6th Annual Pacific North-West Trike Fly-In
Olmstead Sky Ranch, Sandpoint, Idaho, USA
Znova cez stránku www.alltrikes.com ktorá združuje motorových rogalistov z celého sveta, som sa začal zaujímať o účasť na 6. ročníku zletu MZK na severo-západe USA. Jedným z organizátorov je môj kamarát David Coy, s ktorým som sa zoznámil na web stránke a stretol v r 2014 v Austrálii.
Jednou z pohnútok, ktorá ma tam ťahala, bolo vyskúšať americké krídla, ktoré tu, na Slovensku, nepoznáme. Keď som svoje rozhodnutie zverejnil, či už na Alltrikes alebo na sociálnej sieti, mnohí amíci ma podporovali a ponúkali: Hej Joz, prídi a budeš lietať moju trojkolku… Tak som bol nadržaný a hovoril som si, že budem na roztrhanie… A ďalšou pohnútkou, bolo zdokonalenie mojej angličtiny.
Znova za pomoci dievčat z agentúry www.g8m8.sk som získal letenku za slušný peniaz a dokonca mi zmenežovali cestu až tam, kam som chcel a bez zbytočného vyčkávania na letiskách. Teda okrem toho v Seattli…
Pôvodne som tam chcel stráviť oveľa dlhší čas, lenže sa to konalo v dovolenkovej sezóne, tak som nemohol byť dlho a zvolil som si 10 dňový pobyt. Prča bola, keď som oznámil termín a čas príchodu do Spokane a odtiaľ ma mal niekto vyzdvihnúť a odviezť autom na miesto zletu. Najskôr to mal byť David Coy, lenže sa mu prihodilo niekoľko neuveriteľných pohrôm po sebe a tak mi písal Henry Imagawa (Henry TrikeLife), že príde po mňa on. Fajn, mne je to jedno. Tri dni pred odletom to zase mal byť David, avšak deň pred odletom to zase bol Henry…
Sobota 22.7.2017 som ráno o 8,00h nastúpil do lietadla vo Viedni. S medzipristátím vo Frankfurte som o 11,50h vystúpil v Seattli. Zo Seattlu do Spokane lieta pravidelná linka skoro každú hodinu… teda okrem soboty… Ma skoro piclo!!! Na letisku som čakal 7 hodín na spoj do Spokane. V Spokane som pristál o 20,10h. Tam ma vyzdvihol Henry a Jason Root a šli sme sa najesť. Pýtali sa ma, že čo si dám…. Manželka mi doma hovorila: Nieže tam budeš jesť tie nezdravé americké jedlá! Tak som im to povedal a objednal som si niečo typické, americké a nezdravé.
Na Olmstead Sky Ranch sme dorazili až okolo polnoci. Všetci už spali, len my sme bútorili. Henry mi ukázal, kde mám postavený stan, nafúknutú nafukovačku, spacák. Dal mi až dve baterky na svietenie a priniesol mi deku, lebo noci sú tam chladné. Naozaj, tá deka bola dobrá. Tiež mi ukázal sprchu. To znamená stanový prístrešok so sprchou, kam bola voda pritiahnutá z hĺbky 700m. To znamená – ľadová!!! Hovoril, aby som sa osprchoval až cez deň, kedy je tam teplo. Lenže ja som, po tej ceste, už smrdel sám sebe a tak som do tej ľadovej vody vliezol. Kupodivu, po opustení sprchy, mi vonku bolo príjemne teplo. Tak som sa šiel poprechádzať po dráhe. Očarila ma neskutočne krásna, jasná obloha posiata miliardami hviezd…
Olmstead Sky Ranch je súkromný pozemok rodiny Olmstead. Starý pán Olmstead je neskutočne veselá kopa a jeho smiech je jedinečný a nezabudnuteľný. A hlavne nákazlivý! Ak si začul ten rehot, musel si sa smiať automaticky aj ty… Samotný ranč a letisko je umiestnené na úpätí pohoria, ktorého skalnaté vrcholky hôr sú viac ako 2700m vysoké. Po západe slnka, studený vzduch z hôr klesal do doliny. V mojom stane som síce teplomer nemal, ale odhadoval som, že v noci teplota nedosahovala ani 10°C. A tak som spával v termoprádle, zabalený v deke a zapnutý v spacáku. A posledné 3 noci som mal na termoprádle oblečené aj šuštiaky. A pritom ráno, keď vyhuplo slnko, okamžite pieklo. Cez deň bol problém stáť na priamom slnku.
Nedeľa 23.7.2017 Vstal som sám od seba okolo 5,00h ráno. Na moje prekvapenie, všetci ešte spali, nikto sa nechystal lietať, ako je u nás zvykom. Poprechádzal som sa po RWY a okolo 6,00h som stretol Henryho. Urobil si rannú hygienu a okolo 8,00h sme šli na raňajky do mesta Sandpoint. Nasadol som do jeho PickUp-u a vyrazili sme. Najskôr však na letisko v Sandpoint, kde v hangári mal Henry svoje Revo. Vytiahol trojkolku von, že či sa chcem preletieť… Jasnačka! Veď preto som tu! Hodil na mňa kombinézu, prilbu a usadil ma na zadnom sedadle. Chvíľku sme zahrievali a vyrolovali sme na vyčkávacie asfaltovej RWY 02. Rozbeh a sme hore. Vzduch riadne hrboľatý, pretože dulo zľava a do toho už aj termika. Otočil to po štarte doľava, smerom k jazeru Pend Oreille. Tam bola neskutočne krásna a čistá voda. Polietali sme po pobreží a potom hovorí, nech si to vezmem. Tak som pilotoval Revo s novým krídlom RivalX 14m plochy. Síce zo zadného sedadla, ale pilotoval 🙂 Čo ma príjemne prekvapilo, bola absencia tvrdých a prudkých termických kopancov. Ony tam boli, len sa prejavovali mäkko a vcelku príjemne. Henry mi vysvetlil, že k tomu prispela konštrukcia krídla a niekoľko “chytrých” riešení. Ako napríklad Active Hang Block – to znamená, že trapézy riadiacej hrazdy sú pripojené do bloku závesu krídla a nie natvrdo na kýl. Čiže pohyb do strany je tlmený tým, že sa okolo kýlu otáča i záves a k nemu pripojená hrazda. Ďalšou vychytávkou je tlmič, umiestnený medzi krídlo a trojkolku. Jeho cieľom je tlmiť nárazy, ktoré sa prenášajú z krídla na trojkolku. Presne ako tlmiče na riadidlách motocykla. Polietali sme 30 min a pristátie mal znova Henry. Potom sme šli na raňajky, spolu s ďalšími pilotmi. Zbytok dňa sme preflákali na letisku. Samotný zlet začínal až od stredy 26.7. ja som tam bol skôr, aby som sa rozkukal, udomácnil a hlavne začal im rozumieť. Postupne prichádzali ďalší a ďalší účastníci zletu. Chvíľami som sa cítil ako Alenka v ríši divov, pretože prišli na svojich RV – čiže domy na kolesách. A to som zíral… Niekto si v tom “aute” priviezol elektrobicykel, iný zase motorku – zvyčajne Harley a bol tam i jedinec, ktorý si vo svojom RV prepravoval aj svoju trojkolku – Chris Wills.
