, začala “hangárpárty”… hoci od hangáru sme boli dosť ďaleko. Ale zas na druhej strane, párty to bola – jedna radosť! Miki nachystal veľmi rafinovaný gril a na ňom vytvárali móóóóc fajne grilované kreácie.  No a aby nám jedlo ľahšie kĺzalo dolu krkom, nápojový lístok bol extrémne pestrý… Do “postelí” sme sa dostali okolo pol druhej ráno.

Štvrtok. Raňajšie prebudenie bolo hororové! Pekne som si sníval nevinné sníčky, keď Miro Huljak potichu odzipsoval stan, drapol ma za spacák a vytiahol ma von, do mrazivej, zarosenej trávy… No hrúúúúúúza! Zalepené oči som mal zrazu rozlepené, doširoka vytreštené, teplúčko okamžite zmizlo. A oni sa mi rehlili…. No, takto si ja veru príjemný budíček nepredstavujem. Že ideme lietať. Ešte hodnú chvíľu som nevedel, kde je sever, ale postupne som sa spamätával. Janko Lacúch aj s Máriom urobili rannú kávu a raňajky, ja som zatiaľ zahrieval motor. Najskôr som sa išiel prevetrať sám. Chcel som vyskúšať, ako funguje táto nová vrtuľa. Urobil som pár okruhov, vrtuľa išla jak lusk! Rozhodli sme sa letieť na Oravu. Mirko Huljak, Jarko Brezina so synom,  ja som vzal na palubu Janyho Lacúcha. Po štarte sme točili do údolia smerom na Dolný Kubín. Ako sme obleteli Veľký Choč, pred Dolným Kubínom som zistil prvé problémy. Teplota oleja cez 100°C a tlak oleja klesol na 1 bar. Normálne je nad 3 bary. Nevedel som, čo sa deje, tak som ani chalanov nedobiehal (lebo vysielačky sme si nevzali a nechcel som vystavovať motor vyššiemu namáhaniu a zahrievaniu), ale otočil som to ponad Leštiny smerom na Lúčky. Čiže Veľký Choč sme obleteli kompletne. Keď sme boli nad pásmom lesov Veľkého Choča, využil som prvé náznaky termických stúpavých prúdov. Pomaličky som znižoval otáčky motora a vozil sa na teplých prúdoch. Po vypadnutí z termiky, sme na zníženom režime motora pomaličky vyklesávali k letisku. Na nižších otáčkach stúpol tlak a klesla teplota oleja. Po pristátí sme špekulovali, čo s tým. Keďže sme nič nevyhútali, zobral som na palubu Mikiho Košťála a šli sme na vopred sľúbený výlet k nemu domov. Tiež na Oravu. Teraz som si dával pozor na tlak a teplotu. Motor som nevytáčal naplno, proste letel som trocha “jemnejšie” a šetrnejšie, využívajúc termické stúpavé prúdy. Rátali sme s tým, že 100°C teplý olej, pre vzduchom chladený motor, nie je nič mimoriadne. Tlak oleja sa ustálil tesne pod 2 barmi, čo je pre čerpadlo dostatočné. Leteli sme nad prekrásnou krajinou, zaliatou rannými slnečnými lúčmi. Nenormálne krásny pohľad a zážitok. Leteli sme smerom na Námestovo, odkiaľ Miki pochádza. Využíval som všetky možné termické prúdy, na ktoré sme cestou naďabili, aby nám pomohli nabrať výšku, bez využitia zvýšenia výkonu motora. Lenže tie boli strašne slabučké. Keď sme boli už v blízkosti obce Krivá, chtiac – nechtiac musel som pridať plyn, aby sme bezpečne prestúpali Budínsky pás lesov. No a vtedy to začalo znova. Teplota oleja sa začala šplhať cez 110°C a tlak sa pomaličky začal znižovať. Ešte chvíľu som to podržal, lenže keď sa teplota dostala na hodnotu 120°C a tlak klesol tesne pod 1 bar, otočil som sa a zamieril som naspäť. Ospravedlnil som sa Mikimu, ale tiež som mu vysvetlil, že nechcem riskovať poškodenie motora. Vysvetlil som mu, že v leteckom motore Verner pracuje čerpadlo oleja v sacej verzii. Čiže čerpadlo saje olej z chladičov a dopravuje ho do motora. Ak by prišlo k poškodeniu olejového vedenia, tak si cez dierku prisáva vzduch. V prípade tlakovej verzie, by čerpadlo cez takéto poškodenie okamžite vytlačilo olej zo systému a to v priebehu pár sekúnd. Lenže prečo ja teraz nemám tlak? Veď teplota oleja je viac ako dobrá a napriek tomu čerpadlo nestíha presávať olej cez chladiče. Okamžite ma napadli slová Slávka Vernera, keď som mu poslal fotku prepojených mojich dvoch chladičov: “Ty vole, tam máš moc ohybov, to je moc odporu pre čerpadlo.” Ubratím plynu, aj za cenu straty výšky, som ochladzoval motor a znížením otáčok, som znížil aj otáčky na čerpadle, kde mi zas začal tlak pomaličky stúpať cez 1 bar. Znova sme vyhľadávali nahriate strany rôznych kopčekov a lesov, aby sme si udržali alebo aj zvýšili výšku letu. Keď sme sa priblížili zase k pohoriu Veľkého Choča, za ktorým sa nachádzalo letisko Lisková, riešil som dilemu, ako nastúpať bezpečnú výšku bez poškodenia motora. Použil som inú techniku stúpania. Najskôr som sa čo najdlhšie držal v “stúpavom prúdení”, aby som mohol čo najviac ubrať plyn a znížiť otáčky motora. Tým som postupne dostal teplotu oleja na hodnotu 90°C a tlak mi stúpol až na 2 bary. To už sme boli v tesnej blízkosti Chočských lesov, nízko, tesne nad úrovňou korún stromov pred nami. Vtedy som krátkodobo pridal plný plyn a rýchlosťou stúpania 4m/s sme nabrali asi 200m výšky. To už sme boli priamo nad lesmi, kde mi začala pomáhať termika. Tam som postupne stiahol plyn a vyklesávali sme ľavotočivou zákrutou smerom k letisku. Po pristátí sme začali špekulovať, čo s tým… Najskôr som volal otcovi, či ho niečo nenapadne. Dedenko mi takto na diaľku nevedel poradiť čo s technikou, ale poradil mi, aby som sa snažil udržať teplotu oleja pod 110°C, že to by nemalo vzduchom chladenému motoru ublížiť. Druhým telefonátom som atakoval Slávka Vernera. Tiež som sa ho pýtal o radu a pomoc. Vysvetlil som mu aký olej som tam mal (15W-50) a aký tam mám teraz (10W-60). Samozrejme oba sú navrhované pre vysokovýkonné vzduchom chladené motocykle s normou JASO-MA. Len tento nový je stavaný na vyššiu tepelnú záťaž. Vtedy mi Slávek povedal, že hoci som dal “redší” olej, asi má ďaleko lepšiu viskozitu a čerpadlo ho nedokáže prehnať cez oba chladiče a všetky prepojenia a ohyby olejových hadíc. Zhodli sme sa na tom, že teplota oleja do 110°C motoru neublíži, tento olej dokáže mazať aj pri vyššej teplote a že teda mám si dávať pozor najmä na tlak. Ten nesmie klesnúť pod 1 bar. Keby tam v okolí bola čerpacia stanica Agip, tak by som si išiel kúpiť druhý olej. Ten starší “hustejší”. Ten sa po zahriatí asi rozlial do “vody” a čerpadlo ho ľahšie presalo cez chladiče. No a tento nový olej s lepšou viskozitou, čerpadlo nedokázalo presať cez všetky odpory, ktoré predstavovali dva chladiče, tým pádom sa do motora nedostával ochladený olej a teplota oleja v bloku motora stúpala. Ale rozhodol som sa využívať techniku prudkého stúpania, na nabratie potrebnej výšky a potom šetriť motor a kontrolovať teplotu a tlak. Medzitým sa chalani vrátili z výletu na Oravu a stanovili nový cieľ: Kriváň. Hovorím si: uvidíme. Stúpať naplno sa tu dlho nedá, lebo cesta je to ďaleká a vysoká a uvidíme, ako sa to bude chovať časom, pri jemnučkom stúpaní. Bol som sprdnutý, že som im nedal vedieť, že idem späť, lebo netušili, čo sa mi stalo a kde som. Jasne, mali pravdu. Tak sme sa dohodli, že na Kriváň pôjdeme s vysielačkami. Nachystal som si svoju, zapojil som napájanie z palubnej siete, naladil Ružomberok Info, nachystal interkom a dotankoval. Vzal som so sebou Mária, lebo je ľahšej konštrukcie. A ako tretí v poradí sme štartovali. Keďže teraz som zmenil taktiku, ani na samotný štart som nepridal úplne plný plyn a hneď po odlepení, som ho stiahol na jemne zvýšený cestovný režim. Tak sme leteli ponad strechy domov v Bešeňovej a pomaličky stúpali. Chalani už boli vysoko nad nami, ale ja som nechal slabé, polmetríkové stúpanie a iba sme kopírovali terén, ktorý tiež pod nami stúpal, až po priehradu Liptovskej Mary. Tam sme sa konečne, aspoň opticky, začali dvíhať nad terén a teda stúpať. Lenže zvýšené otáčky motora si vybrali svoju daň. Teplota oleja začala pomaličky stúpať, už cez 100°C a tlak sa zase znižoval a blížil sa k 1 baru. Už ma zase nezaujímala prekrásna krajina okolo, ale snažil som sa hypnotizovať budíky, aby ukazovatele ostali stáť na prijateľných hodnotách. Zázrak sa nekonal. Teplota po chvíli stúpla nad 110°C a tlak bol presne 1 bar. A pred nami ešte veľa stoviek metrov prevýšenia, ktoré sme mali prekonať. Vedel som, že musíme ubrať plyn, inak bude teplota stúpať a tlak sa stane kritickým. Už som chcel stlačiť PTT tlačítko a dať chalanom vedieť, že idem naspäť, keď sa mi v slúchadlách ozval Jarov hlas. Pýtal sa ma, že kde som a ako to so mnou vyzerá. Lenže ostalo mu zakľúčované a stále vysielal. Ešte som počul, že synovi hovorí, že im došla baterka a potom sa odmlčali. Nafurt. Ja som sa síce ešte pokúšal nadviazať s ním spojenie, ale oni mali vysielačku už úplne bez šťávy. Nebol ďaleko, tak som to pritiahol bližšie a keď sa Jarkov syn obzrel, otočil som sa späť k letisku. Vedel som, že nás videli. Cestou naspäť som šetril motor a jemným klesaním som ho uchladil a aj tlak oleja sa začal normalizovať. Škrípajúc zubami od jedu, sme s Máriom sadli na dráhu letiska. A ostali sme špekulovať, akú zvoliť taktiku. Hovorím mu, že na Kriváň to bolo stále, sústavné a dlhé stúpanie, že pri navigácii sa budeme motať do 300m nad zemou, čiže mu dáme forsáž pri štarte, nastúpame do 300 a potom ho môžeme šetriť. No a pri presnosti pristátia to bude v pohode, lebo bude pracovať na zvýšený výkon iba pol okruhu a potom, po dosiahnutí potrebnej výšky, bude motor vypnutý. V ten deň sme sa už iba motali na letisku. Našťastie prichádzali a prilietali ďalší a ďalší, tak sme sa zvítavali a kecali.

