Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pätičku

Megafauna Fly-Away 2014

…je nielen let naprieč Austráliou – z letiska na letisko, ale je to zároveň náučno-poznávací okruh, kde sa účastníci dozvedia niečo o histórii, niečo o turistických zaujímavostiach, atrakciách a odlišnostiach života v daných oblastiach.

Celé to začalo nevinne, keď som sa prihlásil na stránku www.alltrikes.com, ktorá je zameraná na motorové závesné lietanie. Postupne som sa cez internet spoznával s podobne postihnutými ľuďmi z celého sveta. Prvé komunikácie o možnosti návštevy Austrálie, prišli niekedy na jeseň 2012, kedy ma pán Peter McLean (CFI – Chief Flying Instructor – u nás Inšpektor) pozval na letisko Yarrawonga – www.yarrawongaflighttraining.com.au Vtedy to dopadlo tak, že som mu oznámil, že áno, ale až vyhrám LOTTO alebo vykradnem banku, podľa toho, čo bude skôr.

Avšak admin stránky alltrikes.com, pán David Duke z USA, mi napísal: „Jozinko, poznáme sa už nejaký ten rok, ale v živote sme sa nevideli. Peter McLean organizuje v apríli 2014 už 23.ročník akcie Megafauna Fly-Away 2014 a my tam ideme lietať tiež. Poď s nami, radi ťa spoznáme.

Mojej manželke Janke som navrhol, že si urobíme dovolenku života a pôjdeme tam. Moja drahá, je nielen pekná ale aj veľmi inteligentná a sama navrhla, aby som šiel sám. Pretože: 1) ona nevie ani ceknúť po anglicky, 2) nebaví ju lietanie na MZK3) vyjde nás to lacnejšie… S pomocou slečny Klaudie Rojkovej, z agentúry www.g8m8.sk, som získal víza na rok, veľa dobrých rád a letenku, ktorú som si zakúpil pol roka pred odletom. Vyšla ma skoro tretinovú cenu.

Rozhodol som sa stráviť tam skoro tri týždne. Prvý týždeň sa budem učiť angličtinu, leteckú angličtinu a lietať po okolí. Druhý týždeň, t.j. 27.4. – 4.5.2014 sa letela Megafauna. Ďalších pár dní poletovať po okolí a fujás domov. Keďže pilotný preukaz LAA SR je v Austrálii neplatný, ešte pred odchodom, som navrhol Petrovi, že počas oficiálnej akcie, mu môžem pomôcť s čímsi iným. Napríklad ako šofér čohokoľvek od motorky, cez kamión, po autobus. On mi na to, že autobus má a šoféra potrebuje. Tak sme sa dohodli. Na to mi povedal, že teda ako člen zabezpečovacieho teamu, mám ubytovanie a stravu počas Megafauny zadara… No, nezober to!

stredu 16.4.2014 som vo večerných hodinách nastúpil do Boeningu 777-300, odletel do Dubai, presadol do Airbusu A380-800 a v piatok 18.4.2014 skoro ráno, vystúpil v Melbourne. Počas letu som si pozeral rôzne filmy, ktoré boli v ponuke a tak som si pustil kreslenú rozprávku Lietadlá. Samozrejme v originál znení a tak som tomu moc ani nerozumel. V Mellbourne ma vyzdvihol Branko Repolusk s manželkou Jadrankou, ktorí ma presvedčili, aby som vydržal celý deň nespať a časový posun dospal až večer. Tak sme si dali okruh po Melbourne a keďže pršalo, autom.

Na druhý deň, v sobotu sme sa spakovali do auta a fičali sme 300km na ich víkendové letisko – do Yarrawongy. Asi po 100km, keď sme sa vymotali z predmestí Melbourne, mi Branko navrhol, či chcem šoférovať. No JASNE! A tak som skoro 200km šoféroval po špatnej strane… Bola to prča. Hlavne, keď som išiel preradiť rýchlosť a rýchlostnú páku som hľadal pravou rukou… Kupodivu, Jadranka dokázala zaspať na zadnom sedadle… Doviezol som ich bezpečne až na letisko Yarrawonga, do ich hangáru.

Jadranka a Branko si vybudovali svoj hangár vlastnoručne, na letisku Yarrawonga. Samozrejme, v ňom majú dvojizbový byt, svoj MZK, saunu, sklad stavebného materiálu, obytný príves a garážujú tam svoje autá.

Do YFT – Yarrawonga Flight Training (Petrova škola lietania) sme dorazili okolo poludnia. Zvítali sme sa a zoznámili s Petrom McLeanom, jeho ženou Anne a inštruktorom Kenom, ktorý s Petrom pre YFT vyučuje lietanie. PeterAnne žijú v hangári č. 19, čo sú dva hangáre vedľa seba. V jednom majú skromný domček, kanceláriu, predajňu všetkého okolo lietania, sklad a hangár pre dva výcvikové MZK. Jedným je čierny Airborne XT912 s krídlom Arrow, druhým je žltý AirCreation Tanarg912 s krídlom BioniX13. V druhom hangári má Peter ďalšie dva MZK a poskytuje prístrešie ďalším 12 MZK. Peter s Anne mi darovali leteckú bundu, s mojou menovkou a označením Pilot a s nášivkou Austrálskej vlajky na rukáve. Bol som nadšený!!! Len ten zips…všetko je v Austrálii opačne, ešte aj ten zips.

Vzápätí mi Peter predstavil MZK, na ktorom budem lietať. Bol to stroj od firmy Airborne, s TL krídlom Arrow, s plochou krídla 12m, trojkolkou XT912, s motorom R-912 80HP. Pozerám na budíky – združený prístroj. Hovorím mu, toto nepoznám, musíš ma to naučiť. Peter: OK, tak tu máš prilbu a sadaj dopredu. Bolo asi 13,30h, slnečno, nárazový vietor okolo 8m/s. Pýtam sa ho, či si myslí, že je to vhodné počasie, aby som spoznával cudzí stroj? On len odpovedal: ver mi. Čo tam po tom, ja ti verím, len či aj ty mne?!? Zjavne áno… Komunikáciu  s prevádzkou zabezpečoval on a vyhrnuli sme sa na RWY01. Samozrejme, že som mu nepovedal, že na TL krídle letím prvý raz… Po odlepení som stúpal v režime, ktorý sa mi zdal veľmi vlažný, na to som si spomenul na slová Ondeja Jančoviča, ktorý mi opisoval prvé zážitky s TL (to musíš potlačiť, inak roluješ po zemi aj stovkou) a tak som trocha odtlačil hrazdu, čím sa stúpanie zlepšilo. Pred nami ležalo jazero Mulwala, ktoré bolo predtým len rieka Murray, ale vybudovaním vodnej elektrárne, vzniklo jazero. Zaujímavosťou na ňom je, že z neho trčia suché kmene stromov. No a pod nami, medzi suchými kmeňmi stromov, sa preháňali ľudia na vodných skútroch a člnoch. Pýtam sa Petra, či ich smiem pozdraviť. On, že určite áno… Klesavou špirálou som sa spustil dolu, ale pár metrov nad vodou, bola taká silná turbulencia – fučalo cez mestečko Yarrawonga, že ma hrazda skoro vyfackala a v tom sa mi teda nechcelo lietať medzi suchými stromami. Tak som asi 5-6m nad hlavami skútristov prefičal a začal stúpať. Reku sa s krídlom trocha zoznámim a tak som vyskúšal minimálku, obratnosť a rýchlosť. K maximálke som sa nepokúšal dostať, pretože to bolo rýchle jak sviňa aj samo o sebe. Čo ma prekvapilo, bolo to tuhé do strán. Silou do zákruty a tiež silou z nej. Voči môjmu Aerosu, som sa normálne narobil… Ale v lufte bolo ako zabetónované – fantasticky stabilné. Chcel som si natrénovať pristátia a tak sme šli k letisku a točili okruhy s touch&go. Prvé pristátie – hanba jak sviňa!!! Po očku mrknem na rýchlomer, jediný ručičkový klasický budík a vidím 70. Hovorím si trocha málo a pritiahol som. Asi 85-90 som mal, keď som podrovnával a vtedy to začalo… Začalo to so mnou mlátiť, plus termika a vietor a ja  sa ešte divím, kde a čo sa to tu nabralo, keď som začul, ako sa mi Peter chechtal do slúchadiel: Bojuješ? Bojuješ? No, ale pristátie som si urobil po svojom a sadol som pekne ukážkovo „na zadné“ a predné som položil až po niekoľkých metroch. Vzápätí Peter so smiechom dodal: rýchlomer nie je v kilometroch… Skoro som sa pod zem prepadol..! No jasne!!! Veď rýchlomer je v míľach za hodinu… Peter sa rehlil, až sa trojkolka natriasala. Ale potľapkal ma po pleciach, že v 140km rýchlosti tu na asfalte s rogalom ešte nikto nikdy nepristál… Ostatné okruhy už boli brnkačka. Len ma Peter požiadal, aby som pristával ich spôsobom. To znamená, že celý čas letíme na cestovnej rýchlosti, uberieme plyn na 3000otáčiek (R-912) a v tomto režime letíme pod miernym uhlom až 20cm nad dráhu. Odtláčaním a ubratím plynu dosadneme. Môj a asi všeobecne známy Česko – Slovenský spôsob, je vlastne nácvikom núdzového pristátia, kde z výšky 100-150m uberáme plyn na voľnobeh a na vyššej rýchlosti, asi o 10-15km/h, kĺžeme k dráhe. Vtedy nám ostáva dostatok rýchlosti na vykonanie prechodového oblúka, ako aj jej vytrácanie pár cm nad dráhou. Im sa to tam moc nepáčilo a tak sme sa dohodli, že budem pristávať len ich spôsobom.

20.4.2014, nedeľa. Ráno sme vyleteli s Brankom na jeho stroji Airborne s krídlom Streak, trojkolkou Edge a motorom R-582. Pilotoval Branko. Okamžite po odlepení, sme vleteli do „mlieka“. Vleteli sme do hmly, ktorá zo zeme vyzerala, ako vcelku vysoká oblačnosť, ale zdanie klame. Hmla sa natiahla od jazera a bola taká hustá, že sme si nevideli ani prístroje. Branko zahrešil, ale držal plný plyn a po chvíľke sme z mraku vrchom vyleteli. Južná jedna tretina letiska bola voľná, severné dve tretiny boli pod hmlou. Aby nás to nezatvorilo úplne, urobili sme skrátený okruh a šli z južnej strany na pristátie. Po chvíli sa hmla už viac nenasúvala a začala sa rozpadať, tak sme po chvíľke štartovali znovu. Ukázal mi jazero Mulwala, vysvetlil mi jeho históriu, ukázal mi, kde narobil minuloročný hurikán najväčšie škody a zoznámil ma s okolím letiska.

Večer ma zobral Ken na žltý Tanarg 912/Bionix13 z leteckej školy YFT. Lietal som po okolí a natáčal som video z kamery, umiestnenej na hrazde. Zasmial som sa, keď som od radosti pustil hrazdu a začal som tlieskať. Ken okamžite reagoval a chytil zozadu inštruktorskú hrazdu. Hneď som ho musel uistiť, že je všetko OK a celý let mám pod kontrolou. Polietali sme po okolí, trénovali rádiokomunikáciu a vybrali sme sa na letisko Corowa. Ken mi vysvetľoval, ako sa komu hlásiť, trénoval som si to nanečisto. Na letisku Corowa už sedel aj Peter so svojim žiakom. Chcel som sa troška predviesť a pri pristátí som trojkolku položil len na zadné kolieska a jemne pridal plyn. Takto, s predným kolieskom v lufte, som prešiel asi 30 metrov, čo sa Kenovi zjavne nepáčilo a dôrazne ma žiadal, aby som to nerobil. Potom som už normálne zaroloval k hangárom.

BrankoJadrankou sa v nedeľu večer museli vrátiť do Melbourne, lebo tam mali od pondelka prácu a mal som ísť s nimi. Že mi urobia program, pôjdem kŕmiť kengury z ruky a pod… Lenže cez víkend som pričuchol k lietaniu… V sobotu som lietal na XT912, tiež na Petrovom Tanargu. V nedeľu na Brankovom Edge-582 a znova na Petrovom Tanargu. Ja som bol navnadený na lietanie a tak som požiadal Branka, či by som tam nemohol ostať, že sa chcem naučiť konverzáciu a lietať. V duchu som si hovoril: kašlem ti na nejaké kengury, ja chcem lietať….  Branko len vyhlásil: No problem a vybrali sme sa na nákup. Nakúpili mi zásoby jedla pre 5 ľudí na týždeň a zanechali ma samého v ich hangári  i s MZK, po celý týždeň. Všetko je tvoje, ako doma… Úžasne zlatí ľudia!!!

21.4.2014, pondelok. Ráno v škole lietania bol čulý ruch a tak sa ma Peter spýtal, či chcem ísť ako pasažier. Jasne že áno a tak som si sadol za pilota Kyla. Tentoraz som vzal so sebou kameru do ruky a natáčal. Kyle je mladý chalanisko a tak som sa potešil, keď onedlho po štarte, stiahol plyn a švacol to doprava. Hovoril som si, že konečne „normálny“ pilot, ktorý sa mi chce predviesť a ukázať, čo dokáže… Z vytrženia ma prebral Kylov hlas: „Naspäť to asi nedotiahneme, to pole bude lepšie…“ Až vtedy som pochopil, že neblbne, že toto je vážne núdzak a cez plece som videl, že ventilátor stojí. Pole bolo veľké a aj so silným vetrom do chrbta sme perfektne pristáli. Všetko som natočil na kameru a video je zavesené na YouTube pod názvom Emergency landing. Ako Kyle povedal, bolo to jeho najrýchlejšie pristátie v živote. Mašinku sa nám podarilo znova naštartovať a Kyle odletel sám. Obrovský rozdiel medzi našim lietaním a ich lietaním, som zažil ihneď potom. U nás, by priletel a pristál vedľa asi každý, kto by bol v lufte a o našom núdzáku by vedel. Samozrejme, mal by som letecký odvoz domov. Tam mi volal Peter na mobil, že či vidím tie veľké budovy vpredu, že tam po mňa pošle auto… Nevieš si predstaviť, ako v ruke oťažie tá blbá prilba, keď šliapeš kilometer k ceste… Príčina núdzáku? Jeden karburátor dával zlú zmes a “jeho” piest vo valci, sa pri plnom výkone po štarte zadrel.