Pondelok 24.7.2017 Ráno sme sa dohodli, že poletím s Chrisom na jeho PM Quick na raňajky, spolu s ostatnými. Usadil som sa na zadnom sedadle a okolo 9,00h sme vyštartovali z Olmstead Sky Ranch. Už viem, prečo sa Quick volá quick – rýchly. My sme leteli cestovnou rýchlosťou okolo 70mph=113km/h! Bol som prekvapený, prečo Chris nestúpa do výšky za ostatnými a motáme sa vo výške cca 50m nad zemou. Vo vetre, v turbulencii, v termike… V tom mi Chris hovorí, že máme asi nejaký problém, pretože mu prístroje neukazujú teploty vody a oleja a nevie, čo sa deje. Hovorím mu, že lepšie je sa vrátiť, než poškodiť motor. Že iste… ale stále sa vŕtal v združenom prístroji, resetoval ho celý a po celý čas sme leteli preč od letiska smerom za ostatnými pilotmi a stále pár metrov nad stromami. Keď problém pretrvával, ohlásil rádiom ostatným, že má nejaký problém s teplotami a že sa vrátime. Nakoniec sa rozhodol nepristáť na Sky Ranche, ale na letisku Sandpoint, pretože tam boli hangáre, nástroje na opravu a tak… Takže sme to otočili a stále v nízkej výške sme fičali do Sandpoint. tentoraz sme pristávali z druhej strany. Za nami pristál i Leo Iezzi s manželkou Martou. Tiež Henry a všetci sa začali vŕtať v trojkolke. Na chybu však neprišli. Chris volal do Rotax servisu a objednal si nejakú riadiacu jednotku. Všetci sme šli do mesta na raňajky.
Deň na Sky Ranch bol relatívne nudný, teda čo sa lietania týka. Prichádzali ďalší a ďalší účastníci a tak som stretával tvárou v tvár ľudí, čo som poznal na Alltrikes stránke. Poobede ma oslovil Leo Fitzgerald, že či sa chcem s ním preletieť. Jasnačka! Takže znova na zadné sedadlo trojkolky North Wing Scout XC Navaho, s motorom R-582 a odstredivým reduktorom. Krídlo je tiež od firmy North Wing a to model Quest GT5 – 13,5m. Fúkalo nám zboku a aj termiku sme mali. Krátko po odlete z okruhu, mi Leo hovorí, aby som prebral riadenie. Ukázal mi, že mám k dispozícii aj nožný plyn a tak som sa mohol vyhrať. Síce zo zadného sedadla….alééééé…. 🙂 Povedal mi, že budeme hľadať jelene. Bola to sranda! Lietali sme ponad rôzne mýtiny a lúčky, kde by sa zver mohla zdržiavať. Samozrejme, že sme ich našli a rádiom informovali ostatných. Toto krídlo nemalo tlmič krídla, ale malo aktívny záves. Znova som bol milo prekvapený, ako ľahko sa to ovláda v tom rozbitom počasí. Tiež kopance som síce cítil, ale boli také jemnejšie, vďaka aktívnemu závesu. Rozsah rýchlostí toho krídla bol naozaj obrovský. Ako som letel, všimol som si, že z pravej strany sa k nám približuje lietadlo SuperCub zo Sky Ranchu. Keďže bolo vyššie, pridal som plyn a chcel som ľavou zákrutou vystúpať k nemu a letieť po jeho boku. Povedal som Leovi, že idem k SuperCub-u, ale on to vyhodnotil inak a pritiahol hrazdu. Rozsah rýchlostí a ovládateľnosť toho krídla je úžasná. Pretože ja som mal plný plyn na stúpanie a on v tom istom momente, pritiahol hrazdu a my sme sklesali dolu a SuperCub preletel nad nami…Bol som z toho unesený! Vôbec s hrazdou nebojoval, len ju pritiahol… Pristátie bolo Leove. Po pristátí som mu povedal, že to bolo najlepšie krídlo, na akom som kedy letel! Bohužiaľ, len zozadu… Ľahkosť riadenia ma udivovala a pritom si krídlo zachovávalo stabilitu a sily v riadení, ktoré tam majú byť. Leo Fitzgerald www.introflights.com je uznávaný CFI (Certified Flight Instructor), ktorý na zlete robil preskúšania pilotov na predĺženie ich licencií, ako aj dával lekcie žiakom z rôznych kútov USA, ktorí sa zúčastnili zletu.
V pondelok večer dorazil aj môj kamarát David Coy, ktorému sa udialo niekoľko nepríjemných udalostí pár týždňov pred zletom. Najskôr doň niekto narazil a znefunkčnil mu auto, na ktorom jeho žena Sonya jazdievala denne do práce. Tak jej dal svojho staručkého PickUp-a. Počas jazdy sa jej nejakým spôsobom vysunula poloos a ďalšie auto ostalo nepojazdné. Žene zohnal staré Volvo a sebe iba 2 dni pred zletom PickUp. PickUp preto, aby mohol na korbe doviezť trojkolku, stan a kopec vecí. Taktiež si upravoval špeciálny držiak na krídlo. Pýtal som sa ho, či nemá problém s políciou, lebo samé zvary na prednom nárazníku a ostré hrany… U nás by mu vzali aj rodný list! 🙂 Zvítali sme sa a už ma vláčil po všetkých pilotoch, predstavoval, zoznamoval… Sranda bola!