Večer znova nastala hangárpárty… Zase vzdialená od hangáru. Odohrávala sa pri našom stanovom tábore. Znova Miki naštartoval ten úžasný gril a griloval všetko, čo sa dalo. Asi najväčší úspech si vyslúžila grilovaná ryba! O tú sa postaral Mirko Huljak. Bola proste špičková!!! Walter Topfer s harmonikou pendloval medzi bufetom, kde sedela časť partie a našimi stanmi, kde sme sa bavili my a vyhrával pesničky na želanie. Bavili sme sa fantasticky! Ako vždy, keď sa stretne partia rovnako strelených ľudí, hlavne tých, čo sa rok nevideli… Debatovalo sa o technike, rozprávali sa historky a zážitky a aby nám nevyschlo v hrdlách, hojne sme ich zalievali rôznym mokom. Znova sme sa dostali do spacákov, až dlho po polnoci.

Piatok. Vstávali okolo pol ôsmej, lebo na ôsmu bolo vyhlásené oficiálne otvorenie zletu a zahájenie súťaže o Majstra SR pre rok 2008. Zároveň bola vykonaná kontrola dokladov pilotov a strojov a do súťaže bolo zaradených 10 posádok MZK a jeden v kategórii “pavúk“. Po oficiálnom otvorení, bol na 9,00h zvolaný briefing v priestore Aeroklubu. Najskôr nám predstavili pravidlá lietania na tomto letisku a rôzne postupy. Potom boli vyhlásené dve kolá navigačnej súťaže. Vtom nastal malý chaos s mapami, potom sme dostali správne, v mierke 1:200. Do máp sme si museli vyznačiť orientačné body. K tomu sme dostali smerový uhol a vzdialenosť. Potom sme si museli vyrátať čas, za ktorý takto vzniknutú trať uletíme a tento sa hlásil pri štarte. Každá sekunda + alebo – od nahláseného času, sa trestala trestnými bodmi. Na každom otočnom bode alebo v jeho tesnej blízkosti, bol umiestnený tajný znak. Tieto znaky sme tiež museli nájsť a nahlásiť hneď po pristátí. Štart bol určený na 10,00hod. Z briefingu sme k mašinkám prišli niečo po pol desiatej. Ešte som ju mal ukotvenú a zabalenú do “pyžamka”. Naštartoval som, aby som zohrial motor. Ráno bola kosa jak sviňa! Nechal som motor bežať chvíľu na sýtič a potom na voľnobehu. Zrazu pozerám, že bliká kontrolka tlaku oleja. Ručička ukazovala iba pol baru, čo je kritické.  Chvíľku som ho nechal vrčať. Rukami som skúšal hlavy valcov a valce. Skúsil som pridať plyn, že či sa to neupraví. Iba som dosiahol to, že kontrolka začala svietiť bez prerušenia. Ešte chvíľočku som ho nechal vrčať, potom som ho vypol. Reku nech teplo z valcov ohreje olej v motore a ten ľahšie prejde cez chladiče. Po minúte som znova naštartoval, lenže nič sa nezmenilo. Kontrolka tlaku svietila nastálo a tlak bol skoro nulový. Vypol som motor. Zúfalstvo! Čo teraz? Za 15min sa štartuje a ja neviem pripraviť stroj. Hovorím Máriovi – sú dve možnosti: buď vyhodíme jeden chladič alebo nejdeme do súťaže. Mário rozhodol: vyhodíme chladič! Našťastie Jany Lacúch mal všetko potrebné náradie hneď vedľa, tak sme sa pustili do toho. Demontáž prídavného chladiča a prehodenie hadíc nám trvala skoro 15minút. Po dotiahnutí poslednej matky, som naštartoval. Tlak oleja stúpol okamžite tesne pod 3 bary. BINGOOO!!! Nechal som vrčať motor, nech sa zohreje, rýchlo sme pobalili náradie, navliekli sa do kombinéz a davaj na štart. Došli sme len tak-tak. Ani sme nezastavovali, ako sme rolovali, štartér už na nás mával a išli sme priamo na štart. Mávol bielou vlajkou, zapol som stopky a pridal plný plyn. Trať sme si vyrátali na 55minút. V tom sme si nechali rezervu na “zakufrovanie” a hľadanie OB. Po štarte som stúpavou ľavou točil do smeru k prvému OB. Nasadil som kurz 58° podľa kompasu a porovnávaním mapy a terénu podo mnou, sme vyhľadávali prvý OB. Šmírujem teplomer oleja, ale ten ukazuje nejakú haluz! Sakriš, veď už sme minútu na trati a olej sa v motore nestihol zohriať?!? Hneď som začal šípiť volovinu… Určite sme pri prehadzovaní hadíc vytiahli a odpojili káblik z teplotného čidla. Sakriš, čo sa nám dnes ešte prihodí??!?? Keďže som nepoznal teplotu oleja, pozoroval som tlak oleja a teploty hláv motora. Prvý OB v Liptovskej Sieľnici sme dosiahli úplne perfektne a presne v kurze sme objavili aj tajný znak. Lenže sa mi to zdalo príliš ľahké – takto, jednoducho a  na prvý raz, tak som pre istotu obletel dedinu. Samozrejme, žiaden ďalší znak sme nenašli, tak som to otočil späť, sklesal pod 100m a zakrúžil nad znakom. Mário vytiahol mobil a znak si odfotil. Nasadili sme kurz 104° a poďho k druhému OB. Trať nás viedla ponad polia severne od vodnej nádrže Liptovská Mara. Podľa mapky OB mal byť tesne pri dedinke Smrečany. Leteli sme vo výške asi 100m nad zemou a nemali sme výškový nadhľad. Spoliehal som sa na kompas a (aby som sa priznal trochu menej) na vypočítaný čas príletu. Dal som však na výpočet času… Keď sme prelietavali Bobrovec,  len sme celú dedinku skontrolovali jedným pohľadom. Ja jedným naľavo a Mário jedným napravo. Žiaden znak sme nevideli, čas do OB nám ešte ukazoval rezervu, tak sme pokračovali v kurze ďalej. Vliekli sme sa vcelku nízko nad poliami a bol som prekvapený, že