Poobede Peter lietal so žiakom a Ken mi ponúkol lietať na jeho vlastnom, červenom AirCreation Tanarg 912, s krídlom BioniX 13. No, povedz, že nie… Ako v nedeľu, aj teraz ma krídlo Bionox prekvapilo stranovou tuhosťou riadenia. Nie až takou veľkou, ako Arrow, ale bola citeľná. Zato obe krídla boli v lufte ako zabetónované – perfektne stabilné. Vzápätí som sa do Bionixu zamiloval. Spôsobil to najmä korzet a teda využiteľný rozsah rýchlostí, bez potreby pridávať plyn, či ťahať hrazdu. Urobili sme si prelet na letisko Corowa, čo bolo asi 15min letu východným smerom. Zase tam bol Peter so svojim žiakom. Pri lete naspäť, som sa snažil naučiť a aktívne používať leteckú komunikáciu. Najskôr mi frázu Ken povedal, ja som ju niekoľkokrát zopakoval a až potom som ju vysielal naostro. Pobavil som všetkých, keď som miesto pripojenia sa do okruhu, oznámil križovanie okruhu po vetre…

Kde-kto má rôzne nápady, ako sám tráviť večer v cudzine. Ja som si, sám jak prst v Brankovom hangári, vytvoril imaginárne letisko a strávil som hodiny tým, že som si premietal celý pohyb na letisku, cez pojazd, štart, odlet, 10 míľové hlásenie, prílet, pripojenie sa do okruhu, po vetre, base leg, final (finále sa hlásilo málokedy, zväčša posledné hlásenie bolo „Turning base“), opustenie dráhy a nahlas som hulákal: „Yarrawonga trafic, trike 8112 (eit wan wan tuu), taxis for runway 19 for a circuit. Yarrawonga.“ A takto som tam strávil hodiny a nachodil kilometre. Všeobecné prekvápčo na ďalší letový deň a vypulené oči s palcami hore, keď som sa z trojkolky hlásil, mi stálo za tú námahu…

22.4.2014, utorok. Prechod fronty, pršalo.

23.4.2014 streda. Ráno PeterKen lietali so svojimi žiakmi. Jeden na XT, druhý na Tanargu. Ja som sa zatiaľ motal v hangári. Ken mal prenosnú WiFi stanicu, ktorú pre mňa zapínal a ja som mohol byť, cez mobilný telefón, v spojení s rodinou a so svetom. Alebo som v hangári študoval postupy a tréningové manuály školy YFT. Alebo sme debatovali s Anne, či niektorým so žiakov alebo pilotov, ktorí boli v hangári tiež.

Poobede sme vytiahli XT 912 a s Petrom som šiel lietať. Po štarte som točil okruh, keď sa ma Peter pýta: Nevolajú tie mráčiky: Jožinko, poď si nás pozrieť…? Pár sekúnd mi to trvalo, než som ho pochopil a hneď som potvrdil, že áno, už ich aj ja počujem a zamieril som k nim… Ako malé deti… Z jedného chumáča do druhého, z jedného mráčiku, do druhého. Jeden som čiastočne nadletel a prepichol ho spustením sa dolu, druhý som čiastočne podletel a stúpaním som preletel cezeň. No nádhera!!! Potom sme zamierili späť k letisku, natrénovať okruhy a komunikáciu. Jedno pristátie, okruh, druhé pristátie. A znova hore. Ako sme leteli na finále, zbadal som, že Peter drží inštruktorskú hrazdu. Okamžite som mu povedal, že vystrihnem všetky obrázky z kamery, kde je vidieť, že mi drží hrazdu! Začal mi vysvetľovať, že ju len jemne drží, že aby cítil, aký mám cit pri riadení stroja. A aj mi to začal ukazovať, že len dvomi, tromi prstíkmi, úplne zľahka… Už sme boli len pár metrov od dráhy a strčil mi ruky dopredu, že nič nedrží, aby som videl, že pristávam úplne sám. Čo čert nechcel?!? Otočil sa nám vietor a sadal som po vetre. Presne v tej chvíli, keď mi Peter ukazoval, že je to celé moje. Sakra! Tak rozskákané pristátie som už fakt dlho nemal… Sprdol ma do slúchadiel, že mi to s dôverou prenechá celé a ja s tým búcham o zem, ako s cudzím… Druhý raz som sa srdečne narehotal, keď som videl video z tohto pristátia. Kamera bola otočená na nás a Petrove rozčuľovacie teátro predvedené posunkovou rečou, mi vyhnalo slzy smiechu do očí… Je to vidieť na videu s názvom Týždeň pred MFF 2014.

24.4.2014, štvrtok. V stredu večer som dostal od Petra kód do hangáru a povolenie používať jeho počítač. On a Anne išli do Melbourne pre dvoch Američanov. Doviezť ich mali dnes – vo štvrtok.

Ja som ráno prišiel do hangáru, kde bol Ken a jeho žiak. Išli spolu lietať na Tanargu. Keďže som sa tam len tak bezcieľne motal, Ken sa ma spýtal, že či chcem ísť na XT lietať sólo. Jasne, že chcem!!! Tak som si vytiahol XT912, vykonal predletovú kontrolu, Ken mi dal prilbu a naštartoval som a zahrieval. Pozapínal som všetky komunikačné zariadenia, nastavil výškomer na 420ft, zapol a nastavil odpovedač do módu C, do rádia som ohlásil taxis a už som roloval na vyčkávacie miesto. Tu som vykonal všetky predpísané úkony a ohlásil som vstup a backtracking na RWY 01. Tam som si nastavil kameru, aby bolo vidno, že tentoraz ozaj sám a odpálil som to. Urobil som si krátke polietanie po okolí a 4 cvičné okruhy. Samozrejme s plnou austrálskou leteckou komunikáciou. Videl som, že Ken so žiakom už rolovali do hangáru a tak, po pol hodine, som šiel aj ja, pretože Ken chcel letieť do Corrowy, lietať na jeho ULL. Po pristátí sa ma spýtal, či chcem letieť s ním. JASNE, že áno! Vytlačili sme Kenov Tanarg a ja si sadám dopredu. Pedále boli nastavené na Kenovú dlhočiznú postavu a tak som v trojkolke pololežal. Počasie bolo parádne a tak sme po asi 20min pristáli v Corrowa airport. Samozrejme, komunikáciu som viedol ja. Pripravili sme Kenov Tecnam, nasadli a ako pasažier som absolvoval 10 okruhov. Postupne sa rozfúkavalo a pristátia sme mali s bočným vetrom. Keď sme ULL zahangárovali, spýtal som sa Kena, či sa mu dajú nastaviť pedále, lebo v tomto zosilňujúcom vetre som nechcel letieť pololežiačky. Pedále mi prestavil na moju veľkosť a po zohriatí motora, sme okolo poludnia rolovali na dráhu. Fučalo už okolo 6-7m/s a štartoval som s bočným vetrom. Úradovala aj termika a vzduch bol teda riadne hrboľatý. Spýtal som sa Kena, či môžem použiť napnutie korzetu a po jeho: “Yes, of course!“, som už točil kľučkou napínania. Naša dopredná rýchlosť sa zvýšila zo 65míľ/hod na 85míľ/hod. Bolo to preparádne! Pristátie s bočným vetrom som chcel urobiť po svojom, ale Ken tiež po jeho… Pretože v škole YFT vyvinuli a vyšperkovali nádhernú techniku pristátia s bočným vetrom a Ken mi ju chcel predviesť, len mi to nepovedal… Bolo to zvláštne riadenie pristávajúceho stroja dvomi pilotmi, čo sa bili o riadenie. Nakoniec som to nechal na Kena, len som kontroloval hrazdu a výkon motora. Po pristátí ma búcha Ken po pleciach, že perfektné pristátie! Hovorím áno, perfektné, ale tvoje Ken odpísal motohodiny, zapísal mi lety do Logbook-a, rozlúčili sme sa a ja som v hangári osamel.

