World Ultralight Fly-In – WUFI
One day – one sky.
Samozrejme nápad zase spoza mora, ale tento krát vcelku príjemný. WUFI predstavuje nezávislé lietanie ultralightami po celom svete. Špeciálne v jeden deň. Tento rok to padlo na 1.10.2016. Každý pilot v daný deň si urobí selfie za letu. Musí tam byť aj dátumovka, aby to bolo regulérne. No a celkový počet pilotov, ktorí v ten istý deň: vykonalo let, urobilo fotku a nahlásilo na WUFI stránku, za to dostane pamätný diplom.
Celkovo vo v ten deň nevyzeralo na nejaké príjemné polietanie. Bolo síce pekne, ale dosť to fúkalo od východu. O 17,00h som zobral na palubu jedného záujemcu o lietanie. Vybrali sme sa síce bližšie ku Karpatom, ale predsa len, v úctivej vzdialenosti od nich sme brúsili oblohu. Ukázal som mu krásy, ktoré môže vidieť len z vtáčej perspektívy. Napríklad Budmerický kaštieľ, ktorý je po rekonštrukcii. Zaleteli sme nad letisko modelárov z RC klubu Častá. Veľmi príjemní ľudia a vytvorili si tam nádherné zázemie. Keďže bolo veterno, hrad Červený Kameň sme lízli len tak bokom. Nechcelo sa mi vletieť do turbulencíí medzi kopcami. Odtiaľ sme leteli až na Horné Orešany. Tam som mu ukázal, z ktorého kopca štartujú padáčkári a zopár sme ich stretli aj vo vzduchu. Požiadal som ho, aby mal oči na stopkách a hlásil každý padák, ktorý v lufte nájdeme. Lebo nie je nič úžasnejšie, než nasať padák na vrtuľu a urobiť z neho konfety… Cestou späť som mu vysvetlil princípy riadenia MZK a nechal som ho chvíľu pilotovať. Po 25 min letu sme sa vrátili späť na letisko Dubová, kde sme pozdravili jeho manželku nízkym prieletom a vystúpali sme späť na okruh. Keďže sa každý pýta: “a čo sa stane keď zhasne motor?” na okruhu som zahlásil nácvik núdzového pristátia, vypol motor a zahlásil mu, že nám práve zhasol motor. A ukázal som mu, že sa vlastne nič strašného nedeje, len kĺžeme smerom k zemi. Dotočili sme okruh a krásne sme pristáli. Vyškerený jak lečo vysvetľoval manželke, že kupujú MZK.
V ten večer už nás na letisku čakali dva páry, čo chceli zistiť, aký je pohľad na svet z výšky. Boli to Igorovi priatelia a aby sme zviezli všetkých a aby všetci z toho mali zážitok, Igor vymyslel úžasný plán: S dvomi odštartujeme, poletíme nad Karpaty až po Smolenický zámok, odtiaľ do Bolerázu na letisko, kam príde druhá dvojica autom. Tam sa vymenia a cez Smolenice a pozdĺž Karpát priletíme späť na letisko Dubová a stihneme to do západu slnka. Prima plán, s veľmi tesným časovým rozpočtom.
Nakladáme prvú dvojicu. Ja chlapa, Igor jeho nežnú polovičku. Chlapík má lyžiarske okuliare, v ktorých je zabudovaná malá kamera a tie drží v ruke. Urobili sme paralelný štart. Igor bol vľavo, ja vpravo. Hneď po odlepení sme točili doľava, smerom na trať, aby sme nestrácali čas. Igor to kúril na rýchlosti a tak sme ho dobehli až nad Budmerickými rybníkmi. Odtiaľ sme zamierili priamo na hrad Červený Kameň. Vietor sa úplne ukľudnil a tak sme si urobilo otočku priamo nad hradom. Odtiaľ sme zamierili na sever. A to po hrebeni Karpát. Ešte jemné dýchanie od východu, nám pomáhalo držať výšku a šetriť palivo. Znamená to, že ten slabý vetríček, ktorý tam predsa len bol, sa odrážal od svahu Karpát a tým, že stúpal hore stúpali sme s ním. Nad Orešanmi už padáčkári nekrúžili. Už sme ich videli baliť padáky dolu na ihrisku. My sme pokračovali smerom k Smoleniciam. Keďže sme leteli blízko letiska Boleráz, radšej som im rádiom oznámil, že sa pri Karpatoch motajú dve rogalá. Radšej nech o nás vedia. Minuli sme Orešany a preleteli nad novopostaveným Kláštorom Najsvätejšej Bohorodičky, ktorý zhora vyzerá naozaj nádherne. Ponad les Všivavec, sme si to namierili priamo k Smoleniciam. Aby sme neleteli nad dedinu, nadleteli sme si to viac k severu a preleteli sme ponad Smolenický zámok. Znova sa vyhnúť obydlenej časti a namierili sme si to priamo na letisko Boleráz. Ohlásil som sa rádiom a dostali sme povolenie pokračovať k letisku. Počúval som prevádzku na okruhu a požiadal som o dlhé finále pre dva MZK. Hoci tam boli rýchlejšie lietadlá a kľudne nás mohli nechať čakať na okruhu, riadiaci premávky nám dal “zelenú” a my sme priamym letom sadli na dráhu 14 pravá. Dorolovali sme na odstavné miesto, kde nás už čakala druhá dvojica na vystriedanie.
Tentokrát som mal tú nežnejšiu polovičku na sedadle ja. Než som ju usadil, uviazal a nasadil prilbu, dala mi prima otázku: “A viete vy vôbec lietať?” Igor vybuchol od smiechu, ešte skôr, než som jej stihol odpovedať: “Nie, neviem. Ja som len tak škaredý, až ma zem od seba odpudzuje” A už sme sa začali rehliť…a neprestali sme do pristátia. Veselá kopa to bola. Stihla mi povedať, že sa volá Betka a že sa síce teší, ale má predsa len obavy. Hovorím jej, že ja tiež… že až by som si bol super istý a bol bez obáv, radšej by som neštartoval… Na letisku je vcelku hustá premávka, lietadlá točia okruhy a pristávajú. My stojíme v šóre postupne štartujúcich lietadiel, až na nás príde rad. Čas nám uteká. Konečne je to tu. Riadiaci nám dáva pokyn vstup na dráhu 14P a štart. Obaja vystupujeme na dráhu a radíme sa vedľa seba. Keďže Igor je bez rádia, rukou mu dávam pokyn a obaja sa rozbiehame po dráhe. Po odlepení točíme doprava. Do rádia poďakujem za spoluprácu a znova im oznámim, že letíme na Smolenice a potom popri Karpatoch späť do Dubovej. Oblietavame dedinu Boleráz a fičíme priamo do Smoleníc. Máme málo času a Igor znova nakladá pod kotol. Tiež priťahujem hrazdu, aby som mu stíhal. Znova oblietame dedinu zo severu. Igor robí väčší okruh ja ho križujem a točím na menšom. Lenže križujem jeho vrtuľový vír. Máličko to s nami myklo a Betka zvískla. Práve sa točila za Igorovým MZK, kde sedí jej manžel a točila ho na kameru. Vysvetlil som jej, čo a prečo sa stalo a začali sme krúžiť priamo nad zámkom. Na nádvorí bola svadba, videli sme nevestu v bielych šatách. Ako sme tam točili 360-ku uvedomil som si, že to mykne znova. Hovorím jej, že to sa nami asi každú chvíľu mykne a prásk!!! Kopanec jak hrom! Že ako som to mohol vedieť, tak som jej vysvetlil, čo je to vrtuľový vír a ako sme si sami vleteli do vlastného víru a ako som ho mohol predpokladať. Igor už letel k Orešanom a tak sme zamierili za ním. Bol ďaleko pred nami a vysoko. Tak som nakúril aj ja a začali sme ho stíhať. dobehli sme ho až nad Karpatami za Dolnými Orešanmi. Leteli sme krásne popri sebe. Radšej som sa držal tesne za ním, aby som ho mal na kamere. Bolo to úžasné! Zakrúžili sme nad Červeným Kameňom a leteli smerom k Budmericiam. Tu sme sklesali do predpísanej výšky a ponad les sme preleteli k Budmerickému kaštieľu, nad ktorým sme si urobili znova otočku. Ja ti neviem… asi som sa v tom vyžíval, alebo čo… ale znova sme si vleteli do vrtuľového víru. Tentoraz Betka, ako starý kozák, ani nepípla… Len skonštatovala – áááá vrtuľový vííír… Prileteli sme k letisku Dubová. Nastúpal som si niečo nad okruhovú výšku a keďže na okruhu už nebol nikto, v slúchadlách som nikoho nepočul, nič som nikomu nepovedal a vypol som motor. Hovorím jej: “zhasol nám motor, máme núdzové pristátie“. Od srdca sa zasmiala! Asi neverila… A tak jej opakujem, že ideme “po Taliansky – zadááármo” a vysvetľujem, že nič sa nedeje a ak je kam pristáť, tak i núdzové pristátie môže byť bezpečné.
Keďže WUFI certifikát platí i pre copilota a na Betku mi zostal kontakt, tak som ju na web stránke WUFI prihlásil tiež. Sranda, že ona dostala certifikát skôr, ako ja 🙂 To bude asi tým šarmom…
Betkin certifikát
a môj