som nepociťoval žiadne termické kopance. Druhý OB sme našli zase na prvý pokus. Leteli sme skoro presne naň. Vyhupli sme sa nad dedinu, ktorá tiež bola utopená v údolí a OB na nás svietil mierne vľavo od nášho smeru. Zakrúžil som nad ním, zamával rozhodcom a Mário urobil fotku. Odtiaľ sme nasadili ďalší kurz a to 183°. Leteli sme údolím až nad Okoličné a tam som radšej trochu pridal a vystúpali sme nad 200m nad terén. Smerovali sme na Závažnú Porubu, kde sme si vyrátali ďalší OB. No, ale tu s nami organizátori vybabrali. Oni – sviniari – posunuli OB!!!! Alebo že by sme sa my pomýlili pri navigácii??? NIE!!! Som svedok, že to oni… 🙂 Ako sme tak leteli ponad rovnú, hlavnú ulicu hore dedinou, Mário zazrel OB vpravo od nás. Dosť vpravo… Zatočil som 90° doprava a fičali sme rovno k OB. Kontrolujem čas. Podľa výpočtu sme boli v strate. Bolo treba mierne pridať. Zdvihol som otáčky na 4000 a 100km rýchlosťou (podľa rýchlomera) som letel k tomuto OB. Znova som sklesal nižšie a zatočil som sa nad tajným znakom. Pýtam sa Mária, že či ho nafotil. E-ééé… Mário rýchlo vyťahuje mobil a fotí smerom dozadu. Na zvýšenom režime motora sme si ho svišťali k poslednému OB. Bolo to najdlhšie rameno celej trate. Smerovalo kurzom 268° k obci Ludrová. Počas letu som Máriovi ukázal letisko pri Gôtovanoch a porozprával som mu historku, ako som na ňom prvý raz pristál v roku 2002 a div som nevybozkával asfalt od radosti, že som na zemi. To ma Lacko Mandák zobral poukazovať letiská na Liptove, v šialenej termike a miernom vetríku… Dnes však žiadna termika nebola. Let bol úžasne nádherný a my sme sa kochali prírodou. Keď sme boli nad Liptovskými Sliačmi, kontroloval som čas. Vyliezli mi oči z jamiek! My sme mali prebytok času. Do ukončenia misie nám ostávalo ešte 12 minút!!! Vtedy mi to došlo! Veď toto najdlhšie rameno sme leteli po vetre…a ja som to dokonca máličko honil… Nad Ludrovou sme videli krúžiť tri stroje. Tiež vytrácali čas pred OB. Pretože po dosiahnutí tohto OB, už pilot nesmie vytrácať čas krúžením, ale od tohto OB musí letieť priamym smerom k letisku, kde sa musí zaradiť do okruhu a preletieť cieľovou čiarou. Po prielete sa znova zaradí do okruhu a z neho pristáva. Čiže všetci sme vytrácali prebytočný čas pred týmto OB. Ale rekord – 12 min, to sme držali my… Tak sme začali krúžiť po okolí a kochať sa prírodou a postupne sme videli, ako jednotlivci pred nami zakrúžili nad OB a priamym letom mierili k letisku, ktoré už bolo na dohľad. No a my sme se kochali… a kochali…a kochali…, keď zrazu pohľad na hodinky nás vrátil do reality! Nestíhame!!! Ostávali nám 3 minúty a my sme ešte neboli na poslednom OB. Hrazda na prsia , plný plyn a 125km rýchlosťou sme sa rútili k Ludrovej. Hrešil som jak pohan, lebo som vedel, že toto nedokážeme stihnúť. OB sme štrajchli tak, aby to bolo regulárne a okamžite som nasadil kurz k letisku. Keďže som nevedel, čo robí olej – teda jeho teplota, jemne som ubral a udržiaval som 120km/h s necelým polmetríkovým výklesom. Holé polia vpravo od Štiavničky sme prelietavali vo výške iba pár metrov nad zemou. Rútil som sa k letisku a v hrôze som videl, že predo mnou letiaci Jožko Seman síce preletel cieľom, ale točí okruh a bude pristávať. Lenže letel strááááášne pomaly a ja som ho hnal stodvaciatkou… Stále som si brblal pod nos: “Jožko – pohni, pohni sa!!!” Ale zistil som, že nám to vyjde, lebo Jožko už začal vyklesávať na pristátie. Ja som sa vykašlal na okruh a letel som priamo k cieľovej čiare v ostrom uhle a letiskový okruh som drasticky skrátil na “zákrutu na uchu”. Ako som mal našlápnuté na rýchlosti, tak som ponad rozhodcami a cieľovou čiarou preletel v náklone, ktorý mal určite viac, než je predpismi povolené. Odstredivá sila nás chcela precediť cez sedačky. Hneď potom som stiahol plyn a pustil hrazdu. Zotrvačnosťou sme preleteli ponad Jožkom Semanom, vyleteli do výšky a z toho som nasadil do okruhu a ukážkovo pristál do 1000 bodového boxu, ktorý bol dlhý iba jeden meter. Bohužiaľ, body za toto pristátie sme nedostali, lebo sa neletela presnosť… Mário mi hlásil, že sme prešvihli o minútu a 20 sekúnd. Slušný výkon vzhľadom k tomu, že sme vytrácali 12 minút… Nasraný som bol, jak latrína!!!! Hlavne, že sme v mašine sedeli dvaja a obaja sme mali nezávisle od seba spustené stopky… Okamžite ma napadol úryvok z filmu “Vesničko má středisková”: “Kochal jste se, pane doktore, kochal?” Kurňa, kochali sme sa, kochali a posrali navigačku. Blbci!!! Okamžite po pristátí sme sa zvrtli a najbližšiemu rozhodcovi sme nahlásili tajné znaky, ktoré sme našli. Hneď nato som vystúpil z trojkolky a skontroloval čidlo teploty oleja. Samozrejme, káblik bol odpojený. Zapol som ho a teplomer mi ukázal 90°C. Paráda! Potom sme dorolovali k stanu a uviazali krídlo o kolíky. Pomaly bol čas obeda, tak sme išli do bufetu na halušky. Postupne sa z trate vrátili všetci súťažiaci.

