Na vinobranie do Znojma 2012

Gajary – Znojmo – Gajary, 14. – 16.9.2012

    Ešte niekedy v máji som bol kontaktovaný Milanom Náhlikom z Leteckého spolku Hory, že by sme mohli spískať stretnutie Česko – Slovenských pilotov, napríklad na vinobraní v Znojme. Prečo Znojmo? Lebo je tak na pol cesty z každej strany… no a je tam vinobranie. Prvý pokus v máji nevyšiel podľa predstáv organizátorov, lebo bol fučák a nedoleteli. Zato tam však prileteli posádky zo Slovenska, čiže bratia Česi cítili zahanbenie a vypracovali druhý pokus na september. Ten vyzeral nádejne, lebo organizátori dohodli Znojmo, dohodli počasie a rozhodili pozvánky na všetky strany.

        Piatok, 14.9.2012 – dohodol som si v práci poobede voľno a vyrazil do Gajar, pripraviť mašinku k letu. Telefonicky som si dohodol s Mirkom Pavelkom frekvenciu na rádio, aby sme sa vedeli v lufte spojiť. Volal som aj Tomášovi Bilíkovi, ktorý ma čakal, spolu s Petrom Bačíkom, na letisku Holíč. Reku kde sa stretneme a on mi povedal: Kopni do vrtule, počkáme ťa tu v Holíči a poletíme spolu. Tak som sa rýchlo rozlúčil s Dedenkom, ktorý ma bol vyviezť na letisko a odpálil som. Zakrúžil som manželke nad pracoviskom, zamával jej a vyrazil smer Holíč.  Fúkal severáček, tak som to mal s termikou ešte dosť veselé. Najmä pomalé. Tak som zrýchlil na indikovaných 110km, čo voči zemi, podľa GPS, bolo slabých 80km/h. Od Sekúl som letel k Holíču, čiže mierne doprava a tak som nemal priamy protivietor, ale bočný. Nad Adamovským jazerom som si naladil dohodnutú frekvenciu a skúsil spojenie. Ako prvý sa mi ozval Miloš Paliatka, potom Jarko Brezina, ktorý letel až z Liptova a za chvíľku som počul aj Bohuša Kamencaya a Mira Pavelku. Minuli Piešťany a leteli smerom na Holíč. Dohodli sme sa, že sa tam počkáme a poletíme všetci spolu. Priletel som nad Holíč, urobil jeden okruh a zosadol. Let, ktorý mi normálne trvá tak do 30 min, mi v tomto protivetre trval 50 minút. Petr s Tomášom už boli pripravení vyraziť, lebo čas nás už tlačil, ale povedal som im, že sem letí skupina 4 MZK, tak sme ich počkali. Za pár minút boli tam. Po zvítaní sme vyrazili. Zapol som kameru, ktorú som mal umiestnenú na hrazde, aby som zdokumentoval odlet a zavesil som sa na štarte hneď za prvým štartujúcim MZK. Po krátkom nastúpaní, som to okamžite stočil doľava, aby som zadokumentoval ďalší a ďalší a ďalší štart. Zakrátko sa nám do slúchadiel ohlásil Jan Pálka, že letí s nami. Už nás letelo 8 MZK. Leteli sme proti zapadajúcemu slniečku a ako zákon schválnosti ukladá – aj proti vetru. Síce slabému, ale bol. Niekde pri vodnej nádrži Nové Mlýny sme sa roztrhali, lebo každý si šiel pozrieť niečo iné. V dohľade som mal 1 max 2 rogalá a aj to nie vždy. Ako sme leteli ďalej, bolo jednoduchšie pozerať smerom dolu a orientovať sa podľa Bohuša, ktorý kopíroval terén, ako v zapadajúcom slnku hľadať niekoho pred sebou. Postupne sme sa znova dávali dohromady. Domáci chalani nám často hovorievali rôzne zaujímavosti o miestach, kade sme leteli. Ako sme sa blížili k letisku, tak sme sa zoradili, až sa nám z letiska smiali že letíme jak mušky na ho.no. Zapadajúce slnko bolo už tak nepríjemné, že sme zvolili radšej pristátie po vetre, než proti slnku. Ani neviem, kto pristával prvý, myslím, že Jan Pálka, ja som sa zavesil zaňho a natáčal na video. Potom som to stočil doľava a zaradil som sa za Miloša Paliatku. On už sedel a ja som podrovnával, keď Miloša nenapadlo nič lepšie, než pridať plyn, aby odroloval… To bolo také malé tóčó s otočkou o 40° doprava, tesne nad zemou. Ale v poho, jemne som pridal plyn a stroj sa zrovnal. Potom som už len ubral a pristál. Postupne sme dorolovali medzi hangáre a ukotvili stroje. Na prespanie sme si vybrali unimobunku, ktorá normálne slúži ako učebňa. Tak sme si pripravili nocľah, aby sme to nemuseli robiť v noci. Ja som si nafúkal nafukovačku a zasunul som ju pod stôl. Rezervoval som si tým miestočko. Celkovo nás v nej spalo 7 alebo 8. Paráda! Keďže v tom čase vrcholila v Čechách a na Morave metylalkoholová aféra, zdvorilo sme odmietali ponuky na čokoľvek ostrejšie. Tu pijeme jedine pivo alebo víno! A vytiahli sme naše osvedčené zásoby…slivovice! Domácich skoro piclo… Ešte večer doleteli organizátori Milan a Karel z letiska Hory. Čo s načatým večerom? Vybrali sme sa do Znojma na Vinobranie… Kočky pri vstupnej bráne sa nás snažili nepriamo upozorňovať, že lístky už nie sú a tak, ale nie! my lístky chceme!!! Tak sme si traja zaplatili a než nám to baby vydali, odbila 20.00hodina a vstup bol zadara…. Skoro nás prekotilo! Ďalších troch z našej party, to postihlo… Keďže sme boli vcelku hladní, nepohrdli sme koštovkou burčiaku a hľadali sme, kde sa najesť. Na námestí bolo ľudí až strach, lebo tam boli naživo rôzne koncerty. Nakoniec sme sa najedli na inom námestí, picli si k tomu pivo a taxíkom sme sa nechali vyviezť na letisko. Tam sme ešte zapadli do klubovne a debatili… Spať sme šli niekedy….

