Super let z Ružomberka
Let z Ružomberka do Dubovej
nedeľa 8.8.2021
Už od soboty večera sa pripravujem na nedeľný let domov. Podľa predpovede má byť vysoko letové počasie, takže som si zabalil veci, napakoval batoh na trojkolku, dotankoval doplna, dolial olej a tak. Teším sa na ranný odlet. Jany sa rozhodol zostať a dokoca preletieť niekam vyššie na Oravu, kde má celú rodinku na návšteve u známich. Takže poletím sám.
V nedeľu ráno však všetko vyzerá inak. Oblaky rotujú na oblohe, vrcholy Fatry nie sú vidieť a duje divoký, nárazový vietor. Ďalším, kto chce letieť domov, je Marián Csonka, ktorý poletí na letisko v Prievidzi. Spolu pozorujeme počasie, ale let ponad zahalenú Fatru, sa nám nepáči. Marián obvoláva kamarátov na letiskách v Prievidzi, Partizánskom a aj v Martine. Všetci tvrdia rovnako: bezvetrie a modrá obloha. Aj nám sa otvára obloha, ale Fatra je stále zamračená. Marián mi hovorí, že to je len tu, len sa musíme prebiť cez Fatru. Ja mu zase na to kontrujem, že fajn, ale vôbec sa mi nechce letieť medzi kopcami, kde nás dolu tlačia mraky, v tomto nárazovom vetre. Už raz som tak ponad Fatru letel, priťapený medzi kopce, lebo najvyššie vrcholky boli skryté v mrakoch. A bol som z toho vcelku priposratý. To som popísal v tomto článku. No a dnes máme ešte aj vietor. Aby sme sa vyhli turbulencii, potrebujeme letieť ponad kopce, lenže tam sú mraky… Čakáme. Predpovede z ostatných letísk stále perfektné: bezvetrie a modrá obloha. Okolo 10:20h sa trhajú mraky nad Fatrou. Stále máme nárazový vietor, ale rozoberáme s Mariánom taktiku letu. Najhoršie bude, preletieť Fatru, potom bude iba termika… len poľudňajšia a len augustová…ale len termika 😀 Dohodli sme sa, že prinajhoršom sa môžeme vrátiť. Rozlúčili sme sa s chalanmi a zohrievame stroje. Je 11:00h, keď rolujeme na štart.
Marián odštartoval prvý, ja som štartoval po ňom. Zamával som chalanom na letisku a v stúpavom režime motora som točil dlhú stúpavú zákrutu v údolí, aby som nabral výšku. Čakal som väčší blázinec vo vzduchu, ale dalo sa. Jasne že som občas vyfasoval nejaký ten náraz, ale vietor asi ustával. Ako som sa dvíhal k vrcholom kopcov, stále sa mi zdalo, že nad nimi je súvislá vrstva mrakov. Marián mi vysielačkou potvrdil, že je za Ružomberkom a sleduje rieku Váh. Čiže ani jemu sa nechcelo nad Fatru, oblietavali sme ju okľukou, ponad Váh. Keďže som ho nevidel, natrimoval som si ustálených indikovaných 110km/h a vyrazil za ním. Ako som preletel Ružomberok a vkĺzol do údolia rieky, zistil som, že tá vrstva mrakov nie je súvislá, ale rozpadá sa na jednotlivé chuchvalce. Na pol ceste do Martinskej doliny som ho pred sebou zbadal a postupne som ho dobiehal. Leteli sme tesne pod kondenzačnou vrstvou a bolo to nádherné. Tie chuchvalce mrakov boli tesne nad hlavou. Občas to pod nimi koplo, ale stále to bolo vysoko lietateľné. Po prelete Fatry sa Marián + jeden odhlásil z ATZ Ružomberok a pokúšal sa ohlásiť na letisko Martin. Tam však nikto nebol. Nevadí, naladení na martinskú frekvenciu, leteli sme po okraji Veľkej Fatry. V našom smere už naskakujú termické chumáčiky. Mám na výškomeri 4200 stôp nadmorských a sme v kondenzačnej vrstve, resp máličko nad ňou. To znamená, že mráčiky sú okolo nás, sú pod nami, ale nie nad nami. Taký kľud je v lufte, že si môžem “malíčkom špárať v nose”. Je to nádherné!!! Oblietavame jeden chuchvalec a ďalší je priamo predo mnou. Nedá mi to a prepichnem ho smerom dolu. Je to neskutočné! Stále si udržiavame nastavenú výšku 4200 ft, ale mení sa výška kondenzačnej hladiny. Stúpa. Už letíme pod chuchvalcami a mierime do údolia, ktoré bolo úplne bez mráčikov. Križujeme údolie smerom k Rudnu. Ako sa blížime k pásmam lesa, vnímam tvorbu oblačnosti o niečo vyššie nad nami. Marián mi oznámil, že by sme sa mohli preladiť na letisko Prievidza, čo sme aj urobili. Stále si udržiavame rovnakú výšku letu a tak sú základne mrakov mierne nad nami. A tu začína dosah termiky, ktorá s nami mierne húpe. Ako sme sa priblížili k pásmu pohoria dohodli sme sa, že ho preletíme ponad elektrické vedenie, ktoré smeruje k Pravencu. Ja som študoval mapu v aplikácii Fly is Fun, ktorú používam a videl som, že v tom priestore môžem stúpať až do 8000ft, kam sa mi síce nechcelo, ale radšej by som tesne nad kondenzačnú vrstvu. Spýtal som sa Mariána, ktorý už pomaličky sklesával, že čo si o tom myslí, že by som stúpal znova do kondenzačnej hladiny, či máličko vyššie. Povedal, že tam budem mimo dosah termiky a nevidí