Na 14,00h bol zvolaný briefing k druhej navigačnej súťaži. Znova sme dostali mapy, dostali sme vzdialenosti a kurzy k jednotlivým OB. Prebehla príprava, kde si posádky zakresľovali vyrátanú trať do máp a vyrátali si časy, ktoré pri štarte nahlasovali rozhodcom. Tentoraz bol štart naplánovaný na 15,00h a tak sme sa pomaličky páskovali na štart. Počasie bol krásne, len sa nám máličko rozfúkalo z úplne opačnej strany. Táto trať bola vcelku krátka, s jedným dlhým ramenom. Teraz poletíme proti vetru to najdlhšie rameno. Trať sme si vyrátali na cca 26min. Jeden z rozdielov bol aj v tom, že pri návrate z toho najdlhšieho ramena, sme mohli vytrácať čas neďaleko letiska. Po štarte sme točili doľava a nasadili sme kurz 60°. Ten nás doviedol ku križovatke ciest severne od obce Bešeňová. Minuli sme OB vpravo a tak som točil doľava , vrátili sme sa a zatočil som nad OB. Potom som nasadil kurz 137° smerom na Dúbravu. OB sme objavili v pohode a tak sme vyrazili kurzom 289°späť na letisko. Napriek tomu, že som rátal s protivetrom, znova sme boli pri letisku veľmi skoro. No ale mohli sme krúžiť a tak som sa zapojil medzi tri rogallá, čo tam už krúžili predo mnou. Tentoraz som si dal pozor a keďže to bolo dovolené, priletel som k prvému domu dedinky Ivachnová, otočil som sa k letisku a stopoval som čas, pokým nedoletím k začiatku dráhy.  To trvalo presne 40 sekúnd. Tam som sa otočil a vrátil som sa do oblasti neďaleko toho domu v Ivachnovej. Vyrátal som si, že 40 sec mi trvá let po okraj letiska a asi 20sec mi bude trvať odtiaľ po cieľovú čiaru. Čiže, keď sa blížil čas, blížil som sa k domu. Jak mi na hodinkách ukázalo minútu do konca, otočil som sa a v kľude, na cestovnej rýchlosti, som zamieril k letisku. Mário mi hlásil čas každých 5 sec a všetko krásne sadalo na chlp presne. Prilietavali sme nad kraj letiska a pomaličky som uberal plyn a klesal dolu. Už len necelých 20sec a je to na sekundu presne! Vtom vidím, jak sa ku mne, z ľavej strany, oblúkom rúti rogallo! Johny Vozárik sa šialenou rýchlosťou prirútil zľava a rovno predo mňa. Minuli sme sa veľmi tesne. Teraz bol tesne predo mnou a nado mnou a ja som sa musel čo najskôr uhnúť z jeho vrtuľového víru. Najskôr ma napadlo, že ho podletím, lebo moja mašinka letí rýchlejšie, než jeho. Lenže zas ma napadlo, že šak aj on bude chcieť klesať… A ako mal natiahnutú hrazdu na prsiach, spomaľovať asi nemienil. No a tiež som netušil, či ma videl, keď ma takto skrížil. Vtom začal klesať.  Zahrešil som! Vtom som dostal takú pecku do hrazdy až strach a prevrátilo nás na pravú stranu – vrtuľový vír! Pridal som plyn, aby neprišlo k strate rýchlosti a zákrutou doprava som vypadol z jeho vrtuľového víru. Následne som urobil ostrý obrat a s pritiahnutou hrazdou a motorom naplno, som preletel cieľovú čiaru. Pozrel som na hodinky – 13 sekúnd plus! Od srdca som si zahrešil! Kupodivu, rozhodcovia ho za tento kúsok nijako nepotrestali, hoci sa to stalo skoro nad ich hlavami a skrížil stroj, ktorý bol na finále. Urobil som okruh a pristáli sme. Rozhodcom sme nahlásili tajné znaky a rolovali k stanu. Myslel som, že bude ešte vyhlásená súťaž na presnosť pristátia, lebo bolo nádherné počasie, ale vrchnosť rozhodla inak. Presnosť sa poletí až v sobotu.

Zrazu, kde sa vzali – tu sa vzali, zjavili sa medzi nami dve vysmiate dievčence a rozdávali plechovičky Red Bullu. Každý sme dostali po jednej a dievčence sa pomaličky zberali k odchodu. Vtom na nich zavolal Erik Piovarči, ktorý spolu s Johnym Vozárikom sedel pod prístreškom, že oni ešte RB nedostali. Tak dievčence zakotvili u nich. To bolo samé hahahaha- hihihihi……. a zrazu Erik na mňa volá, že nech idem medzi nich. Tak sa votriem medzi tie dve vyškerené, keď mi Erik oznamuje, že ukecal baby na zoznamovací let a teda že či by som ich nepreviezol. No, prečo nie?!?