            Sobota, 15.9.2012 – ráno už fučalo jak blbé. Tomáš Bilík musel letieť domov a tak sme sa rozlúčili a okolo 8,00h už štartoval. Mal to po vetre, tak ho rezal strašnou rýchlosťou. Za pár minút ho však vystriedal prilietajúci Luboš Haluza. Doobeda sme sa motkali na letisku, najmä v klubovni, kde sa o nás úžasne staral majiteľ klubovne – Milan. S pribúdajúcimi hodinami, začal pribúdať hlad. My sme totižto Milana vyžrali hneď ráno :). Dohodli sme sa, že si zbehneme dolu do mesta, kde na okraji je reštaurácia. Tak aj bolo. Okolo 15 h sme boli už napapaní, aj kávičku sme vypili a čo s načatým poobedím? Bohuško dal myšlienku: sme na vinobraní, čo keby sme zapadli niekam do sklípku? A Slovenská časť výpravy sa rozhodla, že spozná krásy Znojemských sklípkov…. Česko-Moravská časť sa rozumnejšie rozhodla, vrátiť sa na letisko a dať si poobedných 20… A tak, slovenská časť vyrazila do mesta. Sklípek sme našli, bolo v ňom naozaj výborne… Z taktických dôvodov nebudem rozoberať podrobnosti. Pamätám si, že nemenovaný kolega atakoval zebru (priechod pre chodcov), z čoho sme mali najväčšiu radosť hlavne my…a domorodci. Netuším, ako sme sa dostali na letisko… A ani ako som sa dostal do spacáku a pod stôl v unimobunke. Zobudili ma chalani, ktorí prišli do budky okolo 2,30h ráno. Tak som využil prestávku v spánku na odľahčenie a skoro som čelom prelomil nábežku na krídle, ktoré tam predtým (čo si ja pamätám) nebolo… Zato ráno som pulil oči jak puk!

            Nedeľa, 16.9.2012 Netuším koľko bolo hodín, keď som sa vysúkal zo spacáku, ale bol biely deň. Skoro som spadol z nôh… Tam bolo rogál!!!!! Počas našej sklípkovej expedície na letisku pribudlo ďalších asi 10 rogál… Fantázia!!! Kopec rogál a majiteľov som poznal zo zletov u nás, kam pravidelne prilietavali, ale mnohí boli pre mňa nové tváre. Prvý raz som si mohol zblízka prezrieť nádherné trojkolky Skipper a Tanarg s krídlami BioniX od AirCreation. Konečne som sa zoznámil so Zbyňkom Adamom, ktorý nezaváhal a hneď mi ponúkal, aby som si jeho Tanarg a Bionix vyskúšal. Až ma išlo prevrátiť, ako rád by som mu do toho sadol a prevetral ho! Zdravý rozum však zvíťazil a so slovami: “mám dosť problém stáť na vlastných nohách” som túto ponuku s ľútosťou odmietol. Zato Petr Bačík nezaváhal a mašinku vyvetral. Po pristátí ostal taký divný…so zamysleným výrazom v tvári. Pýtam sa ho, že čo teda povie, aké má dojmy…? Povedal: Jožko, krásne ovládateľné pri normálnych – pomalých rýchlostiach…ale zvýšením rýchlosti na 160km/h, sa nič na komforte ovládania nemení… A potom sme sa začali pripravovať na odlet domov. Vlastne však všetci sa postupne pripravovali a odlietali. My sme sa rozhodli letieť traja: Jan Pálka, Petr Bačík a ja. Obloha bol krásne zatiahnutá vysokou oblačnosťou – nádherný plafónik. Mali sme slabučký protivetrík a tak sme jeden za druhým odštartovali. Zakrúžili sme, zamávali na rozlúčku a vyrazili sme smerom na východ. Počasíčko bolo tak fantastické, že som letel s motorom na otáčkach medzi 3200 až 3400/min rýchlosťou 80km/h s hrazdou pustenou. Venoval som sa foteniu chalanov. Ako sme sa priblížili k Břeclavi, rozlúčil som sa vysielačkou s chalanmi a s prianím, aby mi vystačil benzín, som sa preladil na Břeclav info a vyžiadal som si prelet ich priestorom. Ešte som si stihol urobiť fotky Lednického zámku a už som prekročil hranicu na Slovensko. S hrôzou som pozeral, kde končí plafónik nado mnou a kde začína modré nebo… Hovorím si, to bude mela! Až po Sekule som letel pod plafónikom. Odtiaľ som tancoval čardáš!!! Normálne som na poliach videl niekoľko čertíkov, tak som sa im z ďaleka vyhýbal. Pri Závodoch som na ceste videl niekoľko motorkárov, tak som sklesal dolu, že ich pozdravím a poletím nad poľom tesne vedľa nich… Prdlajz!!! Tam bol taký blázinec, že som pridal skoro plný, len aby som bol zase vysoko… Letel som čo najkratšou cestou na pristávačku v Gajaroch. Ešte som si užil termické rodeo nad pásom lesa, medzi Levármi a Gajarmi a už som sklesával. Na “letisku” boli len modelári, tak som stočil širokú 360-ku a sklesal som do 100m. Nadlietol som si z južnej strany a položil som to na trávnik. Práve v tej chvíli sa spoza stromov vynoril Dedenko, ktorý mi prišiel na pomoc s balením a odvozom.

V nádrži mi ostalo ešte asi 10 litrov benzínu. Štartoval som s 36 litrami v nádrži a teda som za 4 letové hodiny spálil 26 litrov. To značí priemerne 6,5L/hod letu!!! ŠPICA!!!