Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pätičku

Myjavský zlet – 6. ročník memoriálu Ujca Považanca

10-12.6.2011 – letisko Vankovia

Tak, ako každý rok, tešili sme sa na Myjavský zlet. Lenže zas, počasie si robilo čo chcelo a menilo naše plány. Pôvodný termín bol odvolaný a išlo sa na náhradný. Lenže ani ten náhradný nebol istý. Vo štvrtok sme si telefonovali so Štefanom Sadloňom a Štefan rozhodol, že to skúsime. Predpovede sľubovali bez dažďa, ale silný, nárazový vietor. V piatok som skôr skončil v práci a svišťal domov, nachystať sa. Šok! Nemá ma kto odviezť na letisko… Dedenko bol v Stupave a manželka šla na stretávku. Nepoletím!!! A tak, keďže mám stroj v garáži na vozíku, zaprahol som vozík za auto a svišťal som na Myjavu.

Na letisko Vankovia som sa dostal až okolo 19,30h. Práve zvolali briefing, tak som sa ho hneď zúčastnil. Potom som zatiahol autom úplne dozadu a hneď som začal chystať stroj k letu. Postavil som krídlo a nahodil na trojkolku. Ešte vcelku fúkalo od severu, ale už sa to začalo pekne rozlietavať. Hore bolo už 5 MZK a niekoľko MPG. Nahodil som motor a začal zahrievať. Nachystal som sa a prvý štart som mal už vcelku neskoro. To mi však nebránilo polietať po okolí. Najskôr som obletel Myjavu a potom som sa išiel pozrieť k hradu Branč. Po ceste ma napado pozrieť Vila Lišku, či náhodou nie je na jeho víkendovom sídle a zamieril som tam. Zakrúžil som nad maringotkou, ale nikoho som tam nevidel. Spustiť nižšie sa mi nechcelo, lebo vietor bol ešte dosť silný a tam, medzi kopcami to dosť hádzalo. Tak som preletel popri hrade a zamieril som ponad Vilov dom. V údolí bola už vcelku tma a tak som tam tiež nikoho nevidel, hoci som tam zakrúžil. Vilo mi potom neskôr povedal, že mi mávali vedľa bazéna. Nevidel som. Kunovská priehrada bola blízko a tak som tam zamieril. Jedna časť vody bola strašne kalná, zvyšok priehrady bol čistý. Preletel som nízko nad vodou a zbadal som, ako mi z brehu kývajú ľudia. No nepozdrav ich… Zahulil som motoru a zvrtol som sa nad nimi na pätníku. Samozrejme, od samej radosti som si vletel do vrtuľového víru. V rýchlosti 110km/h to nie je žiadna slasť! Tak som uvolnil hrazdu a v stúpavej špirále som nastúpal. Zamávali sme si a zamieril som späť k hradu. Znova som preletel nad Vilovým domom a znova som tam nikoho nevidel. Je pravdou, že už bolo dosť tma aj tam hore, nieto dolu v doline. Máličko som pridal plynu a pomaly som stúpal k hradu. Nad zrúcaninou som preletel vo výške len pár metrov. Odtiaľ som sa pomaly šinul k letisku. Keďže slniečko už dávno zmizlo za obzorom, dráhu mi osvetlili pristávacie reflektory, čo mám odspodu trojkolky. Zaparkoval som vedľa auta s prívesom a zakotvil MZK. Medzitým aj motor vychladol a tak som ho, spolu so sedačkami, zabalil do “pyžamka”, nech nenavlhnú od rosy. No a vybral som sa k ohňu za špekáčikmi. Keďže zábava pri ohni je tradične perfektná, chrápať sme šli okolo 4-tej hodiny rannej…

Sobota 11.6.2011 Zhruba okolo 6,00h som bol vytrhnutý zo spánku hlukom štartujúcich motorov. Kedže som vedel, že už nezaspím, vyterigal som sa zo spálne (sedadlo spolujazdca P-307) a začal pripravovať MZK k letu. Na hrazdu som si nainštaloval kameru a poďme sa vyvetrať… Najskôr som zakrúžil nad Myjavou a potom som sa vybral k hradu. Vietor fúkal aj v noci a teda teraz bol tiež cítiť, najmä medzi kopcami. Samozrejme postupne zosiloval. No aj tak som preletel ponad hrad a zakrúžil Vilovi Liškovi nad domom. Potom som začal jemne stúpať a ako včera, aj dnes som preletel len pár metrov nad zrúcaninou. Motal som sa len pár metrov nad kopčekmi a zamieril som k letisku. Tesne pred pristátím som si rádiom vypýtal nízky prielet a prefrčal som ponad stany a stroje v depe. Urobil som okruh a pristál. Bolo treba aj niečo popapať…hlad je potvora!

Potom rýchla kontrola stroja a rozhodol som sa pozrieť na veternú vrtuľu na kopci, severne od letiska. Fúkal stále severák, ale nie silný, tak bol let vcelku pokojný. Pokiaľ som bol pod úrovňou vrcholu kopca, cítil som jemnú turbulenciu. Plúžil som sa nad lazmi a samotami a radšej som stúpal vyššie. Viem si živo predstaviť, jak museli byť tí ľudia nadšení, keď im v sobotu skoro ráno niečo vrčí nad hlavou. V úrovni vrtule som ubral a len udržiaval výšku zarovno s vrtuľou. Zatočil som sa okolo nej a neviem čo ma to napadlo, vybral som sa ďalej na Moravu. Preletel som okolo letiska v Strážnici a smeroval som k Hodonínu. Už v tej chvíli som sa pohrával s myšlienkou, že navštívim Jendu Pálku na jeho súkromnom letisku v Moravskom Žižkove. Na letisko Holíč som mal pekný výhľad, ale nevidel som žiaden pohyb na dráhe a ani pri hangároch. Tak som letel ďalej. Aby som sa priznal, vôbec som nevedel, kde presne Moravský Žižkov je, lebo som sa pred letom ani len do mapy nepozrel. Ale veď som tam raz už bol…pred rokom. Minul som Hodonín a popri ceste som letel smerom na Břeclav, šak to nemôžem minúť… Môžem 🙂 Letel som nad inou cestou, nie nad tou, čo ide do MŽ. Fakt som zneistel, keď už som videl Břeclav pred sebou. Tak som sa začal obzerať a hľadať nejaký záchytný bod. Dokonca som už uvažoval, že vylovím z kapsy GPS a nájdemi si to. Vtom som to zbadal… Pole slnečných kolektorov vpravo odo mňa. Už som mal vyhraté! Zatočil som 90°doprava blížil som sa k Moravskému Žižkovu. Už som sa zorientoval a preletel som Janovi rovno ponad domom. Ľavou zákrutou som urobil “okruh” aj ponad slnečné kolektory a ovocný sad a dosadol na dráhu letiska. Ako som dorolovával k hangáru, blížili sa ku mne Jenda s Jarmilkou a privítali ma. Na otázku: “Jožinko, co si dáš?”, som odpovedal MINERÁLKU!!!! Chvíľku sme pokecali a prezrel som si hangár. Potom sme sa rozlúčili, naroloval som si na koniec dráhy a odpálil som to. Späť som letel proti vetru a tak sa mi to javilo, akoby som vôbec nepostupoval. Tak som jemne pritiahol a udržiaval indikovanú rýchlosť na 100km/h. Samozrejme, moja skutočná bola výrazne pomalšia. Postupne som sa predral nad Hodonínom, Skalicou, Strážnicou a hľadal som veternú vrtuľu, ako orientačný bod. Letel som proti slnku a mal som problém ju nájsť. Proste som sa vybral smerom, kde som tušil, že by mohla byť. Zistil som, že som sa veľmi nezmýlil a jemne som skorigoval smer. Vrtuľu som mal po ľavej ruke a začal som uberať plyn.  Strácal som výšku len jemne a tak, že som klesal zarovno s terénom podo mnou. Aj tak som sa dostal k letisku s prevýšením 250m. Tak som to hodil “na ucho” a ľavou špirálou som zahájil zrýchlené klesanie. Vietor citeľne zosilnel a kopance som pociťoval v hrazde. Sklesal som a zo špirály som nasadil na krátke finále. Tesne pred dotykom som dostal kopanec sprava. Vyhodilo ma to z osy dráhy. Aj som chcel pridať plyn a opakovať okruh, len som si povedal, že načo… Veď ma to len posunulo o 2m doľava a dokončil som pristátie síce na pokosenom, ale neuhrabanom páse tesne vedľa dráhy. Zaparkoval som stroj pri aute.

Za chvíľku z Partizánskeho priletel Bohuš Kamencay na Fitine. Všetci sa ho išli pýtať, že či je v poriadku, či nie je chorý alebo čo sa mu stalo??? Ľudia, to ste nevideli, on priletel v PRILBE!!! Z toho záujmu ostal taký rozladený, že prilbu dal dolu a vrazil ju na zadné sedadlo môjho auta, kde ostala, až do odletu 🙂 Zaparkoval vedľa mňa a vyrazili sme na Myjavu k obedu a doplniť zásoby. Samozrejme, po včerajšej noci moje auto šoféroval Bohuš, ešte stále som si netrúfol… Najväčší môj problém bol nevyspanie a tak som sa snažil dohnať spánok na letisku. No ale tam to fakt nešlo… Bohuša som mal za pätami s jeho večným: “Jožo, ideme lietať?” Ty brďo, pre fakt silný vietor sme ukotvovali rogalá (jedno to prevrátilo na vrtuľu), do toho sa mi fakt nechcelo… Tak on na to: “Jožo, keď nejdeme lietať, ideme piť?” No a to sa mi tiež moc nechcelo… A inak tam bolo kopec srandy aj bez našich prúserov. Napr Laco Kormoš zobral do lietadla riadiaceho lietania na zlete v Šuranoch, reku iba okruh… Po 15 min letu sa pasažier Laca pýta, že kam letia? Aaaaaaaa, len kúsok, iba k českej hranici. Pristáli a milého riadiaceho lietania zo Šurian sa ujal Jožo Konečný v miestnom bare… Dopadlo to tak, že po pol hodine mal riadiaci problém sa navigovať späť do lietadla 🙂 Strašne sme sa nasmiali!!! A zháňali igelitové sáčky….čo ak by náhodou…

No ale okolo 16,00h som už nevydržal odrážať Bohušove útoky a zvolil som, že pôjdeme lietať. On hneď naštartoval a odfrčal. Ja som ešte dolial benzín a štartoval ho hľadať. Tak som v tom nárazovom vetre križoval údolie od Myjavy až po Starú Turú a hľadal, kde Bohuš krúži nad slečinkami… Nenašiel som ho. Tak som zmenil smer a zamieril som nad Krajné, aby som pozdravil Jara Sadloňa. Zakrúžil som mu nad baráčkom, lenže nikoho som nevidel. Ani som nemohol, lebo Jaro bol v tom čase na letisku v Senici a chystal sa doletieť za nami na Myjavu. Ani cestou späť som Bohuša nenašiel a tak som si skočil obletieť veternú vrtuľu na kopci nad letiskom a vrátil som sa späť na letisko. Zakrátko priletel aj Bohuš a aj Jaro Sadloň. Po letisku behala partia z Oravy – “traja pátrači”. Jeden z nich nám strašne “liezol na nervy” 🙂 lebo nás stále natáčal na video, dával k tomu rôzne komentáre a strkal nám objektív do xichtov. Nechcelo sa mi nikoho voziť, ale nanútil mi jeho dvoch kamošov, aby som ich previezol po okolí. Chalani soráč, ale ja si mená fakt nepamätám 🙂 Vietor neutíchal a fučal rovno zo severu. S tým druhým som sa odlepil len tak tak, tesne pred koncom dráhy, za ktorou stáli karavany a autá. Priznal mi viac ako 100kg váhy. Vôbec som sa s ním nevedel dostať na pristátie. Tam bol taký ruch, že PPG-čkári točili vyčkávačky a ja nad nimi. Jasne, že by som ich predbehol a v pohode pristál ešte pred ním, len som sa obával, že mu zmuchlám padák. A to, pár metrov nad zemou, by mohlo vytetovať pilotovi zopár vrások na čelo a máličko mu zrýchliť tep…

Čo ma fakt mrzí je to, že som nakoniec nezobral do luftu môjho starého kamaráta Vila Lišku. Každý rok som ho vzal hore, lebo si myslím, že len ja ho dokážem previezť, len tento rok nie. Vilo je na mňa za to nasraný a to ma fakt mrzí. Lenže fučalo opačne, než po iné roky a na konci dráhy stáli autá a karavany a nenabral som odvahu. Čo ak by náhodou… Ak by fúkalo z juhu, tam sa dá rozletieť do doliny a rozbehnúť stroj. Proti severnému vetru je všetko dokopca a do turbulencií. Vilko, druhý raz to vyjde.

Večer bola znova zábava pri ohníku. Večer sme začuli zvuk motora od severu, tak sme rýchlo odpájali autá a osvetľovali dráhu. Reku nejaký opozdilec, nech sa trafí. Lenže zvuk motoroa po chvíli ustal a bolo po poplachu. Dokonca niekto povedal, že jeden chalan, čo od nás letel domov do Hradca Králové, na trabantíku s krídlom M-2 (RESPEKT!!!), vraj mal pri veternej vrtuli núdzáka. Ale nikto to nevedel naisto. Ja som si už na pitný režim dával trochu pozor a okolo polnoci som sa vybral do hajan. Predsa len som mal deficit spánku z minulej noci. Bohuš sa do stanu dovalil okolo 3,15h, vraj… Pre mnohých to bola ťažká noc, dokonca s mnohými “núdzovými pristátiami”. To najnúdzovejšie bolo xichtom do pahreby…chlapík vyhral drsňáka zletu 🙂

Nedeľa 12.6.2011 Vstávali sme zase okolo 6,00h. Išiel som sa vyvetrať. Vietor fúkal celú noc a ako vychádzalo slniečko, naberal na sile. Pokrúžil som nad Myjavou a potom som si spomenul na núdzáka pri veternej vrtuli. Vybral som sa k nej. Ak tam niekto pristál, tak v tráve budú vidieť 3 pásy od kolies. Zakrúžil som okolo vrtule a nič som nevidel. Hovorím si fajne, bol to len blud a chalanisko doletel. Nebol, ale to som sa dozvedel až neskôr. Pristál som a pomaly začal baliť. Po chvíľke pristál Filip Breza s tým, že v údolí, ďalej za vrtuľou, videl na zemi krídlo. Neodvážil sa ísť nižšie, medzi kopce, aby ho to tam nespláchlo. Na to sa Jožo Konečný rozhodol, že tam letí pozrieť. Nielen pozrel, dokonca tam pristál na hlavnú cestu, kúsok od krídla. Od domu z malej osady mu prišiel naproti pilot, o ktorom som si myslel, že je už v Hradci. Živý a zdravý. Bohužiaľ, MZK bolo poškodené. Tak mu Jožo pomohol poskladať krídlo a počkali na príjazd “záchrannej jednotky” z Hradca, ktorá bola už na ceste. Potom sme postupne pobalili stroje, rozlúčili sme sa a po jednom odlietali alebo sme odchádzali autami.

Na tomto zlete som si nalietal iba 3hod a 50min. To málo spôsobilo najmä počasie, ktoré bolo fakt rozfúkané. Ale aj tak musím povedať, že to bola najväčšia akcia v rámci LAA SR v tomto roku. Veď dokopy tam bolo 55 motorových strojov (rátam i prelet Katany :-), krásny vrtulník Robinson R44 a dva úžasné vírniky) a jeden bezmotorový ZK. Na večer bývalo v lufte tak husto, že sme museli vyčkávať na okruhu na pristátie. Našťastie, všetkého riadenia lietania sa zodpovedne zhostil Karol Vesperín, ktorý na nás dával pozor. Dievčatá a chlapci z Myjavského Deltaklubu to znova fantasticky zorganizovali – vďaka Vám!

Pekné video z akcie:

http://www.youtube.com/watch?v=TnHgGEo5SAs&feature=mh_lolz&list=FL9QhrlU9W2vQ

http://www.youtube.com/watch?v=1E3s_T54bTw