Naštartoval som, nech sa motor zohreje a navliekal som si kombinézu. Dievčence sa rozdelili. Jedna letela so mnou a druhá s Mirkom Pavelkom. Vypol som motor, usadil dievčinu na zadné sedadlo. Mala preparádne, dlhé, blond vlasy. Tak si ich zastrčila pod tričko a na vrch si požičala moju šuštiakovú bundu. Nasadil som jej slúchadlá a prilbu. Chalani ju dobre vystrašili, že by sa jej vlasy mohli zapliesť do vrtule a tak si ich ešte pridržiavala rukou. Po celý čas. Ešte sme zapózovali fotografovi s RB v ruke a ideme na to. Naroloval som na dráhu. Po správnosti by som mal rolovať na druhú stranu, otočiť sa proti vetru a odštartovať. Lenže letisko je strááááášlivo hrbaté a mne sa nechce nadskakovať. Fúkalo do chrbta, cca 2 m/s, čo neni žiaden fučák a tak som štartoval po vetre. Po odlepení som máličko nastúpal a leteli sme smerom na Liptovskú Maru. Motali sme sa nad Ivachnovou, “kopírovali” sme tok Váhu, zakrúžili sme nad kúpeľami v Bešeňovej. Keď sme prelietavali vodnú nádrž Bešeňová, z pravej strany sa k nám priblížil Ežo Strečko na svojom stroji. Krásne sme leteli v tesnej formácii. Bolo to preparádne! Zatúžil som si zvečniť ten obraz a začal som loviť z kombinézy mobil. Keď som ho už konečne dostal do ruky, vtom Ežo urobil nádherný “odval” doprava. To bolo ako z propagačného filmu!!! Dievčina až híkala od nadšenia. Prileteli sme nad hrádzu Liptovskej Mary, keď ma požiadala, aby sme už leteli späť. Pýtam sa jej, že prečo? Či sa jej to nepáči? Odpovedala, že a) sa bojí nad vodou, b) jej kamarátka, ktorú viezol Mirko, má klaustrofóbiu a teda už asi budú späť aj oni, c) už sme v lufte 10min a to jej na prvý raz stačilo. Náš zákazník – náš pán. Otočil som späť a pomaličky sme sa blížili k letisku. Pýtala sa, že čo tam robíme, reku závodíme. Tak chcela vedieť, že v čom spočívajú súťažné disciplíny. Tak som jej objasnil, čo je navigačná, spotrebová disciplína, hod loptičkou na cieľ a presnosť pristátia. Boli sme už nad letiskom, vo výške cca 230m, keď sa pýtala, ako prebieha presnosť pristátia. Hovorím jej: “Vidíš tie biele čiary namaľované na dráhe?” Ona, že ano. Ja: “Tak tam sa musíme trafiť pri pristátí.” Ona: “To nie je možné!” Boli sme za druhou okruhovou zákrutou – čiže po vetre, tak som brnkol po vypínačoch a vypol motor. Ostalo ticho… Vystrašeným hlasom sa ma spýtala, že čo sa to, preboha, stalo??!?? Otočil som sa dozadu a hovorím: “Neviem, zhaslo to…” a kĺzavým letom som dokončil okruh a perfektne sadol do boxov. Hneď som naštartoval a vystúpal do výšav. Hovorím jej: “tak, takto prebieha súťaž v presnosti pristátia…” Povedala, že ani nedýchala, ale že sa jej to veľmi páčilo. Točili sme sa nad letiskom, mal som už zas asi 250m výšky a tak sa jej pýtam: “máš rada kolotoč?” Ona: “Vieš, že ani nie…” Ja: “hmmm, to máš teda smolu!” Pridal som plný, odtlačil do prudkého stúpania, až nás zatlačilo do sedačky a následne som ubral plyn… Vyhupli sme na vrchol oblúka, kde som pritiahol hrazdu. Efekt bol fajnový…. Zažili sme sekundičku blízku bezváhovému stavu, ako keď ideš rýchlo autom po ceste a prehupneš sa cez terénnu vlnu. Vtedy cítiš žalúdok až niekde v krku. Tak tento pocit, umocnený tým, že nás vyťahovalo zo sedačky, sme zažili aj my… Zrazu sa v slúchadlách rozpútalo peklo!!! Zajačala jak Viktorka na splave! Už ju zrazu nezaujímali vlasy, ktoré si doteraz stále jednou rukou pridržiavala, ale obomi rukami sa mi zakvačila do ramien, až mi oči z jamiek vyliezli od bolesti. Po prudkom zbrzdení, som to s pritiahnutou hrazdou, ale bez plynu, rozbiehal dolu kopcom. Okamžite som to hodil na ľavé “ucho” a točil zostupnou špirálou dolu. Znova nás odstredivka zatlačila do sedadiel a pasažierka celý čas jačala jak divá! Hovorím si: Fantázia, zas sa mi niečo podarilo! Vybral som to asi v 100 metrovej výške a zakrúžil som kúsok od letiska. Dal som jej čas na spamätanie sa. Potom som urobil okruh nad letiskom a išli sme na pristátie. Po dorolovaní pred stan sme zistili, že Mirko s jej kamoškou tu ešte nie sú. A že sa bojí… nie viac ako 5 minút…. My sme boli v lufte asi 25min a Mirko pristál asi 20min po nás! Ale babám sa to moc ľúbilo! Za odmenu sme dostali, Mirko a ja, po kartóne RB!

