Majster Slovenska v MZK 2011

Letisko Lisková – Ružomberok, 19. – 21. 8. 2011

Ubehli už tri roky od poslednej súťaže o Majstra SR v lietaní na MZK. Preto som bol veľmi rád, keď mi prišlo pozvanie na zlet a súťaž. Už veľmi dlho som nevidel mnohé letecké xichty, preto som sa tam veľmi tešil. Dohodol som sa v práci na zastúpení a vyrazil som už vo štvrtok poobede. Dedenko mi pomohol zaviezť stroj na „letisko“ a nabaliť všetko potrebné do trojkolky: stan, dva spacáky, nafukovačku a na zadné sedadlo som umiestnil cestovnú tašku s oblečením, obutím a hruškovicou. Chcel som si brať aj kameru, reku dám ju na hrazdu a budem zaznamenávať let, len som si povedal, že sa nebudem starať ešte aj o ňu a ostala doma…

Štvrtok, 18.8.2011 Fúkal vcelku čerstvý VJV vietor, 4-5m/s. Keďže sa nám zdalo, že vôbec nemieni stíchnuť a stále viac sa stáčal k východu, rozhodol som sa štartovať. Samozrejme, bol už najvyšší čas, lebo dni sa už skracujú a tam – v horách – je tma skoro. Bolo 17,05hod, keď som odštartoval. S Dedenkom sme boli chvíľku na vysielačke, potom som sa preladil na Vojenské letisko Malacky a vyžiadal som si povolenie na prelet ich CTR, v smere Malacky – Rohožník. Povolenie som dostal, tiež smer a silu vetra a QNH. Pre turbulencie v 300m AGL, som si vyžiadal výšku 600m AGL a v nej som pokračoval k Rohožníku. Mal som protivietor, mierne z pravej strany. Cesta mi trvala veľmi dlho. Za Rohožníkom som zahájil stúpanie, na prekročenie Karpát. Vo výške 1100m som prelietaval Karpaty a zároveň som sa odhlásil od vojakov. Na druhej strane pohoria som znova vyklesal do 300m a smeroval priamo k Piešťanom. Dával som pozor, aby som dodržal odstup od zakázeného priestoru atomky Jaslovské Bohunice. Pred Chtelnicou som sa ohlásil letisku Piešťany a vyžiadal som si prelet ich CTR v smere na Radošinu. Povolené. Od Topoľčan mi fúkalo do chrbta a po vetre sa mi letelo jedna radosť! Nasmeroval som si to rovno na Prievidzu. Od Novák som sa hlásil Prievidzi, povolili mi prelet priamo cez nich v 1000m AGL. V tom som počul jak ma niekto volá. Ežo Strečko brúsil výcvik v okolí Nových Zámkov a nádherne sme sa počuli. Od Malého Čepčína pozorujem pás oblačnosti nad Veľkou Fatrou. Bola nízko nad kopcami, ale bola to len taká deka, tak som sa rozhodol vystúpať nad mraky. Keď som sa priblížil k mrakom, hrešil som jak pohan, že som tú kameru predsa len nezobral. Bolo by to úžasné video! Aspoň pár fotiek som si urobil. Keďže som vedel 🙂 že priestor je aktivovaný do výšky 3000m, s radosťou som nastúpal do 2750m (môj výškový rekord) a medzi mrakovými homoľami som letel smerom k Ružomberku. Nebola to súvislá oblačnosť, medzi jednotlivými mrakmi som videl zem a kontroloval som si pozíciu. Ale bola tam kosa jak sviňa! Bol som rád, že som si na seba navliekol všetko možné a aj zimnú kombinézu. Teplota oleja mi klesla pod 50°C a tak som ani nechcel ubrať plyn na voľnobeh, aby mi nezamrzli karburátory. Stiahol som ho tak na 2800 otáčok a zahájil klesanie. Samozrejme, s hrazdou na prsiach a pri rýchlosti 125km/h. Keď som klesol pod mraky, ovalila ma teplota okolitého vzduchu. Teplota oleja mi stúpla na 90° a mohol som stiahnuť plyn úplne. V Liskovej už bolo na letisku rušno a tak som všetkých pozdravil nízkym prieletom a stočil sa na pristátie. Pristál som po 2h a 15 minútach nonstop letu. Rozoslal som SMS o šťastnom pristátí a išiel vybaliť. Zvítal som sa s chalanmi a vyrazil do bufetu pre limonádu a údený syr. Nič iné k jedlu už nemali. Večer som si bol ešte polietať po okolí a keď už bola tma, postavil som si stan a nafúkal nafukovačku. Po vychladnutí motora, som zabalil trojkolku do „pyžamka“ a ukotvil stroj. Vytiahol som aj tekutú poživeň a začala párty!

