Myjavský zlet a 7. ročník preletu kanálu LaManche na Slovensku
17. – 19. 8. 2012 letisko Vankovia pri Myjave
Pôvodný termín zletu bol určený na 10. – 12. 8. 2012, lenže pilot mieni – počasie mení. Náhradný termín – o týždeň. Lenže ani ten nebol úplne istý. Rosničkári sa nevedeli dohodnúť a my sme sa rozhodli byť optimisti. Po telefonických dohovoroch s organizátormi akcie – Štefanom Sadloňom a Ondrejom Mitterom, sme sa rozhodli zlet zvolať. Takže telefonáty a e-maily na všetky strany, že ideme na to!
Piatok 17.8.2012 Požiadal som otca – Jozefa „Dedenko“ Sajana, aby ma vyviezol na plochu, odkiaľ budem štartovať. Okolo obeda u nás ešte pršalo a tak som si nebol úplne istý úspešným štartom. Ale poobede sa počasie začalo urýchlene zlepšovať. Až na ten vietor. Fúkalo okolo 5m/s zo severu. Poskladali sme mašinku a pred štartom som volal Ondrejovi, že ako to na letisku vyzerá. Povedal, že dobre, vetrík okolo 3m/s a začínajú sa schádzať – teda zlietať piloti z okolia. Tak som sa navliekol do kombinézy, rozlúčil s Dedenkom a odpálil smer Vankovia. V lufte bolo ozaj veselo. Z modrého nebíčka pražilo slniečko a nahrievalo zem. Do toho chladný severný vietor a tak to občas pekne koplo. Skúšal som to vo výške cca 150m AGL a aj 300m AGL, ale nenašiel som kľudnejšiu zónu. Vyššie som nemohol, lebo TMA Malacky… Od Šaštína som sa hlásil na letisko Senica, že aby vedeli… ale tam na mňa z vysoka sra… Tak som ich obletel a zamieril k silulete hradu Branč. Vtom ma napadlo, skontrolovať terén v okolí čerpacej stanice Shell vedľa motorestu Havran, na hlavej ceste medzi Senicou a Holíčom. Pred mnohými rokmi som na tejto čerpačke tankoval priamo do nádrže rogalla. Spustil som sa nižšie a zakrúžil nad pumpu. Zdalo sami, že je v okolí strnisko a celý nadšený som znova nabral smer letisko Vankovia. Zobral som to krížom ponad myjavské kopanice. Niekde som kĺzal nad holými vrcholkami kopcov len v cca 5m výške a vzápätí som sa ocitol nad údolím, ktoré bolo aj asi 150m podo mnou. Pomaly som sa blížil k letisku. Rozmýšlal som, čím ich prekvapím. Minule mi nadávali, že som sa spustil k zemi a prehučal som ponad dráhu v metrovej výške… Dnes som sa k dráhe blížil zo západu, skoro kolmo. Už dlhší čas som kopíroval terén vo výške pár metrov. Rozhodol som sa nič na tom nezmeniť. Urobil som však ústupok a naladil som si minuloročnú frekvenciu na vysielačke a ohlásil som sa. Teda chcel som. Nikto mi však neodpovedal… No, môžem ja za to??!!?? Od letiska ma už delil len údolie a pole kukurice. Spustil som sa nad vrcholky kukurice a pridal na plyne. Kolmo na dráhu… z údolia… Jediné, čo som ponad kukuricu zbadal, bol kúsok červeného praporka, ktorým každoročný riadiaci lietania – Karol Vesperín – divoko mával. Nevidel som nikoho na pristátie a ani na dráhe som nevidel MZK pripravené k štartu. Tak som ho chcel aj nepredpisovo ignorovať… Čo som však zbadal, asi 10m pred nosom, bola tenučká flérka, na tenučkom, ale vysokom, rybárskom prute… Zatlačil som páčku plynu nadoraz a hrazdu som zarazil do predo-zadnej trubky trojkolky. Vyletel som hore tesne pred dráhou. Dráhu som križoval už vcelku vysoko 🙂 Tak som sa tam trošičku pozvŕtal a pozdravil všetkých na zemi, urobil jeden nízky