Ale sľúbil som ešte jeden zoznamovací let. Môjmu zákazníkovi, p. Jozefovi Bilkovi z Borského Mikuláša. My sme sa o výlete na MZK dohadovali už asi pol roka, len až teraz sa nám to splnilo. Hoci obaja Záhoráci, teraz sme dovolenkovali na Liptove. Tak som mu brnkol, že či chce prísť na letisko, že ho preveziem. Za pol hodinky bol tam. Naložil som ho a rolujem na dráhu. Stále fúkalo do chrbta a tak sa ho pýtam: “Jožko, koľko vážite?” ON: “Asi 120 kilo, prečo?” JA: “No, nechce sa mi drncať po dráhe a tak to skúsim rozbehnúť po vetre…” ON: “A Keď sa to nepodarí?” JA: ” Tak sa na konci dráhy otočíme a rozbehneme proti vetru.” Lenže 80 koní je 80 koní a tak som nahulil plný plyn a po cca 100m rozbehu sme boli v lufte. Podržal som to na nabratie rýchlosti a zahájil stúpanie. Rovno z kurzu sme leteli na Bešeňovú. Nejako som mal stále zafixované, že sú na dovolenke práve tam. Tak som krúžil nízko nad domami a pýtal som sa ho, že kde to grilujú? On mi hovorí: “prečo sa tu moceš, veď my sme na Mare!” Ups! Pridávam plyn a stúpam. Musím prestúpať kopček, na ktorom leží Tvarožná. Priamym letom ponad Tvarožnú smerujeme k Bobrovníku. Jožko ma naviguje a tak prelietame ponad cestu, ktorá sa pri vode stáča doľava. Priamo v zákrute, vpravo od cesty, stojí stôl a okolo kopec ľudí, ktorí nám mávajú. Jožko mi hovorí, že to je ich partia. Keďže sme mali veľké prevýšenie, špirálou sme skrúžili až nad stôl. Poslednú zákrutu sme točili nad vodou a tak som jemne pridal plyn. Ako sme sa otočili späť k pobrežiu, vidím, že to vcelku slušne stúpa. Vypulil som na ten kopček oči a nahulil plný plyn a na rýchlosti sme stúpali tiež. Dedinu a partiu sme mali po ľavej strane. Na kopčeku stojí skupina stromov. Letíme nízko nad zemou a otáčam sa poza stromy. Máme prebytok rýchlosti, lebo keď lietam nízko, lietam radšej rýchlo. Vždy svojim žiakom hovorím: “Vždy musíš mať rýchlosť a výšku. Ak nemáš výšku, musíš mať prebytok rýchlosti” Lebo strata rýchlosti tesne nad zemou…to by sme mohli dlho vypľúvať hlinu z úst…  Takže na rýchlosti oblietavam skupinku stromov, prelietame ponad elektrické vedenie. Vtedy sťahujem plyn a priťahujem hrazdu. Rútime sa rýchlo k partii okolo stola. Hrazdu mám na prsiach, rýchlomer ukazuje 125km/h. Najskôr nám mávajú, ale zrazu sa rozpŕchli na všetky strany. Tesne nad stolom pridávam a odtláčam hrazdu. Vrtuľový vír upratal stôl. Umelohmotné poháriky lietali po okolí! Stúpame nad vodnú hladinu a zamieril som krížom ponad vodu, smerom k Liptovskému Trnovcu. Ukazujem Jožkovi trávnatú pristávačku, ktorá sa zvažuje smerom k vode. Za Trnovcom objavujeme v poli lietať MPG. Opatrne, aby som mu nezmuchlal padák, som sa priblížil a spolu sme vo formácii točili ľavotočivú. On na vnútornom oblúku, ja na vonkajšom. Po dotočení 360-ky sme si zamávali na rozlúčku a my sme pokračovali pri pobreží Liptovskej Mary. Zakrúžili sme nad Aquaparkom a potom sme zamierili ponad vodu na druhú stranu vodnej nádrže a popri diaľnici sme sa vracali k Bešeňovej. Počas letu sme debatili o tom, ako sa MZK pilotuje a vysvetľoval som mu, že najdôležitejšie na celom stroji je krídlo. Že dobré krídlo letí samo, s minimálnymi zásahmi pilota. Tak som pustil hrazdu, vyložil si ruky na jeho kolená a nechal krídlo letieť. Ešte pofukovalo oproti a tak si krídlo korigovalo náklony samo. Lenže Jožko to s nervami nevydržal a vyzval ma, aby som to radšej chytil. Keďže sa tiež vypytoval na súťažné disciplíny, v hlave mi skrsol plán…. Jemne som pridal plyn a nebadane sme stúpali. Prileteli sme nad letisko vo výške 250m nad zemou. Ukázal som mu na boxy namaľované na tráve a vysvetlil som mu, že do nich sa musíme trafiť. Povedal, že to je nemožné… Znova som brnkol po vypínačoch a vypol motor. Okamžite mi v slúchadlách zahrmel hlas: “Ku.va, Jožko, čo sa deje?!?” Otočil som sa k nemu, vypulil som oči a hovorím: “Ku.va, neviem, toto sa mi ešte nestalo…” (túto vetu ma naučil Bohuško Kamencay, ktorého srdečne pozdravujem). A ostalo v slúchadlách ticho… Boli sme priamo nad boxami a tak som musel urobiť kompletný okruh. Točil som ľavú, ponad cestu a s prehľadom som dokončil okruh. Sadli sme pekne do druhého boxu. Nechcelo sa mi drncať hodný kus po dráhe, tak som naštartoval a vyleteli sme hore. Vtom sa mi v slúchadlách ozvalo: “Doriti, Jožko, toto si mi urobil naschvál, že?!? Ja som celý čas ani nedýchal a od strachu som sa skoro posral!” Srdečne som sa zasmial, urobil som okruh a pristál na konci dráhy, odkiaľ sme dorolovali k stanu. Po vystúpení Jožko ešte dlhú dobu krútil hlavou a opakoval, že skoro pustil do gatí. Takto som mu prakticky ukázal, že aj keď zhasne motor, stále to letí a je to plne ovládateľné. Keď som potom, v pondelok, prišiel do Borského Mikuláša, tak u každého klienta som sa dozvedel, jak som s Jožkom vybabral, jak sa skoro posral za letu, ale aj to, jak som dobrý pilot…. až ma nadvíhalo od pýchy…

No a večer nastala HANGÁRPÁRTY!!!! Naschvál to píšem s veľkými písmenami. Tá bola fakt veľká…. Keďže Mirkove grilované pstruhy slávili minulú noc úspech, tak boli ako menu znova. Boli proste FANTASTICKÉ!!! Čírou náhodou sme objavili fantastický miešaný nápoj. Teda, aby som to uviedol na správnu mieru – vynálezca a objaviteľ je Vladík Malatinka. Priviezol perfektné červené víno, ktoré sme – samozrejme striedmo – ochutnávali 🙂 No a popri ochutnávaní Vladík narazil na synka Jarka Brezinu, ktorý držal v ruke plechovku Red Bullu. Húkol naňho: “Čo to piješ?!?” “Red Bull” “A to je dobré?” “Ano” “Tak mi sem nalej” No a do červeného vína išla dávka RB. Vladík to ochutnal, očičká mu zaiskrili a s nenútenosťou – jemu vlastnou – každému, kto pil červené, biele víno alebo aj čokoľvek iné, nanútil dávku RB… Nálada bola úžasná! Nový recept sa bleskovo hromadne ujal. Predsa len tu musím spomenúť jednu epizódku, na základe ktorej môže Jany Lacúch na jednej z mojich fotiek vyzerať, akoby ho alkohol zmohol až po zem… Nie, Jany NIE JE ALKOHOLIK!!! Len sa občas primerane upracuje 🙂 Stalo sa to takto: Vladík prišiel s autom až k nám, otvoril okná a pustil muziku. Takže sme sa radovali, spievali a tancovali a koštovali jedlo i pitie. Proste – fajne zábava. Ako sme tak postávali poopieraní o Vladíkove auto, niekto (bohužiaľ si už nespomínam kto…) prišiel k nám a chcel sa oprieť tiež… Natiahol ruku a celým telom sa “oprel”. Lenže si vybral nesprávne miesto. Vybral si otvorené okno… Zmizol v aute, len nohy mu trčali von. Kopal s nimi a metal sa, ako ryba na suchu. Všetko v tej chvíli vybuchlo v obrovskej salve smiechu! Jany od smiechu padol na zem, kde ho Erik pohotovo zachytil… Toť pravda a vysvetlenie, prečo Jany vykusuje trávu. K slovu prišla aj harmonika a Walter ako spevák. Navrhol som, nech nás naučí rogalistickú hymnu. Tá sa spieva iba na Majstrovstvách SR… Walter si doniesol aj slová, postavil sa pod lampu a spustil. V momente bol okolo neho spevácky zbor, ktorí mu nazerali ponad plecia, čítali slová a “spievali”… Všetci máme úžasné šťastie, že môj webový priestor je obmedzený, inak by som tam zavesil video z tohto “spevu”. Čo k tomu dodať, obrázok si dokáže urobiť každý sám… Polnoc, perfektne naladená partia, harmonika a úžasný spevácky zbor… Myší a potkanov sa tam zbavili aspoň na dva roky.

