31. Myjavský zlet a 5. ročník preletu kanálu La Manche na Slovensku

20-22.8.2010 letisko Vankovia pri Myjave

Po dlhých patáliách s počasím, sa chlapcom z Myjavského Deltaklubu podarilo zorganizovať dlho odkladaný zlet. Plánovaný bol totižto na polku mája, ale realizoval sa až v druhej polke augusta. Aj tento termín bol vcelku neistý a spolu s Ondríkom Mitterom sme svorne hrešili a nadávali na prívaly dažďa. Lenže na stránkach rosničkárov sme objavili zmenu… V stredu sme len dúfali, ale vo štvrtok sa potvrdilo olejíčkové počasíčko na celý víkend a tak sa rozbehli kolotoče okolo telefónov a mejlíkov: TENTO VÍKEND NA MYJAVE!

Piatok 20.8.2010 Po telefonickej dohode, letíme z Gajar dve rogallá – Jožko Čermák so synom a ja. Stretávame sa na ploche a pripravujeme stroje. Ako prípravný team nám pomáha môj otec Jozef „Dedenko“ Sajan a Ferko Bača. Tu nám zosiluje južné prúdenie a keďže netušíme, ako sa to vyvinie na Kopaniciach, rozhodujeme, že Jožkovi naložíme na sedadlo spolujazdca bágel a ja zoberiem jeho syna Mira. Jožko odštartoval a my sme si narolovali hodne dozadu, lebo tiež sme boli obťažkaní batožinou. Dávam plný plyn a o 17,30hod vzlietame. Jožka vidíme ďaleko vpredu a tak jemne priťahujem a ustaľujem cestovnú rýchlosť na 100km/h – podľa rýchlomera. Dobiehame ho pri Moravskom Svätom Jáne a ja štelujem kameru, ktorú mám uchytenú na hrazde, nech mám z neho pekné zábery. Samozrejme, Jožko nemá vysielačku, netuší, že ho dobiehame a tak zmenil smer letu mierne doľava… Rovno pred nás. Vrtuľový vír s nami zatancoval krátky čardáš a len čo som to znova stabilizoval, pýtam sa Mira: „Čím si nasral otca? Prečo sa nás chce zbaviť?“ V Senici na letisku už mali asi fajront, lebo na moje volanie mi nik neodpovedal, tak sme zamierili rovno k hradu Branč. Za hradom kúsok rovno a potom doľava a letisko Vankovia je priamo pod nami. Na letisku panuje už čulý ruch, ale nedá mi to, aby som nízkym prieletom nepozdravil kamarátov… Spustil som sa tak do 30cm a prefičal ponad runway. Na konci som naložil plnú forsáž a zahájil stúpanie. On tam – na oblohe – pekne visel žltý teplovzdušný balón. No nepozdrav aj jeho posádku… Nešiel som moc blízko, aby som im nenarobil nejaké problémy vrtuľovým vírom, ale obleteli sme sa, pofotili, zamávali… A už som stiahol na zvýšený voľnobeh a kĺzali sme k letisku. Po pristátí sme sa zvítali so známymi, ale aj s novými kamarátmi. Nahádzali sme bágle na zem a už som mal na sedadle kamaráta – Petra Baču a išli sme na výlet.

Sľúbil som mu, že zaletíme do Radošoviec, pozrieť si jeho dom z vtáčej perspektívy. Nastavil som mierne stúpavý režim, čiže pri 4000 otáčkach/min sme stúpali cca 0,5m/s a zobral som to krížom cez kopce. Doslova sme híkali nad krásnou kopaničiarskou krajinou, zaliatou zapadajúcim slnkom. Raz sme mali pod sebou údolie a výšku cca 300m a vzápätí sme leteli nad vrcholkom kopca v 50-tich metroch. Nádhera! Preleteli sme Myjavskú pahorkatinu a skĺzavali sme dolu. Zhora sme mali nádherný výhľad a Peter už z diaľky rozoznával svoj dom. Stiahol som plyn na zvýšený voľnobeh a vytrácali sme výšku. Ako sme sa blížili k jeho domu, pozerám – v strede dediny rozblikané majáky. Eéééj, tam sa stala búračka! Najskôr letíme nad jeho domček, kde špirálou strácam výšku. Zdravíme sa s jeho synom, zdravíme aj mávajúcich susedov a idem pozrieť na búračku. Samozrejme, kameru šteľujem do smeru, nech to máme zaznamenané. Uberám plyn a sklesávame do asi 25m AGL. Ponad cestu svištíme ku križovatke. Jasnačka – nedanie prednosti… Vidím tam policajné autá, sanitku a hasičov.  Minieme ich a trocha pridávam plyn. Ľavotočivou zákrutou opúšťame miesto činu. Letíme z Radošoviec ponad hlavnú cestu smerom na Senicu. Pri motoreste Havran, vysvetľujem Peťovi a ukazujem, kde som tu v r. 2002 pristál a ako som s rogalom tankoval priamo na benzínke… Odtiaľ letíme mierne doľava, míňame Kunovskú priehradu a svištíme k hradu Branč. Nastavil som si kameru a urobili sme nálet na hrad. Peter sa chechtal, že čakal, kedy brnkneme kolieskom o zrúcaniny… Slnko už skoro zapadlo, tak som to otočil naspäť k letisku. Pristál som a začal vybaľovať stan, nafukovačku, spacák. Nech to nerobím za úplnej tmy. No a potom nastala hangárpárty – vlastne stanpárty… Pitný režim sme dodržiavali až príliš…

Sobota 21.8.2010 Ráno sa motáme zo spacákov do krásne zaroseného kraja. Slniečko sa derie spoza kopcov a je treba vyvetrať hlavy – pardon – osušiť krídla od rosy… Prvé stroje vrčia už okolo 6,00h ráno. Potom sme šli na raňajky a okrem kávy najviac išli na dračku nealko nápoje. S Petrem Bačíkem a Karlem Mikulicom sme debatili okolo svojich strojov. Petr sa pýta, či by si mohol skúsiť Vernera. Hovorím jasne. Že chce porovnať výkon, keďže trojkolky a krídla máme skoro rovnaké. Hovorím mu, že výkon bude porovnateľný, lebo jeho R-582 je ľahšia. Tak to šiel vyskúšať. Pokrútil sa po okolí a ja som bol vyvetrať jeho stroj. Po pristátí povedal, že som mal pravdu, že stúpanie bolo rovnaké… NEBOLO! Ono mu síce ukazovalo vário 5,5m/s, lenže keď som na nule (stojím na letisku), ručička mi ukazuje -1m/s, proste to už neviem doladiť. Čiže stúpal ešte o meter viac:  6,5m/s. Následne sa ma Karel pýtal, že čo si myslím o jeho krídle. Hovorím, je mi nejaké povedomé, ale neviem čo to je. Že vraj Gradient od Jardu Tkáča. Vtedy sa mi rozsvietilo, že odkiaľ to krídlo poznám! Veď na tomto krídle som učil lietať Jožka Jurčáka! On potom predal celý MZK Jardovi. Hovorím mu, že krídlo poznám dobre, mám priamo na tomto nalietaných niekoľko hodín. Len nepoznám trojkolku. Karel mi na to – šak bež to vyvetrať. No, dá sa povedať nie? Prvé dojmy – ale šak aj tie ostatné – sú, že je to strašlivo úzke, trošičku som mal problém s riadením predného kolieska. Najmä pre ten zúžený priestor. Letové dojmy? Riadi sa to jednou rukou, Fitinka v lufte „sedí“ a nemá snahu sa vlniť, ako mnohé celokapotované trojkolky. Pri pristátí som si dával obzvlášť pozor na perfektne zrovnané predné koliesko, pretože pedále sú krátke a teda sú tam malé páky, treba viac sily do otočenia kolečka na zemi. Inak dojmy mám pozitívne, ale hoci sa mi Fitiny tvarovo fakt najviac ľúbia, za moju Crossku by som to nevymenil. Vzápätí sme mali pri sebe Petra Baču, ktorý nám doviezol raňajky a kanystre s benzínom. Reku, kam by sme vyrazili? Karel hovorí, že musí letieť domov a tak sme sa dohodli, že ho do Moravského Žižkova odprevadíme.

Štartujeme o 7,30h. Petr s Karlem boli niekde pred nami – teda to som si myslel len ja – a tak som zamieril k najbližšej hraničnej čiare do ČR. Smer sever! Niekde pred Kuželovom, už na Morave, ma chalani dobehli a zmenili smer letu. Viac západne. Logikuš, nie? Tak sme leteli vo formácii, ktorá sa každú chvíľu menila. Snažil som sa ich dostať na kameru, lenže oni nemali vysielačky, tak o tom nevedeli… Na GPS som sledoval, kade asi letíme a Peťom Bačom sme hádali, čo za mestá sú v dohľade. Keď Karel začal vcelku silno klesať, vedel som, že sme asi blízko. Darmo mi pred letom hovorili, že uvidím slnečné kolektory pred letiskom… Ono tam sú, len nie sú vidieť (uhol ich sklonu ich zneviditeľňuje) zo smeru, z ktorého sme prilietavali. No ale letisko sme našli. Prvý sadol Karel, za ním Petr, ja som urobil ešte jeden okruh a tiež sme šli dolu. Hovorím Peťovi, že teda žiadna veľká dráha…a zo všetkých strán olemovaná. V smere z pristátia, to je skoro z juhu – jemnučký juhovýchod – sme prelietavali slnečné kolektory a fakt v malej výške ovocný sad. Za tým okamžite stiahnuť plyn, pritiahnuť a po dotyku všetkých kolies na brzdy! Vľavo bola kukurica a vpravo ďalej malá skupinka stromov, či niečo podobné. Celá plocha bola ohradená plotom a na konci dráhy bol hangár. Dokonca nás tam čakal aj Tomáš Bilík, tak sme prehodili zopár slov. Neskôr som sa dozvedel, že je to plocha, ktorú na svojom pozemku vybudoval Jan Pálka. V hangári sú dva MZK a jeden ULLa. S Karlem a Tomášom sme sa rozlúčili a vybrali sme sa naspäť. Ešte nám Petr povedal, že poletíme cez Rohatec a ukáže nám jeho pristávaciu plochu a zároveň skontroluje svoje, tam zaparkované auto. Naroloval som si úplne k plotu, aby sme mali dosť miesta na rozbeh. Hovorím Peťovi, že tu si pilot musí naozaj veriť a najmä veriť svojmu motoru. Moje slová sa potvrdili. Plný plyn, uvoľniť brzdy, rozbeh po dráhe. Koniec sa strašlivo blíži. Poviem, bola to skúška nervov…Lebo trištvrte dráhy za nami – už by sme do konca neubrzdili – a my stále na zemi… Ale rýchlosť viac ako dostatočná, odtláčam, odlepujem od zeme, jemnučko podržím do rýchlosti a uvoľňujem hrazdu do krátkodobého stúpania 7m/s. Nepreháňam to a zase jemne priťahujem. Ustaľujem stúpanie na 4m/s a otáčam za Petrom. Letíme vcelku nízko, myslím že 100m AGL sme mali najvyššiu. Nastúpali sme až za Dolními Bojanovicemi, keď sme prelietavali pás lesa vedľa Hodonína. Aj to len do 200m. Jak sa pás lesa skončil, zase sme sa pricapili tak do 50 až 100m výšky a kopírovali sme terén až na Petrove letisko. S Peťom sme si všímali, koľkej škody tu narobila rozliata rieka Morava. Letisko sa nachádza v tesnej blízkosti rieky, ktorá sa tam krásne kľukatí. No a na zelenom páse sa z diaľky jagala modrá bodka – Petrovo auto. Petr nalietol na pristátie a my sme sa ešte stočili, aby sme nepristávali do jeho vrtuľového víru. Pri natočení do smeru pristátia, ma fascinoval nádherný záhyb rieky, hneď vedľa dráhy. Úžasné! Ale to úžasnejšie nás čakalo ďalej. Petr dotankoval, auto bolo OK a tak že nám ukáže Meandry Moravy. Vyštartovali sme povedľa rieky. Zase sme leteli tak do 100m výšky. Mňa tak napadlo zistiť, že ako sme na tom s benzínom. Veď sme boli už viac ako jeden a pol hodiny v lufte. Nechal som to letieť a vykláňal som sa doprava a pozeral na ukazovateľ benzínu. V pohode, benzínu dosť. Lenže celý stroj letel vplyvom môjho náklonu doprava a tak sa mi Petr stratil z dohľadu. Na chvíľu. Potom som ho zazrel vľavo od nás, ako sa vykrúca pár metrov nad stromami. Zatočil som k nemu a tam sa nám zobrazila nádherná kľukatiaca sa Morava. Vytvárala nádherné meandry. Vcelku sa mi to podarilo zachytiť aj na kameru a je to na videu s názvom „Moravský Žižkov“ – samozrejme na mojej stránke… Odtiaľ sme leteli smerom na Strážnicu, kde sme si prezreli pekné súkromné letisko a potom sme zamierili naspäť do kopcov. Nasadil som ustálené metrové stúpanie a leteli sme ponad lesy smerom k Myjave. Stále panovalo fantastické bezvetrie. Zakrúžili sme popri veternej vrtuli, ktorá bez pohybu stála a vo výške cca 30m nad zemou sme kopírovali terén smerom dolu, k letisku. Pristáli sme po čistom letovom čase 2h a 10min. Jožko Čermák mi oznamuje, že musí aj so synom letieť domov. Peter im ešte rýchlo uteká kúpiť kanyster benzínu a ja Jožka pripravujem na to, čo ho počas letu čaká. Najmä zosilňujúca sa termika a s ňou súvisiaci, termický nevyspytateľný vietor. Štartujú o 10,30h. Ja  to už nevydržím a o 11,30h im volám. Miro mi hovorí, že pred chvíľou šťastlivo pristáli. Fajn, kameň zo srdca…

Na letisku už panuje horúčava a termika. Zaliezame do tieňa krídiel a pokúšame sa dospať noc. Nedá sa… Tak vytvárame debatné krúžky a čakáme na guľáš. Zrazu sa na letisku objavila proviantná hliadka – moja mamka i s otcom a vyfasoval som cigánsku pečienku a kafíčko. Následne prišla i technická podpora z nášho klubu – Ferko Bača s manželkou Vierkou. Poobede sa znova vyvaľujeme do tieňov krídiel a čakáme na briefing k preletu kanálu La Manche na Slovensku.

Prelet kanálu La Manche na Slovensku – 5. ročník

Briefing zvoláva Ondro Mitter. Popisuje trať, kde a ako sa sústredíme, ako a kedy pristaneme na letisku v Trenčíne, odkiaľ bude štart 5. ročníka preletu kanálu. Rozdeľuje úlohy. Jedna pripadla aj mne: máš rádio, budeš tomu veliť! Heh, veliť môžem, len čo keď ja som v tých končinách ešte nebol??? Chcete blúdiť so mnou? Poškrabkali sa múdre hlavy po plešinkách a velenia sa dobrovoľne ujal Števko Sadloň. Ja som sa podujal, že poletím ako zberač ranených a ohlasovač utopencov – úplne posledný. No, keďže mám vysielačku a väčšina účastníkov nie, aspoň viem dať správu, ak niektorý nešťastník núdzovo pristál do rozbúrených vôd kanálu. Prví leteli PPG. My sme si dali ešte kafíčko a postupne sme zahrievali stroje. Jeden za druhým štartovali všetky MZK a leteli smerom na Trenčín. Predo mnou štartoval Jarko Brezina. Počkal som si chvíľku a vyrazil som aj ja. Jarko po štarte točil pravú a oblietaval celé letisko. Ja som po štarte točil ľavú a prakticky som išiel rovno do smeru. Jarka som videl mierne vľavo a pred sebou. Reku dohoním ho cestou, veď mám vyššiu cestovku než on. Prdlajz! Jaro ho honil jak zdutú kozu a zmizol mi z dohľadu. Tak som nakúril aj ja a šmíroval aj polia podo mnou. No Jarka som nedobehol. Štefan niečo spomínal, že v priestore Melčíc sa počkáme, sformujeme do skupiny a spoločne priletíme na letisko Trenčín. Neviem na koho čakali, ale na mňa určite nie, lebo keď sa Štefan hlásil riadiacemu na vežu v TN, tak ja som TN ešte ani nevidel… Znova som nakúril, aby som ich dobehol. Tesne pred letiskom som dobehol najpomalšie MZK, myslím, že to bol pán Janovíček a dokonca som ho predbehol. Pozerám na letisko, tam ešte nesedí žiadne rogalo. Kde sú? Potom som ich zbadal. Robili si krásne defilé ponad TN, zoradili sa do šóry a jeden za druhým prilietavali na letisko. Keďže som si chcel byť istý, že sme doleteli všetci, urobil som ľavú vyčkávaciu 360-ku, aby ma predbehol aj ten najpomalší a aby boli všetci predo mnou. Postupne, ako išli na pristátie, som si ich rátal ako husičky. Bol to krásny pohľad, keď rogallá sadali na dve trávnaté dráhy vedľa seba skoro súčasne. Jeden – druhý na ľavú dráhu, tretí – štvrtý na pravú. A ďalší a ďalší. Presvedčil som sa, že z našej skupiny som ostal posledný, všetci sú dolu a tak som si naletel na os dráhy a šiel na pristátie. Naši organizátori pekne radili pristávajúce MZK do dvojradu pred hangár a vyzeralo to naozaj nádherne. Rozhodol som sa, že to zvečním na kameru. Meter nad zemou som pridal plný plyn a ľavou stúpavou som si chcel nadbehnúť a celé to nasnímať pekne zboku. Vtom počujem v slúchadlách Ondríkov sladký hlások: „Ku.va Jožo, čo to stváraš?!? Už aj poď dolu!“ Hovorím, že si to natočím a idem dolu. „Nič netoč, tu je zakázané točiť, nevymýšľaj p..oviny a okamžite pristaň!“ Rozkaz šéfe! No a pre túto Ondríkovu blbosť nemám na videu natočený krásny dvojrad MZK a na zemi rozložené padáky PPG… Vďaka ti Ondrík. Vynadajte mu aj ostatní!!! Poobzeral som sa dookola, na rádiu sa nič nehlásilo na štart alebo pristátie, tak som to spustil na zem, vedľa p. Janovíčka, ktorý roloval z dráhy. Riadiaci ma praporkom navigoval do šóry odstavených MZK. Zastavujem, vypínam… Zrazu počujem motor a vidím, ako sa k letisku blížia dva MZK. Oba boli JokerTrike. Na jednom pristával Urban Skotta a na druhom Ondrej Jančovič s manželkou Dankou. Zvítali sme sa. Ale milé prekvapenie ma čakalo priamo na letisku – Radovan Horváth, budúci pilot, s ktorým som už dlhší čas v kontakte. Išli sme všetci na bezpečnostné školenie k plánovanému preletu kanálu La Manche na Slovensku. Slova sa ujal, ako každý rok, Ondrík Mitter. S kamennou tvárou nám vysvetľoval, že kanál je TAM a mávol rukou niekam do neurčitého smeru. Že je tam hlboká, slaná a studená voda. A ako sa máme zachovať, ak by sme museli núdzovo pristáť do rozbúrených vôd. Predstavil nám záchranný čln a jeho obsluhu a figurant, ako každý rok Ivan Bohunický, nám v praxi predviedol, ako na to… PLAKALI SME OD SMIECHU !!! A aj všetci prizerajúci sa návštevníci a personál letiska… Nakoniec Ondrík zavelil: Piloti, štartujte svoje stroje!

No ale poznáš pilotov… Kam by sme sa ponáhľali, hlavne keď je bar na letisku. Pitný režim treba dodržiavať a tak sme šli na pivo. Ako tak debatujeme s Radovanom a chalanmi, počujeme motor. Pozerám na pristávajúci stroj – celý ako môj, len v žltej farbe – to bude Ežo Strečko z Nových Zámkov. Aj tak bolo. Ideme mu naproti a ďalšie prekvápko – Jožko Hrivík zo Žiliny, tiež budúci pilot MZK, so synom. Doteraz sme sa nestretli, len si volali alebo mejlovali. Ežo priletel i s navigátorom, kameramanom a ďalším budúcim pilotom Mariánom. Zoznámili sme sa a šli sme na kafčo. Medzitým piloti PPG začali štartovať svoje stroje a zahájili skupinový prelet kanálu. Bolo to pekné. My, rogalisti, sme si povedali, že im dáme náskok a ešte sme trkotali. Aké bolo naše prekvapenie, keď sme prišli na letisko a tam smutno stáli iba naše dve sesterské rogallá?!? Bolo to dosť nemilé prekvapenie a fakt sme boli i s Ežom, hooodne rozladení. Kde je ten skupinový prelet? Už sme videli, len ako poslední miznú v diaľke. No, čo už. Začali sme sa chystať na štart aj my. Rozlúčili sme sa s Radovanom, ktorému robí Ežo výcvik, s Jožkom a jeho synom a naštartovali stroje. Naladili sme si spoločnú frekvenciu, aby sme sa mohli nerušene rozprávať a Ežo ma požiadal, aby som ohlásil na vežu odlet. Preladil som sa na vežu TN a požiadal o vstup na dráhu a vzlet. Riadiaci povolil vstup na dráhu a vzlet. Poďakoval som sa mu, že nám umožnili využiť ich letisko na našu akciu. Na to mi riadiaci hovorí: „Nie vy, to my ďakujeme vám, že ste si vybrali naše letisko! Takú partiu a takú šou sme tu ešte nemali… Dúfame, že priletíte zase…“ S Ežom sme vstúpili na dráhu a postavili sa vedľa seba. Čakám, kedy zavelí, že ideme na to a pridá plyn. Pokyn prichádza a spolu, krídlo vedľa krídla, pridávame plyn. No, Ežo má pasažiera a kopec nákladu, takže sa rýchlo ocitám vpredu a stúpam výrazne viac, ako oni dvaja. Obzerám sa a nikde ich nevidím. Pýtam sa ho, že kde je? Hlboko pod a za tebou, vpravo. Už ich vidím. Otáčam ľavú 360-ku a blížim sa k nim. Beriem ich do záberu kamery a pomaličky sa približujem. Ežo mi zrazu hovorí, aby som išiel dopredu. Tak som sa posunul pred neho. Ežo sa priblížil ku mne z pravej strany a tesne za mňa. Že ma intenzívne snímajú. Ežo mal na prilbe kameru GoPro a Marian foťák. Krásne fotky mi porobili…. No ale proti zapadajúcemu slniečku a hmlistému oparu sme pred seba videli veľké ho… Až pomalší MZK a jeden PPG v našom kurze nám prezradili, že sme na druhej strane kanálu. Spoločne sme prileteli nad dráhu a nádherne (samozrejme, že sme si to dohodli a naplánovali) sme vykonali rozchod z formácie, okruh a pristátie. Tam ti bola taká tlačenica, že až… A že vraj, my sme mali už vcelku voľno na dráhe… Že hlavný prúd MZK mal tlačenicu, hlavne keď niektorí PPGs sa rozložili na štart, keď MZK pristávalo… MZK otočilo a keď išlo znova na pristátie, PPG sa rozhodol štartovať. A štart mu nevyšiel… a on i  padák ostali na dráhe…2x po sebe… No proste veselo bolo… že vraj 🙂 To mám len z počutia. Ja sám som pristával medzi dvoch PPGs a v pohode…

Večer idem na vopred sľúbený vyhliadkový let. Na palubu beriem 125kg živej váhy – Vilo Liška. Že či by som ho nepreviezol nad domček. Čo by som neurobil za jeho platidlo – slivovicu?!? Štartujeme do večerného olejíčka. Po odlepení ustaľujem polmetrové stúpanie, aby som netrápil motor – ten cvalík je naozaj cítiť a vybrali sme sa k hradu Branč. Vilo si nevedel vynachváliť pohľad na nádhernú krajinu a užíval si totálne pokojný let bez termiky a turbulencie. Navigoval ma nad lúku zastrčenú v horách a ukázal mi maringotku pod lesom – jeho víkendové sídlo. Potom sme leteli nad Majerníčky a krúžili sme mu nad domom. Odtiaľ sme leteli tesne nad hradom Branč a pristávali sme už po západe slnka. Keďže viditeľnosť sa rýchlo zhoršovala, zaparkoval som stroj a vybral sa na gulášik. Okolo ohniska sa už rozprúdila veselá zábava. Tento raz som si dával viac pozor, aby som to s pitným režimom neprehnal, ako minulú noc. Do hajan som sa vybral okolo polnoci. Avšak zábava od ohňa mi nedala moc spánku. Ticho som závidel Petrovi Bačíkovi, ktorý mal stan vedľa môjho. On prišiel, ani neviem o akom čase, vsunul sa do stanu, bachol sebou o zem a v tom okamihu chrápal… A ja nie a nie zaspať. Čerešničkou na torte však bola motorová skúška, vykonaná o 1,30h ráno… 🙂

Nedeľa 22.8.2010 Zobudil som sa ešte pred východom slnka. Vyšiel som von, do neuveriteľne mokrej – orosenej – trávy. Všetko bolo totálne mokré. Z krídiel kvapkala voda. Ak som pohol krídlom, tiekla cícerkom. Vychádzajúce slniečko bolo nádherné. Takmer okamžite hrialo. Naraňajkoval som sa a odstrojil som ochranné návleky z mašinky. Niektorí chalani už vyleteli osušiť svoje krídla, tak som sa aj ja pripravoval. Ak som nahol krídlo na stranu, ešte z neho tieklo. Zohrial som motor a naroloval na štart. Odpálil som to hore a chvíľu polietal po okolí. Myslím, že sa mi podarilo vyvetrať krídlo a aj hlavu. Po pristátí som začal baliť stan. Niektoré časti slniečko stihlo vysušiť, iné som balil ešte mokré. Nielen ja, ale aj mnohí iní sa tiež pripravovali na odlet. Tašku s vecami som vhodil na zadné sedadlo a stan som si gumicukom uviazal o rúru pod nohami. Otcovi som poslal sms, že štartujem o 9,00h, aby ma za hodinku čakal na „dráhe“. Pobehal som všetkých a rozlúčil som sa. O 9,05h som štartoval. Nádherné slnečné ráno, s jemným južným prúdením. Minul som hrad Branč a preladil sa na letisko Senica. Oznámil som im svoju polohu, výšku, smer letu, aby o mne vedeli. Oni mi zase oznámili prevádzku navijákového lietania, tak som im povedal, že sa budem držať viac vpravo. Aby z lietadiel a vetroňov nemuseli piloti stále točiť hlavy a hľadať, kde je to ohlásené rogalo, po prelete Štefanova som im znova oznámil svoju polohu a smer letu – Šaštín. Nad Borským Jurom som zakrúžil na domom Jožka Jurčáka a otočil smerom na Malacky. Letel som vo výške 300m AGL, aby som nenarušil TMA vojenského letiska Malacky. Stále v jemnom opare, vytvorenom nízkou inverznou vrstvou. Pred Veľkými Levárami som na ceste videl kolónu motorkárov, tak som sa rozhodol, že si ich zvečním na kameru. Stiahol som plyn a na vysokej rýchlosti som sa hnal k ceste. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi v 50-tich metroch  termika z polí skoro vytrhla hrazdu z ruky?!? Blázinec! Tak som pridal, nastúpal 250m a zamieril ku Gajarom. Po prelete pása lesa, som zbadal naše „letisko“ a červené autíčko na konci. Priblížil som sa a videl som, ako otec vyhadzuje do vzduchu suchý piesok a prach, čím mi ukázal smer a silu vetra. Zakrúžil som, spustil som sa dolu a o 9,55h pristál. Zvítali sme sa s Dedenkom a začali rozoberať stroj. Pred jedenástou hodinou som už čistil vrtuľu pred garážou.

Za celý víkend som nalietal vcelku 7 hod a 20min. Veľmi sa mi páčilo. Počasíčko vyšlo ako na objednávku. Každým rokom sa Myjavský zlet stáva váženejšou a vyhľadávanejšou akciou. Veď celkovo sa na zlete zúčastnilo 41 lietajúcich športových zariadení! Z toho 20 PPG, 19 MZK a 2 ULLa. Bola to najväčšia letecká akcia, v rámci LAA SR, ktorá sa na Slovensku konala za posledné 2-3 roky. Spojením dvoch akcií – Myjavský zlet a Prelet kanálu La Manche na Slovensku – organizátori prilákali veľké množstvo pilotov a zatraktívnili toto stretnutie. Taktiež organizačne bol zlet zvládnutý na jednotku a za to vyjadrujem veľkú vďaku Myjavskému deltaklubu! Vďaka riadiacemu lietania a disciplinovanosti pilotov, sa nikomu nič nestalo – a to tam, v okolí letiska, bol naozaj frmol… Dokonca tento rok na letisku zaistili dve KADIBUDKY!!!! No fantázia!!!! Verím, že budúci rok k nim pribudnú aj sprchovacie boxy 🙂

Ešte raz: Vďaka za fantastický víkend a teším sa za rok na 6. ročník!!!!