Oblet ČR
Niekoľko mesiacov pred akciou, mi mejlom prišla pozvánka na oblet Českej Republiky. Hovorím si, prima akcia, bolo by fajn sa jej zúčastniť. Budem riešiť, až nastane čas. Keď nastal čas, začal som veci riešiť. Prichystal som si trojkolku, dohodol záskok v práci a tešil som sa na výlet.
Vopred sa ospravedlňujem všetkým, že ich nebudem menovať, lebo som si všetky mená nedokázal zapamätať.
Avšak dlhodobá predpoveď počasia neveštila nič dobré. Už som bol dokonca zmierený s tým, že možno nepoletím. V sobotu 13.6.2015 poobede som mal telefonát od Jeníka Pálku: “Čau Jožko, v nedeľu ráno o 6,00h letíme. Pridáš sa? Mohol by si dnes večer doletieť ku mne, ráno priletí Péťa Bačík a spolu poletíme, ju?” Fúúúúha! Dedenko nie je doma, kto ma vyvezie na plochu? Moja mamka a moja manželka sa ponúkli, že to spoločne zvládnu.
Pomaličky sa začalo zaťahovať mrakmi a my sme vyrazili na plochu pri Gajaroch, odkiaľ lietavame. Vcelku v rekordnom čase som postavil stroj, zahrial motor a nabalil a skontroloval batožinu. Namiesto stíchnutia, sa vietor začínal rozfúkavať. O 19,00h som odštartoval. Zakrúžil som nad babami, zakýval im a vyrazil po vetre smerom k severu. Cesta ubiehala vcelku rýchlo, lebo vietor postupne zosilňoval a tlačil ma vpred. Keď som sa priblížil k Moravskému Svätému Jánu, spomenul som si na spolužiačku Gabiku z kurzu Angličtiny a rozhodol som sa potočiť nad dedinou. Keďže netuším, kde tam býva, proste som sa slalomom vlnil nad dedinou. A po chvíľke som už bol nad hranicou medzi SR a ČR – nad riekou Moravou. V tej chvíli som zacítil, akoby ma niekto potlačil dopredu. Normálne, akoby ma za kýlovú trubku potisol… Ešte som sa nespamätal z prvého potlačenia, keď prišlo druhé. Vážne som sa začal okolo seba obzerať, či okolo nepreletelo nejaké iné lietadlo… Po prelete pásu lesa do ČR, som preladil z Bratislava Info na frekvenciu Žižkov info 🙂 V tej chvíli mi padla brada až na prsia, pretože sa mi v slúchadlách ozval Jeníkov hlas, ktorý mlel niečo v zmysle: “Vítame Slovenských účastníkov expedície…” Zjavne len skúšal, bez očakávania odpovede. Ale tú som mu poslal: “Čo to trénuješ?” “Jožko, ty mě slyšíš? Jakto že máš tuto frekvenci? Hlás polohu a výšku.” Lanžhot 200m AGL. To už bolo vcelku rozfúkané počasie a Jeník mi do rádia dal inštruktáž na pristátie: “Bude to přes hangár...” Po pristátí na mňa čakalo ďalšie prekvápčo. Na dvore stojí nádherný Tanarg 912 s krídlom BioniX15. No a pohostenie. Grilované mäsko so zeleninou. Let z Gajar do Moravského Žižkova mi trval presne 30min. Ihneď som zavolal domov, že som po pristátí a OK. Doma boli dosť prekvapení, že som to tak rýchlo stihol, ale povedali mi, že sa tam strašne rozfúkalo. To boli asi tie potisnutia nad Moravou, čo som pocítil.