Sobota. Briefing bol vyhlásený na 8,00hod. Vonku zúri nárazový vietor, rýchlosťou 6-8m/s, priamo zo severu, až jemne severozápadu. Proste, rovno z hôr. Na briefingu sa dozvedáme, že budeme lietať presnosť pristátia do vymedzeného priestoru. Otvorene vyhlasujem, že do týchto podmienok sa mi nechce. Štart je vyhlásený na 9,00h. Počasie je také, že hoci mám stroj ukotvený a krídlo priviazané, úžasná turbulencia s ním kmáše hore – dolu. Mám sa rád a mám rád svoj stroj. Otvorene sa búrim a ani neodväzujem mašinku z ukotvenia. Ku mne sa pridáva Mirko Huljak a Jarko Brezina. Ako tam stojíme, zdá sa nám, že vietor zosiluje. Neskôr nám to potvrdili na veži – nárazy presahovali 13m/s. Netvrdím, že je to nelietateľné, ale lietame pre radosť – nemusíme! Nad letiskom, v smere po vetre, sme mali vypnúť motor, dokončiť okruh a sadnúť do boxov. Lenže celé by sa to letelo v šialenej turbulencii od Veľkého Choča, ale najhoršie by nás čakalo tesne pri zemi. Tam, kde by sme leteli už tesne nad zemou a snažili sa dokončiť rozpočet na pristátie do boxov, by sme sa dostali do ďalšej turbulencie, ktorú vytvárali stromy, ktoré lemujú Váh a sú v tesnej blízkosti letiska. Samozrejme, po celý čas vietor fúkal kolmo na smer štartu a pristátia. Hoci ostatní pretekári narolovali na miesto štartu, my traja sme ostali pri stanoch a mašiny sme ani neodväzovali. Zdravý rozum zvíťazil a organizátori štart presunuli o hodinu neskôr. Lenže nič sa nezmenilo a tak sa znova o hodinu odložil. Potom sa presunul na 11.00h, ale keďže stále fuňalo, jak besné, ďalší štart bol naplánovaný na 13.00h. Tak sme sa vybrali na obed. Domáci nás zaviedli do preparádnej koliby za Likavkou. Bolo tam úžasne! Samozrejme, dali sme si bryndzové halušky – ja s trojitou porciou, do chrumkava vypečenej slaninky. Späť na letisko sme sa vrátili tesne, pred plánovaným štartom. Keďže k žiadnym zmenám neprišlo, možno akurát ubudlo oblačnosti, znova sme nenastúpili na štart. To už za nami chodili organizátori, že nech to už nesabotujeme. Hovorím nesabotujeme nič. Kto chce, nech lieta, nech závodí. Ja teraz nechcem. Štart sa odložil, tentoraz na 15,00h. Už za nami chodili rad radom všetci organizátori. Vladík Hušek nás presviedčal, že počasie sa lepší a že o 15,00h bude vysoko letové. Tvrdil: ” Kurňa, chlapi, veď ja som odtiaľto, ja to tu poznám a aj to počasie, uvidíš, že bude perfektne!” Tak sme sa nechali ukecať a o tretej hodine sme sa napáskovali na štartovú čiaru. Predsa len, vietor sa zmiernil. A naviac zmenili podmienky, mohli sme používať motor. Čiže, ak sa dostaneme do sračiek, môžeme nahuliť plný plyn. Boli sme siedmi v poradí a tak sme s Máriom pozerali, ako sa vedie kolegom pred nami. Už keď som videl, aké tóóóčo to robí s mašinkami po štarte, vedel som, že to nebude med lízať. Navrhol som Máriovi, že môže vystúpiť a že poletím, pre istotu, sám. “Ti šibe?” No dobre, ale bude veselo… Čo ma udivilo, všetci piloti si zvolili taktiku nízkeho letu nad letiskom. Čiže leteli na motore, pár desiatok centimetrov – až metrov (!) nad zemou, v snahe dotiahnuť to k boxom a trafiť ten prvý! Ten bol dlhý iba jeden meter a bol ohodnotený 1000 bodmi! Ostatné boxy už boli štandardnej veľkosti a druhý začínal hodnotou 700 bodov. Tým, že sa snažili letieť nízko nad zemou, boli v dosahu šialenej turbulencie spoza stromov sprava. To boli strašné výkyvy! Raz ho zhodilo, že skoro škrtol kolieskom o zem, tak odtlačil, čo ho – v spolupráci s turbulenciou – zase vykoplo do niekoľkometrovej výšky. Niektorí na to doplatili a škrtli kolieskom o zem ešte pred lajnou, niektorí zase predviedli úžasné odskoky. Tak hovorím Máriovi, že takto to nepôjde, že zmeníme taktiku. Mojou taktikou bolo, naletieť z výšky na vysokej rýchlosti, presvišťať pásom turbulencie spoza stromov a posadiť to do boxu. Jednoduché. Po mávnutí štartéra, som pridal plyn a vyrútili sme sa vpred. Odlepili sme sa a vtom pecka! Pravé krídlo mi vyletelo hore, tak som kontroval. Vzápätí zmizlo dolu a takto to s nami mávalo. Stúpal som do 150m a začal točiť ľavú. Druhou zákrutou som sa dostal do pozície po vetre. Stále sme stúpali. Až som dosiahol výšky 230m, ubral som na cestovný režim. Leteli sme až po úroveň štartovacej a pristávacej lajny a tam som ubral plyn. Urobili sme tretiu i štvrtú okruhovú zákrutu a vo výške 100m nad letiskom som pokračoval rovno k boxom. Keď mi boxy zmizli pod kapotážou, až sa zdalo, že to celé preletíme, ubral som na voľnobeh, pritiahol hrazdu a rýchlosťou 120km/h sme sa rútili k zemi. Aj nás zachytila turbulencia spoza stromov vpravo, ale nie v takej miere ako tých, čo to ťahali nad dráhou. Spustil som sa tesne nad trávu a rovným letom som vytrácal rýchlosť. Chcel som chytiť 1000-ku! Lenže som bol príliš rýchly. Keď som si myslel, že som ju chytil, v skutočnosti som zadnými kolesami sadol do prostriedku druhého boxu. Šliapol som na brzdy a ostal som stáť v 100 metrovom úseku boxov. Pýtam sa Mária, že ako sme sadli? On že nevie, nepozeral sa. Tak som ho sprdol, že načo tam sedí, že takéto info má na starosť on. Potom som sa zaradil do šóry a čakali sme na druhé kolo. Chcel som vystúpiť, nájsť Vladíka a nakopať ho do… za to úžasné počasie, ktoré nám sľúbil… Ako sme sa posúvali, tak sme si pozerali, ako sa komu darí. Bol som veľmi prekvapený, že Mirko Pavelka doplatil na vplyv turbulencie a snahy trafiť tisícku. Je jedným z najskúsenejších pilotov a mal som ho za favorita. Ak neurobím chybu, tak jeden z konkurentov vypadol. No ostalo ich ešte strašne moc! Napriek trampotám v prvom kole, stále sa všetci držali príletu nízko nad dráhou až k boxom. My sme zopakovali našu taktiku a znova nám vyšla. Tentoraz si Mário všimol, že sme sadli na koniec druhého boxu, možno až do tretieho. Zahrešil som! Ale vtom mi oznámil, že sa nám zaprášilo od kolies. Tak som zajasal! Čiara sa počíta a keď sa zaprášilo, museli sme sadnúť ešte pred ňou. Po zaradení do šóry, mi chalani potvrdili druhý box. Hovorím si fajn, nech to vyjde aj do tretice! Brezinovci, Ondrašovičovci a aj Johny sadali do boxov za 700 bodov. Našťastie, nik z nich nechytil 1000-ku. Nervozita stúpa. Štartujeme do tretieho kola. Turbulencia po štarte je stále šialená. Tentoraz som to potiahol ďalej, smerom k Ružomberku, až za cestu, ktorá vedie k Liskovej. Až tam som zahájil okruhové zákruty a mal som výšku okolo 200m. Pri lete po vetre som dosiahol 230m, ukľudnil som sa a rozhodol som sa presne zopakovať predchádzajúce pokusy. Viem, že dotyky boli na dosť vysokej rýchlosti, ale keď vyšli 2x, prečo by to nemalo vyjsť aj tretí raz? Aj tento raz som sa zrovnal do dráhy, v smere k boxom, vo výške 100m. Vysoko nad mechanickou turbulenciou od lesíka vedľa dráhy. Potiahol som to v tejto výške, až ku koncu tohto lesíka a až mi zmizli boxy pod štítom kapotáže, ubral som na voľnobeh a pritiahol na prsia. Znova sme sa rútili vysokou rýchlosťou k zemi. Preleteli sme turbulenciou od konca lesíka a už sme boli tesne nad zemou. Než sme prileteli k boxom, stihol som vytratiť rýchlosť na 85km/h. Strašne vysoká, ale nič iné mi neostávalo. Jak mi predné koliesko prebehlo ponad čiaru, pritiahol som hrazdu k sebe a sadli sme do boxu. Kurňa, zas do druhého… Utešil som sa, že vždy lepšie než pred boxy alebo do menej bodových pásiem. Rozhodcovia už ďalšie kolá nevyhlásili a tak sme pomaličky rolovali k stanom.  Medzitým priletel Jindro Záhumenský so svojím novým strojom: trojkolka Joker Trike, Rotax 912 a bezstožiarkový Aeros Profi TL. Jasne, že si nevšimol, že práve prebieha súťaž v presnosti pristátia a Jožkovi Semanovi skrížil cestu. Popreháňal to tam preukrutnou rýchlosťou. Odhadoval som to na 150km/h, čo mi po pristátí potvrdil. Ale jedna figúra, čo vykonal, tá bola na hranici všetkého bezpečného. Proste tomu nahulil naplno a pustil to do strmého stúpania. Lenže to podržal tak dlho, až chúďa 912-ka už nestíhala. Už – už som ho videl, ako padá po strate rýchlosti, keď to našťastie zvládol, hoci sa mi zdalo, že hlboko pod minimálkou…. Rozbehol ho dolu kopcom a porobil pár prieletov. Hrešil som a nadával, akoby ma mohol Jindro počuť. Máriovi som potom vysvetľoval, čo sa mu mohlo stať. Aj som sa potom s Jindrom o tom pozhováral. Len sa škeril: “nebuď malý…” Počasie sa striedavo zhoršovalo a vyčasovalo. Organizátori vyhlásili vyhodnotenie súťaže na 17,00h. Keďže nikto nevedel dostatočne presne predpovedať počasie, Kvetinka Kopecká s Jožkom Maruškom si nachystali svoju Fitinu a ešte pred vyhlásením výsledkov, vyštartovali na let domov – do Partizánskeho. My sme zatiaľ zoradili svoje lietajúce stroje do šóry a zoradili sme sa pred nimi, na vyhlásenie súťaže.