Útorok 25.7.2017 V tento deň vrcholili prípravy na zahájenie zletu, ktorý sa mal oficiálne začať v stredu. Neskutočný chalan Michael Rosiere zvaný Rosie je technikom a robil chalanom technické kontroly na ich strojoch. Ako vojenský pilot precestoval celý svet a ukazoval nám prekrásne fotky a rozprával neskutočné príbehy a dobrodružstvá, čo zažil, keď sa úplne sám túlal po miestach, kde bieleho človeka ešte nevideli… Večer ma neuvážene zatiahol do debaty, čo si myslím o Amerike… Debatovali sme hodiny.
Streda 26.7.2017 V tento deň prišlo najviac účastníkov. Mnohí aj po niekoľkodňovom cestovaní zo vzdialeností ako California, Nevada alebo ako Carson Pryor až z Texasu. To je chlap, ktorý na stránke napísal, že to je pre neho ďaleko a že asi nepríde. Na to mu ja odpísal, že ja som až zo srdca Európy a že tam budem! Jeho odpoveď bola okamžitá: To je fantastické! Ak tam budeš ty, budem tam aj ja! Taká veselá kopa to je…jeho smiech bolo počuť hodne ďaleko! 🙂
Priamo zo leteckého festivalu v Oshkosh sa na nás prišiel pozrieť šéf firmy North Wing, pán Kamron Blevins. Trpezlivo odpovedal na moje otázky, ukazoval a vysvetľoval mi technické detaily jeho krídiel a trojkoliek. Venoval – na krk som mu zavesil maličký hrnček – prvú pomoc na šnúrke. Šnúrka vo farbe trikolóry a porcelánový hrnček – štamprľa so Slovenskou vlajkou. Nasmiali sme sa, keď som mu vysvetľoval načo, prečo, kedy a ako má túto prvú pomoc použiť 🙂 Od neho som dostal firemnú šiltovku.
Tento zlet bol venovaný spomienke na skvelého Rebela Wallace, ktorý spolu so svojim žiakom Eric Sarchet-om, zahynuli pri výcviku len pár dní pred zletom. Vyčlenilo sa miesto, kde sa poukladali stoličky, stoly a nádoby s jedlom a nealko nápojmi. Krátkym úvodom sa prihovorilo niekoľko organizátorov zletu. Minútou ticha sme si uctili pamiatku Reba a Erica. A potom nás pozvali k stolu a hostine.
Večer sme sa presunuli k ohnisku a pri táboráku bolo kopec srandy. Znova predslov k zletu, zopár bezpečnostných inštrukcií a voľná zábava. Skoro vedľa mňa sedel taký chudý, vysoký, hlučný chlapík, ktorý dosť často skákal iným do reči. Keď skončili predslovy, chlapík sa zrazu postavil a nahlas sa pýtal: Kde v pekle je ten Jozinko zo Slovenska?!? Tak som sa postavil priamo pred neho a hovorím: Priamo pred tebou! Vrhol sa na mňa, stisli sme sa jak starí kamoši a hovorí: Tom Tabbert. To som zase ja ziapal: Wooow Tom nice to meet you! S Tomom sa “poznáme” už roky. Vymenili sme si hodne mejlov, zbožňujem jeho videá, pretože v nich komentuje všetko 🙂 Predstavil ma svojej žene Kathy a tiež Georghe Balazs a jeho žene Lise. Hovorím im, že majú ale že úúúplne americké meno… A Georghe mi na to odpovedá: igen. A už sme sa rehlili…
Mnohí sa ma pýtali, ako ich vnímam – bláznivých američanov? Tak som im tak aj odpovedal, ako bláznivých američanov. Boli v pohode a každý jeden bol pripravený so mnou diskutovať. Pýtali sa ma, či sa mi tam páči a či to stálo za to, pricestovať až z Európy. Hovoril som im, že sa mi tam páči, pretože veľa vecí je pre mňa nových. Najmä americké trojkolky a krídla. Všade okolo nás bola neskutočne krásna príroda a vidieť to z vtáčej perspektívy, bol naozaj zážitok. Čo som sa však posťažoval bolo to, že som tam prišiel z ďaleka, že som prišiel spoznávať americké krídla, lietať všetky mašinky, ktoré v Európe nepoznám… a? …a celý útorok a celú stredu som sa nudil, prechádzal sa po RWY, po tábore, od nudy fajčil jednu cigaretu od druhej… A ostatní piloti, hoci mali dvojmiestne stroje, lietali sólo… Kľudne môžem sedieť vzadu, veď ma nepoznajú a nemôžem chcieť, aby ma nechali pilotovať ich stroje… len nech ma berú do vzduchu. Tá krajina vôkol stojí za to!
Štvrtok 27.7.2017 Moje sťažnosti boli vyslyšané! Ráno ma vyhľadal Tom, že ideme do mesta na raňajky. Potom sme sa stavili v Sandpoint na letisku, kde mi dal do rúk kombinézu, že poletíme na výlet. Slniečko už okolo 10h riadne pieklo, keď sme prišli späť na Sky Ranche. Vyfasoval som prilbu a usadil som sa dozadu v Tomovom Tanargu. Naštartoval a spolu s Georghe a Walt Baydo sme zohrievali motory. Georghe má anglickú trojkolku Astra s krídlom o ploche 10,7m. Walt má červený Tanarg s krídlom North Wing Quest GT5 s plochou 13,5m. Keď usúdili, že môžu, Georghe vyšiel na RWY a my hneď za ním. Georghe dal plný plyn a keď bol iba cca 50m pred nami, Tom tomu nahulil tiež a štartovali sme ihneď za ním, do Georgheho vrtuľového víru! Hovorím si: kua, to bude drsné…! Po odlepení to prišlo! Koplo nás doprava, ale zanieslo doľava k stromom. Trojkolka sa krížila a stromy sme minuli asi o meter a pol. Tom let skorigoval a naletel späť do stredu dráhy. Potom zahájil stúpanie a let bol už perfektný. Hovorím mu, že mňa občas volajú kamikadze a blázon, ale že on tomu dal korunu a on je král všetkých bláznov…! Strašne sa rehotal… Zamierili sme k jazeru Lake Pend Oreille. Počas letu po pobreží jazera mi vysvetľoval, ako jazero vzniklo pohybom tektonických vrstiev. Tom je geológ. Blížili sme sa k horám a tak sme začali stúpať. Tom mi hovorí, že nevie v čom je problém, ale nemôže naplno využiť výkon motora, lebo sa rýchlo prehrieva. Tak sme stúpali len tak zľahka. To značí, že ponad skaliská sme prelietavali v relatívne malej výške. Chvíľkami to s nami trochu hodilo, ale zvyčajne bol let pokojný. Ani som mu nechcel veriť, že máme 20kt tailwind – že nás do chrbta tlačí 20kt=37km/h=10m/s vietor. Čakal som ďaleko väčšie turbulencie v horách. Prvé pásmo sme prestúpali v 6000ft a pred nami sa týčilo pohorie Cabinet Mountains, ktoré má výšku viac ako 9000ft. Aby sme sa ponad neho dostali a netrápili motor, Tom priletel ku kopcu a potom to otočil proti vetru. Svahoval kopec. Ale tam mu išlo občas vytrhnúť hrazdu z rúk. Vietor, ktorý sa od hory odrážal smerom nahor, nás vytiahol do výšky ako rýchlovýťah. Stačili dve 360-ky a boli sme nad kopcami. Ale tam bola neskutočná zima! Napriek mojim vrstvám oblečenia a jeho teplej kombinéze, som sa drkotal zimou. Na druhej strane hôr sme zahájili výkles. Normálne boli cítiť teplé vrstvy ovzdušia, ako sme sklesávali. Samozrejme, začala termika. Bol som dosť prekvapený, že s nami termika moc nemlátila a aj turbulencia v závetrí hôr síce bola cítiť, ale nič extra. Tom zvyčajne držal hrazdu len jednou rukou a druhou mi ukazoval a vysvetľoval všetky zaujímavosti okolia. Alebo hrazdu vôbec nedržal a oboma rukami gestikuloval. Keď som sa mu zmienil o prekvapivom ľahkom riadení krídla, len poznamenal, že toto je ten dôvod, prečo vymenil krídlo Bionix 13 za toto krídlo North Wing Conquest 12,4m. Má malú plochu, je stavané na rýchlosť a najmä ľahkú ovládateľnosť, pri zachovaní výbornej stability. Ešte aj v tomto malom krídle a výrobca ho montuje na kýl vpredu, je elektrický trim na posuv ťažiska. Tento je však spojený so závesom krídla lankami. Pristáli sme na letisku Libby po jeden a pol hodine letu. Všetci traja natankovali svoje trojkolky. Chvíľku sme sa zdržali v pilotskej miestnosti, kde boli všetky potrebné veci pre pilotov na preletoch. Miesto na odpočinok, WC, sprcha, mapy a navigačné pomôcky, niečo na zajedenie – teda sladkosti, tyčinky a nealko nápoje. Free. Všetci štyria vymrznutí, sme sa slnili a vyhrievali v teplých slnečných lúčoch.
Po chvíľke sme nasadli a odštartovali. Už minulo poludnie a slnko riadne pieklo a termika sa miešala s nárazovým vetrom. Blížili sme sa k horám za mestom Libby a sledovali sme rieku Kootenai. Točili sme doľava – na západ a sledovali rieku. Priblížili sme sa ku kaňonu medzi dvoma kopcami. Dúfal som, že poletíme ponad ne, pretože sme mali bočný vietor. Teda bočný a čiastočne protivietor. Ale Tom nieee… Jednu ruku na hrazde a druhou písal SMS-ky v telefóne… A pritom sme leteli v neskutočnej turbulencii medzi kopcami. Ešte mi ukazoval: Vidíš dolu tie vodopády pri hrádzi? Tam sme minulý rok s Georgheom lietali tesne nad vodou… No úúúžasnééé… Skoro som sa posral… a on si vypisuje smsky… keď sme dostali riadnu šupu, tak zabral aj druhou rukou, vyrovnal let a… zase písal… Keď sme preleteli za kopce, tak sme sklesali nižšie do údolia k mestu Troy, leteli sme pozdĺž rieky až po Moyie Springs a odtiaľ sme to strihli juho-západným smerom k Sandpointu. Na letisku v Sandpointe sme pristáli po jeden a pol hodine letu okolo 13,45h.
Dobrá správa pre Chrisa – netreba nič meniť, stačilo zapojiť jeden spoj a teploty vody a oleja znova fungovali. Pravdepodobne pohybom na hrboľatej trávnatej RWY sa rozpojil jeden káblik… Dobrá správa pre Toma – stačilo vyfúkať chladič motora a bolo po prehrievaní. Suchá tráva, pravdepodobne z letiska SkyRanche, zaniesla chladič. Tom a Georghe sa rozhodli, že svoje stroje budú hangárovať na letisku. Hangár bol dosť veľký.
David si chcel vymeniť palivový filter za nový. Používajú klasické naftové – sitkové filtre. Pýtal sa ma, že čo si o tom myslím… Tak som mu povedal, že aj u nás je predpis na sitkové filtre, ale ja s ním nesúhlasím a miesto toho používam papierový filter o veľkom priemere. Ten jeho bol fakt maličký a aj Rosie mu potvrdil, že väčší je lepší, takýto malý sa veľmi rýchlo upchá, Tak sme vyrazili do mesta na nákup filtra. Našli sme obchod, ktorý bol zameraný na autodoplnky. Ja som sa šiel poprechádzať pomedzi regálmi, pokým David vysvetľoval, čo potrebuje. Našiel som filter, aký používam ja a tak som ho Davidovi ukázal. Keďže sitkový tam nemali, vzal si tento.
Piatok 28.7.2017 Pomáhal som Davidovi pri jeho technickej prehliadke – teda jeho stroja. Jeho trojkolka RedBack je Australského výrobcu AirBorne s motorom R-503 a krídlom North Wing Mustang 3. Rosie sa mu v tom hrabal dlho a občas mal nejakú pripomienku a tak sme išli zháňať či už skrutky pre hlavný podvozok, spínač kontaktu motora, či napináky pre odpruženie trojkolky. Niečo sme našli priamo medzi rogalistami, iné v obchodoch v meste a po niečo sme obiehali rôznych opravárov lietadiel. Keďže tam na letisku nebol žiaden wifi signál, bol som rád ak sme šli do mesta. Väčšina reštaurácií malo wifi a tak som sa mohol spojiť s domovom a občas zavolať manželke.
Sobota 29.7.2017 Ráno ma vyhľadal Tom, že poletíme spolu na raňajky do Bonners Ferry. To ma potešilo! Obliekol som sa teplo a vtedy sa ma Rosie pýtal, či nechcem letieť s ním… Hovorím, že neskoro, že už som zadaný. Naskočil som Tomovi do auta a šli sme na letisko Sandpoint, kde mal trojkolku v hangári. Leteli sme spolu s Georgeom. Odpálili sme to z letiska, ale tentoraz na druhú stranu. Znova ponad hory Priest Lake Mountains, medzi ktorými sa skrýva jazero Priest Lake. Lietanie ponad hory je neskutočne krásne. Stále som si hovoril, že letíme príliš nízko nad kopcami, či skaliskami, že ja by som letel asi vyššie. Veď by sme asi ani nedokĺzali niekam do údolia ak by dačo… A vtom som zbadal maličkú bielu bodku, ktorá sa preháňa ponad tie skaliská. Tá bodka bol Georghe, ktorý lietal sólo a naozaj lízal vrcholky. Vtedy som si uvedomil, že my sme fakt vysoko nad kopcami a to pohorie je oooobrovskééééé a šiiiiirokééééé… Ako sme stúpali, postupne mizli lesy, kríky a nakoniec i tráva. Zostali holé skalnaté štíty. V údoliach sa skrývali nespočetné množstvá malých jazierok. Na niektorých, ktoré boli pred slnkom skryté, bol vidieť ľad a sneh. Ako sme tak leteli, zbadali sme zaujímavú horu. Mala akoby urezaný vrchol a tvorila krásnu plochú plochu. Hneď sme to konzultovali s Georgheom, ktorý preletel bližšie na výskum. Zhodli sme sa, že tam by sa dalo pristáť. Preleteli sme ponad najvyššie štíty hôr s názvom Levia hlava a Tom mi ukazoval kopce a pyramídovú horu nie veľmi ďaleko pred nami a povedal, že to je už Kanada. Tak zatočil doľava a zamierili sme na okraj hôr, smerom k jazeru Priest Lake. Tam sme preleteli popri okraji, kde nad jednou skalou boli asi telefónne vysielače, nad druhou vyhliadková veža a potom sme leteli naspäť do hôr. Križovali sme ich teraz smerom z východu na západ. Keďže fúkalo z juhu, mali sme bočný vietor o sile 16kt, čo je 29km/h alebo 8m/s. To už aj v takej výške bolo cítiť slniečko a termické kopance. Pozdĺž jedného z mnohých hrebeňov sme zamierili do údolia rieky Kootenay. Znova som bol prekvapený, ako ľahko sa Tomove krídlo Conquest 12,4 ovláda. Už sme neleteli vysoko, dokonca niektoré kopce boli tak vysoko, ako sme my boli. Pred nami sa rozprestrelo nádherné, pestrofarebné údolie, ktorému kraľovala rieka Kootenay. Tá sa kľukatila a vytvárala nádherné záhyby. Oba MZK skoro bok po boku leteli na voľnobehu a klesali do teplého údolia. Asi v 20m výške sme leteli pozdĺž rieky južným smerom. Bol som nadšený z neskutočne krásnej a čistej vody, hoci piesčité dno a mnohé zákruty mali vodu zakaliť. Tom sklesal ešte nižšie a preletel nízko ponad bažinu. Bolo to nádherné! Videli sme kŕdle vodného vtáctva, ktoré sa dávali na útek a úlet pred nami. Len som dúfal, že žiaden nevyletí hore do našej vrtule. To by nás tam asi zožrali krokodíli 🙂 Našťastie sme bez problémov pokračovali ďalej a začali stúpať asi do 80m výšky. Potom sme točili doľava k Bonners Ferry. Letisko Boundary County Airport sa nachádza SSV od Bonners Ferry. Premávka bola vcelku hustá. Prvý šiel na pristátie Georghe, my sme pristáli, po hodine a pol, hneď za ním. Na asfaltovej ploche boli oká na uchytenie lietadiel, tak sme tam trojkolky priviazali, vyzliekli kombinézy a šli sme do hangáru. Ja som sa smial a ukazoval som chalanom SMS-ku od môjho operátora: Vitajte v Kanade… Asi sme leteli fakt hodne blízko hranice. Hangár bol otvorený a pri príležitosti nejakého výročia, tam podávali raňajky, teplé a studené nápoje. Napapali sme sa, dali si kávu a znova nasadli do trojkoliek. Teraz sme už mali vcelku slušný protivietor a spolu s termikou to s nami hádzalo. Nie však tak, aby bol let nepríjemný. Naspäť sme leteli ponad Blue Lake RV Resort, čo je parkovisko plné RV (Recreational Vehicle – dovolenkový vôz – dom na kolesách). Leteli popri diaľnici US HWY2 , ktorá vedie až do Sandpointu. Preleteli sme ponad miesta, kde sme s Leom hľadali jelene a priblížili sme sa k Olmstead Sky Ranch. Tom priletel bližšie k Georghemu a vyklesali pár metrov nad stromy. Zrovnali sme sa do osi dráhy a v bláznivej turbulencii sme preleteli ponad dráhu. Georghe sklesal a letel asi meter nad dráhou. My s Tomom sme sa držali tesne nad stromami. Nepristávali sme tam. Len sme prieletom pozdravili ostatných a pokračovali na letisko Sandpoint. Let z Bonners Ferry nám trval 30min. V hangári sme nechali oba MZK a autom sme sa vrátili na Sky Ranche. Počas jazdy sa ma Tom spýtal, či nechcem ísť s nimi, cez víkend, pozrieť na nejakú leteckú šou. Hmmm… hovorím mu, že rád by som videl peknú šou, ale stáť celý deň niekde na asfalte, na tom silnom slnku…sa mi moc nechce. Radšej zostanem tu a mám šancu si polietať na MZK.
Poobede sa ma pýtal Henry, že kedy letím domov? Hovorím, že v útorok. On, že OK a že ako mám zaistené ubytovanie a stravu a všetko, lebo zlet končí zajtra (nedeľa) a všetko sa balí a odchádza. Nebude stan (môj stan?!?), nebude sprcha, nebudú kadibudky…V nedeľu tam už nič a nikto nebude. No, zaskočila ma jeho otázka, ale odpovedal som mu, že tam zostanem s Davidom a ešte pár chalanmi. Keď som to konzultoval s Davidom a jeho ženou Sonyou, obaja boli radi. Dokonca mi Sonya hovorila, že to Davida veľmi potešilo a že to pre neho veľa znamená.
Večer znova pri táboráku. Hudba, tanec, zábava! Dokonca som ja – JA! – čo mám obe nohy ľavé, učil Kathy nejaké kroky a tanečky. Nasmiali sme sa. Chalani z Kanady mali taký divný chlast. Bolo to ostré, odhadom okolo 45% a líznuté niečím štipľavým. Ponúkli mi štampľa. Naliali a všetci napäto čakali, čo to so mnou urobí. Tak som to kopol do seba. Aj keby urobilo, tak by som ani brvou nehol…. Ale neurobilo. Malo to zvláštnu čili príchuť, ale nebolo to zlé. Pitné! Bohužiaľ, bola to posledná kvapka, čo mali. Hovorím, že škoda, že som mal málo slivovice. Z tej by sa asi posrali… ako tí, čo ju už okoštovali 🙂
Nedeľa 30.7.2017 Ráno som nechal vyvetrať stan, spacák a veci, ktoré mi chalani požičali. Doobeda poodchádzala väčšina účastníkov zletu a ja som zbalil veci a odovzdal ich Henrymu. Prišiel za mnou David a hovorí mi, že síce je rád, že chcem ostať s ním, ale že mám ísť s Tomom. Že poletíme do Felts a že mi tam bude lepšie a aj lietať že budeme. Hovorím ako chceš. Lietať je to, čo chcem. Povedal mi, že mám ísť, že to bude pre mňa zážitok! Okolo obeda prišiel Tom po mňa a tak som sa rozlúčil so zbytkom partie. Vyrazili sme na letisko Sandpoint, odkiaľ sme mali letieť do Felts. Ale v hangári sme zistili defekt na Tomovej trojkolke. Išiel zháňať pneuservis. Vrátil sa asi za dve hodiny s tým, že má dobrú a zlú správu. Dobrú: našiel dva pneuservisy, zlú: keďže je nedeľa, opravia mu to v pondelok ráno… Rozhodli sa! Poletím s Georghem. Zatiaľ sme sa šli do mesta najesť.
Odštartovali sme v podvečer. Malé krídlo o 10,6 metrovej ploche potrebovalo vyššiu rýchlosť na štarte, dlhšiu dráhu odlepenia a relatívne malú rýchlosť stúpania. Ale Georghe bol spokojný, povedal, že to všetko je v norme. Otočil to k jazeru a ponad breh sme leteli až ponad miesto, kde je jazero najužšie. Tam sme ho križovali na druhú stranu. Tam mi Georghe ukázal Bird Aviation Museum i s pristávacou dráhou, ktoré je už zatvorené. Potom sa spýtal, či chcem pilotovať. JASNAČKA!!! Počas letu sme videli veľký lesný požiar, ale my sme zamierili iným smerom. Preleteli sme popri jazere Cocolalla Lake. Ono to je krajina riek a jazier. Jedno jazero sme preleteli a ďalšie už bolo na dohľad. Slniečko už pomaly zapadalo. Georghe ma navigoval a preleteli sme ponad Orchard Prairie, kde majú spolu s Lisou rodinný domček a pristávaciu dráhu. Teda bola to skôr préria, lebo tráva nebola pokosená, ale Georghe hovoril, že tam v minulosti bežne pristávali. Potom sme už prileteli k letisku Felts. Tam už prebral riadenie Georghe, pristál a zaroloval k hangáru. Tam nás už čakal Tom s Kathy a Lisou. Prišli autom. Zahangárovali sme a šli sme na večeru. Večer som bol ubytovaný u Tabbertovcov v ich domku. Konečne som sa osprchoval teplou vodou a vyspal sa v normálnej posteli. Večer sme s Tomom na dvorku debatili.
Pondelok 31.7.2017 Ráno som vstal a vyšiel na dvor. Mal som WIFI, tak som to využil a zavolal manželke. Po raňajkách šiel Tom do Sandpointu nechať opraviť defekt a my sme zamierili na letisko Felts. Georghe je veľmi šikovný výmyselník a vymyslel a postavil 4 trojkolky. Upravil ich tak, aby si mohol šliapať do pedálov, aspoň na rozbeh a potom využiť silu elektromotora a fičalo to jak guľa! Lisa mi dala inštruktáž, nasadili mi vlajku, obliekli reflexnú vestu, na krk som dostal zvlhčenú šatku a vyrazili sme do mesta. Ja jediný som mal aj pasažiera – psíka. Prešli sme až do centra Spokane. Pojazdili sme aj tam, kde smú len peší a cyklisti. Bolo to úžasné!!!
Po návrate na letisko Felts, baby sadli do auta a fičali do Spokane pre Tomovo auto. Tom priletí. My s Georgheom sme sadli tiež do auta a šli sme hľadať obchody s magnetkami. To bol vážny problém. Zopár sme našli, ale teda…nič moc. Našťastie baby niečo vysnorili v Sandpointe a doviezli mi. My sme zatiaľ zašli k Georgheovi domov. Na príjazdovej ceste a aj na terase domu ma vítali z dreva vyrezaní medvedi. To im urobil David Coy, ktorý sa v minulosti živil vyrezávaním z dreva. Dali sme si kávu, Georghe niečo porobil v kancelárii a potom sme sa vrátili do Felts. Práve včas. Tom práve pristál.
Doplnili palivo a sadol som za Toma do jeho Tanargu.
Vyrazili sme na dráhu a spolu, skoro vedľa seba, sme s Georgheom štartovali. Vyrazili sme na juh. Preleteli sme ponad mesto, minuli sme malú pahorkatinu a vyleteli sme do zvláštne tvarovanej krajiny. Ona bola svojím spôsobom plochá, len zvláštne zvlnená. Tom mi vysvetlil, že kedysi tam vybuchla sopka a krajinu pokryla lávou. No a to som videl, teda už s nánosmi zeminy a vegetácie 🙂 Leteli sme nejaký čas a zrazu sa pod nami, v tej zvláštnej krajine ničoho, zjavilo asfaltové letisko – Rosalia. Tom mi vysvetlil, že ho v minulosti často používali práškári, teraz bolo prázdne. Na okruhu sa ma pýta, či som niekedy lietal trojkolku Tanarg. Hovorím mu, že som mal možnosť lietať dva Tanargy v Austráli. On že OK a ostrou zákrutou skrátil finále. Pristáli sme a dorolovali na odstavnú plochu. Tam mi povedal, že ak chcem, môžem ísť dopredu. JASNE ŽE CHCEM!!!
Tak sme sa prehodili. Rýchla inštruktáž, že čo je čo a už som stláčal štartér. Naroloval som na prah dráhy 20, kývli sme si s Georghom a postupne som pridal plný plyn. Tom mi vtedy povedal, že je to prvý raz v živote, čo sedí v jeho trojkolke vzadu 🙂 a nemá inštruktorskú úpravu, čiže jeho možnosti zasahovať mi do riadenia sú veľmi obmedzené. Šmírujem rýchlomer a pri 50mph odtláčam hrazdu. Trojkolka sa zhupne a sme v lufte. Zvyšujem rýchlosť letu na 60mph a odtláčam do stúpania. Krásne sa mi to jeho krídlo ovláda. Niet sa čo čudovať, má iba 12,4m plochu. Rýchlo skúšam ovládateľnosť a stranovú stabilitu. Neviem ako sme vysoko, nezaujíma ma to. Letíme nad zvláštne zvlnenou krajinou, netuším ktorým smerom a ja sa jaším s tým krídielkom! Tom mi hovorí, že si mám na pravej spodnej strane sedadla nahmatať ovládanie elektroposuvu ťažiska a posunúť rýchlosť na 70mph. Tak som to urobil, jemne pridal plyn, nastavil ručný plyn a kochal som sa. Tom mi stále ukazuje, že ktorým smerom mám letieť. Vôbec ma to nezaujímalo. Ja som sa snažil získať čo najviac info z krídla. Skúšal som minimálku. Hrazdu som mal odtlačenú až na trubku a ono to pri 50mph ešte stále letelo. A to som mal ťažisko posunuté dopredu. A Tom mi zase ukazuje, kam mám letieť, ktorým smerom… OK OK, veď letím. Georghe krúži okolo nás a tak ho upozorňujem, že budem zase testovať. Tom sa smeje a hovorí, že Georghe je zvyknutý očakávať neočakávané a že nemusím naňho brať ohľad. Vypol som ručný plyn a len tromi prstíkmi som vhodil hrazdu doľava a vystrúhol pravú ostrú zákrutu, z ktorej som ihneď kontroval a prešiel na ľavé ucho. Hovorím Tomovi, že to ovládanie milujem! A znova tromi prstíkmi krúžim hrazdou dookola. Tom určite nebol nadšený, čo stváram s jeho strojom, ale kupodivu sa rehlil a výskal spolu so mnou! Ale stále ma usmerňoval, že ktorým smerom letieť. Pochopil som až po chvíli, že kam ma to smeruje. Prileteli sme zo zvláštne tvarovanej krajiny, ku krajine so stromami, jazierkami a puklinou v skale. Hovoril mi, že nech klesnem nižšie. Tak som ubral plyn a sklesal. Navigoval ma priamo nad tú prasklinu, ktorá sa pomaly rozširovala. Znova mi hovorí, poď nižšie! Už som začínal byť nervózny, lebo puklina sa rozšírila a v nej boli vysoké stojace bloky skál a na nich rástli stromy. No a pár metrov nad nimi sme leteli my. Postupne sa puklina rozšírila do kaňonu a stĺpovité skaly zmizli. Na dne kaňonu tiekol potok. No a Tom zase velí: poď nižšie! Sklesal som len tak, že trojkolka bola ponorená v kaňone a krídlo bolo zarovno horných skál. Tak aby som sa JA cítil pohodlne. Kaňon sa krútil a za jednou zákrutou sa zjavilo jazierko, do ktorého ten potok vtekal. V hrazde krídla som cítil prúdenie vetra v kaňone a na hladine vody jazierka som videl sčerené vlnky. Napriek tomu bol to let príjemný, žiadne veľké kopance. A keď aj prišiel nejaký, s ľahkosťou som korigoval smer letu. Znova sme zatočili doľava, ako sa kaňon krútil a podo mnou sa zjavil malý skalnatý ostrovček s pár stromami a my sme preleteli nízko nad nimi. NESKUTOČNÉ!!! Vonku som už videl zapadať slniečko a my sme stále leteli v kaňone. Preleteli sme ponad niekoľko jazier, ktoré sa v kaňone skrývali. Vyrušili sme rybárov na člne, až sme vyleteli do priestoru, kde jazero vyzeralo skoro ako rieka. Tom mi hovorí, že sa musíme vrátiť späť na letisko Rosalia. Tam sa znova prehodíme a na veľké letisko poletí on. Tak som ľavou zákrutou opustil vody jazera a zamieril naspäť. V tom sa do slúchadiel ozve Gheorghe a hovorí, že to nedáme, že na to už nemáme čas. Slnko zapadlo, Rosalie je ďaleko a nočné lety nemáme povolené. Tom ma poplieska po pleciach a pýta sa: si schopný letieť na Felts? Jasnačka! 