Na dvere som zavesil tabuľku „Prepáčte, dnes je zatvorené“ a vegetil som na Petrovom počítači. Posťahoval som si fotky a videá z aparátov na externý disk, vybavil mejlovú korešpondenciu. Keď poobede sa otvorili dvere a dnu vošli Peter, Anne, David CoyDavid Duke. Keďže ma tam nevideli a nečakali, vystrelil som z kancelárie a zrúkol: „Vy neviete čítať?!? Dnes je zatvorené!“ Myslím, že si aj cvrkli… Zvítali sme sa srdečne! Porozdávali sme si darčeky a tešili sa večer na spoločnú večeru v meste. Celý svet bojuje proti fajčeniu, ale keď David Coy (na stránke www.alltrikes.com známy ako White Eagle) prišiel za mnou s prosbou: Jozinko, nemáš cigu? Povedal som mu nie, ale večer v meste kúpime. Večer v  meste som zistil, že peňaženku som nechal na letisku, tak som požiadal Petra (na www.alltrikes.com známy ako YFT) o pôžičku 20 doláčov. Vbehnem do obchodu a pýtam cigarety. Chlapík sa pýta, že akú značku. Reku Marlboro, dva balíčky a zapaľovač. On zapotil, že 54$. Ja pomaličky padám do vývrtky a žmolím 20$-vku v hrsti. Reku, daj jeden balíček. Chlapík hovorí, ani na to nemáš. Na moju otázku, že či má niečo lacnejšie, sme sa už rehlili obaja. Keď som mu povedal, že u nás balíček stojí 3€, tak zase padal do vývrtky on… Ako sme odvtedy nakupovali cigarety? Na otázku: akú značku? Sme odpovedali: NAJLACNEJŠIU! Pre info, najlacnejšie som zohnal za 12,50$. Peter je zberateľ zástav, preto sme mu každý priniesli národnú zástavu a večer sme ich zavesili v hangári. A tak na jednej šnúre, vedľa seba visia vlajky Slovinska, Slovenska, USA, vlajka štátu Montana a vlajka štátu California.

Večer sme sa rozlúčili s pilotmi, Petrom & Anne a šli sme do hangárov. Obaja Davidovia bývali v hangári cez cestu, oproti mne. Hovorím im, chlapci, to musíme zapiť jedným pohárikom. Netušiac do čoho idú, nasledovali ma do Brankovho hangáru. Najskôr som im otvoril chladené pivká a potom som vytiahol z mrazáku 50%-nú Boľkovicu. Tej už nebolo veľa a tak si mysleli, že sme dopili a šli do svojho hangáru. Lenže netušili, že som zásobený a priniesol som im, okrem ďalších piviek, aj 50%-nú namrazenú hruškovicu. Móóóóc krásne fotky z toho večera mám… Tiež som sa dozvedel, že White Eagle je originál Siux, indián z MontanyDavid Duke (na www.alltrikes.com známy ako XC Triker) je MUDr. a žije v Kalifornii, blízko úžasnej piesočnej pláže. Našu párty sme ukončili o druhej hodine rannej.

25.4.2014, piatok. Ráno by som najradšej Davida zaškrtil, lebo ma prišiel zobudiť o pol siedmej, ale prekonal som toto nutkanie a šli sme spoločne do hangáru YFT. Avšak ráno fungovala letecká škola a PeterKen lietali so svojimi študentmi. K lietaniu sme sa dostali až okolo obeda. Vlastne, ja nie. Amíci si museli omakať našu spoločnú trojkolku XT912 a lietali teda oni. Ja som sa zase venoval štúdiu v hangári, rozhovorom s ostatnými pilotmi, či Anne. Poobede prišli BrankoJadrankou a usporiadali spoločnú večeru.

26.4.2014, sobota.Brankom vyťahujeme jeho stroj a ideme lietať. Tentoraz sadám dopredu ja. Ideme pozdraviť Juriho, Brankovho kamaráta a proti vetru sa posúvame len veľmi pomaly. Nakoniec sme mu zakrúžili nad domom, ale nikto nám neprišiel zamávať.  Tak sa vozíme po okolí a nakoniec sa zapájame do hustej premávky na okruhu. Urobil som si 4 letmé pristátia a šli sme dolu. Postupne sa začala naťahovať fronta a lietanie by bolo veľmi dobrodružné. Jadranka pripravila spoločný obed a posedeli a pokecali sme spolu s Amíkmi a ďalším párom – Brankovými známymi. Poobede sme dostali visačky s označením Megafauna Flyer a mali sme zakázané, ich dať dolu z krku, počas celej akcie. Keďže MFF sa zúčastnilo veľa pilotov, ktorí sú registrovaní na Alltrikes pod prezývkami, tieto prezývky sme si perom napísali k svojim menám. Nech sa poznáme… Bola to prdel, keď sme si očumovali visačky a spoznávali sa spôsobom: „Jéééééj a to si ty? Teší ma!“ Do večera priletela väčšina účastníkov MFF.

27.4.2014, nedeľa. Asi o 9,00h vyrážame s Petrom pre autobus s prívesom. Príves naládujeme batožinou a kanistrami na palivo. Dnes idem prvý raz v austrálskom autobuse, kde volant je na špatnej strane a na cestách sa tiež jazdí po špatnej strane… Keďže všetci letia, len ja idem po zemi, všetci majú voľno pred brífingom, len ja študujem google maps, že jak sa dostanem do Hay. Tesne pred zahájením máme asi polhodinový brífing. Peter hovorí najmä k nám, šoférom autobusu. Po prednáške, že čo a ako, kedy, kde atď atď..sa pýta: Nejaké otázky? A pozrie sa na mňa. S chladnou tvárou mu hovorím: Slowly and again, please… (pomaly a znova, prosím). Vypúlil na mňa oči, brada mu padla na prsia, chvíľku zmeravel a nebol schopný sa ani nadýchnuť. Potom len prehltol, mávol rukou, otočil sa a za bujarého rehotu prítomných odišiel. Stále tak rozmýšľam, čím som ho asi tak nasral??? Mapu mi nikto nezohnal a GPS mi, asi  po cca 10min, vypadlo. Blbý kontakt napájacieho káblika. Ešteže som sa na tú mapu cez internet aspoň pozrel!!! Našťastie mám jednu cestujúcu. Po opustení Yarrawongy sa jej pýtam, či pozná cestu. Že nie, ona je z inej časti Austrálie… Tak fajn… Jak to bolo na internete? FinleyDeniliquinHay? Našťastie, v Deniliquin k nám pristupuje Trevor, ďalší oficiálny šofér autobusu. Ale odtiaľ do Hay vedie iba jedna cesta, niet kde zablúdiť, takže pohodička. Letisko na okraji Hay sme našli v pohode. Bolo to mojich prvých 285km s autobusom a vlekom, po špatnej strane cesty. Väčšina pilotov tam už sedela a pripravovala stroje na prenocovanie. Tí pomalší, postupne pristávali. Pristavil som autobus a vyložili sme proviant. Potom som s tým zacúval tak, aby piloti nosili kanistre s benzínom čo najkratšiu cestu. Z letiska sme sa šli ubytovať. Tam nastala ďalšia prdel… Autobus plný ľudí, bol som zamknúť príves a … prekvapené, vypúlené oči pasažierov, keď sa ich šofér dobíja do autobusu z druhej strany… Myslím, že sa niektorí aj prežehnali… No a čo? Chvíľu mi trvalo, než som si zvykol. Potom sme šli navštíviť múzeum zamerané na ovčiarstvo. Dokonca sme sa boli pozrieť na živé strihanie oviec, spojené s odborným výkladom. Je jasné, že som z toho výkladu pochopil snáď slabých 30%… Večer sme natankovali všetky kanistre a uložili ich v prívese. Každý večer sme mali spoločnú večeru, spojenú s brífingom na ďalší deň. Spestrením bol všeobecný vedomostný kvíz, kde víťaz získal fľašu červeného vína.

28.4.2014, pondelok. Ráno fučí jak blbé a po raňajkách a odhlásení sa z hotela, veziem na dva krát, celú tlupu na letisko. Hovorím si, že v tomto rozfúkanom počasí mi je volant autobusu milší a v duchu nezávidím pilotom, keď mi Peter oznamuje šokujúcu správu: dnes letíš ty! Rýchlo zhon, kde mám kombinézu a ostatné veci??? Rýchlo som sa obliekol, nezdržoval som sa kamerou a foťákom, čo bola veľká chyba…. Američan David (XC Triker) sedel za mnou a hnal ma, aby som nezdržiaval, lebo potom bude tlačenica. Po odlepení sme dostali zopár faciek od bočného vetra, ale po nastúpaní cca 20m, už bol let pokojný. Síce som cítil silný vietor, ale bol laminárny. Odštartovali sme medzi prvými, ale keďže aj David tu bol prvý raz, zvedaví sme sa radi pozreli na čokoľvek nové, čo sme zazreli a čo nás zaujalo. Teda, lietali sme sem a tam. Postupne som si na krídlo zvykol a keď David zbadal čriedu pštrosov Emu, nemilosrdne sme ich prenasledovali, aby sme ich dostali do záberu Davidovej kamery, umiestnenej na hrazde. Spočiatku David nebol nadšený, že sme lietali 3-5m nad zemou a kľučkovali z ucha na ucho, ale postupne mi začal dôverovať. Zbadali sme aj psa Dingo a niekoľko čried klokanov a ďalších pštrosov. Videl som toľko zveri, čo ani v ZOO… Bohužiaľ, na mojej kamere nemám z nich ani prd… Krajina pod nami sa striedala. Raz boli pod nami zelené lesy – buš, ako tomu hovorili domáci, potom iba pasienky, kde sme videli stáda kráv a oviec, potom len malé chuchvalce šedozelenej trávy alebo doslovne „mesačná krajina“. Čas od času sme videli nejaké elektrické vedenie alebo cestu, čo viedla od nevidím – do nevidím… Porast na zemi bol veľmi klamlivý. To, čo zhora vyzeralo ako náš veľký strom a mal si pocit, že si vo veľkej výške, bol vlastne malý krík v tvare stromu a to ti okamžite pripomenulo, že si „proklatě nízko“… Čas od času sa Peter pýtal, kto kde je a všetci mu hlásili svoju polohu – teda, koľko míľ to kto má do cieľa a výšku. Medzitým sme si vymieňali info o tom, kto kde videl stáda klokanov, pštrosov alebo komu sa ako letí (aký je protivietor) v akej výške. Ja som zistil, že nízko nad zemou sme relatívne v bezvetrí a tak sme lietali vo výške do 10m nad zemou. A David to oznámil do éteru. Peter bol veľmi prekvapený našou polohou, pretože sme štartovali medzi prvými, ale teraz sme boli skoro poslední. Lebo nás furt niečo zaujalo, čo sme si leteli prezrieť. Komunikáciu zaisťoval David, lebo sa priznám, ja som im stále moc nerozumel… Ale povedal som mu, že až nás bude Peter znova volať ohľadom polohy, nech to nechá na mňa. Asi po ďalšej trištvrte hodine letu sa Peter pýtal: Jozinko, tvoja poloha? Tak som odpovedal: ešte stále predné sedadlo trojkolky 8112… Ostatní sa len pochechtávali v éteri. Vačšina už bola po pristátí, ostatní hlásili vstup na okruh letiska Ivanhoe, prípadne finále, len my sme hlásili 20míľ do Ivanhoe. K letisku sme sa blížili od juhu na dráhu 34. V rádii sme počuli, že fučí nepríjemný, nárazový, bočný vietor. Videli sme vcelku nepríjemné pristátia na asfaltovú dráhu a mnohé opakovania. Pôvodne som chcel urobiť normálny okruh, ale David mi povedal, že mám pokračovať k dráhe a a ohlásil dlhé finále s tým, že vidíme premávku pred nami a na pristátie ideme ako štvrtí v poradí. Kvôli poslednému pred nami, som urobil zdržiavacie esíčko a potom som sa približoval k dráhe. Fučal nepríjemný, silný, nárazový a bočný vietor sprava. Dráha je lemovaná „lesom“, čiže porastom tak max 5m vysokom, ktorý v tom vetre, vytváral neskutočnú turbulenciu nad dráhou. Pristátie som si urobil po svojom, čiže priblíženie na rýchlosti a vytratenie rýchlosti len pár cm nad dráhou. Za pekné pristátie, v týchto poveternostných podmienkach, som dostal pochvalu asi od siedmich pilotov. Ja som len hrešil, že kde v riti je tá teplá, slnečná Austrália…!!! Pretože tam bola preukrutná zima a fučal studený vietor.

Po občerstvení a jedle, sme štartovali na let do Menindee. Pilotoval David a ja som mu robil užitočnú záťaž. Lepšie počasie som si vyžral predtým ja. Silný nárazový vietor dal chvíľami Davidovi hodne zabrať. Zväčša sme leteli radšej vysoko. Asi po hodine letu sa počasie umúdrilo. Hoci to s nami hore občas hádzalo, bolo to relatívne pohodové. Pod nami sa menila krajina pozvoľna. Rôzne divné, nezmyselné križovatky poľných ciest, žlto-červenej farby, križovali step. Občas sa, v tejto krajine ničoho, zrazu zjavila farma a pri nej napríklad letisko… Samozrejme, zase sme boli medzi poslednými. Bolo nám treba skontrolovať rôzne napájadlá pre dobytok, ktorým z hlbín zeme čerpali vodu veterné čerpadlá, známe z westernových filmov. David sklesal nad jednu cestu. Bola to prašná cesta. Išiel úplne dolu s tým, že dáme touch&go, keď sa nám v slúchadlách ozvalo: Nepristávaj tam! Prekvapene pridal plyn a len sme skonštatovali, že Veľký Brat nás vidí všade… Netušíme kto to bol, nikoho sme v blízkosti nevideli. Zhora sme videli rôzne vyschnuté riečištia, kde v dobe dažďov, tiekli rieky. Pri jednom vyschnutom riečišti sme sklesali do výšky max 10m nad zemou a pokračovali v hľadaní pštrosov a klokanov. Krajina bola zväčša zelená, pokrytá trávou a nízkym porastom. V priebehu pár minút sa však zmenila na mesačnú krajinu. Doslova sme sa s Davidom udivene pýtali jeden druhého, či sme stále na Zemi. Krajina pod nami vyzerala ako mesačné, či marťanské krátery. Samozrejme, po pár minútach sa to znova zazeleňalo. Keď sme zbadali nejaké zvieratá, okamžite sme leteli k nim. Zvyčajne sme však skonštatovali: sheep or cow – ovce alebo kravy. Snažili sme sa nelietať nad nimi, aby sme ich nevyplašili, aby nám nejaký farmár za to neposlal pozdrav, napr z brokovnice… Boli vidieť skoro všade. A tak naša „priama trasa“ do cieľa, bola riadne kľukatá. Po chvíli sa krajina znova zmenila a my sme naleteli nad buš. Čiže nízky porast – paródia nášho lesa. Keďže tam niet voľné miesto na pristátie, David sa rozhodol nastúpať do 2500ft. Nič by nám to nepomohlo, pretože buš bola rozsiahla. Keď sme sa priblížili k Menindee, David ohlásil vstup do okruhu, po vetre a base leg. Medzitým nadával na rogalo pred nami, ktoré robilo až zbytočne veľký okruh a zdržiavalo. Po ohlásení base leg uistil pilota, že mašinu pred nami vidí a na pristátie je druhý v poradí. Mašinka pred nami pristála na začiatku dráhy a na voľnobehu rolovala na koniec, kde bol výjazd na odstavnú plochu. David letel pol metra nad dráhou a celý čas nadával na pomalé rogalo na dráhe pred nami. Konečne rogalo odbočilo z dráhy a David stále hovoril: „Say it! Say it! Say it!!!“ Podľa predpisov, David nesmel pristáť, pokým predchádzajúca mašinka neohlásila voľnú runway. Ja by som sa im na to vysral a dávno by som sedel na dráhe, ale David čakal a letel 20cm nad dráhou. Konečne ohlásili voľnú runway a David uľahčene vydýchol a dosadol, pretože už sme mali na mále. Okamžite na brzdy a už sme točili z dráhy na odstavnú plochu. Let nám trval niečo cez dve hodiny. Tam sme si len odpočinuli, odcvrkli, počkali sa všetci a pripravili sa na odlet do Broken Hill. A zase som hrešil a nadával, že moja zimná kombinéza je doma a v letnej mi je v Austrálii (!!!) zima.

Pred odletom sa ma David pýtal, že kto poletí a navrhol, aby sme si demokraticky strihli: kameň, papier, nožnice. Ja som sa však rozhodol rýchlo a čisto demokraticky – JA poletím!!! A tak sme rolovali na dráhu. Som presvedčený, že ak by Peter videl náš nástup na odlet, napr na zlete u Vaňkov, bol by si vytrhal všetky vlasy. Zato ja som obdivoval ich úžasnú disciplínu, hlásenia a postupy. V ich duchu som robil hlásenia, backtracking a potom štart. Let do Broken Hill prebehol v pohode a vcelku rýchlo. Trval nám asi hodinu. V Broken Hill bolo veľké letisko a naozaj veľká premávka a tak som požiadal Davida, aby korešpondenciu riešil on. Kua, tam lietali dospelé lietadlá… Po pristátí sme dorolovali k ostatným strojom a začali sme pripravovať stroj na noc. Čiže z batožinového priestoru – vaku pod trojkolkou – sme vytiahli nástroje, sklopili sme krídlo hrazdou na zem a ukotvili sme ho, trojkolku sme zabalili do ochranného vaku a šli sme k autobusu. Večer sme mali spoločné posedenie, kde nás Peter McLean s manželkou Anne srdečne privítali. Každému zúčastnenému pogratulovali a odovzdali pamätnú plaketu Megafauna Flyers. Samozrejmosťou bol všeobecný vedomostný kvíz, kde správne odpovede kontroloval vedľa sediaci účastník. S prekvapením pozerám, ako chalan kontroluje môj kvíz, moje špatné odpovede preškrtolzakrúžkoval správne. Pýtam sa ho, že prečo podvádza? S úsmevom mi hovorí: …pre fľašku vína…no, dostali sme lízatka

29.4.2014 utorok. Máme voľný deň, čiže spojený s poznávaním zaujímavostí v okolí Broken Hill. Vybrali sme sa navštíviť Day Dream Mine, čo je bývalá baňa na striebro neďaleko Silverstonu, asi 20 míľ od Broken Hill. Zaujímavosťou tejto bane je to, že štôlne boli veľmi úzke a baníkmi boli deti. Po školení sme vošli do sprístupnených štôlní a pod zemou sme strávili asi 40 min. Na vlastné oči sme videli, ako vyzerá pravá strieborná žila. Aj aké to je, ak ti tam zhasne svetlo… Po tejto exkurzii sme sa presunuli priamo do mestečka Silverstone, ktoré sa preslávilo natáčaním filmu Mad Max. Navštívili sme priamo Hotel Silverstone, ktorý je takým malým múzeom z natáčania filmu Mad Max. Počasie bolo typicky neaustrálske. Stále pršalo. V hoteli sme si dali nejaké to pivko, narehotali sme sa na rôznych „životných múdrostiach“, ktoré boli rozvešané asi všade. Obed sme mali rezervovaný v reštaurácii vedľa hotela. Večer sme strávili v reštaurácii hotela, kde sme boli ubytovaní a dobre sme sa bavili. Rozprávali sme si vtipy. Dokonca aj ja som tam dva povedal a smiali sa im…!

30.4.2014 streda. Stále prší a pôvodný plán výletov po okolí, Peter operatívne zmenil. Boli sme pozrieť do centra Royal Flying Doctor Service of Australia. Bola to nádherná exkurzia medzi lietajúcimi doktormi, ktorí svojimi lietadlami lietajú za pacientami. Sprievodkyňa nás previedla celým systémom, od prijímania prvotných hlásení, cez plánovanie letu, prípravy lietadla, prílet k pacientovi, ošetrenie na mieste alebo prevoz do niektorej z nemocníc RFDS, či do špecializovaného centra. Boli sme pozrieť do ich hangáru, kde boli na údržbe dve lietadlá. Potom sme boli naplniť bandasky benzínom a dotankovať stroje. A že jaký trapas Jožinko zas vyviedol?!!?? Každý stroj mal na bandaskách menovku. Amíci neboli s nami v autobuse a ja som sa blbo Petra spýtal, či mám tankovať aj tie ich dve bandasky. Že OK, môžem. A tak som načapoval a Petrovi som povedal, že hotovo. Pobalíme a odchádzame z pumpy, keď vtom vyletí pumpárka, že stojan č.5 nie je zaplatený. Peter sa udivene pýta: kto tankoval na päťke? Hovorím: ja. Začal sa rehliť a vystrelil zaplatiť. Po návrate do busu hovorí ostatným: Kua, tomu Jožinkovi je tu tak dobre, že keď má zadarmo ubytko, zadarmo stravu, tak si myslí, že ani na benzínke sa neplatí… Ja červený jak rak…autobus zdutý od výbuchu smiechu… Večer som bol za Petrom, že mu vysvetlím, ako k tomu prišlo, ale on len so smiechom: Dont worry, be happy! Hovoril, že nech sa nehnevám, že mu to proste nedalo, proste si musel do mňa rýpnuť…

1.5.2014 štvrtok. Stále vlhké, zamračené počasie, ale aspoň neprší. Letí sa z Broken Hill do Wentworth. Ja si chystám autobus. Tentoraz mám viac pasažierov, teda pasažierok, pretože sa im v tom blbom, rozfúkanom počasí nechcelo sedieť v trojkolkách. Nech sa chlapi trápia sami. Vyrazil som o 20 min skôr, než bol plánovaný odlet. Po pol hodine cesty začínam šmírovať oblohu. Letová trať by mala viesť povedľa cesty, kde sme fičali autobusom. No, fičali. Max rýchlosť tam bola 100km/h a všetci ma upozorňovali, že už prekročenie o 3km/h sa trestá a často tam merajú rýchlosť z vrtuľníka. Cez čelné sklo stále nevidím jediné lietadlo, či rogalo. Zrazu otočím hlavu doprava a hrklo vo mne jak v starej skrini. Vedľa nás, skoro v našej výške, letí lietadlo. Vidím, že klapky vonku, zjavne na minimálke, lebo pilot stále miešal benzín s tou pákou v ruke, aby to udržal vedľa mňa. Okamžite začali baby fotiť. Ja som okamžite dupol na plyn a pomaličky som rozbehol busík na 120km/h. Lietadielko sa zdvihlo, preletelo ponad autobus a preletelo nám nad hlavami tak nízko, že som sa podvedome prikrčil. Preletel pred autobus a skoro urobil touch&go na cestu. Postupne zmizol v diaľke, stále 20cm nad cestou. Keďže som to nemal zaznamenané, tak nahlas ho vyzývam: poď znova, urob to znova… Akoby ma počul, stúpavou zákrutou sa otáča a znova je za nami. Zrýchľujem na 140km/h a na prázdnej ceste ho zdravím tým, že aj s prívesom robím vlny z jednej strany cesty na druhú. Dávam si pozor, lebo vôľa volantu je obrovská – štvrť otáčky a stále ideš rovno. V jednej ruke už stískam mobil a som pripravený fotiť. Bohužiaľ, v diaľke sa zjavilo protiidúce auto a tak pilot nezopakoval nálet nad našimi hlavami, ale preletel vľavo od busu a nad cestu sa vrátil, až po minutí sa s protiidúcim autom. Ale pár fotiek mám. Dorazili sme na letisko Wentworth, ale tam nás čakajú iba dve MZK a jeden ULL. Pre vytrvalý dážď a vodu na dráhach, bolo letisko Wentworth uzatvorené. Všetci preleteli na letisko Mildura. Tu nám letecká spoločnosť Qantas prenajala jeden obrovský hangár, kde sme poschovávali všetky naše lietadlá a trojkolky.

2.5.2014 piatok. Počasie sa strieda každých 5 minút. Chvíľu prší, chvíľu svieti slnko. Na dnes máme naplánovanú plavbu loďou po riekach MurrayDarling. O 12.00h stretko na lodi. Mňa pobolieva ucho a tak som sa bol s Davidom prejsť a nájsť lekáreň. Lekárnik sa mi ospravedlňoval, že mi nemôže dať antibiotickú masť, lebo nemám recept. Dal mi nejaké kvapky, že snáď pomôžu. O 11,40h hovorím, že si idem do hotela dať kvapky a prídem rovno na loď. Na balkóne som si zapálil cigu. Tá ma prehnala na WC a po užití kvapiek, som sa obliekol a šiel k lodi. Na drevenom móle sedí bronzový Číňan a tak s ním pózujem a robím si fotku. Prichádzam k lodi, keď sa z lode ozve obrovský pokrik, pískanie a Huráááá a kapitám 3x zatrúbi. Prekročil som z móla do lode a presne v tej chvíli sa loď pohla a odplávala. Pýtam sa, čo sa deje? Vy ste čakali iba na mňa? Jasnačka! Plavba bola nádherná, spojená s výkladom kapitána, ako i s obedom. Trvala dve a pol hodiny. Pôvodne bola naplánovaná spoločná exkurzia po meste, ale stále pršalo a nbsp;tak sme sa na to vykašľali. Individuálne sme sa rozbehli do mesta. Ja som šiel s Davidom Coyom (White Eagle) a našli sme pekný hotel, v starom, koloniálnom štýle a tak sme šli do denného baru. Rozhodli sme sa zahrať si biliard a tak sme si kúpili žetóny a pivá. Postupne sa tento bar začínal plniť ľuďmi z našej expedície. K večeru sme tam boli skoro všetci. Večer sme mali brífing pred ranným letom. Predpoveď počasia je na hrane… Hovorím, čo to meliete, jak na hrane??!!?? Veď predpovedali rýchlosť vetra až 35kt = 17m/s a nárazový vietor! A oni rozmýšľali, či sa poletí… Skoro ma piclo!!! Rozhodne sa ráno, podľa aktuálneho počasia a predpovedi. Večer som si prisadol k  dvojici bratov RoyPeter Counsell, známi ako Toucan Brothers. Peter mi navrhol, že aby som ráno letel s ich trojkolkou. Ponúkol sa mi, že má papiere na autobus a tak to za mňa rád zoberie. Pýtam sa ho, či sa zbláznil?!? Veď má byť naprd počasie... A on na to: veď preto ti to ponúkame, nám sa do toho nechce… Zlatí chlapci.

3.5.2014 sobota. Prudký, nárazový vietor a dážď. Našťastie zvíťazil zdravý rozum a výrazne tomu dopomohla predpoveď dažďa na celej trati a let bol zrušený. Avšak to posunulo plán o jeden deň. Boli sme dotankovať do kanistrov benzín a šli sme na letisko podolievať do mašín. Peter mal iný problém. Nemohli sme ostať ubytovaní v tom istom moteli ďalšiu noc a tak zháňal iné ubytko pre celú expedíciu. Našiel ho priamo v Mildure, cca 15min od letiska. Ja som zatiaľ točil s autobusom WentworthMildura a presťahovali sme všetkých. Potom sme sa vybrali do mesta, na návštevu nejakej známej pivárne. Po príchode nám čašník predstavil 25 druhov pív z celého sveta. Dokonca aj Plzeňské. No, nedaj si Plzňa v Austrálii…! Našťastie som to pil prvý, chalanom som to okamžite zakázal! To „pivo“ Plzeň nevidelo ani z rýchlika v noci a som presvedčený, že nemalo ani šajnu, kde sú Čechy či vôbec Európa. Keďže sme sa nevedeli dohodnúť, čo budeme piť, čašník nám ponúkol koštovku. Doniesol nám dva podnosy, s ôsmimi malými, asi 1,5dcl pohárikmi s pivami, nech si vyberieme. O prvom pive sme sa zhodli, že bolo robené asi z vody zo záchoda. Najviac nám však chutilo čokoládové. DavidWilliam spolu strovili jeden podnos a ja sám, ten druhý.

4.5.2014 nedeľa. Víta nás nádherné, slnečné ráno, s vetrom do 20kt=10m/s, ale veľmi chladno. S nadšením balíme a na dva krát všetkých prevážam na letisko. Tam mi Peter znova oznámil, že túto etapu letím ja. Z busíku som si vzal prilbu (každý mal svoju vlastnú), kombinézu a leteckú bundu, čo som tam dostal. Tentoraz som nezabudol ani na foťák a kameru. Znova mám copilota Davida Duka (XC Triker), ktorý na veľkom letisku Mildura (kua, tam pristávali niekoľkomotorové obrovské lietadlá….) zaistil rádiokomunikáciu miesto mňa. Ja by som tam zas mohol trepnúť nejakú blbosť. Na zemi s nami mlátil vietor, ale po nastúpaní pár desiatok metrov, bol vietor len silný, ale stabilný. V tejto oblasti sme leteli prevažne nad veľkými plochami obrábaných polí, ktoré sa striedali s „lesnými“ plochami. Tu už bolo častejšie vidieť ľudskú činnosť pod nami. Davidovi bola taká zima (mňa chránil veľký veterný štít a kapotáž), že chvíľami roztriasol trojkolku. Toľko cudzích a nespisovných slov som sa naučil…. Keďže predkolenia Davidovi trčali von, chvíľami som pustil hrazdu raz jednou, potom druhou rukou a priložil som mu ju na predkolenia, čím som mu ich aspoň trošičku chránil pred vetrom a zimou. Nebolo to však jednoduché. Leteli sme vo výške 1500ft ALT a povedal som si, že klesnem dolu, lebo slniečko určite nahrieva terén a bude tam teplejšie. Keď som sklesal pod 1400ft, tam bola taká strašná turbulencia, že mi skoro vytrhlo hrazdu z rúk. Musel som vyššie. Ale hore bolo zima. Tak som letel a hľadal tú vrstvu, kde s nami nemlátila turbulencia a pritom sme boli čo najbližšie k teplej zemi. Šok sme zažili, keď jeden chalan hlásil slabý vietor vo výške 4000ft, ale teplotu -2°C. My sme radšej lietali čo najnižšie, ale aj tak nám bola preukrutná zima! Letisko Balranald sme už priťahovali aj očami. Keď som stočil na pristátie, nárazový vietor som mal sprava. Pristátie v pohode, hneď sme rolovali na stojanku a vystrelili z trojkolky, trochu sa rozhýbať a zahriať. Niektorí piloti mali doslova omrznuté ruky a mnohí nadávali, že si nevzali vyhrievané rukavice. Tu sme využili plechové búdy, ako ochranu pred vetrom. Dokonca na ne z jednej strany svietilo slnko, tak tam bolo fajn. Len ja som nadával: Kde v riti je tá krásna, slnečná a TEPLÁ Austrália…! A oni sa mi smiali… Prídi v decembri, to tu je 45°C… Po príchode autobusu, ktorý riadil Trevor, sme sa najedli, dali kafo a koláč a pripravili sa na let do Deniliquin. Tentoraz bol pilot David.

Hneď po štarte sme dostali zopár kopancov, ale stále sme stúpali a tam to bolo už lepšie. Pre zmenu bola zase zima mne. Stískal som Davida nohami, aby som si aspoň trochu chránil nohy pred studeným vzduchom. Za Balranaldom sme leteli ponad močariny a pripojili sme sa k dvom MZK PetraKena. Chvíľku sme leteli bok po boku, v rozhádzanom ovzduší, potom sme klesli dolu a vo výške cca 50-70m nad zemou sme leteli podľa navigácie. Keby sme tú GPS nemali, tak tam dodnes blúdime… Raz sme naleteli pod kumul, kde sme dostali takého facáka, že sme obaja držali hrazdu a revali od námahy, aby sme ju dostali do letovej polohy. Dokonca na videu je vidieť, ako nám rýchlosť letu klesla zo 65mph na nejakých 35. Potom bol let relatívne hladký. Chvíľami David porovnával vypočítané časy s údajmi z GPS a vtedy mi ponechal riadenie. Tak som zo zadného sedadla riadil let. Občas som cez Davidovu prilbu nazeral na GPS, či ideme správne, lebo ten fučák nás sfukoval z trate až neuveriteľne rýchlo. Keď sme prileteli k Deniliquin, videli sme tri MZK už rolovať k zadnému hangáru. David pristál ihneď na začiatok dráhy a odbočili sme hneď na prvú pojazdovku. Dorolovali sme rovno do hangáru. Tam si David všimol, že na druhom MZK ešte beží a natáča kamera na konci krídla. Hneď začal robiť opičky do nej, vyzval Petra, ktorý sa teda pred kamerou predviedol. Potom sme sa schovali v leteckom klube a počkali sme na príchod autobusu.

5.5.2014 pondelok. Ráno vozím ľudí na letisko busíkom ja. Ideme na dve várky a každá várka si, počas cesty, tankuje do bandasiek benzín. Čaká nás posledná etapa, z Deniliquin do Yarrawongy. Dnes nádherne svieti slniečko a aj vietor je slabý. A tak všetci cestujúci, čo sa so mnou vozili pre nepriazeň počasia, teraz sedia v lietadlách, či trojkolkách. Niet sa kam ponáhľať a tak vyprevádzame všetkých letcov. V duchu im v dobrom závidím a každej posádke želám nádherný, posledný Megafaunový let. Mám dvoch cestujúcich a tak vyrážame na poslednú etapu, keď už na letisku nikto nie je a všetko máme pobalené a naložené. Ani sa mi tam moc nechce, pretože viem, že na letisku Yarrawonga ma už čaká BrankoJadranka a na druhý deň s nimi odchádzam z tohto leteckého raja na zemi. Keď sme dorazili na letisko YFT, povykladali sme autobus a príves. Na veľké prekvapenie všetkých, som si vzal metlu a vyzametal som ho. Čistý som ho dostal, čistý ho odovzdám. Postupne sa lúčime s účastníkmi Megafauna Fly-Away 2014, ktorí buď odchádzajú autami alebo odlietajú domov.

Na večeru sme pozvaní BrankoviJadranke do hangáru. Padáme od prekvapenia na riť. Aj amíci a aj ja dostávame tradičné austrálske suveníry ako „píšťala“ Didgeridoo, bumerang a aj „tradičný Aborigénsky telefón“ známy z filmu Krokodýl Dundee. Samozrejme si každú novú hračku skúšame. Najlepšie ide didgeridoo White Eaglovi a správne telefonovanie točením nad hlavou, nám predviedla Jadranka. Len sme nedostali odpoveď. Asi bola preťažená sieť…

6.5.2014 utorok. Smutný deň pre mňa. Doobeda pripravujeme veci na odjazd, upratujeme a balíme hangár. David – White Eage je umelecký rezbár a s motorovou pílou vytvára rôzne zvieratá z pňov stromov. U Branka v hangári objavil niekoľko zaujímavých pňov a tak si ich rudlou previezol do hangáru YFT. Keďže oni tam ešte týždeň ostávajú, vyreže im medveďa. Lúčenie s Petrom McLeanom a jeho manželkou Anne bolo veľmi ťažké a bol som plný dojatia za všetko, čo pre mňa urobili. Teraz, keď im už začínam rozumieť na prvý pokus, musím ísť domov… Urobil som si pár posledných fotiek a odišiel som do auta. Ale BrankoJadrankou mali pre mňa ďalšie prekvapenie! Keďže som si za celý pobyt nevyfotil jediného klokana (videl som ich celé stáda, len som nemal so sebou kameru a ani foťák), povedali, že ideme do buša. Buš bol vlastne taký les, kde som si nafotil za 15min asi 20 klokanov. Potom sme už fakt fičali do Mellbourne.

7.5.2014 streda. Branko ide do práce – stavia domy a Jadranka ma berie na výlet po Mellbourne. Navštívili sme známu tržnicu Queen Victoria Market, Flinder Street Station, Eureka Tower – najvyššiu budovu v Austrálii, kde z 88-eho poschodia som si fotil mesto. Pochodili sme ulice, kde sa prelínalo historické centrum s modernými mrakodrapmi. Taktiež sme sa boli pozrieť na Branka, ako mu ide stavba. Večer sme sa spolu najedli, boli sme v herni, kde ma chceli naviesť, aby som si zahral automaty. Našťastie som im vysvetlil, že som to v živote nehral a tak by to bola strata peňazí. Večer som si zbalil kufor a s obavou som ho hodil na váhu. Povolených mám 30kg, lenže som tak napakovaný suvenírmi, že sa obávam. Našťastie 28kg, takže v limite. Posledná noc v Austrálii.

8.5.2014 štvrtok. Let mi letí o 2,40h ráno a tak sa bez spánku len presunieme na letisko. Vybavil som si batožinu, rozlúčil sa s BrankomJandrankou. Neviem, ako sa kedy odvďačím týmto nádherným ľuďom, ktorí sa o mňa starali ako o vlastného a dali mi obrovskú dôveru. Posledné zamávanie si na rozlúčku a mizím v útrobách Mellbournského letiska. Aj tentoraz som si pustil kreslenú rozprávku Lietadlá v originál znení a kupodivu, som všetkému rozumel. Tentoraz sme mali hodinovú technickú prestávku v Kuala Lumpur a trojhodinovú pauzu v Dubaji. Pochodil som si dutyfree zónu, k lietadlu som cestoval metrom a pri čakaní som lúštil krížovky. V lietadle Emirates som zistil, že červené víno, ponúkané na palube v malých fľaštičkách, je fakt úžasné. Takže letušky nestačili nosiť. Chalan, sediaci vedľa mňa, ho dokonca skombinoval s whisky a tak sme začali družnú debatu. Skoro som si cvrkol od smiechu, keď mi hovoril, že cestuje s manželkou, ale ona by v turistickej triede nesedela a že teda sedí v 1-st class…

Večer, o 21,20h som vystúpil vo Viedni z lietadla, kde ma čakali moji najbližší a doviezli ma domov. Moja expedícia k protinožcom sa skončila.

Som jedným z Megafauna Flyers.

Viac foto vo fotogalérii.

Linky na videá:

Núdzové pristátie: http://youtu.be/igAH-4RO1Sk?list=PLCB48D3B4F688E77B

Týždeň pred MFF: http://youtu.be/dRKJLYpHB1k?list=PLCB48D3B4F688E77B

MFF časť prvá: http://youtu.be/9xXiCIFC3DI?list=PLCB48D3B4F688E77B

MFF časť druhá: http://youtu.be/NfQSe4puQs8?list=PLCB48D3B4F688E77B

Toucan Brothers upútavka k filmu: http://youtu.be/P2X3DYP4ODw

Toucan Brothers film: https://s3-ap-southeast-2.amazonaws.com/megafaunamovie/MegaFauna+2014.mp4