v tom problém. Vzápätí nás ohlásil riadiacemu letiska Prievidza, ktorý nám povedal, že o nás už dávno vie, že počúval naše žvatlanie 🙂 Tak Marián ohlásil priblíženie sa k letisku a ja som ohlásil výšku 5100 stôp a let smerom na Dolné Vestenice. Na obe činnosti sme dostali od riadiaceho pžehnanie. Ja som zhora pozoroval, ako Marián priletel k letisku a pristál na trávnatú dráhu letiska. Do rádia som mu poďakoval za let a on mi zaželal krásny let domov. Zamieril som k Dolným Vesteniciam. Tam, nad lesmi, sa tvorili prvé chumáče krásnych bielych mráčkov. Letel som tesne nad nimi a kochal som sa nádherou. Po dosiahnutí Dolných Vesteníc som sa odhlásil z ATZ Prievidza a naladil som si Bratislava Info. Chvíľku som počúval a potom som sa ohlásil. Aaaaaaaale prúser! Nič, žiadna odozva. OK, nič sa nedeje, baba toho má asi veľa, ohlásil som sa po chvíli znova. A zase nič. Hlásil sa jej kdekto, každému odpovedala, len mne nie. Žeby ma nepočula??? Už som preletel letisko Partizánske, ale aj tak som sa naladil na LZPT a skúsil skúšku spojenia. Ak sa mi nikto neozve, tak viem, že mám problém s vysielačkou. Z lietadla na okruhu mi potvrdili, že ma počujú, po chvíľke že aj vidia (a nie je ti zima tak vysoko???) a ja som im povedal, že letím do Dubovej, blížim sa k CTR Piešťany, mám problém sa spojiť s BA-info, lebo ma nepočujú. Ten chalan bol extra trieda!!! Dal mi všetky porebné info, že Piešťany sú neaktívne, že tu smiem do 8000ft, že základňa oblačnosti je na 4750ft. Poďakoval som sa mu, preladil som sa späť na BA-info a počúval. Ako som sa priblížil k CTR Piešťany, stále som skúšal sa spojiť s riadiacou na BA info. Stále bezúspešne. Takže na krátke vzdialenosti ma počujú, ale na dlhé nie. Hodne ma to štvalo, lebo som dúfal, že ma riadiaca povedie ponad obláčiky až do Dubovej. Pretože som pred sebou videl nielen biele chumáčiky obláčkov, ale medzi nimi aj obrovské stĺpce termických mrakov, ktorý stúpal vysoko nad moju letovú hladinu… …ale nie, musel som do divočiny pod ne… Takže hoci boli Piešťany neaktívne a bol tam priestor G, riadil som sa vzdušnými obrazcami, ktoré mi ukazoval Fly is Fun a pre istotu som sklesal do 2700ft. Čo ma fakt štve je to, že kvôli výdrži batérií mojich kamier, som ich vypínal počas celého letu. Resp som ich na chvíľu zapínal… A prešvihol som úžasný okamžik, keď som klesal z úrovne nad mráčikmi, do úrovne pod mráčikmi… To bolo fakt BOMBASTICKÉ!!! Našiel som si dieru medzi chumáčmi mrakov a cez ňu som sklesal pod mraky. Nádhera! Ale začalo tóóčóó… Poľudňajšia termika mi nič neodpustila. Ale povedal som si: nebi sa s tým… Takže výsledná priamka z bodu A do bodu Dubová vyzerala všelijako, len nie ako priamka. Nechal som krídlo pracovať samo. Reagoval som len na naozaj velké kopance. Takže môj smer letu vyzeral ako divný tanec, akože kam ma to mrdne… Keď sa teraz pozerám na záznam letu z Fly is Fun, tak sa len smejem. Tam bol zachovaný len veľmi hrubý smer letu 😀 Ako som sa blížil k Trnave, blížil som sa aj k TMA Bratislava, čiže stále postupné znižovanie výšky letu pod letovú hladinu 1500 stôp. Ozval som sa na letisko Boleráz, že letím južným okrajom ich ATZ vo výške 1400ft, nech o mne vedia. Nikto mi neodpovedal a tak som zopakoval vysielanie naslepo, hoci boli na okruhu dve lietadlá. Ako som prelietal Ružindol, preladil som sa na frekvenciu letiska Dubová a počúval frmol. Keď som mal Budmerice v dohľade, ozval som sa a ohlásil vstup do ATZ. Na LZDV prevádzka, že na Heathrow by závideli. Niet sa čo diviť. Nádherný deň, každý chce lietať. A tak som sa priblížil, ohlásil pravý base leg pre dráhu 31. Po zarovnaní sa s dráhou som ohlásil finále a za stáleho kopania termiky, som pristál. Dokonca sa mi ani nechcelo drncať sa po dráhe dlhý kus a tak som si pridal plynu a tesne nad dráhou som sa potiahol bližšie k hangárom. Až tam som pristál a uvolnil dráhu. Bolo 13:12h. Čiže môj let tval 2h a 12 minút.
Doroloval som k hangáru, vypol motor, vyzliekol kombinézu, zobral som kľúčiky od stroja a vybral som sa na terasu letiskovej budovy na KaKo – Káva a koláčik 😀 Tam ma zbadal Igor Tallo a prišiel ma pozdraviť. Ahoj ideš dnes lietať? Hovorím nie, práve som priletel z Ružomberka. Robíš si srandu? Veď je termika, že aj ja mám v Cessne čo robiť… Lenže ja mám úplne iné krídlo, než si mal na MZK ty… a to naozaj nebolo zlé. Potom som odstrojil trojkolku, dotankoval, umyl kapotáž, blatníky a vrtuľu a zahangároval. Zapísal let, sadol do auta a vyrazil k domovu.