Posťažoval som sa Jeníkovi, že sa mi niečo nezdá s vrtuľou, tak priniesol dva pakšamenty a išiel to zmerať. Prvý ukázal, že mám každý list vrtule inak a druhý bol perfektný pre nastavenie v teréne. Tak najprv zrovnal všetky tri listy rovnako. Vyskúšal som a motor točil máličko cez 5000 otáčok. Tak som ho požiadal o zväčšenie uhla nábehu. Zväčšil a ja som to znova skúsil. Otáčky na 4950, tak sme to tak nechali. Vyskúšam najprv, čo to bude robiť za letu. Ale blížila sa k nám búrka od západu, až juhozápadu. Rozhodli sme sa, že zložíme krídla hrazdou na zem a tie ukotvíme. Obe trojkolky majú sklopnú zadnú rúru, tak to nebol problém. Ja som si svoju natočil proti vetru a ešte k tomu som ju priviazal k plotu. Boli sme spokojní, pokiaľ sa neotočil vietor… Ten poryv prišiel fakt nečakane a úplne odzadu! Stáli sme akurát pri jeho Tanargu, keď to prišlo a krídlo nafúklo odzadu. Akoby to chcelo vzlietnuť. Okamžite sme chytali krídlo. Vtom sa pozriem na svoj stroj a skoro som dostal infarkt…! Krídlo skoro ležalo na ľavej nábežke, pravá polovica nafúknutá vetrom, trčala dohora. Trohkolka stála iba na dvoch kolesách. To tretie, pravé zadné, trčalo asi meter nad zemou. Už už to vyzeralo, že sa prevráti a začne sa celý stroj kotúľať. Rozbehol som sa tam a drapol som hrazdu a stiahol som ju späť na zem. Tým pádom sa trojkolka vrátila na všetky tri kolesá. Stál som na hrazde a mlátilo to so mnou strašnou silou. Jenda zatiaľ bojoval pri svojom stroji. Neviem ako dlho to trvalo. Či minútu, dve, tri… Pre nás to bolo nekonečné! Nárazy vetra prešli, ale búrka sa stále blížila. Jeník sa rozhodol postaviť krídlo normálne na trojkolku a stroj priviazať k stene hangáru. Hangár bude sčasti chrániť stroj pred vetrom. Dobrý nápad. Ja si svoj stroj dám k druhej stene hangáru. Taktiež som ho priviazal k plotu. Lenže čo urobíme proti nafúknutiu z druhej strany? Jeník hovorí: “Mám nápad!” A dosmičili sme ťažkú kovovú rúru k nosu jeho trojkolky, že priviaže špicu krídla a neuletí to. OK. A čo moje? Jeník niekam zmizol a začul som ho šramotiť v prístrešku. Priniesol si tam baterku a naštartoval veľkú kosačku, s ktorou prišiel k zadnej časti môjho stroja. Kýlovú trubku som uviazal o kosačku a už mi stroj neuletí 🙂 V noci som ešte bláznil, pretože priamo nad nami prelietavali dopravné lietadlá a ten rachot ma vždy zobudil a vystrelil z postele – reku búrka… Hoci som vedel, že už od 23,30h svietili jasné hviezdičky… Ale ešte o 02,00h ráno som nadával sám na seba…
Nedeľa 14.7.2015 Ráno si nachystáme stroje, nabalíme bagáž a zjedli sme niečo k raňajkám. O siedmej ráno prilieta Petr Bačík a tak vytlačíme svoje stroje na dráhu a zahrievame. Dohodli sme sa, že poletíme severozápadne od Brna. Smer Letovice, miesto stretnutia s chalanmi z Hor, ktorí celí oblet organizujú. Počasíčko ideálne a tak postupne štartujeme. Ešte niekde pri Hustopečích nás jemne skropilo, ale fakt len pár kvapiek a potom sme si už iba užívali. Počas letu sme sa dostali k ranným chuchvalcom hmly v údoliach. Bola to náááádheraaaaaa!!! Fičíme si to okolo nádherného kopca, keď mi Jenda hovorí: “Natoč mně, naletím na tebe zboku“. Jasnačka! Štelujem si kameru, Jenda prilieta a…a svet sa zbláznil… padám po krídle doprava, vzápätí dostávam facku a padám po krídle doľava. Zrovnávam let. Stratil som asi 100m výšky. Jenda sa ma do vysielačky vydesene pýta, čo sa stalo, veď ma nemohol sfúknuť… Hovorím ty nie, ale Péťa áno. Ako som sa zameral na Jendu, nedával som pozor na Petra a vletel som mu do jeho vrtuľového víru… Po hodine a 30 minútach prilietame nad letisko Letovice. Chalani nalietajú nad dráhu k nízkemu prieletu