Pilota Jožinka poznajú v Brazílii, USA aj Austrálii
PILOTA JOŽINKA POZNAJÚ V BRAZÍLII, USA AJ AUSTRÁLII
Tvrdí, že lásku k lietaniu zdedil. Na svojom motorovom závesnom klzáku, či laicky motorovom rogale, lietal nielen u nás a v Českej republike, ale aj na Ukrajine, v Chorvátsku či dokonca v Austrálii. Jozef Sajan alias Jožinko z Malaciek je pilot, inštruktor aj inšpektor motorového závesného lietania a keď s nadšením rozpráva, aký je pohľad z výšky úžasný, jednoducho mu nemôžete neveriť. M. Kovaríková
V rodnom liste má síce meno Jozef, no v leteckých kruhoch mu nepovedia inak, ako Jožinko. ,,Túto prezývku mi dali letci v Čechách a postupne sa tak rozšírila, že ma ako Jožinka poznajú nielen na Slovensku a v Čechách, ale aj v Brazílii, USA a v Austrálii,“ hovorí pilot, ktorý sa živí ako predajca náhradných dielcov pre osobné a úžitkové vozidlá v spoločnosti AutoDay Malacky. A pridáva aj jednu úsmevnú historku: ,,Minule som sa na zlete podpísal na prezentačnú listinu svojím menom a chlapík po chvíli prišiel za mnou, že sa mám podpísať, lebo na prezenčke chýbam. Vedel, že som “Jožinko” a pod týmto menom nebol nikto podpísaný…“ Jozef o sebe hovorí, že nemá 46 rokov, ale stále 20, len s už 26-ročnými skúsenosťami. O svojej láske – lietaní – píše na vlastnej hobby stránke, ktorú si ako samouk tvorí sám.
Očarenie na výlete
Všetko sa to začalo v roku 1976, keď malý Jožko išiel na rodinný výlet na Chleb. ,,Hore práve štartovali prví bezmotoroví rogalisti smerom do Vrátnej doliny. Otec (tiež Jozef Sajan) sa len stihol spýtať, kde pristávajú a už aj bolo po výlete. Fičali sme lanovkou dolu a autom do kempu, kde rogalisti pristávali. Tam si otec objednal plány na stavbu závesného klzáka.“ Začiatky neboli jednoduché, keďže otec bol samouk. Všetko si vyrobil svojpomocne, formou pokus – omyl – úprava – pokus… ,,Bolo to obdobie plné polámaných rúrok a modrín. Ale podarilo sa. Jeho klzák bol jeden z prvých v Západoslovenskom kraji. Už od roku 1982 otec pôsobil ako inštruktor závesného lietania pod hlavičkou Zväzarmu. Učil lietať mnohých pilotov, medzi nimi aj mňa. Mal som vtedy 14 rokov,“ spomína Jozef.
Cesta za titulom
V roku 1989 jeho otec presedlal z bezmotorového na motorové závesné lietanie. Urobil si trojkolku, upravil motor z trabanta, spevnil pôvodné bezmotorové krídlo pre vyššie zaťaženie, vyrobil vrtuľu a… lietal. Spolu s ním prešiel z bezmotorového na motorové závesné lietanie i jeho bývalý žiak Milan Halaj. ,,Milan mal dvojmiestny stroj, a tak len čo sa on sám naučil lietať, naučil to aj mňa,“ hovorí Jožinko. Vtedy vraj ešte neboli vytvorené postupy pre výcvik na motorovom závesnom klzáku (MZK), ako to poznáme v súčasnosti. Neskôr však nadšenci lietania založili Leteckú amatérsku asociáciu (LAA), ktorá pod dozorom Leteckého úradu SR legislatívne zastrešila amatérske lietanie. ,,Oficiálny preukaz pilota MZK som získal až v roku 1994, po absolvovaní skúšok na vajnorskom letisku. Od roku 2000 som sa zúčastňoval na súťažiach o majstra SR, vždy som skončil v prvej desiatke. V rokoch 2005 a 2011 som sa dokonca stal majstrom SR v lietaní na MZK,“ hovorí Jozef.
Súťaže zväčša spočívajú v kombinácii navigačných letov, kedy si pilot a navigátor na základe informácií od usporiadateľa vyrátajú trať a otočné body, musia dodržiavať deklarovanú rýchlosť letu, priletieť v presne vypočítanom čase do cieľa a popritom hľadať a do mapy zakresliť znaky, tajné znaky či fotografie. Súťaží sa tiež v presnosti pristátia do vymedzeného priestoru či v spotrebe paliva, kedy posádky dostanú presne odmerané množstvo paliva a vyhráva tá, ktorá vydrží najdlhšie lietať. Dnes Jozef nepôsobí len ako pilot, ale od roku 2003 aj ako inštruktor lietania pre MZK a od roku 2010 ako inšpektor. ,,V Malackách sme si založili o. z. Záhorácky letecký klub Malacky. Disponujeme dvomi inštruktormi lietania, jedným technikom a jedným inšpektorom. V klube máme päť motorových závesných klzákov,“ dodáva Jožko.
Sedačky z električky, motor z citroëna
Motorový závesný klzák (MZK) je lietajúce športové zariadenie, ktoré je registrované pod hlavičkou LAA SR. To znamená, že prešiel kontrolou a získal technickú spôsobilosť. ,,Ja som zo začiatku lietal na otcovom jednomiestnom stroji alebo na inštruktorovom dvojmiestnom. Trojkolky vyrobil svojpomocne môj otec, krídla už kúpil certifikované, od českého výrobcu. Tieto stroje sa vyznačovali robustnou, ale jednoduchou konštrukciou. Otec tu prvý raz použil ,,sedačky z električky“, čo bolo vtedy raritou. Jeho stroj bol rúrkovej konštrukcie, poháňaný motorom Citroën 2CV. Použil krídlo s malou plochou (11,7 m²), ktoré sa vyznačuje ľahkou ovládateľnosťou, lepšou odolnosťou voči turbulencii a termike a vysokým rozsahom rýchlostí,“ približuje technické parametre prvých klzákov Jozef. Na rozdiel od jeho otca si Milan Halaj zvolil dvojmiestny stroj, tiež s motorom Citroën 2CV a s krídlom s plochou 16,8 m². ,,Toto krídlo sme volali ,autobus´ pre jeho bezpečné letové vlastnosti. Na ňom sa naučilo lietať veľa pilotov,“ dodáva Jozef.
S krídlom UFO
Svoj prvý vlastný stroj si Jožinko kúpil v roku 2002. Bol to starší, už olietaný komplet ukrajinského výrobcu s krídlom UFO s plochou 14,2 m², dvojmiestnou trojkolkou Antares a motorom trabant. Ten mu otec vymenil za spoľahlivejší VW 1500 a s týmto strojom Jožko polietal polovicu Slovenska. Krídlo UFO neskôr vymenil za modernejšie a lepšie. A jeho súčasný stroj? Ten je vraj doslova internacionálny: ,,Krídlo Aeros Profi 14 som kúpil od spoločnosti Aeros, svetoznámeho ukrajinského výrobcu všetkého, čo lieta. Trojkolku Cross 5 Sport mám od českého výrobcu Tomi Aviation. Motor mi vyrobil ďalší český výrobca, Verner Motor. Vrtule mám dve – z Ukrajiny od spoločnosti Aero a poľskú od spoločnosti Peszke. Prístroje sú klasické, ruské, ešte v azbuke.“
Jožko doteraz lietal na rôznych typoch MZK, či už jedno alebo dvojmiestnych. Vznášal sa na strojoch, ktoré dosahovali max. rýchlosť 85 km/h, ale aj na takých, ktoré mali 85 km/h ako rýchlosť minimálnu. ,,Tieto stroje sa líšia najmä typom a konštrukciou krídla. Moderné krídla sú skúšané v aerodynamických tuneloch alebo na testovacích vozíkoch a využívajú najnovšie poznatky aerodynamiky. Líšia sa veľkosťou, nosnosťou a rýchlosťou letu,“ vysvetľuje Jožko. Nádhernú skúsenosť vraj získal, keď lietal na MZK s plavákmi na vode na Ukrajine či na MZK s gumeným člnom na mori v Chorvátsku. ,,Je to iné, ako pristávať na kolieska na pevnú zem,“ dodáva presvedčivo.
Plusy aj mínusy
Možno aj vám napadla otázka, v čom je to iné, lietať v lietadle a na motorovom rogale. Jožko rozdiel prirovnáva k jazde v aute a na motorke: ,,Vo veľkom lietadle sedíte napr. pri okienku alebo v uličke ako v autobuse. Spoločne sa natriasate s ostatnými, spoločne sa nahýbate do strán a spoločne výskate či nadávate pri turbulencii. V malom lietadle síce nesedíte pri uličke, ale pri okienku, ale ste v uzatvorenom priestore – ako v osobnom aute. Tak ako z auta, tak i z lietadla vám bránia vo výhľade rôzne stĺpiky, dopredu motor s vrtuľou a tiež usporiadanie krídel. Ste od ostatného sveta oddelený nejakou zábranou – tabuľou skla. Necítite vietor vo vlasoch… Naopak, na motorke vystavení živlom. Bezprostredne cítite prúdenie vzduchu, cítite, ako sa stroj hýbe a vlní, vnímate pradenie motora a máte neskutočný výhľad do priestoru okolo seba. Presne tak pri lietaní na MZK.“
Podľa Jožkových slov je MZK obratnejší než lietadlo, najmä preto, lebo lieta nižšou rýchlosťou. Ale presne ako na motorke, je aj pilot tohto stroja v nevýhode oproti pilotovi lietadla v uzatvorenej kabíne, keď začne vyčíňať počasie. ,,Má to jednoducho svoje plusy aj mínusy.“ Medzi kladné stránky určite patrí aj fakt, že motorové lietanie je cenovo dostupnejšie a MZK dokáže odštartovať a pristáť z akejkoľvek cesty, poľnej cestičky, spevnenej plochy alebo lúky. Výhodou MZK je aj jeho ľahká rozoberateľnosť a skladnosť, napríklad doma v garáži. ,,Keďže MZK lieta v rozmedzí rýchlostí od 75 do 115 km/h, je to dobrý cestovný prostriedok na prelety alebo letecké čundre. Ako každé lietadlo, aj tento stroj môže využívať stúpavé vzdušné prúdy a pomocou nich získať vyššiu výšku letu a tým šetriť motor a palivo. A v prípade potreby jednoducho pilot osolí motoru a odletí, kam potrebuje,“ dodáva Jožinko.
Prelet kanálu La Manche
Jožkov prvý samostatný dlhší prelet sa uskutočnil v roku 1999 a smeroval z Malaciek do Kráľovej pri Senci, kde vtedy slávnostne otvárali letisko. ,,Ono to vzdušnou čiarou nie je veľmi ďaleko, iba 42 km, ale bol to môj prvý prelet cez Karpaty na otcovom stroji,“ spomína Jožko. Na svojom stroji Antares/UFO preletel na etapy trať Malacky – Partizánske – Rajec – Ružomberok a späť, išlo o víkendový čunder. Ako pribúdali skúsenosti, začali sa predlžovať vzdialenosti. Na súčasnom stroji Jožko letel do Šumperka kvôli poruchám na motore, tento let bol dlhý 192 km s medzipristátím v Dětřichove. V celku rekordný prelet urobil v roku 2007, kedy letel na súťaž do Ružomberka a trať Gajary – Ružomberok s okľukou cez Senicu (231 km podľa GPS), zaletel za 2 hodiny a 30 minút. Maximálnu nadmorskú výšku mal vtedy 2450 m. ,,Toto som prekonal v roku 2011, kedy som znova cestoval na súťaž. Do Ružomberka som doletel po 2 hodinách a 15 minútach a dosiahol som maximálnu výšku 2750 m n. m. So svojou mašinkou a ďalšími pilotmi Jožko prekonal aj kanál La Manche, akurát to bolo u nás, na Slovensku. ,,Veselí ľudia, veselé nápady. Chlapci zorganizovali nádhernú akciu, pri ktorej sme sa nasmiali my, aj ľudia prizerajúci sa na letiskách. Jednoducho sme si určili dve letiská, ktoré boli od seba vzdialené 35 km a urobili sme si prelet ,,kanálu La Manche“ na Slovensku. Na prvom prelete boli aj zástupcovia televízií, ktorí ho absolvovali priamo na palubách MZK. Chuderka reportérka STV po chvíli ,kŕmila rybičky´ za letu,“ s úsmevom spomína Jožinko.
V roku 2012 absolvoval s kamarátmi vinobranie v Znojme, kam letel z letiska v Holíči. A len pred pár dňami sa vrátil z letu nad ČR, v rámci ktorého preletel trať Gajary – Moravský Žižkov – Letovice – Kyjov – Strážnice – Frýdlant nad Ostravicí – Šumperk – Chvojenec – Letovice – Dolní Bohanovice – Gajary. Vo vzduchu strávil 11 hodín 45 minút a preletel viac ako 750 km.
Nad Austráliou aj na Záhorí…
,,Kde všade som lietal? Najmä na Slovensku, západ mám vcelku prelietaný. Lietal som aj v ČR, na Ukrajine, v Chorvátsku, a zalietať som si zaletel aj do Austrálie. Cez www.alltrikes.com, stránku zameranú na MZK z celého sveta sme sa spoznali, slovo dalo slovo – hoci len mojou chabou angličtinou – a dvaja Američania a ja sme odleteli do austrálskej Yarrawongy na 23. ročník akcie zvanej Megafauna Fly…“ Išlo o týždenný prelet po letiskách, spojený s poznávaním. Malacký pilot tak navštívil múzeum chovateľov oviec, sfáral do striebornej bane, strávil deň v Silverstone, kde natáčali film Mad Max II a okrem toho sa plavil po rieke. No a, samozrejme, lietal. ,,Bolo to úsmevné, najmä z toho dôvodu, že som im takmer vôbec nerozumel. Ale nikto okrem mňa si z toho ťažkú hlavu nerobil,“ priznáva Jožko.
Zaujímavým zážitkom pre rogalistu bol aj letecký monitoring jedinečných močiarov na Záhorí: ,,Bol to adrenalínový let, lebo to boli dve hodiny v miestach, kde sa nedalo pristáť,“ vysvetľuje . Pre inú spoločnosť monitoroval jednotlivé obce a rôzne pamiatky v nich, výstupom čoho bolo propagačné DVD o Dolnom Záhorí. Hrôzostrašný pohľad z výšky Jožko zažil, keď s majiteľom istej poľnohospodárskej spoločnosti po záplavách monitoroval, aké škody im voda napáchala na poliach, či keď po ničivej víchrici spolu so zástupcom Lesov SR monitoroval zničené hektáre borovicových porastoví…
Letecká nehoda? Chyba pilota!
Podľa Jozefa Sajana je pohľad z vtáčej perspektívy jedinečný. Otvára iný uhol pohľadu na veci, ktoré už poznáte, a zrazu sú iné. ,,Objavujete skryté veci, napríklad rôzne rybníčky schované v trsoch trávy, o ktorých ste nemali ani šajnu. Vidíte ľudí, ktorí o vás nevedia. Raz dávno som vyrušil jednu slečnu, ktorá sa nahá opaľovala na dvore. Odvtedy sa mi však nič také pikantné nepodarilo nájsť. Na jazere v rekreačnej oblasti Rudava je vyhlásená nuda pláž, no za tie roky, čo som tam lietal, som nevidel nikoho bez plaviek. A to som to skúšal často, verte mi,“ s úsmevom hovorí Jožko.
Pre malackého pilota je krásnym zážitkom lietanie nad zrúcaninami hradov, keď si môže mávať s turistami a pamiatku vidieť komplexne, zo všetkých strán.
Samozrejme, aj motorové závesné lietanie so sebou nesie určité riziká. ,,Opúšťate matičku Zem a návrat k nej, ak nie ste dostatočne sústredený a opatrný, môže byť, v lepšom prípade dosť bolestivý. To platí aj pre lietanie všeobecne,“ zdôrazňuje. Aby boli rizikové situácie eliminované, každý záujemca o lietanie na MZK musí prejsť teoretickou a praktickou prípravou u svojho inštruktora. Musí získať základné znalosti o aerodynamike, mechanike letu, o meteorológii, musí vedieť, ako funguje motor, vrtuľa, na akom princípe fungujú prístroje a čo hovoria. Samozrejme, hlavnou súčasťou je znalosť leteckých predpisov a postupov. Na toto slúži Letecká amatérska asociácia SR, ktorá prostredníctvom svojho odborného leteckého personálu zaisťuje bezpečnosť lietania. ,,Letecké incidenty a nehody vznikajú buď z neznalosti, kedy si adept povie, že to videl niekde na internete a ide to vyskúšať, alebo z precenenia svojich schopností a schopností stroja, ktorého sa môžu dopustiť aj skúsení piloti. V podstate je letecká nehoda vždy chybou pilota, pretože nik iný, len pilot rozhoduje, či let vykoná, alebo nie,“ hovorí Jožko.
Boj o život v silnej búrke
On sám zažil nezabudnuteľný let, keď chcel s kamarátom uletieť búrke v Martinskej doline. ,,Vedeli sme, že búrka ide, ale nejako sme sa spoliehali, že sme lepší. Nestihli sme jej však uletieť a keď nás obkolesila, rozhodli sme sa pre bezpečné pristátie na letisku Martin. Lenže to už bolo neskoro pre pohodový let. Vzduch sa rozkrútil nespočetným množstvom turbulencií a chytil som taký poryv vetra, ktorý ma s celým strojom otočil skoro na chrbát. Mal som len sekundy na správnu reakciu, inak by prišlo ku katastrofe. Zaujímavé bolo, ako sa mi v tej chvíli spomalil čas a ja som mohol kalkulovať, vymyslieť a realizovať postup na svoju záchranu.“
Odvtedy má Jožko veľký rešpekt voči silám prírody a v rámci bezpečnosti sa snaží lietať pre radosť. Je však presvedčený, že lietanie je bezpečnejšie než jazda autom či motorkou, pretože riziká sú dopredu čitateľné. ,,Vo vzduchu vás nemôže prekvapiť piesok na ceste či štrk v zákrute, a nič také, ako neočakávaná búrka, ktorá sa tu zrazu zjavila, neexistuje! Na to slúži výcviková osnova, ktorá adepta lietania na takéto veci pripraví a naučí ho čítať v oblakoch. Aj pri lietaní sú dané určité pravidlá, a ak ich pilot dodržiava, vyhne sa stresovým a kolíznym situáciám.“
Jožko vie, že kým bude v dobrej zdravotnej i fyzickej kondícii, lietanie určite na klinec nezavesí. Má ešte veľa snov, ktoré, ako sám hovorí, sú celkom uletené. ,,Rád by som preletel kanál La Manche, ale originál. Rád by som raz skúsil pristáť na lietadlovej lodi… Rád by som sa živil tým, čo ma baví – lietaním. A bol by som rád, keby som už nestratil žiadneho kamaráta – pilota. Aby toľko, koľko bolo krásnych štartov, bolo aj nádherných pristátí,“ dodáva rogalista z Malaciek.