prielet a chcel nasadiť na pristátie, keď som si všimol MZK Jožka Konečného, ako so synom brúsia okruhy. Tak som sa zavesil za nich a pokúšal sa ich dostať do záberu kamery. Pri ďalšom okruhu som zase videl Štefana Sadloňa štartovať, tak aj toho som natočil. Až potom som dokončil okruh a pistál. Celý let mi trval 55 minút. Počas celého letu mi fúkal protivietor zo severo-severovýchodu a fotky kazil opar, ktorý bol ponad kopcami. Našiel som si miestočko na zaparkovanie a šiel sa pozdraviť s ostatnými. Až k úplnému večeru som sa dostal k tomu, aby som si postavil stan a trojkolku zabalil do pyžamka a uviazal krídlo. Ako každý večer na kopaniciach, aj tento prebiehal v družnej debate pri ohníčku a opekaní špekáčkov, za dodržiavania pitného režimu. Chrápať som sa vybral relatívne skoro – okolo polnoci. Asi o 03,00h ma zobudil divný zvuk. Ako keď sa rozopína hrubý umelohmotný zips. Ale len tak pomaličky, opatrne… Za chvíľku zase. Len také tutututu. Chvíľu som počúval, čo to je? Nakoniec mi to nedalo a vybehol som zo stanu. Vonku nádherná hviezdnatá obloha a nikde ani noha. Chvíľu som pozoroval hviezdy a za mnou znova sa ozval ten záhadný zvuk tutututu… Otočil som sa a nič! Motám sa okolo môjho stroja, keď sa ten zvuk ozval znova. A tentoraz som zbadal aj jeho pôvodcu! Boli to………kvapky rosy z môjho krídla, ktoré dopadali na okraj stanu. Skoro som sa tam rozrehotal! Zapadol som do spacáku a uchechtával som sa, až kým som nezaspal.
Sobota 18.8.2012 Ráno som sa prebral na budíček, čo nám urobil Karol Vesperín. O 6,00h strelil zopár delobuchov a do megafónu ziapal: Budíček, piloti! Vstávať, ide sa lietať!!! No nezabil by si ho??!!?? Pomaličky a neochotne som sa vyhrabal zo stanu. Už by som aj tak nezaspal. Chalani už štartovali stroje a sušili krídla. Tomáš Bilík naložil kanyster a chystal sa na benzínku. Hovorím mu, že sa tam dá pristáť. Vysvetlil som mu orientačné body, ako nájde Havran a odštartoval. Ja som si odviazal krídlo a zohrial motor. Prišiel za mnou Jožko Konečný ml., že či môže so mnou. Tak sa nalodil ku mne a vyrazili sme. Zatočil som k Havranu, reku ako to vyzerá s Tomášom. Blížili sme sa k pumpe a ja pozerám a nikde som nevidel krídlo… Nakoniec som ho zbadal na poli, vedľa hlavnej cesty. Pozerám na pole vedľa pumpy, kde som včera videl pekné strnisko a to je dosť nahrubo podiskované… To bol dôvod, prečo Tomáš pristával do poľa vedľa pumpy a tankoval do bandasky. Preleteli sme nízko nad jeho strojom a zamierili k hradu Branč. Keď sme sa k hradu priblížili, zbadal som, že Tomáš letí vedľa nás. Letel troška nižšie a ja som zamieril za neho. Pokúsil som sa ho udržať v hľadáčiku kamery a spolu sme leteli k letisku. Keďže už fungovalo rádiospojenie, ohlásil som pristátie vo formácii. Lenže Tomáš rádio nemal a o pristátí netušil. Tak som ohlásil zmenu a pár metrov za Tomášovou odtokovkou som ho sledoval na okruhu. Keď sme leteli okolo riadiaceho lietania, ten začal revať do vysielačky: Rozostup – zväčšite rozostup!!! Ste príliš blízko! Ja mu hovorím: To je pre kameru. Riadiaci: Tak OK. Potom Tomáš zatočil nízku ľavú a rovno nasadil na pristátie zo severu. Ja som ho nestíhal sledovať až k zemi a tak som zopakoval okruh a pristál od juhu.
Potom sme sa, s Jožom Konečným a Tomášom Tahotným, rozhodli natočiť a nafilmovať Mohylu gen. M.R.Štefánika na Bradle. Postupne sme odštartovali do začínajúcich termických podmienok. Jožo letel vpredu a vpravo, tak som sa snažil dostať do objektívu Tomáša. Pritiahol som, aby som ho dobehol a pekne nasnímal. Lenže Tomáš začal kľučkovať. Doprava, doľava, hore, dolu. Hovorím si, že čo blbne. Reku ho asi nebaví lietať rovno. Až po pristátí mi povedal, že to nerobil naschváľ, ale že ho to tam tak kopalo a v mierne termickom ovzduší sa mu to Apollo chovalo trocha nervózne. Aj mňa to síce húpalo, len sa mi to nezdalo tak dramatické, ako poletoval Tomáš 🙂 Poľahky sme sa priblížili k Bradlu a k Mohyle som sa blížil s prevýšením zopár metrov. Nad hustým lesným porastom som očakával silnejšie termické kopance, ale bolo to vcelku pohodové. Preletel som nad Mohylou, nad údolím za ňou som točil ľavú a znova som preletel ponad Mohylu. Bola pekne nasvietená a tak som ju mal v zábere aj z iného pohľadu. Po pár minútach sme sa vracali smerom k letisku a znova som sa snažil zachytiť Tomáša do objektívu. Pár krát sa mi to aj pdarilo. Potom som zamieril k hradu Branč. Ako som sa blížil, videl som vpravo MZK, ktoré sa od hradu vracalo. Lenže bolo ďaleko a nerozoznal som, kto to je. Preletel som nízko nad zrúcaninou a v údolí za ňou som zbadal Joža Konečného, ako krúži nad domom Vila Lišku. Pár zákrut som urobil nad Jožom a potom som zamieril ku Kunovskej priehrade. Spustil som sa dolu a obletel celú priehradu. Výškomer mi ukazoval -50m voči štartu. Odtiaľ som si to šinul rovno ku kopcom Myjavskej vrchoviny. Veľmi sa mi páčia učupené usadlosti myjavských kopaníc. Zaujal ma obrazec v poli, ktorý vyzeral ako veľký krab, či škorpión. Z blízka to už tak romanticky nevyzeralo. Zamieril som k veternej vrtuli, ktorá sa ani nepohla. Obletel som ju a zatočil naspäť k letisku. Spustil som sa tak do 10m a postupne som kopíroval terén, až k letisku. Už som bol blízko, keď som zbadal MZK pripravené k štartu. Riadiaci mu držal červenú vlajku, lebo nevedel, čo budem robiť. Do vysielačky som mu povedal, nech ho pustí – nech štartuje. Karolko mi odvetil, že dobre a odmávol ho bielou. Tak som letel ponad zaparkované stroje a natáčal štart na kameru. Keďže pilot nevedel, že som za ním vľavo, hneď po štarte tam vrazil ľavú stúpavú zákrutu. Aby som neostal v kolíznom kurze alebo aby som nepreletel jeho vrtuľovým vírom nízko nad zemou, pridal som plyn aj ja a točil tiež ľavú. Potom som dokončil okruh a nasadil na pristátie. Tentoraz som si po okolí polietal viac ako hodinu.
Po pristátí som zistil, že partia českých a moravských pilotov sa rozhodla zaletieť do Partizánskeho. Boli už nachystaní a mne chýbalo palivo. A tak som si povedal, že ich potom dobehnem. Prdlajz som dobehol… Ostal som trčať na letisku. Chalani preleteli do Partizánskeho, tam im bolo povedané že pri Bánovciach nad Bebravou sa na letisku Prusy robí guľášik, tak zamierili tam. Po pristátí naspäť u Vankov, si veľmi pochvaľovali.
Prelet kanálu La Manche na Slovensku
Brífing k preletu zvolal Štefan Sadloň na 14,30h. Vysvetlil nám, čo nás na letisku Boleráz čaká. Tam totižto prebiehala navigačná súťaž ULL Memoriál kpt. Tomáša Munka. Vysvetlil nám, kade poletíme, kde sa počkáme a sformujeme do skupiny a ako pôjdeme na pristátie. Na letisku nás bude očakávať „náš riadiaci“ – Ondrej Mitter, ktorý tam bude koordinovať naše skupinové pristátie so súťažou. Počkali sme na prílet skupiny MZK z preletu z Prus a pre nich Štefan urobil skrátenú verziu brífingu. Štart bol naplánovaný na 16,30h, tak sme podopĺňali palivo, pojedli gulášik, ktorý nám priviezli a pripravovali sa na štart. Zrazu na mňa volá Bohuš Kamencay: Jožo, s kým letíš? Hovorím, že nemám nikoho, ale chcel som zobrať predsedu nášho klubu. Bohuš na to: Kašli naňho, máme pre teba babu! A vcelku peknú… Jej frajer letel na MPG a ona chcela letieť tiež. Hovorím, že fajn a chystali sme sa na štart. Postupne sme sa radili do šóry, kde riadiaci vysielal jednotlivé stroje do luftu. Tomáš Tahotný si zafrajeril a na štarte odpálil zelenú dýmovnicu. Ostala po ňom len dymová clona, ktorú rozohnal vrtuľový vír. Keď som sa postavil na štartovaciu čiaru, chcel som nastaviť kameru. Samozrejme, som si ju vypol…. Lenže riadiaci už na mňa mával, šak už štartuj!!! Tak som sa spýtal spoluletkyne, že či môžeme a po jej súhlase som dal plný. Odlepili sme sa a točil som pravú. Hľadal som ostatných, že sa sformujeme do nejakého zmysluplného chumáča a spoločne vyrazíme. Lenže všetci boli roztrúsení. Cez vysielačky sme sa postupne dávali dokopy a zopár mašín zamierilo k horám. Pýtam sa dámy, že či je všetko OK. Hovorí, že ano, tak sme sa vydali k horám aj my. Po chvíľke mi Peťa Bačík hlási, že je za mnou vľavo. Hovorím, že vidím. Letíme po vetre a prehriaty letný vzduch cítim na teplotách hláv valcov. Hodnoty ukazovali 200°C, čo sa mi moc nepoľubovalo. Hovorím do vysielačky: Potreboval by som trocha termiky, nech to nemusím honiť na otáčkach. Zrazu sa ozve hlas riadiaceho Karolka z letiska: Nerozumel som! Čo potrebuješ? Kto, čo potrebuje? Opakuj… tu riadiaci… opakuj! Potom som už len začul zopár uchechtnutí od chalanov. Ale naozaj, radšej som ubral plynu, nech mi teploty hláv nevybehnú vyššie a hľadal som nejaký termický stupák. Keď sme sa priblížili k Brezovej pod Bradlom, tak tam som to dostal. Aj vetrík do chrbta a aj termika z nahriatych lesov. A už sme začali veselo stúpať. Ako sme sa priblížili ku Karpatom, postupne som sťahoval plyn až na nejaký zvýšený voľnobeh, pretože sme stúpali aj 5m/s. Preleteli sme hrebeň a v okolí Dobrej Vody som sa snažil vyklesať. Pokiaľ sme nevyšli z termickej oblasti, boli moje snahy minimálne. Postupne sme sa spúšťali dolu. Na brífingu sme si dohodli 100m nad terénom a pri Dolnej Krupej sme sa vyčkávali. Odtiaľ vedúci skupiny – Štefan Sadloň – ohlásil na letisko Boleráz skupinu MZK. Preladil som si rádio, nech som v obraze. Dostali sme povolenie motať sa východne od letiska a ľavým okruhom sa priblížiť k dráhe 32. V tom počujem, ako sa hlási skupina Zlínov vo formácii a žiada pokyny pre pristátie. Riadiaci im hovorí, nech sa zaradia do ľavého okruhu dráhy 32. Tak mi bleslo hlavou, veď tam sme my… Zjavne to bleslo hlavou aj riadiacemu a opravuje pokyn pre formáciu Zlínov – zaraďte sa do pravého okruhu dráhy 32, pre vašu informáciu, v ľavom okruhu letí skupina MZK. Krásna spätná info: Jo, právě jsme prolétli mezi jimi… Tak sa chlapci akrobati vymotali zo spleti MZK a točili sa na druhú stranu, do druhej zákruty pravého okruhu na dráhu 32 a chystali sa pristáť. Lenže to netušili, že Števko prdí na to, že sú omnoho rýchlejší a ohlásil finále na dráhu 32. Tým pádom český team akrobatických Zlínov dostal pokyn vyčkávať. Neskryte hrešili a nadávali do éteru 🙂 Ja som bol druhý v poradí a tak som si nadletel, že nech mám čas a nesadám do vrtuľového víru. Čo sa však zjavne nepáčilo Jendovi Pálkovi, ktorý ma proste skrížil a hrnul na pristátie predo mnou. Tak som sa odsunul trošku doľava, preletel som nad ním a pristál som kúsok pred neho. Zatočili sme doprava a stavali sme sa na okraj letiska. Uprostred stál Ondrej Mitter, ktorý dostal úžasnú prezývku – či názov funkcie – regulátor. Aaaale, šak nás reguloval. Vystúpili sme z mašinky, povyzliekali prebytočné oblečenie a čakali, až celá skupina pristane. Trvalo to dobrých 10-13 minút, než všetkých 21 MZK sadlo. Bol to krásny pohľad, na šnúru MZK, postupne sa znášajúcich k zemi. Czech Zlín Acrobat Team museli čakať… To bolo pindania v éteri 🙂 Konečne dostali povolenie sadnúť aj oni a úžasne, vo dvojiciach vedľa seba pristáli. Keď rolovali a chceli zatočiť doľava k hangárom, zrazu doletel z rádia pokyn: Zlíny STOP, Zlíny STOP! Zlíny dupli na brzdy, zhupli sa jak tatrovky a ostali stáť, už v polke zákruty k hangárom. Príčina? Práve pristávalo lietadlo, ktoré letelo Memoriál kpt. Tomáš Munka a pristávalo do boxov na presnosť pristátia. Len čo prefičalo, dostali Zlíny pokyn na rolovanie k hangárom. Zo Zlína za do rádia ozvalo: Kurňa, to sa môže stať len na Slovensku a len nám… Následne prekrižovali dráhu k hangárom. My sme počkali, až všetci opustia stroje a zgrupili sme sa a na pokyn regulátora, sme hromadne prešli dráhu krížom k hangáru. Samozrejme, usadili sme sa v bufete, kde bol volne ložený bazén plný vody. Chaloši – padáčkári nezaváhali a naskákali do vody. Objavili aj kajak a za bujarého rehotu nás ostatných, simulovali pristátie do rozbúrených vôd kanálu La Manche a následnú záchrannú akciu.
Zrazu prišiel pokyn a všetci sme sa sústredili okolo záchranného nafukovacieho člna k brífingu na prelet kanálu La Manche. Ondrej predniesol príhovor a názorne nám bola predvedená ukážková záchranná akcia, s nastupovaním do člna, v prípade núdzového pristátia do „chladných vôd“ kanálu. Nakoniec zazneli slová: Piloti, štartujte svoje stroje! Nie hneď. Najskôr sme s otvorenými ústami pozorovali akrobatickú skupinu štyroch Zlínov, ktorí predviedli nádhernú zlietanosť a akrobaciu. Zaslúžili si veľký potlesk! Spoločne nám zakývali a cez rádio sa rozlúčili. Nezabudli poslať pozdrav Ondríkovi: …a pozdravujte Terminátora! Znova sme spoločne prešli krížom cez dráhu, ku svojím strojom, naskladaným vedľa seba v dlhej šóre. So svojou spoluletkyňou sme nasadli do stroja, zapol som kameru a vyroloval na štart. Rozpálili sme to po dráhe, odlepili, máličko som to podržal a nechal rozbehnúť a ľavou stúpavou zákrutou som pozdravil a rozlúčil sa s účastníkmi zletu na letisku Boleráz. Potom som to stočil k Dolnej Krupej, kam som išiel pozdraviť kamaráta. Krúžil som mu nad domom …a nič. On nebol doma. Tak sme zamierili ku Karpatom. Mnoho MZK už bolo pred nami, ale šóra bola rozťahaná aj za nami a do strán. Teraz už nebol vzduch tak prehriaty a tak som mohol veselo stúpať na motore. Preskočili sme Karpaty a pýtam sa copilotky, či už videla Mohylu ge. M.R.Štefánika. Povedala, že nie, že je v týchto končinách prvý raz. A tak sa nám stalo, že počas preletu kanálu La Manche, sa nám do cesty priplietlo Bradlo i s mohylou. Nalietol som tak, aby mala zboku pekný výhľad. Potom som sa stočil a preletel priamo nad mohylou. Už som chcel letieť preč, keď mi kočka hovorí, že na nás mávajú ľudia… No neodzdrav im… Stočil som to a znova prehučal nad mohylou. Zamávali sme si, zatočil som nad nimi stúpavú špirálu a zamierili k severu. Pýtal som sa jej, že keď je tu prvý raz, tak asi nevidela ani zrúcaninu hradu Branč. Samozrejme, že nie. Tak som to zvrtol doľava a prášili sme si to k hradu. Okolo prelietavalo niekoľko MZK. Všetci jedným smerom – smer Dover (Vankovia), len my sme to križovali kade tade. Preleteli sme nad hradom a zamieril som k letisku. Zrazu som zbadal teplovzdušný balón, smerom k Brezovej. Tak sme zamierili k nemu. Už z diaľky som videl, ako sa okolo neho točia padáčkári, tak sme vpálili medzi nich. Dva krát sme zakrúžili a potom som už vážne zamieril k letisku. Vzhľadom k tomu, že sme ponavštevovali kopec pamiatok, let, ktorý by normálne trval 25-30min, nám trval viac ako hodinu. Po pristátí mi letecká partnerka vyjadrila spokojnosť a poďakovanie a ja som začal pripravovať stroj na prenocovanie. A znova začala hangárpárty bez hangáru. Guľášik, špekáčiky, pivko, kofola… Dobre bolo.
Nedeľa, 19.8.2012 Blázinec začal okolo 6,00h, kedy do vzduchu vyleteli prví „vtáci“. Keďže ja po zobudení nezaspím, vyhrabal som sa zo spacáku, čo nám ostalo na raňajky. Potom som odstrojil stroj a vyletel som vysušiť krídlo. So stúpajúcim slniečkom, stúpala aj teplota. Pobalil som stan, nafukovačku a všetky pakšamenty som napakoval do trojkolky. S chalanmi som si dal kávu a o 9,20h som štartoval k domovu. Pri Senici som sa hlásil, ale nikto mi neodpovedal. Po chvíľke sa ozvalo lietadlo, ktoré chcelo štartovať zo Senice a tak som mu, pre istotu, dal moju pozíciu, výšku a smer letu. Potvrdil a poďakoval. Ja som pokračoval na Šaštín, Borský Jur a Sekule. Odtiaľ som fičal na Malé Leváre a rovno k našej pristávacej ploche. Práve som videl, ako môj otec prichádza s autom k ploche. Dokončil som okruh a pristál. Poskladali sme mašinku a zaviezli do garáže.
Cez tento víkend som si nalietal viac ako 5 letových hodín. Teším sa na ďalší ročník.