a ja sa stáčam za nimi, aby som to natočil na kameru. Ukončili to nádherným rozchodom a postupne pristávame. Prileteli sme prví. Hneď nás privítali domáci a už aj sa varí kafíčko. Po chvíľke počujeme zvuk motorov a prilietavajú chalani z Hor a všetci, ktorí sa k nim počas expedície pridali. Tak sa zvítavame a zoznamujeme, ktorí sme sa ešte nevideli. Cez deň je voľný program, tak sme sa vybrali na obed do Letovic a skončili sme na kúpalisku. Čo bolo príjemné osvieženie, krásneho teplého dňa…bohužiaľ, na tomto oblete posledného. Veľká sranda nastala, keď sme sa fotili na Mr.Aerodynamik, keďže sme tam boli všetci aerodynamicky dobre tvarovaní… Večer sme strávili na letisku v klubovni. Nemôžem nespomenúť manželku nášho kamaráta Mareka Vymazala, zvaného Majda. Aby neprišlo k nejakým nedorozumeniam, nepredstavila sa normálne menom a priezviskom, ale povedala: “Ahoj, já su Majdová” A nalievala a nalievala… 🙂
Pondelok 15.7.2015 Ráno vstávame do nádhernej oblohy a okolo 6,00h štartujeme. Letíme smerom na Kotvrdovice, Vyškov a dolu do Strážnice. Už je to pekný pohľad na roj dvanástich MZK a jedného ULa. Ráno je krásne. Letíme a kocháme sa nádhernou krajinou. Vtom sa do rádia ozve hlas: “Kurňa, kluci, já vařím vodu…mám 105°C, není to moc?” To ma prebralo z kochania sa okolím a pozrel som sa na prístrojovú dosku. Oči mi vyliezli z jamiek a bolo po krásnom, pohodovom lete. Ručička tlaku oleja je na jednom bare, normálne má ukazovať 3-4 bary. Tak hlásim do rádia, že aj ja som na tom blbo s tlakom oleja a postupne klesá. Prebehla konverzácia, že čo s tým a hlavne kde… Pretože nikde pod nami sa nedalo normálne pristáť. Padlo rozhodnutie potiahnuť to do Kyjova. Bolo to ešte nejakých 13min letu, ale bolo to nekonečných 13 min letu… S vďakou sa pripájam na okruh letiska Kyjov a sťahujem plyn na finále. Zrazu som si všimol, že tlak oleja som mal na 3 baroch, no i tak dosadám na trávu. Jenda Pálka sa ma pýta, že čo s tým mám? Hovorím, som zmätený, lebo počas letu bol nízky tlak a pri pristávaní, bol normálny. Jeník povedal, že mám doliať olej, lebo pri nízkej hladine, čerpadlo nemalo dostatok tlaku. Jasnačka! Vytiahnem mierku oleja a tam fakt málo. Dolial som, naštartoval, pridal až po vzletový výkon a tlak perfektný. Hlásim, ja som OK. Chalan, čo varil vodu, zatiaľ vyhodil copilota, ktorého zobral na palubu Peťa Bačík. Tak štartujeme stroj a radíme sa na štarte. Dám plný plyn a rozbieham sa po dráhe. Tlak oleja na 4baroch, paráda. Odliepam stroj do stúpania a znova kontrolujem tlak oleja. Nové prekvápčo! Ručička bezvládne visí na spodnej zarážke. Hlásim úplnú stratu tlaku a že idem na pristátie. Pristávajú aj ostatní, čo už boli vo vzduchu. Smola sa nedrží iba mňa. Peťa Bačík vzal copilota od toho čo “vařil” a za túto dobrotu, pri tomto znovupristátí, dostal defekt na predné koliesko. Jenda Pálka sa ponúkol, že zaletí domov a dovezie náhradné koliesko. Ja som zase zistil, že mi vypadol kontakt z tlakomera. Našťastie Luděk Skokan mi zapožičal kombinačky a tak som to “opravil”. Jendovi som zavolal, nech mi prinesie kontakt – samičku, až sa bude vracať. Po tomto sme odleteli do Strážnice. Teda okrem Péťu s defektom a Luďka, ktorý tam ostal s ním a spolu čakali na Jendu. Prileteli okolo obeda, vo veľmi slušnej termike a vetre. Poobede nás Péťa Bačík pozval k sebe domov, do Petrova a spolu s manželkou a rodičmi sa o nás starali, ako o svojich. Údené klobásky, mäsko, alko – nealko. Ďakujeme! Večer ideme skontrolovať stroje, lebo silný nárazový vietor. Niekoľkí sme zostali spať na letisku, ostatní u Péťu. Predpoveď na ráno? Protivietor okolo 6m/s s nárazmi do 10m/s. Poletíme do hôr do Frýdlantu nad Ostravicí, kde sa situácia bude asi kaziť. Uvidíme ráno…
Utorok 16.7.2015 Ráno je bezoblačné a bezveterné. Teda aspoň na zemi. Štartujeme skoro ráno, asi o pol šiestej. Už po štarte som zistil, že bezvetrie bolo len na zemi. Letíme proti vetru, odhadujem tak 4-5m/s. Našťastie som si na seba navliekol “teplé spodní prádlo”, lebo bola zima. Strašná zima! Ale prelet cez Beskydy bol nádherný! Schúlený za prednou kapotážou a veterným štítkom, stískam hrazdu. A ťahám. Lebo vedúci “kačer” zakúril pod kotol a letel jak o závod. Podľa budíka som mal cestovnú rýchlosť 100km/h. Našťastie, Aeros nie je veľmi tuhý a stovkou sa cestovať dá. Ale závidel som chalanom elektroposuvy ťažiska, či korzety na Bionixoch… Chvíľkami sme sa informovali, kto do čoho a kde vletel, lebo nad Beskydmi to bolo chvíľkami veselé. Raz som sa dostal do takých sračiek, že som bol presvedčený, že som vletel niekomu do vrtuľového víru. A po chvíli to hlásil ďalší a ďalší pilot. Za hrebeňmi nás čakali nádherné chuchvalce oblakov. Bolo to naozaj nádherné. Po oblete Ondřejníka a sklesaní k letisku, začalo tóčo. Fučalo tam vcelku slušne, so skvelými rotormi. Normálne som mal problém sa dotočiť na finále. Neskôr mi viacerí piloti potvrdili, že aj oni mali problém sa otočiť. Všetci sme to zvládli a postupne posadali. Okamžite sme kotvili stroje, lebo vietor zosilňoval. Vo Frýdlante sa o nás ihneď postaral skvelý Jenda Špaček s manželkou, ktorí nám pripravili horúcu polievku na zohriatie. Využil som blízko bývajúceho kamaráta Radka Holuba, jeho manželky Gabiky a syna Radka a zneužil som ich pohostinnosť k sprche a celkovému skultúrneniu sa. Večer sme ešte zháňali benzín a okolo 23,00h sme tankovali moju trojkolku. Vliezlo sa mi do nádrže 30 litrov. Večer sme ešte debatovali na tému, či letieť cez medzinárodné letisko Ostrava – Mošnov alebo ako ho obletieť… Uvidíme ráno. Chrápali sme, s Péťou Bačíkem, v chatke bratov Lipinovcov, od ktorej nám požičal kľúče Láďa Štěrba. Moc dík!
Streda 17.7.2015 Vstávane do oblačnej a studenej oblohy. Obliekam si na seba asi všetko, čo som na oblečenie so sebou mal. Než pripravím trojkolku k letu, mám premočené tenisky od mokrej trávy. Rýchlo sadám a štartujem motor. Postupne jednotlivé stroje odlietajú, tak sa radím do fronty a stále zahrievam studený motor. Prichádza na mňa rad a tak vstupujem na dráhu a vzlietam. Po vzlete točím doprava a snažím sa nestratiť z dohľadu stroje predo mnou. Doťahujem vedúcu päťku a v závese letím s nimi. V rádiu sa dozvedám, že ráno nám riadiaci Ostravy-Mošnov dal povolenie k preletu a tak najskúsenejší “radiokáčer” hlási náš vstup do CTR a aj výstup. Musím povedať, že riadiaci na veži nás prekvapil živým vstupom do éteru, keď komentoval náš prielet v zmysle: No ty vole!!! Ja som čakal pár splašených trubiek, ale touto formáciou ohromného počtu rogál, ste ma prekvapili…kam to vlastne letíte?… jóóóó??? oblet republiky!?!….paráda!!!… atď A úplný bonbónik na záver? Náš “radiokačer” ohlásil opustenie priestoru letiska Ostrava – Mošnov a poďakoval za spoluprácu. Na to fantastický riadiaci hovorí: “Nie vy mne, ale to ja ďakujem Vám, že ste si vybrali môj priestor a som strašne pyšný, že som Vám jeho poskytnutím, pomohol na Vašej expedícii! Prajem Vám nádherný let a úspešné dokončenie expedície!” A tak sme leteli ďalej. Počasie bolo “veselé”. Zima jak v opičárni a chvíľkami padlo aj zopár kvapiek. Keď sme sa blížili k Šumperku, zdvíhali sa pred nami Jeseníky. A niektoré mraky akoby nevedeli, že majú kopírovať terén vo výške min 1000ft AGL. Ale našli sme priestor medzi nebom a zemou a preklopili