🙂 Keďže slnko fakt už zapadlo, posúvam elektroposuv ťažiska naplno dopredu. Narýchľujeme na 80mph, ale stále s hrazdou v neutrálnej polohe. Pritiahnutím hrazdy sa viem dostať až na 115mph, ale kua to je fofr!!! To som ihneď vzdal… 🙂 Ťažká trojkolka Tanarg v tom asi hrá dosť výraznú rolu, na tak malé krídlo. I na cestovke 80mph si skúšam ľahkosť ovládania krídla a jeho stabilitu. Stále sa s ním hrám. Trojkolka lieta z jednej strany na druhú. Neviem sa toho nabažiť! Tom je zo mňa celý mimo 🙂 Stále sa hrám s krídlom, skúšam maximálku, minimálku, prechody z krídla na krídlo… Rehocem sa ako malý Jojo…Tom sa rehoce so mnou a výska na plné hrdlo! Pomaly sa končí zvláštna, zvlnená krajina, pokrytá len trávou alebo políčkami. Blížime sa k mestu Spokane. Tom mi dáva inštrukcie, ako zapnúť svetlá a stroboskopy. Georghe už tiež pozapínal svetlá a strobo a letí máličko vpredu a pýta sa, kde som. Hovorím mu, že som na jeho 5 hodine a že sa ho budem držať ako kliešť (keďže nemám ani tušáka, ako sa povie kliešť, povedal som mu, že budem na ňom prilepený ako velcro – suchý zips). Dva krát sa mi stalo, že som sa k nemu priblížil až nebezpečne blízko a musel som to riešiť fakt prudkým odvalom doprava, aby som mu nebrnkol do krídla. Stalo sa to preto, že voči terénu a svetlám v meste, som ho v tej tme nezbadal. Tak som si posunul elektroposuv ťažiska trocha dozadu a ubral som tiež pár otáčok motora. Spomalil som. Teraz bezpečne letím za ním a nechávam si odstup. Je pre mňa neskutočne fascinujúce letieť nad rozsvieteným mestom! Vidíš osvetlené ulice, autá svietia na cestách a je to dych berúci pohľad! Stále sledujem Georghea. V tom sa Tom nahne dopredu a 5x stlačí PTT tlačítko na hrazde. Pýtam sa, že čo robí? A začal nadávať! Čo sa stalo?? Tak mi povedal, že chcel rozsvietiť dráhu a pritom sa rozsvietil iba navádzací bliskáč, to ho naštvalo. Tak začal mačkať PTT tlačítko znova, ale oveľa častejšie. A v tom mi ukazuje doľava – aha, pozri, svetlá na dráhe sa zapínajú! No nádhera! Nielen bliskáč, ktorý ťa naviguje k dráhe, ale hlavne svetlá pristávacej dráhy a aj bočných, pojazdových dráh sa rozsvietili. Nádhera! To sme už leteli po vetre ľavého na dráhu 22. Zrazu ma Tom upozorňuje na veľkú svietiacu bodku vpredu vpravo od nás, nad obzorom. Hovorí, že to pristáva Big brother. Nerozumiem… Aký veľký brat? Čí? Čo? Hovorí, že pravdepodobne to je asi nejaký Boening a smeruje na pristátie na medzinárodné letisko v Spokane. ŠPÍÍÍÍCA!!! Leteli sme hlboko pod ním. Georghe točí ľavú a stáča sa k letisku. Chcel som sa ho držať, ale Tom povedal, že počkaj, pôjdeme ako druhí v poradí. Tak som chvíľku letel rovno a až potom začal točiť Base a po chvíľke Final. Keďže Georghe ohlásil dve rogalá, mal som to jednoduchšie na hlásenie. Sprvu sa mi zdalo, že sme strašne vysoko a urobil som skracovacie esíčko. A to bola chyba! Prejavil sa odhad toho, na čo som zvyknutý. Ale to sa líšilo od toho, na čom som letel… Počas priblíženia sa k dráhe som zistil, že sme krátki a musel som pridať plyn, aby sme sa dotiahli k dráhe. Keď som už videl, že to je v suchu, ubral som plyn a nechal som ho kĺzať k dráhe. Tesne pred dotykom som ho pekne vydojil do minimálky a pristál. Tom ma hneď poplácal po pleciach a pochválil za pekné pristátie. Prvý výjazd z dráhy sme minuli, tak som odbočil na druhom. Tom ma navigoval na zemi a dorolovali sme až pred hangár. Zastal som za Georghom a postupne povypínal osvetlenie, motor a zapaľovanie. Vonku už bola tma jak v prdeli… Vystúpil som z trojkolky a od radosti som si povyskočil a zaujúchal. Keď vystúpil Tom, plácli sme si a vystískali sme sa! Well done Jozinko! Na Tomovom stroji som nalietal hodinu a 10 minút. Úžasný stroj!
Než sme poschovávali stroje a veci do hangáru, prišli Lisa a Kathy a potom sme šli všetci spolu na večeru. Našli neskutočný podnik! Bol dookola obsypaný televíznymi obrazovkami a skoro na každej dávali iný program… Po večeri sme sa rozlúčili s Lisou a Georghom. Zajtra doobeda letím domov. Škoda! Začalo sa mi tam páčiť 🙂 Nocujem znova u Toma a Kathy. Večer znova sedíme a debatujeme na dvore, fajčíme. Tom má fajku, ja cigarety. Debatujeme o všetkom možnom. O trojkolkách, krídlach, kto čo doma robí, o politike… radšej meníme téma a znova sa bavíme o veciach, ktoré nám prinášajú radosť. Do postele idem až okolo jednej hodiny rannej.
Utorok 1.8.2017 Ráno ešte pobeháme po meste s Tomom, ale potom sa vrátime, poberiem si veci, rozlúčim sa sa s úžasnou Kathy a už sedím v aute, smerujúcom na letisko. Objali sme sa, poplácali, ako starí kamaráti. Musíte prísť na Slovensko! Prídeme! Fajn, ste kedykoľvek vítaní!
Linky na videa zo zletu: