Kotvrdovice 2009

Majstrovstvá ČR v ULL a Pohár Petra Tučka

  So svojím otcom Jozefom “Dedenko” Sajanom, sme sa dohodli, že poletíme na Moravu do Kotvrdovíc, aby sme sa niečo podučili z navigačných súťaží. Keďže reprezentácia ČR tradične stojí na stupňoch víťazov na Majstrovstvách Sveta a Európy, ideme medzi najlepších! A naviac, dokonca im aj rozumieme. Súťažiť sa má v sobotu 26.9.2009, tak sme sa rozhodli tam letieť už v piatok večer. Urobil som si prípravu, zakreslil mapu, nakŕmil GPS a vysielačku potrebnými údajmi a tešili sme sa na piatok…

Piatok 25.9.2009

  Urýchlene končím v robote a utekám ešte pred ukončením pracovnej doby, aby som nachystal na vozík môj MZK, prilby, interkom, vysielačku… Dedenko prichádza aj s mojou mamkou, vozík zapojíme za ich Corsičku a svištíme na letisko. Na letisku zisťujem, že držiak na GPS ostal v garáži a tak znova vydráždim všetky tri valce Corsičky naplno a letím do Malaciek preň. Staviame krídlo a kompletujeme MZK. Vietor, ktorý mal stíchnuť, sa znova rozfúkava. Mašinka je postavená, pripravená, skontrolovaná. Nabaľujeme a upevňujeme spacáky do kapotáže, do GPS ladím Vyškov. Vopred pripravená trať sa mi nejako sfanfrnela, alebo sa zbláznilo GPS a nevedel som aktivovať plánovanú trať. Tak som naladil Vyškov, ako cieľ. Veterný rukáv sa stále išiel zblázniť. Ohlasoval severný vietor – čiže protivietor a stále bol vo vodorovnej polohe. Nakašlať na rukáv, ale vrcholky topoľov sa skláňali do pravého uhla a to mi robilo vrásky… Čakáme, snáď sa vietor utíši. Normálne chvíľkami pišťali lanká na krídle.

  Je 17,30h, najvyšší čas. Buď – alebo! Rozlúčka s mamkou a Jožkom Čermákom, ktorý nás prišiel vyprevadiť a usadáme do mašinky. Otec si berie na kolená kabelu, kde máme nejaký proviant, navigačné pomôcky a Myjavskú slivovicu. Narolujem na južný koniec dráhy, otočka a plný plyn. Odlepujeme sa, robím ľavý okruh a kývame si na rozlúčku. Otáčam sa do kurzu a zdá sa mi, že stojíme na mieste. Rýchlomer mi ukazuje 80km/h, ale GPS hrozivých 48km/h. Čas do cieľa – 2h30min. A to je len Vyškov. Sakra, to nemôžem Dedenkovi ani povedať, lebo by zavelil návrat. Našťastie na displej GPS nedovidí a tak sa môže len spoliehať, čo mu ja poviem. Ja som sa však rozhodol doletieť a tak priťahujem hrazdu. Vietor je učesaný, nie je turbulentný, len je silný. Našťastie, moje krídielko nevyžaduje veľké sily do riadenia a dá sa to udržať v rukách. Keď letíme nad Dolními Bojanovicemi a nad domom Tomáša Bilíka, GPS už ukazuje rýchlosť 75-79km/h, čo beriem ako úspech. Lenže do Vyškova je to stále ešte 30min. A letíme okľukou, aby som sa vyhol CTR Brno, takže sa nám veľmi rýchlo kráti čas. Slniečko je už veľmi nízko a ja znova nakladám motoru. Už ho honím na 4300 otáčkach a stále šmírujem motorové budíky. Najmä tlak a teplotu oleja a aj hláv valcov. Zisťujem, že nový chladič funguje špičkovo a všetky údaje sú v norme. Pomaličky sa blížime k Vyškovu a slniečko sa chystá zapadnúť. Je to krásny pohľad a tak si urobím snímok. Dedenkovi sa to prestáva páčiť, myslí, že nedoletíme a navrhuje sadnúť vo Vyškove. Na vysielačke mám naladený Vyškov a už dlho je to bez akejkoľvek komunikácie. Letíme mimo ich “CTR” a ukazujem Dedenkovi vpravo dolu, v diaľke letisko. Zároveň do GPS ladím Kotvrdovice. Ďžípo mi oznámi, že do cieľa je to 14min. Hovorím Dedenkovi, že 14 min predsa ešte uletíme, len do neznáma. Dedenko hovorí, že je to na mne. Ako sa rozhodnem, tak bude. Tak som mu povedal, že letíme do Kotvrdovic. Že ak by bolo fakt zle, tak do Vyškova sa vieme vrátiť, zorientovať sa podľa diaľnice a na to obrovské letisko sa trafíme aj potme. Tak – hovorí Dedenko – toto bude najdlhších 14 min letu. V tom čase už letíme na 4500 otáčkach a na hrazde doslova visím oboma rukami. GPS ukazuje 115-120km/h v horizonte. Teraz by som ocenil trim na posuv ťažiska, ktorý som pri objednávaní krídla odmietol. Letíme s bočným vetrom, ktorý už podstatne zoslabol. Na rádiu ladím Kotvrdovice a hlásim sa. Po uvoľnení PTT tlačítka, sa nám do uší rozhučí diskotéka… Sakra, rozmýšľam, čo sa tam deje..? Že tam niekto sedí na tlačítku vysielačky niekde pri rádii…! Letím podľa GPS a pred sebou vidím blikať svetielko na nejakom stožiari. Zrazu disko skončilo a začujem v slúchadlách, ako sa ULLa hlási na pristátie. Počujem ho krásne a jasne! Len čo prestal vysielať, znova disko!!! Skúsil som nadviazať spojenie ešte raz, ale diskotéka bola ohlušujúca a tak som vypol vysielačku. Letel som podľa ďžípa a podľa toho, kde som naposledy videl svetlá pristávajúceho lietadla. Slnko bolo už v čudu a tma sa začala javiť aj nám a to sme mali stále nejakých 200m nad terénom. Letisko som zbadal, až keď sme boli nad ním. Stiahol som plyn a klesavou 180-kou som sklesal nad dráhu. Určil som si poradie 1 a po hodine a 30 minútach letu, som pristál. Zaroloval som na kraj, k jedinému MZK, ktoré mal už ukotvené Michal Seifert. Zvítali sme sa so známymi i neznámymi. Veľmi rád som sa po dlhom čase znova stretol s Jarmilkou Fojtú. Rýchlo rozosielame SMS-ky, že sme úspešne pristáli a vybaľujeme. Preniesli sme si veci do “spálne” a vytiahli sme pristávací poplatok – slivovicu. Likvidovali sme ju v spolupráci s repreteamom ČR. Večer sme pozerali fotky zo súťaží a komentáre k nim. Rozlúštil som aj záhadu diskotéky v rádiu: silný vysielač, ktorý je pár sto metrov východne od dráhy, prehluší akékoľvek vysielanie… Dosť ma zarazila spotreba môjho stroja: pozerám na mierku a vyšlo mi to na 28 litrov… Sakra hodne!!! Ale veď som to honil jak zdutú kozu, aby sme doleteli včas…

  S Dedenkom riešime, ako budeme odkukávať navigačnú prípravu, poprípade ako poletíme navigačnú trať tak, aby sme sa čo najviac naučili. Fantastický Vláďa Šilhan nám navrhuje, aby sme si sadli do súťažných mašín ako navigátori. Teda za predpokladu, že niektorí piloti budú bez navigátora. To bola prima správa a tak sme išli do hajan.

Sobota 26.9.2009

  Doobeda prilietavajú ďalší súťažiaci, ako i nesúťažiaci piloti. Všetci sa zhodujú v tom, že celý let mali v pohode a bezvetrí, len tu je blázinec! Fúka chvíľami aj 7-8m/s a do toho termika. Stretávam sa s Vláďom Schreierom, Majdom Vymazalom, Tomášom Bilíkom, Janom Pálkom, Janom Hájkom. My s Dedenkom sme sa snažili zistiť, s kým poletíme. Vláďa Šilhan sa ma snažil odhovoriť od Majstrovstiev ČR, lebo naplánoval navigačnú “chuťovku”. Povedal mi, aby som vyskúšal radšej o niečo slabšiu súťaž o pohár Petra Tučka. Nech sa nestresujem a neznechucujem hneď na prvej súťaži. Tak som si zohnal pilota. Je ním Milan Gubernát a poletíme na jeho Foxe. Dedenko poletí na Moby Dyku.

  No, lidičky, my sme sa s Milanom ako posádka fakt hľadali… Milan nevidel na blízko a hoci mal okuliare, do mapy pozeral ešte cez lupu. Ja zase neviem zaostriť do diaľky, tak som si tiež bral okuliare… Nahlásili sme traťovú rýchlosť a usporiadatelia nám zadali časy navigačnej prípravy a štartu. V presný čas sme si vyzdvihli mapy, fotografie, logger a začali sme prípravu. Potom sme sadli do lietadla a v presnom čase sme odštartovali. Ja som bol navigátor jak noha…! Milan objavil fotku v teréne a hovorí, zakresli to do mapy. Hmmm, fajn, ale čím??? Tak Milan pilotoval a aj zakresľoval… Šmírovali sme časy, aby sme boli vo vypočítanom čase na OB. No a popri tom sme vyhľadávali objekty v teréne, ktoré sme mali na fotkách a zakresľovali ich umiestnenie do mapy. Taktiež sme hľadali tajné znaky. Mne hodne vadil špatný výhľad zo stoja, ale našťastie, Milanko mal “oči aj vzadu” a stíhal, pilotovať, navigovať a nachádzať tajné fotografie. Tých fotiek bolo 6 a žiadna z nich nebola klamlivá. S tromi z nich sme si boli istí na 110% a s ďalšími tromi sme si boli istí tak na 80%. Našli sme jeden tajný znak a išli sme na pristátie. Milanko na “potešil”, lebo mi zahlásil, aby som si sadol pohodlne, pokiaľ možno, aby som mu nezavadzal do riadenia a hlavne, aby som sa chytil konštrukcie, pretože Fox sa vie pri pristátí zblázniť a môže nás otočiť… Zasmial som sa a sedel som tak, ako celý let. Až neskôr som zistil, že sa to naozaj stáva a Foxíci sa občas zbláznia… Pristáli sme bez problémov, do štvrtého pásma a získali sme 100 bodov. Chvíľu sme mali problémy získať údaje z loggerov, ale po nejakom čase sa to organizátorom podarilo a musel som len obdivovať Milanovu zručnosť, pretože trať sme preleteli úplne presne tak, ako sme ju mali nakreslenú v mape. Taktiež sme si dali pozor na časy na otočných bodoch, čiže toto sme mali v pohode. Horšie to bolo s fotkami. Vláďa Šilhan sa až natriasal od smiechu, keď nám ich rad – radom škrtal. Ale jednu fotku nám uznal a taktiež jeden tajný znak.

  Dedenko a jeho pilot mali smolu. Pri umiestňovaní loggera na palubovku, ho pilot nechtiac vypol. Takže im nebola uznaná uletená trať, ani OB.

  Keďže na nedeľu ráno meteo hlásilo silnejúci vietor z juhu – juho východu, tak sme s Dedenkom začali uvažovať o odlete už v sobotu večer. A ako sme sa dozvedeli, tak aj väčšina posádok chcela letieť domov už v sobotu. Naviac, ako Dedenko poznamenal, nielenže by sme zas leteli proti vetru, ale aj v ústrety silnejúcej termike. Padlo rozhodnutie – letíme v sobotu večer. Rýchlo sme si pobalili ležoviská, z hangáru som kúpil 20litrov benzínu a rozlúčili sme sa s miestnymi. Už pri nalievaní benzínu ma napadlo, že niečo nie je v poriadku – najmä s mojou matematikou… Teda doma som načapoval 36 litrov. Včera mi vyšla spotreba 28 litrov na jeden a pol hodiny letu proti vetru… Jak je teda DORITI MOŽNÉ, že pri tankovaní z 20 litrovej bandasky, mi benzín tečie vrchom von??!!?? Niečo nie je v poriadku… Dúfam, že toto nebude čítať moja učiteľka matematiky, lebo vytiahne rákosku (ako kedysi) a bude čardáš! Lebo matematika prevažne – vážne: 36 čo som načapoval mínus 18, ktoré mi ostali v nádrži, sa rovná 18 a nie 28… Vietor sa znova máličko pootočil – samozrejme nám do protismeru a pofukovalo medzi 9-11kt, čiže 4-6m/s. Takže sme zamávali a naroloval som na štart. Štartovalo sa do kopca.

  Je  17,05hod a dávam plný plyn. Hoci mi Dedenko hovoril, aby som sa nepokúšal za každú cenu to zdvihnúť ešte v 100m boxe, ako to robili závodníci, samozrejme som to urobil. Ani nie z frajeriny, ale preto, že už si to krídlo pýtalo a v pohode sme sa odlepili asi 5m pred koncovou čiarou. Hovoril mi to hlavne preto, že sme videli závodné stroje, ktoré to silou-mocou odlepovali pred 100m čiarou a potom mali dosť veľké problémy to ukerovať, lebo to odtrhli na minimálnej rýchlosti. Po odlepení som to hodil doľava a medzi turbulenciou a termikou od lesíčka, som vytiahol foťák a urobil pár snímok. Zamierili sme rovno juhovýchodným smerom cez Luleč, smerom na Bučovice. Zase tak, aby sme obleteli CTR Brno a aby sme dodržali výšku v TMA. Samozrejme, až do Bučovic sme leteli proti vetru. Odtiaľ s bočným. V rádiu som počúval prevádzku na letisku Kyjov, tak aby vedeli, že sa im tam motám, ohlásil som im svoju polohu, výšku a smer letu. Ako znova slniečko klesalo k obzoru, viac a viac som priťahoval hrazdu a pridával plyn. Vietor tíchol a let bol čím ďalej tým viac vegetný. Aj cestou späť som preletel nad domčekom Tomáša Bilíka a svišťali sme si to domov. Keďže sme domov leteli neočakávaní – všetci nás čakali až v nedeľu, rozhodli sme sa pre nízky prielet nad Malackami. Najskôr som objavil svoju manželku na dvorku u jej rodičov, tak sme zakrúžili a zamávali. Potom sme svišťali navštíviť moju mamku, aby vedela, že je čas naštartovať Korzičku a prísť pre nás. Skrúžili sme pod 100m, zamávali a leteli na letisko do Gajar. Totálny olej v lufte a tak som letel v 100m výške až tam. No na letisku panuje čulý ruch! Jožko Čermák je vonku a lieta. Pristáli sme po hodine a pol. Než sme zbalili, bola tma.

  Myslím, že sme si užili pekný výlet a víkend. Spoznali sme ďalších “letectvom postihnutých” a videli sme naozaj krásny kus sveta. Musím poďakovať Dedenkovi za podporu a odbornú pomoc, RepreTeamu ČR za prijatie, domácim za pohostenie a starostlivosť. Moc sa mi tam páčilo! Dúfam, že sa tam zase niekedy ukážem.