Šéf zväzu MZK – Marián Turan slávnostne vyhlásil ukončenie zletu a vyhlásil víťazov Majstrovstiev Slovenska 2008 v lietaní na MZK:

1.miesto Miroslav Ondrašovič s navigátorkou Evičkou Ondrašovičovou
2.miesto Jaroslav Brezina s navigátorom Marekom Brezinom
3.miesto Johny Vozárik
4.miesto Miroslav Huljak
5.miesto Jozinko Sajan s navigátorom Máriom Chrupkom
6.miesto Kvetka Kopecká s navigátorom Jeom Maruškom
7.miesto Miroslav Pavelka
8.miesto Mikuláš Košťál
9.miesto Jozef Seman
10.miesto Branislav Turan

V kategórii Spidermann sa bezkonkurenčným víťazom stal:

Marián Csonka

Po ukončení zletu a vyhodnotení súťaže, sme boli pozvaní na slávnostnú večeru a večer na HANGÁRPÁRTY, tentoraz priamo do hangáru. Chvíľkami popŕchalo a na nedeľu hlásili dážď, tak som sa rozhodol, že zbalíme mašinku, nech ju nemusíme baliť za dažďa. Krídlo sme zbalili do prepravného obalu a šupli k Lackovi Mandákovi do hangáru a vlastne trojkolku tiež. No a večer bolo čo? HANGÁRPÁRTY!!! Zlatí ľudkovia z aeroklubu nám vypratali hangár a ako vždy, začala sa zábava. Zo začiatku pomaly, váhavo, ale postupne, ako sa konzumovalo, tak sa zábava rozprúdila. Potiahli sme to až do skorých ranných hodín.

V nedeľu ráno sme boli pozvaní na valnú hromadu zväzu MZK. Po jej skončení, sme pokračovali v prípravách na odchod. Stan sme rozobrali a nechali vysušiť na plote letiska. Zákon schválnosti funguje perfektne, čiže je krásne predpoludnie, slnečno a slabučký vánok. Keby som nezbalil mašinku už včera, tak by sme krásne polietali. No, ale zazrel som Vladika Malatinku a tak som sa rozhodol, že ho naučím lietať na jeho Condore. Vladík sa srdečne zarehlil a že teda by sa rád niečomu priučil… Narolovali sme na koniec dráhy, otočil sa a rozbehli sme sa. Po odlepení mi to prenechal a tak som kočíroval aerodynamiku. Plahočili sme sa po okolí. Nad niektorými údoliami sme boli aj 200m vysoko, vzápätí, keď sa terén dvihol, mali sme len 30m výšky. Ako som sa tak vrtel nad poliami, zrazu som pocítil termický kopanec. Hneď ma napadlo, vyskúšať to, čo ma Ežo Strečko naučil na flight simulátore – točiť termiku. Tak som sa začal točiť a hľadať, kde to salo. Pomaličky som vystredil 1 metríkový stúpak, v ktorom sme nabrali viac ako 200m výšky. Vladík na mňa pozerá a pýta sa: “Ty si už niekedy plachtil?” Hovorím:” Nie, teraz som to skúsil prvý raz.”  On: “Vidíš, mňa takáto pi…vina s týmto érom ešte nenapadla!” Tak som si povedal, že už ho dnes viac asi nenaučím a pomaličky sme točili k letisku. Vladík ma navigoval na jednotlivé body, na ktorých sme sa točili. Staral sa o klapky a brblal mi do riadenia. Najmä také blbiny, že aby som neprekročil rýchlosť na klapkách, nos hore, aby som sa snažil držať guličku v správnej polohe – SERIEM TI NA CELÚ GULIČKU!!! No a čo, keď bude trošku nabok…. No šak že uvidím… Aj som uvidel! Nechal ma v tom po celý čas a už tesne nad dráhou – TÁ SPROSTÁ GULIČKA sa vychýlila niekam, kam nemala a nejako sa mi to začalo “máličko” vlniť… No ale Vladík bol pripravený (hmmmm, ma tak napadlo a neurobil mi to naschvál??!!???) a prebral riadenie, ukľudnil lietadlo a pristál. Potom povozil aj Mária a aj ďalších chalanov. My sme dokončili balenie, naložili trojkolku a krídlo na vozík a riadne sme to poupevňovali. Rozlúčili sme sa s priateľmi a okolo 13,00h sme vyrazili na cestu domov.

Cestou späť sme rozoberali uplynulý víkend. No, stačilo málo aby sme boli na bedni. Chcelo to buď, máličko sa sústrediť a neposrať navigačku alebo trafiť 1000 bodový box. 🙂 Alebo oboje. Nevadí, nabudúce. Lastovičky niečo švitorili, že by to malo byť v Partizánskom. Uvidíme. Teším sa!

Ako každý rok, aj tento rok ma štve to, že z mnohých fotografov, ktorí sa tam premávali s foťákmi, mi nikto neposlal žiadnu fotku. Samozrejme, okrem Eža Strečka a Erika Piovarčiho, ktorý mi stiahol fotky na USB kľúč ešte tam, na letisku.

Takže, dovidenia za rok!!!!