Piatok, 19.8.2011 Ráno som si polietal po okolí, spolu s ostatnými. Dokonca k nám zavítal vrtulník Leteckej záchrannej služby. Priviezol pacienta, ktorého na letisku prevzala sanitka, počkali asi 45min, sanitka pacienta doviezla naspäť, vložili ho do vrtulníka a ten zas odletel. Lietali sme celé doobedie, potom sa rozfúkalo… O 16,00h bol zvolaný briefing k prvej súťažnej disciplíne – presnosti pristátia. Bol vyčlenený pristávací box o dĺžke 100m, rozdelený do jednotlivých častí. Prvá časť – box, bol dlhý 1,5 metra a hodnotený 1000 bodmi. Ďalšie boxy mali dĺžku 5metrov a hodnotu 750 – 500 – 250 – 50 bodov. Podľa vyžrebovaného poradia, sme sa páskovali na štart. Pre nepriaznivé veterné počasie, sme mali povolené lietať s pusteným motorom, ale po štvrtej zákrute sme museli stiahnuť plyn na voľnobeh. Mal som šťastnú 7-ku a tak som štartoval siedmy v poradí. Po odmávnutí som nahulil plný plyn a stúpal do 150m. Vykonal som predpisový let po okruhu. Po 4-tej zákrute som stiahol plyn a klesal priamo k boxom. Stále som bol vysoko, lebo vietor nadúval, tak som pritiahol hrazdu a ako kameň som sa rútil dolu. Nad zemou som podrovnal a kĺzal k boxom. Samozrejme, chcel som trafiť tisícku! Ale prerátal som sa a dotyk som mal pred čiarou. Nula bodov! Bol som na seba naštvaný. Druhý pokus som zopakoval presne ako prvý. Akurát ma nafúklo oveľa viac a držalo ma to vo výške a ja som neveril, že sa do boxov trafím. Znova som pritiahol na prsia a rútil sa dolu. Dosadol som do druhého boxu, ale na rýchlomeri som mal 110km/h pri dotyku. Našťastie, tri brzdené kolesá urobili svoje a zastal som v predpísanom priestore. Tretí pokus som sa rozhodol zahájiť z menšej výšky. Plyn som sťahoval zo 130m. Hneď to bolo lepšie. Nemusel som trieskať o zem mašinku na vysokej rýchlosti. Štvrtý a piaty pokus som už lietal zo 130m a napriek nepriazni počasia, som oba dal po 1000b. Posledné, piate kolo sme museli letieť s vypnutým motorom po 4-tej zákrute. Hnusné, nárazové veterné počasie urobilo svoje, mnohí motor nevypli a mnohí sadli ešte pred boxami.

Večer bola opekačka. Čakali sme dážď, hlásili prechod fronty. V Dolnom Kubíne bola prietrž mračien, v Banskej Bystrici tiež, tak sme presunuli gril s dobrotami, bližšie k hangáru. Nebolo ani treba, padlo iba pár kvapiek. Chrápať som šiel nieo po polnoci.

Sobota, 20.8.2011 Spočiatku zamračené, veterno. Postupne sa vyjasnilo a od 10,00h pražilo slnko. Len stále fúkalo a dosť. Ozval sa mi šéf, že je na ceste za mnou i s rodinou, že ma idú podporiť. Fajn. A že má so sebou chlápka, francúza, čo je u nich na návšteve a že či by som ho nemohol prevetrať. No, keď bude na to počasie, tak hej. Breifing k navigačke bol zvolaný na 13,00h. O 11,30h si hovorím, že asi by som ho mal zobrať, lebo súťaž bude trvať až do večera a ktovie, či sa mu bude chcieť dovtedy čakať. Jediné, čo ma držalo pri zemi bolo to, že aj lietači, čo sú všetkým známi, že nemajú pud sebazáchovy, nelietali… Nikomu sa do toho termicko-veterného počasia nechcelo. Navyše fúkalo od severu, čiže od Tatier… Nakoniec, na poľudnie, som sa rozhodol, že to skúsime. Narolovali sme dozadu, až k pristávacím boxom a keď sa zvrtol rukáv aspoň trochu do smeru, tak som odštartoval. No čakalo nás tóčo… Síce som zakrúžil nad stojankou, ale potom som to rýchlo pustil nad polia a preč od kopcov. Tam to bolo trocha lepšie. Leteli sme k Liptovskej Mare a cestou som mu ukázal Bešeňovú. Komunikovali sme anglicky. Teda som sa so svojimi slabými znalosťami snažil. Maru sme lízali po jej pravom (v smere letu k Liptovskému Mikulášu) brehu. Na vode bolo vidieť plachtiť mnoho plachetníc. Škoda, že bolo tak rozfúkané, išl by sme ich ponaháňať. Preleteli sme krížom cez priehradu a ukázal som mu Tatralandiu. Tam nás znova hádzalo vplyvom turbulencie z hôr. Tak som zamieril znova naspäť na vzdialený breh a potom sme sa vracali späť. Kupodivu, tam bolo tak dobre, že som pustil hrazdu a ukázal mu, že to letí samo. Strašne sa mu to páčilo. Ako sme sa blížili k Ružomberku, pribúdalo turbulencie. Samozrejme aj termika a vietor. Šialená kombinácia. Zakrúžili sme znova nad stojankou a zamieril som na pristátie. Nechal som si pred sebou dostatok dráhy, jeden nikdy nevie… Daniel, tak sa Francúz volá, v poslednej fáze pristátia ani nedýchal. Inak mu stále huba mlela 🙂 Strašne nás hádzalo a mal som strach, že sa rozbijeme. K zemi som to pohnal na rýchlosti a plyn som úplne stiahol až pár cm nad zemou. Dosadli sme dobre, pekne v smere dráhy, hoci vietor som mal kolmo sprava. Po vypnutí a vystúpení, sme išli na pohárik. Daniel je abstinent, ale jeden si so mnou dal. Pri bufete sedeli padáčkári a pýtali sa ma, že jak to tam vyzerá. Reku, chcete to vidieť? A vystrel som ruky pred seba… Tak sa mi triasli od vysilenia, že sa začali rehotať tak, že im pivo striekalo aj z nosa a myslím, že aj z uší… 🙂 Potom sme šli na briefing. Našťastie sme sa dozvedeli, že sa briefing presúva na 15,00h.

Dohodli som sa, že navigátora mi bude robiť Janko Lacúch. Na briefingu sme dostali mapy a trať. Okrem klasického výpočtu času, pri deklarovanej rýchlosti, sme museli vyrátať časy k jednotlivým otočným bodom (OB). Dokonca som Jankovi navrhol, nech vyráta aj časy v polke letu, medzi jednotlivými OB, nech si to vieme kontrolovať aj na trati. Keďže sa nám organizátori vyhrážali aj tajnou brankou, chcel som to mať poistené. Rátal to na rýchlosť 85km/h. No a keďže sa organizátori domnievali, že to budeme mať moc ľahké, dali nám 8 fotografií, ktoré sme mali nájsť a zaznačiť do mapy. Všetky máme hľadať v smere letu, ale niektoré môžu byť zrkadlovo otočené… Špica! Urobili sme si prípravu, prichystali prípravky, na nalepenie fotografií a mapy. A vyrazili sme na štart. Už pri prvých štartoch som videl, že to v lufte nebude ružové. Ako štartoval Jarko Brezina, tak som videl, že má problém, pretože nestúpal. Stále letel veľmi nízko a už sa mi zdalo, že je nad Ružomberkom, keď ma štartér vyhnal na štartovacie miesto. Zo štartovacieho miesta som videl, že všetci pozerajú smerom za Jarom a vôbec sa netvárili nadšene. Nevidel som ho v lufte a dosť som sa zľakol. Našťastie, zbadal som ho sedieť na poli, na kopečku vľavo od hlavnej cesty. Všetko OK. Prehrial motor hneď na štarte a preto nemal výkon. Tak sa rozhodol pre bezpečnostné pristátie do terénu. Vzápätí som dostal pokyn k štartu. Spustili sme stopky a vyrazili na trať. Rozhodol som sa točiť doprava, proti kopcom, ale do smeru trate, pretože prvý OB ležal za kopcom vpravo za nami. Mnohí točili doľava, ponad polia a odtiaľ oblúkom leteli ku kopcom. Nechcel som strácať sekundy a točil pravú. Dostali sme sa do vplyvu turbulencie, ktorá nás zhadzovala. Na plný plyn som mal problém udržiavať výšku. Keďže k OB som sa nevedel dostať tak, že by som preletel kopec, musel som ho obletieť zboku. Dotiahli sme sa na OB pod obcou Kalameny. Jany mi hlásil čas a nový kurz. Odtiaľto sme leteli smerom na Bešeňovú a pokračovali sme k druhému OB, neďaleko Gôtovan. Obaja sme striehli a čumeli na zem a porovnávali okolie s fotkami. Zatiaľ sa nám nepodarilo nájsť ani jednu fotku. Tam mi Jany hlásil, že máme malý sklz, voči vyrátaném času, tak som mierne zrýchlil. Leteli sme až za Liptovský Mikuláš, kde nás čakal tretí OB, tesne pod dedinkou Beňadiková. Tam sme točili zase k severu a mierili sme k dedinke Žiar. Stále som bombardoval Janyho za info o čase a či letíme správne. Pôvodne som chcel aj ja kontrolovať smer letu s mapkou, ale nakoniec som sa spoľahol na Janyho schopnosti a to som urobil správne. Ako sme sa blížili k štítom Tatier, dostávali sme čoraz väčšie kopance z turbulencie. Videli sme, ako odtiaľ letí Mirko Huljak a tiež sme zbadali Bohuša Kamencaya s navigátorom Mirkom Pavelkom. Oni už leteli odtiaľ, my ešte stále tam. Dosiahli sme štvrtý OB v strede dediny Žiar a otočili ku kasárňam za Jamníkom. Stále sme porovnávali fotky s terénom. Stále sa nám nedarilo nájsť žiadnu! Utešovali sme sa, že možno žiadna ešte nebola… Letel som vo výške 600m voči miestu štartu, pretože nižšie bol strašne rozbitý vzduch. Ale tam, na kopcoch som bol cca 100nad zemou. Až keď sme išli k Jamníku, terén pod nami klesal a my sme boli vysoko. Piaty OB bol osadený na križovatke cestičiek, medzi Jamníkom a kasárňami. Po jeho dosiahnutí som točil do nového smeru, čo mi Jany nadiktoval, keď som mu ešte ukazoval, že tam, jak je to družstvo pri diaľnici, tam hangáruje Jarko Brezina. Ako sme tak pozerali, hovorím Janymu, tam je rogalo, poďme pozrieť. Videli sme krídlo bez trojkolky, tak sme si mysleli, že si nikekto stavá rogalo. Okrem toho, po cestičke vedľa krídla išlo auto a nezastalo, tak sme skonštatovali, že nič sa nedeje a odtiaľ sme nasadili kurz na Gôtovany. Až po pristátí sme sa dozvedeli, že Mirko Ondrašovič sa rozhodol, pre nepriaznivé počasie, odstúpiť zo súťaže a tam pristáť. Získali sme znova stratu, voči vyrátanému času a tak som pridal na 110km/h. Lenže v tejto rýchlosti a vplyvom termiky a turbulencie, sa to obtiažne pilotuje, musel som trocha zvolniť. Stále sme nenašli žiadnu fotku! Smerovali sme priamo na letisko pri Gôtovanoch, čo bol šiesty OB. Keďže tam prebiehala súťaž obrích modelov, minimálna výška bola stanovená a 200m. Tesne pred Gôtovanmi, som zbadal, že by nám mohla fotka sedieť s terénom. Nadleteli sme si tam, Jany potvrdil a zakreslil číslo fotky do mapy. Nad Gôtovanmi sme otočili smerom na Liskovú, do ciela letu. Jany mi hlási sklz 3 minúty. Sakra, jak k tomu mohlo dojsť?!? Jak?, normálne, leteli sme najdlhšie rameno proti vetru… Nahulil som plyn a zavesil sa na hrazdu. Rýchlomer ukazoval 115-120km/h. Šialene to s nami hádzalo. Jany hovorí, aby som sa na to vysral, že to za to nestojí. Nedbám na jeho protesty, súťaživý duch zvíťazil. Hrazdu som mal pod pažami a držal jak hluchý dvere… Jany mi hlásil zostávajúci čas. Stále som mal hrazdu zarazenú pod pažami a naplno sme leteli k letisku. Museli sme preletieť ponad cieľovú pásku, aby nám stopli čas. Tesne pred letiskom Jany odrátaval po sekundách až po nulu. Vtedy som zase ja začal nahlas rátať sekundy, ktoré budeme mať plus, k vyrátanému času. Narátal som 9 sekúnd plus. Potom som stiahol plyn a uvolnil hrazdu. Vplyvom rýchlosti sme nastúpali a zahájili záverečný okruh na pristátie. Pristátie bolo hodnotené presnosťou pristátia do vymedzených boxov, s vypnutým motorom. Stiahol som plyn zo 150m výšky a vypol motor. Kĺzali sme tak, ako som zvyknutý – na rýchlosti. Nebol som si istý dotykom, ale Jany mi potvrdil plný zásah – 1000bodov. Zatiahli sme na stojanku a išli za rozhodcami, nahlásiť fotky. Teda jednu… Vtedy mi Ondrej Mitter s rehotom oznámil, že tri fotky, o ktorých sme si mysleli, že ich nemôžeme minúť a zamerali sme sa na ne, sú falošné. Nie sú na trati. Samozrejme, preto sme ich nenašli… Myslel som, že ho tam zabijem! A tú jednu, čo sme našli, sme mali nájsť cestou tam a nie cestou naspäť… 🙂 Ale našli a to sa ráta! Počkali sme, až pristanú všetci ostatní a šli sme do depa.

Tam ma čakal môj zákazník, ktorý si objednal zoznamovací let. Ešte stále bolo rozfúkané, ale zobral som ho do luftu a leteli sme na Liptovskú Maru. Zkrúžili sme nad Bešeňovou a vyleteli ponad priehradu. Križovali sme hladinu vody až po Tatralandiu. Tam nás začalo znova hádzať, tak sme sa vrátili späť na druhú stranu Mary a leteli sme smerom ku Gôtovanom. Ako tak pozerám na hodinky, máme kopec času, chalan mal byť v lufte 30 minút. Čo mu ešte ukážem? Výšku! Pridal som plyn a začali sme stúpať. Postupne sa schladzovalo, ale výhľad stál za to! Nakoniec sme dosiahli 1000m výšku a bol prekrásny výhľad do okolitých dolín. Potom som stiahol plyn a špirálou sme klesali dolu. Na pristátí stále fúkalo kolmo sprava, ale tesne nad zemou som si dovolil pridať plyn a potiahnuť až do odstavného priestoru za dráhou, tam som ubral a pristali sme. Po vystúpení povedal, že predáva motorku a šetrí na rogalo! 🙂 Na rade bola jeho frajerka. S ňou som bol len po Bešeňovú a otočili sme sa späť. Potom som dostal nápad, že nech má dievča zážitok a začal som stvárať opičky. Vleteli sme do doliny, kde leží dedinka Nižný Sliač, preleteli nad komínmi domov a otočil som to proti kopcu a stúpali zarovno s terénom. Hore sme boli asi meter nad poliami, ktoré obrábali ľudia. A odtiaľ znova do doliny. Kočka vískala od radosti, strašne sa jej to páčilo. Potom sme prileteli k letisku, zakrúžili nad depom a šli na pristátie. Aj s ňou som to potiahol tesne nad dráhou až do depa, kde sme sadli. Po vystúpení sa otočila na frajera a oznámila mu: „Predávaš motorku – kupujeme rogalo!„

Postupne nás zvolávali na vyhlásenie víťazov Majstrovstiev Slovenska v lietaní na MZK. Po odstúpení Jarka Brezinu a Mirka Ondrašoviča zo súťaže, síce zostávala stále silná konkurencia, ale veril som, že sa dostanem na bedňu. Ondrík Mitter síce zahmlieval a zahmlieval, ale podľa toho som usúdil, že na bedňu som sa dostal. Potom prišlo na vyhlásenie víťazov… Na treťom mieste sa umiestnil Johnny Vozárik, ktorý lietal sólo. Je to fantastický výkon, lebo sám musel obsluhovať mapu, mašinu a súbor fotiek. Našiel dokonca tri správne. Hovorím si fajn, tak teda druhé miesto… Aké bolo moje prekvapenie, keď na druhé miesto vyvolali Bohuša Kamencaya??? No a potom to prišlo….

Víťazi Majstrovstiev Slovenska 2011 v lietaní na MZK:

1. miesto Jozinko Sajan s navigátorom Jankom Lacúchom
2. miesto Bohumil Kamencay s navigátorom Mirkom Pavelkom
3. miesto Johny Vozárik
4.miesto Miroslav Huljak
5. miesto Miloš Paliatka
6. miesto Vladimír Stankievič
7. miesto Mikuláš Košťál
8. miesto Jaroslav Brezina
9. miesto Miroslav Ondrašovič
10. miesto Ondrej Jančovič
11. miesto Jozef Dudáš

S Jankom sme zabehli do mesta a nakúpili DeLuxáče. Baba na kase sa nás pýtala, či sa v tom ideme kúpať? Nie zlý nápad 🙂 Večerná hangárpárty prebehla v trochu rozpačitom tempe, pretože sme boli roztrhaní na niekoľko skupín. Niečo po polnoci sme šli dohajan.

Nedeľa 21.8.2011 Po dohode s Mariánom Turanom, som prakticky preskúšal Ondríka Jančoviča na inštruktora a to jeho riadením MZK zo zadného sedadla a poradli mu, na čo si má dávať pozor, pri lietaní so žiakom. Potom som začal baliť stan a všetko som napakoval do trojkolky. Musel som si všetko oblečenie obliecť na seba, lebo by som nedostal pohár do tašky. Natankované som mal už z večera, tak som sa iba rozlúčil a zamieril domov.

V okolí sa pomaličky do údolí nasúval jemný opar hmly a ja som postupne stúpal do 1000m AGL a zamieril som priamo na Martin. Bolo krásné slnečné ráno a mal som nádherný výhľad do dolín v okolí. V polke Fatry som si naladil frekvenciu Martin, ale tam mali asi nedeľné voľno a nik sa mi nehlásil. Zamieril som rovno na Prievidzu. Keď som bol nad Rudnom, zaregistroval som anomáliu: ručička teplomera jednej hlavy valca mi vyskočila až za meranú časť, až na doraz… Čo to má znamenať? To bude nejaká blbina. Žeby mi prerážal káblik? No, musím to skontrolovať… Nechcelo sa mi ísť dolu na pristátie, lebo som mal peknú výšku 1000m a tak som sa odopol z  pásu a preliezol som cez zadné sedadlo a pohýbal káblikom. K jednej hlave som sa dostal v pohode, ale druhú som mal, resp. káblik, od ruky a nedostal som sa k nemu. A úplne vyliezť na tašku na zadnom sedadle sa mi nechcelo… Už som rozmýšlal, že predsa len sadnem dolu, keď sa ručička vrátila do normálu sama od seba. Tak som pokračoval. V Prievidzi sa mi tiež nik nehlásil, tak som letel smerom na Nováky a Piešťany. Stále som pociťoval protivietor a aby som mal cestovnú rýchlosť 100km/h, trocha som ho duril aj na motore. Nie však veľa cez 4000 otáčok. Pri Novákoch som pozoroval dym z komína, ktorý do určitej výšky stúpal kolmo hore a potom vstúpil do medznej vrstvy, kde sa lomil proti mne. Tak som okamžite stiahol plyn a vyklesal dolu, do bezvetria. Blížil som sa k Piešťanom a vyžiadal som si povolenie preletu cez ich letisko. Bola nedeľa a nik sa mi neozval. Tak som vysielal naslepo a letisko som križoval v 300m výške. Pri Dolnej Krupej som zakrúžil, či chalani nie sú vonku, ale keď som tam nikoho nevidel, zamieril som ku Karpatom. Od Horných Orešian som sa ohlásil na vojenské letisko Kuchyňa a vyžiadal som si prelet ich CTR smerom na Malacky. Prelet povolený, mám však dať pozor na 4 Zlíny, letiace od Šaštína smerom na Senec. Tu už fúkalo, samozrejme proti mne a let mi trval vcelku dlho, hoci som motor honil na otáčkach. Tesne pred Malackami som sklesal do 100m a zakrúžil mamke nad domom. Zakývali sme si a letel som cez centrum Malaciek smerom do Gajar. Pôvodne som si chcel urobiť víťazný „výkrut“ nad centrom mesta, len vietor a termické kopance ma priviedli k rozumu a svišťal som preč. Pri Gajaroch som už videl ruch na letisku. Modelári a Dedenko, ktorý na mňa čakal. Po pristátí som dostal fľašku piva do ruky a s radosťou som ju stiahol. Zbalili sme mašinku a frčali domov.

Vytvoril som si nové rekordy:

    – nonstop prelet Gajary – Ružomberok v čase 2 h a 15 min

    – výška letu 2750m ALT