Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pätičku

AeroTaxi

29.7.2009 z letiska Gajary na letisko Devínska Nová Ves

Máme jedného úžasného známeho. Volá sa p. Frýbert a pochádza z Devínskej Novej Vsi (DNV) pri Bratislave. Je to veľmi čiperný pánko, ktorý už prekročil 80 rokov. Spoznali sme ho pred mnohými rokmi, keď môj otec a trošičku aj ja, sa aktívne venoval závesnému lietaniu. Pán Frýbert tiež. Tak sa vytvorilo priateľstvo, ktoré pretrváva dodnes.

Ako tak otec s p. Frýbertom debatovali o lietaní v minulosti a dnes, tak pán Frýbert vyslovil želanie, že by sa rád prišiel pozrieť na naše motorové stroje. Vtedy otec vyslovil myšlienku, že by som mohol p. Frýberta zobrať do luftu na mojom stroji. A bolo by preparádne, keby som s ním zaletel nad DNV a zakrúžil mu nad domom. Na to som zase ja povedal, že v DNV je modelárske letisko, kde by sa s ním dalo aj pristáť… To je NÁPAD!!!

Hoci cez týždeň nelietame, vyšla nám streda 29.7.2009 ako deň D. Ja som sa dohodol so známymi, ktorí sa chceli pozrieť na svet z výšky, že ideme na to a otec sa vybral do DNV pre pána Frýberta. Keď boli na modelárskom letisku, otec ho odkrokoval, aby zistil jeho rozmery – 120x8m. Žiadna výhra, ale malo by mi v pohode stačiť.  Okolo 18,00hod sme boli pripravení na let. So znepokojením som pozoroval, ako pán Frýbert berie so sebou vcelku rozmernú tašku. Mal v nej, okrem iného, aj termosku na teplý čaj a niečo na oblečenie. Akosi som nevedel, kam ju dáme. Vyriešilo sa to samo, mal tam dlhý pás na rameno a tak sme mu tašku zavesili okolo krku a mal ju pred sebou. Nasadil som mu slúchadlá a prilbu, s otcom som sa dohodol, že hneď, ako pristaneme, mu zavolám, že sme OK ja som sa nachystal a vyrazili sme.

Hneď po štarte som krúživou zákrutou nabral 150m výšky a zamieril k Bratislave. Pán Frýbert sa kochal okolím. Počas letu som mu vysvetľoval, kde sa práve nachádzame, aké dediny prelietavame, že na Fudžijame sme kedysi mali letisko, že ak sa pozrie doľava pod hory, uvidí vojenské letisko Kuchyňa, že vpravo za tou kľukatou riekou je už Rakúsko a tak ďalej. Pýtal sa ma na prístrojové vybavenie, tak som mu ukazoval jednotlivé budíky a vysvetlil aké hodnoty práve ukazujú. V časoch, keď pán Frýbert aktívne lietal, jediný “budík” alebo skôr prístroj na meranie rýchlosti, bol tzv. rapkáč, ktorý ak rapkal, ZK mal dostatočnú rýchlosť. Ak rapkáč prestal rapkať, rýchlosť letu bola na minimálke a pilot musel pritiahnuť hrazdu, aby zabránil pádu. Geniálne jednoduché! Usmieval som sa “pod fúzy”, keď pán Frýbert spomínal, že ich lety z kopca trvali tak 2 minúty. Ale raz !! vydržal krúžiť až 6 minút!!! Hovorím mu, že to sme už prekonali, že sme práve 15min v lufte a to sme sa približovali k automobilke VW. Mal som 200m výšky a z diaľky som videl našu pristávaciu plochu. Pán Frýbert bol zlatý a snažil sa ma navigovať na pristátie, lenže ja som mal v pláne ukázať mu jeho dom. Preto som zahol jemne doprava a leteli sme priamo nad DNV. Nechal som sa navigovať k jeho domu na úpätí kopca. Presne z tejto výšky popísal dom, ešte mi upresnil, že je to ten, pred ktorým stoja dve autá, tak som tam zakrúžil. Hneď mi hovoril, že fajn, teraz už môžeme letieť na letisko, lenže ja som mu oponoval, že musíme dať rodine čas na zorientovanie a tak som klesavou špirálou niekoľkokrát zakrúžil nad jeho domčekom. Potom sme zamierili znova nad centrum DNV, kde som zakrúžil nad cintorínom a pozdravil Jožka Martinku, ktorý tam odpočíva. potom sme už leteli ponad policajnú školu rovno k letisku pri automobilke VW. Z výšky asi 250m som pomaličky začal krúžiť a klesať dolu. Dával som možnosť modelárom, aby si v kľude stiahli modely, nech im nenarobím škodu. Postupne som skrúžil dolu a videl som, že letisko sa mierne zvažuje od severu dolu. Ale letisko je to úžasné! Namaľované prahy dráhy, čiary a všetko tak, ako veľké medzinárodné letisko. Nalietaval som si od juhu a teda som pristával mierne do kopca. Všade okolo letiska bola asi meter vysoká burina, samotné letisko bol ako golfové ihrisko – hustá nízka trávička. Naletel som si tak, že som sa približoval na plyne. Mal som mierne odtlačenú hrazdu, aby som spomalil let a kompenzoval som to zvýšenými otáčkami motora. Leteli sme asi 65-70km/h tesne nad zelinou a keď sme sa priblížili, tak som kolieskami – a určite aj vrtuľou – načal vrcholce buriny na okraji dráhy. Ihneď som stiahol plyn a posadil som to na dráhu. Možno až moc zhurta, lebo mi predné koliesko ešte odskočilo, ale boli sme tam. Potom som išiel na brzdy a v trištvrte dĺžky dráhy sme už stáli. Tam sme sa otočili a naroloval som na vyčkávacie miesto. Po vypnutí stroja a vystúpení z trojkolky prišli nádherné ovácie na stroj, let, na mňa, za krásny zážitok. Je 18,30hod. Ja som vzal mobil a volám Dedenkovi, že sme šťastne pristáli. Lenže prúúúser – stále mi naskakovala jeho odkazová služba. Mobil vypnutý. Kurňa, keď mu nedám nejako správu, že sme OK, tak sa zjaší od strachu! Napadol ma ešte Feri Bača, ktorý bol na letisku, keď sme odlietali. Tak rýchlo volám Ferimu. Fajn, je na letisku a Dedenkovi odkázal, že sme OK. Modelári sa zhrčili okolo a začali sme kecať. Prezerali stroj, ktorý bol o niečo väčší, než tie ich. O chvíľku som sa rozlúčil, prilbu a slúchadlá p. Frýberta som si pripol na hrazdu pred seba, nech na ne počas letu vidím. Naroloval som si na severný koniec dráhy, zabrzdil som a pridal plyn.

Po odbrzdení som začal zrýchlovať. V polke dráhy je terénna nerovnosť, ktorá ma vyhodila do luftu, lenže som mal ešte malú rýchlosť a tak som presadol späť. Ale to už sa koniec blížil a tak som odtlačil. V momente som bol v lufte. Presvišťal som nad zelinou a pritiahol som hrazdu. Okamžite som mal na rýchlomeri 110km/h, tak som to hodil na ľavé “ucho” a stúpavou špirálou som sa rozlúčil. Zamieril som k Záhorskej Bystrici, kde som chcel pozdraviť famíliu. Lenže nikoho som nevidel a tak som letel smerom na Stupavu. Vo vzduchu bol olejík a tak som sa plúžil v 100m výške. Ani v Máste ma nikto nevítal a tak som letel krajom Stupavy, kde som objavil Braňa Krištofiča, ako stojí na dvore domku a máva mi s tričkom v ruke. Zakrúžil som a letel domov. Pristál som po polhodine letu a už z diaľky som videl, ako sa Dedenko oháňa handričkou a odháňa roje komárov. Zbalili sme stroj a fičali domov.

Večer Dedenko volal pánovi Frýbertovi a ten sa rozplýval od nadšenia… Sme strašne radi, že nám táto akcia vyšla!