sme sa do Šumperského údolia. Tam sa oblačnosť začínala pretŕhať. Po pristátí, väčšina pilotom začala objímať svoje stroje. Ani nie z vďaky a nadmernej lásky, ale preto, že ešte zohriaty motor produkoval TEPLO! Jedlo sme si zaobstarali v reštaurácii vo Vykýřovicích. Tam sme sa rozdelili na dve skupiny. Jedna šla pozrieť do múzea ciest, druhá na návštevu k pánovi Vernerovi. Poobede sa už vyčasilo a slniečko sa na nás usmievalo. Čakali sme, kedy otvoria bufet na letisku. Nakoniec sme znova šli do reštiky vo Vykýřovicích a najedli sa tam. Samozrejme, pri návrate bol bufet už otvorený… Milan Náhlik oznámil zmenu trate. Tentoraz sme leteli do Chvojenca k Vlastíkovi Mádlovi. Štartovali sme okolo 17,30h. Ešte som tam nebol, moje GPS Chvojenec ani nepoznalo a tak som sa držal MZK predo mnou. Let bol nádherný! Oblakmi zatienená krajina sa striedala so slnkom zaliatou. Niektoré stúpaky boli naozaj výživné. Nebol problém nalietnuť 6m/s stúpanie. Ako sme sa blížili, stratil som očný kontakt so strojmi letiacimi predo mnou. Na GPS som si narýchlo navolil Holice a vedel som, že cesta z Holíc vedie do Chvojenca. Po rádiu ma však chalani navigovali a ja som letisko našiel. Dráha v užívaní je tu jednosmerná a to dnes znamenalo, pristávať s vetrom do chrbta a jemne zľava. Nebolo to úplne nádherné pristátie, ale v pohode som to zvládol. Vlastík Mádlo nás tu každého osobne privítal a staral sa o nás, jak o svojich 🙂 Prespali sme v jeho interhoteli a využili pohostinnosti jeho hospúdky.
Avšak nastala otázka, čo ďalej? Od západu sa nad ČR valila fronta plná dažďa a najhoršie bolo, že tu mienila ostať niekoľko dní. Chceli sme dokončiť oblet, ale mnohí z nás sme si nemohli dovoliť, ostať niekoľko dní niekde na letisku a čakať. Padlo rozhodnutie. Ráno letíme domov.
Štvrtok 18.7.2015 Ráno vstávame o piatej a chystáme stroje k odletu. Naším smerom letí Jenda, Péťa a ja a chalani z Letovic. Počasie je nádherné, konečne bezvetrie, len zima. Dokonca to niekto komentoval, že to je počasie za odmenu, že sme to predtým v tom zlom vydržali. Asi na tom niečo bolo. Pôvodne sme chceli cez Letovice len presvišťať a pokračovať v ceste na juh. Lenže zima a potreba cikpauzy nás presvedčila, že dobré teplé kafe, nie je zlé… Tak sme sadli a dali si kafíčko. Potom sme v trojke leteli domov. Minuli sme Kotvrdovice, Vyškov a padlo rozhodnutie, ísť pozdraviť Luďka Skokana do Letonic. Luděk musel odletieť už zo Šumperka domov, lebo pracovné povinnosti… Tak sme mu zakrúžili nad autoservisom. Stál pred servisom a mával nám. Potom sme leteli do Dolních Bojanovic, kde si do senníku odkladá rogalo Petr Bačík. Tu už začínala úradovať termika a let bol čoraz veselší. Odtiaľ sme leteli dvaja. Jeník ma požiadal, aby sme spolu zakrúžili nad jeho firmou. Ja som sa však držal v 200m výške, lebo dolu to mlátilo. Od diaľnice sme sa rozlúčili, ja som si nastúpal 1000ft a v totálnom kľude som letel domov. Až nad Sekulmi začala termika. Neďaleko od Závodu som sa ohlásil na vežu Malacky a žiadal o vstup do ich CTR a let nad Malacky. Nestihol som informovať rodičov, že už letím späť a tak som im chcel zakrúžiť nad domom. Vojaci však mali činnosť a nepustili ma. Letel som rovno do Gajar. Pristál som o 10,30h a začal baliť stroj. A čakal som na mamku, kedy príde s vozíkom pre mňa.
Na tejto akcii som sa zúčastnil prvý raz. Dúfam, že nie posledný! Bolo to krásne a aj poučné. Znova sme si potvrdili, že hoci by sme sami do tohto počasia nešli, skupinové pobláznenie spôsobilo, že to bolo letové a dokonca sme si to užili. Ja osobne som uletel trať o dĺžke 750km a vo vzduchu som strávil 11h 45min.
Video z obletu: