Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pätičku

Vankovia 14. – 15.8.2009

..pri príležitosti 30. výročia vzniku Myjavského Deltaklubu

Piatok, sobota, nedeľa – 14. – 15. – 16.8.2009 sa konal zlet na letisku Vankovia, nad Turou Lúkou neďaleko Myjavy. Pozvánka prišla telefonicky a tak som sa chystal na prelet. S Ferinom Bačom sme sa dohodli, že tam pôjdeme, volal som tiež Jožkovi Čermákovi, lenže ten mal veľa práce v servise a že asi nepoletí. V piatok som sa vypýtal skôr z práce a frčal som nachystať stroj a výbavu. Výbavu tvoril stan, spacák, nafukovačka, nejaké to oblečenie, náhradné tenisky, chlieb, pašteky a zopár plechoviek piva. Aj som mal problém to všetko nejako zmysluplne usporiadať do trojkolky, ale povedal som si, že to vyriešim až na letisku. Prinajhoršom, niečo nechám doma…

Otec sa mi ponúkol, že mi pomôže s dopravou stroja na letisko v Gajaroch a s postavením stroja. Ako sme vyrazili z Malaciek, volal som Ferkovi Bačovi, že ako na tom sú, lebo aj s Emilom Jurkovičom a ich strojom, tiež mierili na Myjavu. Ale oni išli po zemi. Ferino mi navrhol, že ma počkajú na letisku, zoberú mi batožinu a nasadia mi spolujazdca – Emilovho vnuka – Juraja. Tým pádom som mal o všetku výstroj postarané. Tak aj bolo. Všetko som naložil do ich Felície a pripravil som si mašinku na let. Mal som však ešte jeden, vopred dohodnutý let, ktorý som musel zrealizovať.

Niekoľko dní vopred mi zavolal pán zo Štátnych lesov, že by rád nafilmoval kalamitu, ktorú im spôsobila víchrica na lesnom poraste. Pýtal sa, či mám niekoho, kto by to natočil. Hovorím: Vy… Nebol z toho veľmi nadšený… Dohodli sme sa, že v piatok o 17,00h sa stretneme v Gajaroch na letisku. Prišiel aj so svojou manželkou práve vo chvíli, keď som zahrieval motor a chystal som sa na prvý štart. Urobil som väčší okruh, aby som zistil, aké to je v lufte. Po 5min som pristál. Usadil som pána na zadné sedadlo, nastavil komunikačný systém, naroloval na dráhu a odštartoval. Nasmerovali sme si to len kúsok južne od letiska. Zaujímal nás les medzi Jakubovom, Jakubovskými rybníkmi a dedinou Láb. Bolo to tam strašné! Obrovské plochy vyváľaných stromov. Ešte bolo teplo a zvyšky termiky sa hlásili o slovo, najmä nad lesmi. Krúžili sme tam asi 20min a nalietaval som zo všetkých strán. Jediné, čo som šmíroval, bol teplomer oleja, ktorý sa stále držal na hodnote 100°. Musel som na to dávať pozor, lebo som nechcel prehriať motor. Tak som využíval termické prúdy na udržiavanie alebo zvýšenie výška letu bez toho, aby som pridával motoru. Po pristátí pasažier síce vyhlásil, že je chvalabohu na zemi, ale vyšlo z neho, že sa mu to páčilo. Otec mi potom povedal, že na letisku bol zastavený Jožko Čermák, že ide pre stroj a poletí so mnou. Tak som musel čakať. Po jeho príchode sme rýchlo pripravili jeho stroj k letu, rozlúčili sme sa a vyrazili.

Vyštartovali sme o 18,30hod. Jožko sám a ja s Jurajom na palube. Ešte pred štartom som dal Jožkovi inštrukcie, že on je vedúci letu, on vyberá trasu a výšku a ja poletím pár metrov za ním. Tak aj bolo. Len on si držal svoju cestovnú rýchlosť 70km/h a ja som celý čas letel s vystretými rukami a odtlačenou hrazdou, aby som spomalil na spomínaných 70km/h. Leteli sme z Gajar pomedzi Malé a Veľké Leváre k Závodu. Odtiaľ sme si to namierili na Borský Svätý Jur, kde býva náš kamarát Jožko Jurčák. Prelietavali sme ponad jeho domom, ale nik nebol doma a nik nám nezakýval. Tak sme fičali smerom na Senicu. Po celý čas som nadával, že musím letieť s vystretými rukami a spomaľovať. Moja cestovná rýchlosť je 80km/h. Keď som vzal do rúk foťák, tak si mašinka letela podľa svojho a Jožka sme ľahko dobehli. Pri Senici ma to už prestalo baviť a tak som to otočil doľava a urobil som zopár kľučiek. Znova sme mali Jožka pred sebou a smerovali sme k hradu Branč. Prelietavali sme nad dedinkou Podbranč, kde býva náš kamarát Vilo Liška. No, musel som ho ísť pozdraviť. Zakrúžil som mu nad rančom, lenže žiadna odozva. Tak sme pokračovali ďalej. Jožko mal už pekný náskok a bol už nad Turou Lúkou. Lenže sa mi zdalo, že nevidí letisko, ktoré bolo vľavo a stále letí rovno, na Myjavu. Tak som nahulil motoru a zrýchlil na 110km/h, aby som ho dobehol. Keď som letel vedľa neho, otočil som doľava. Otočil za mnou. Už sme videli v lufte vcelku čulý ruch – niekoľko rogál lietalo po okolí. Prileteli sme k letisku a urobil som zopár okruhov a zopár fotiek. Jožko krúžil tiež, pretože pred štartom sme sa dohodli, že bude krúžiť, pokiaľ ja nepristanem, aby som mu ukázal, z ktorého smeru je to lepšie. Pristátie prebehlo podľa očakávania – bez problémov, o 19,30hod. Zvítali sme sa s domácimi a ja som zistil, prečo mi Vilo na Podbranči nezamával – on  totiž už bol na letisku… Išiel som ešte raz hore, aby som pozdravil jedného môjho známeho – Karola Vesperína, ktorý býva na kraji Myjavy. Keďže som si nebol celkom istý jeho domčekom, pokrúžil som tesne nad anténami niekoľkých domčekov v okolí. Po pristátí sme si vybalili veci a postavil som stan. Nafúkal som si nafukovačku a nachystal spacák. K večeru som si ešte skočil do luftu, ani neviem koho som viezol, tak sme obleteli hrad Branč a skoro za tmy sme sadli. Pri zakotvovaní stroja som zlomil jednu šróbovaciu kotvu, tak tvrdá tam je zem. No neva. V obchode pre zvieratá kúpim ďalšiu… Zo Zvolena prišiel Jožko Seman a tak bolo k večeru na dráhe vcelku 11 MZK. Bol tam Filip Breza na svojej MW-155 s motorom VW-1600, taktiež Ivan Bohunický s MW-155 a motorom Nissan Micra, domáci Štefan Sadloň s krídlom ESO-14 a motorom R-582, samozrejme Ferko Bača s Emilom Jurkovičom na krídle UFO-14 s motorom VW-1600, z Holíča prišiel Emil Pollák s krídlom MW-117 a trabantíkom, tiež tam bol nádherný MZK Pegasus anglického P&M Aviation, bohužiaľ som si nezapamätal meno pilota (týmto sa mu ospravedlňujem), taktiež tam boli dve jednosedadlovky, ktoré tiež neviem komu patria (ach, tá skleróza…) a tiež Jožko Čermák s krídlom Sky Glider, trojkolkou Tomi Cross 5  a motorom R-503 no a ja. Domáci nachystali ohník a tak sme sa všetci zišli okolo ohníka a opekali sme si špekáčky. Okolo polnoci sme sa pomaličky začali rozchádzať do spacákov.

V sobotu ráno sme vstávali vcelku skoro. Okolo 6,00hod. Odstrojil som si mašinku a urobil som ranné vyvetranie hlavy. Vyletel som si na sever, tesne nad terénom som zamieril k jedinej veternej vrtuli. Obletel som ju a vracal som sa späť pár metríkov nad terénom. Bolo také úžasné bezvetrie, že väčšinou času som mal hrazdu pustenú a kochal som sa nízkym letom. Po pristátí som videl, že Jožko Seman ide autom preč, tak som ho požiadal, či mi dovezie benzín. Potom sme mali briefing pred hromadným preletom. Dohodli sme si trať: z letiska smerom na Branč, potom zamierime k Cerovej, kde si pozrieme veterné vrtule, odtiaľ poletíme na Bradlo a Mohylu M.R.Štefánika, no a odtiaľ poletíme späť na letisko Vankovia. Stroje postupne začali štartovať a čakali sa na okruhu. Ja som ešte v rýchlosti dotankovával mašinku. Ferinovi sa nepozdával jeho stroj, lebo stále sa to snažilo sklápať nos dolu a rozbiehať sa. Tak sa dohodli, že poletí na Jožkovom stroji a Jožko bude ako copilot. Neskôr po pristátí sme rozoberali príčinu divného chovania sa Ferinovho krídla a zhodli sme sa, že bolo mokré od rosy a tým preťažené, tak sa samo snažilo, sklápaním špice, rozbehnúť do rýchlosti. Ferino s Jožkom štartovali prví a ja s Jurajom za nimi. Ostatní už boli dávno preč a vôbec sme ich nevideli. Leteli sme vedľa seba po vytýčenej trase. Akurát, keď sme prelietavali Jablonicu, boli sme pozdraviť našich zákazníkov a zakrúžili sme im nad domom. Potom sme zamierili nad Cerovú. Tam sme sa zvrtli smerom na Brezovú pod Bradlom. Vtedy mi Juraj ukazuje, že vpravo a vysoko letia tri MZK. Tak sme sa našli a leteli sme spolu k Mohyle. Musel som dávať pozor na motor, pretože bolo vcelku teplo a s pasažierom som letel na 4000 otáčkach. Teplota oleja atakovala hranicu 100°C. Keď som kedykoľvek musel pridať, okamžite išla teplota na 110°C. Tak som využíval termické stúpania, ktorých bolo v tejto rannej hodine veeeeľmi málo. Zvolil som taktiku šoku: keď som potreboval pridať, proste som nekompromisne nahulil plný plyn a vystúpal do potrebnej výšky. Tam som stiahol a snažil sa udržať teplotu pod 110°. Potom zase stačilo letieť na otáčkach tesne pod 4000 a ono sa to pomaličky ochladilo pod 100°. Ak som ubral plyn úplne, tak sa olej ochladil skoro okamžite na hodnotu 80°. Od Mohyly sme sa všetci rozleteli, každý na inú stranu. My sme polietali po okolí Myjavy a pri návrate som znova bol pozdraviť Karola preletom nad jeho domom. Karol ma však už čakal na letisku. Potom ma oslovil Jožko Seman, že dovoz benzínu nebude len tak a že či by som nepreviezol jeho kamaráta, s ktorým prišli zo Zvolena. Hovorím jasné! a už aj sa chystáme na štart. On chcel len vidieť hrad Branč z výšky a tak sme zamierili tam. Veľmi sa nám obom páčil ranný výhľad a tak sme nad hradom zakrúžili. Bola tam nejaká dvojica, ktorá nám mávala a tak som sa rozhodol zamávať na oplátku. Samozrejme, celým strojom. Spikoval som to ľavotočivou prudkou zákrutou až tesne nad hrad, kde sme zakrúžili len pár metrov od hradieb a tiež sme nadšencom zamávali. Potom sme leteli ponad vrchovinu naspäť. Chvíľami sme leteli nejakých 30m nad zemou a vzápätí sme mali pod sebou aj viac ako 200m. Je to nádherné! Krásna krajina. Vrátili sme sa naspäť a konečne som vydoloval chlieb a pašteku a niečo som pojedol. Okolo 10.00h prišiel, na vopred dohodnuté “rande”, ďalší záujemca o lietanie – Slavo Repka z Galanty. Krátko sme pokecali a išli sme do luftu. Skôr, než sa bude chcieť učiť lietať a než kúpi nejaký stroj, mal by absolvovať nejaký zoznamovací let. Zobral kameru a mastili sme. Bolo už okolo pol jedenástej a vonku sa termika začala hlásiť o slovo. Počas letu sme si preberali základné info, prečo to letí, ako sa to riadi, prečo to s nami kmáše, taktiež som mu ukázal, že dobré krídlo letí samo, pustil som hrazdu a vyložil som si ruky na jeho kolená. Krídlo sa zhupovalo raz na jednu, potom na druhú stranu a nezasahoval som do riadenia, pokiaľ to fakt nebolo nutné. Znova sme obleteli hrad a vracali sme sa naspäť. Pekne ponad lúky a lesy sme sa dostali až k letisku. Slavo vyhlásil, že toto rozhodlo. Že tento let bol tým správnym nakopnutím. Pohľad na svet z vtáčej perspektívy dostal ďalšieho fanúšika. Postupne prilietali ďalší lietači. Najskôr z Nitry priletel Miloš Paliatka, ktorý so svojím strojom budil zaslúženú pozornosť. Veď krídlo Aeros Stranger 2, kombinované s trojkolkou Carbone One a motorom R-912 hovorí samo za seba. Ďalším, kto pozdvihol divákov zo stoličiek bol Jindro Záhumenský z Topoľčian. Predviedol bezstožiarkový Aeros Profi TL, trojkolku vlastnej výroby Joker Trike, s motorom R-912. Poobede ešte z Partizánskeho prileteli Jožko “Jeo” Maruška s Kvetkou Kopeckou na mašinke s krídlom Aeros Stranger, trojkolkou FITI-2 a motorom R-582. Taktiež zo Štúrova priletel bývalý pilot ZK, teraz pilot ULLa – Laco Kormoš. To bolo radosti a zvítavania sa!!!! Aj sme sa spoločne zvečnili na fotkách. Dokopy som narátal 18 MZKdva ZKjeden ULLa a 4 MPGIvko Plučinský si na ZK vyskúšal štarty za odvijákom. Štartovali na ceste a odvijak bol umiestnený na osobnom aute. Myslím, že mal tri štarty. Postupne tíchol vietor a termika a začalo sa lietať. Urobil som dva vyhliadkové lety, keď Vilo Liška priviedol celú svoju rodinku, že či by som s nimi neurobil po jednom okruhu. Čo by som neurobil pre kamaráta… Lenže už nás pomaly tlačil čas, lebo Jožko Čermák sa musel v sobotu vrátiť domov. No a keďže ešte nemá PP, som za neho, ako inštruktor, zodpovedný a tak som sa rozhodol letieť s ním. Rodičia mi autom vzali stan a ostatné haraburdy, tak som bol vysmiaty. Takže som postupne naložil Vilových synov, dcéry, nevesty a urobil som s nimi okruh. Potom som rýchlo natankoval, rozlúčili sme sa a o 18,50hod sme štartovali. Jožko prvý a ja za ním.

Jožko po štarte nabral rovný kurz na Branč, ja som ešte zakrúžil, zamával a urobil foto. Potom som sa vybral za Jožkom. Lenže som ho nevedel nikde nájsť! Potom som ho zbadal strašne vysoko nad Brančom, tak som pridal na 110km/h a stíhal som ho. Lenže on letel nejako divne rýchlo. Keď som bol pri Kunovskej priehrade, stratil som ho z očí. Klesol dolu a voči zemi som ho nevedel nájsť. Objavil som ho až pri Senici, keď som ho skoro predbehol. Počul som v rádii, ako sa český ULLa hlási na priblíženie a pristátie na letisko Senica. Tak som mu dal info o dvoch MZK severne od Senice vo výške 250m nad zemou a pokračovali sme ďalej. Jožko sa mi každú chvíľu strácal voči zemi a tak som ho, dokonca esíčkovitým letom, hľadal a prezeral všetky polia pod nami. Samozrejme, zase mi uletel a bol ďaleko vpredu. Dobehol som ho pri Šaštíne a odtiaľ sme leteli spolu. Pozerám na budíky, veď letíme 85-90km/h! Kde je tých 70km/h, čo sme leteli tam? Prileteli sme do Gajar a spoločne sme zakrúžili nad dedinou. Bolo 19,30hod. Keďže moji rodičia od Vaňkov odchádzali až po našom štarte, mal som kopu času, tak som letel pozrieť Malacky. Bol nádherný olejík a tak som sa plahočil do 50m nad zemou. Polietal som nad Malackami a cestou späť som zbadal, ako kamarát robí párty na jeho dvore. Bola tam celá jeho família, ohník, špekáčky a mávali mi… Ostrou ľavotočivou som z tej malej výšky sklesal ešte nižšie… Keďže už bolo šero, očami som striehol na akýkoľvek náznak elektrického vedenia. Nič tam nebolo. Pritiahol som hrazdu a spustil som sa asi 3 metre nad nich. Na rýchlomeri 115km/h, odtlačil som a nahulil forsáž… Znova som nastavil vyhliadkovú výšku 50m a preletel som na letisko do Gajar. Jožko ešte stále krúžil nad Gajarmi, tiež pomerne nízko. Pristál som prvý, za chvíľu aj Jožko. Nedalo mi to a spýtal som sa ho, že prečo letel tak rýchlo? No, že aby som zas nenadával, že letí pomaly. Tak držal motor na 5000ot a svišťal s pritiahnutou hrazdou. Samozrejme, zaskočila ho spotreba na takomto letovom režime… Zbalili sme, pogratulovali sme si za pekný prelet a za chvíľku tam bol otec. Naložili sme na vozík a odviezol ma, aj so strojom, do garáže.

Celkovo som si za tieto dva dni nadelil letových 5h30min.

Už sa teším na ďalší ročník!