Myjavský zlet 2003

Na sobotu 9.8.2003 bol zvolaný zlet na letisku u „Vaňkov“ pri Myjave. Jasné, že som tam chcel letieť. Spolu s Jindrom Záhumenským a Jožkom Konečným, sme plánovali spoločný let.

Ja som v piatok v podvečer rozložil krídlo s tým, že poletím rovno do Partizánskeho. Tam som chcel polietať a ráno, spolu s Jindrom, sme chceli letieť Jožovi naproti a potom spolu na Myjavu. Počas letu som skúšal spojenie vysielačkou. Krásne sme si rozumeli s vežou vojenského letiska Malacky. Mal som požehnanie na prelet cez ich CTR. Ohlásil som výstupný bod a po rozlúčení sa, som preladil na fr. 123,450, čo je náš pokec a zavolal som otcovi, ktorý sedel doma v Malackách. Za Rohožníkom, čo je 16,5 km vzdušnou čiarou od Malaciek, som stúpal do 1000m výšky. Ešte sme si s otcom rozumeli. Keď som však preletel Karpaty a z výšky 1100m som volal domov, už som nepočul odpoveď. Doma ma počuli, len ja ich nie. Zobral som to ponad Dolnú Krupú, aby som pozdravil Joža Konečného. Keďže som ho nevidel, pokračoval som okolo atomky v Jaslovských Bohuniciach. Hlásil som sa na vežu v Piešťanoch, ale tam už mali asi fajront. Tak som krajom ich CTR fičal rovno na Partizánske. Niekde na úrovni Veľkých Ripňan som vytiahol z vrecka mobil a lietačom v Partizánskom som poslal SMS, že letím a za 23min som tam. Ten údaj som odčítal z GPS. Ako som sa blížil k letisku, výška môjho letu sa znižovala. Ako záškodník som sa plížil vo výške asi 30m nad zemou až k rybníčku, za ktorým je už dráha letiska. Tam som klesol ešte nižšie a tesne ponad stromy som sa prehupol k dráhe. Oproti práve stúpal MZK a tak som sa odklonil doľava, nad pokosené pole. Vo výške asi 1m som kĺzal k hangárom. Tam som pridal plyn a stúpavou zákrutou som pozdravil domácich. Po pristátí mi volal Jindro. Nechcel veriť, že som už na letisku. S Kvetkou sme vyrazili do luftu. Ona pilotovala svoj MZK, ja svoj. Pekne ma povodila po okolí. Až na jedno móóóc tesné priblíženie k sebe, sme si krásne polietali. Keď som išiel späť, práve štartoval Jindro a tak sme predviedli spoločný let na nízkej výške. Podržali sme to na rýchlosti vo výške cca 20 – 30cm nad zemou. Večer som zahangároval mašinu a s Jindrom sme vyrazili do ulíc…

V sobotu ráno sme zháňali vhodné sviečky do Jindrovho Subaru. Zohnali sme, Jindro ich namontoval, bol to preletieť a spokojný pristál. Časom sa začal dvíhať vetrík a s pribúdajúcim slniečkom, silila aj termika. Než sme sa vymotali, bolo 11,30hod. Telefonicky sme dali Jožovi vedieť, že vyrážame k nemu do Krupej. Let bol zaujímavý. Fúkal asi tak 4 – 5 metrový vetrík, trocha sprava proti nám a aj s termikou to bolo všetko, len nie pohodový vyhliadkový let. CTR Piešťan sme museli oblietať, lebo mi odišla baterka na vysielačke a tak sme oblúkom obleteli atómku a prifrčali nad Krupú. Jindro kopíroval terén v pár metroch, ja som mal asi 150m. Našli sme letisko, teda ja som ho z výšky videl, ale Jindro ho nezbadal, napriek tomu, že letel priamo nad ním. Ale tam nebol nikto. Jožo bol kúsok ďalej na ďatelinovom poli. Pristáli sme tam. Jožo práve kompletoval svoj MZK. Po postavení si išiel „očahať“ vzduch. Už bol vo vzduchu blázinec a riadne ho to vymykalo. Ale aké pristátie predviedol???!!! Pristál ako vrtulník! Letel dolu na pristátie a tam už tak slušne pofukovalo, že asi 1m nad zemou ostal „stáť“ a pekne pomaly sadol na zem. Ani s vrtuľníkom tak nepristaneš!!! Tak sa rehotal, že sme ho počuli aj my, čo sme boli asi 150m od neho. Potom sme sa rozhodli preskočiť na ich letisko. Bolo to hneď vedľa a tak sme po 5 min letu pristávali. Musel som niekoľkokrát pokrúžiť nad dedinou, než som sklesal dolu a pristál. Odtiaľ sme to odpálili rovno na Myjavu. Leteli sme ponad kopce. Vietor už fučkal naozaj slušný. Chvíľami ma stúpavé prúdy dvíhali rýchlosťou okolo 5m/s, aby som za chvíľu tou istou rýchlosťou v klesavom prúde padal dolu. Výhľad bol nádherný, ale pre „hrbatý“ vzduch som sa neodvážil vytiahnuť foťák . Jožo letel ako prvý, lebo vedel, kde sa letisko nachádza. Ja som fičal za ním a Jindro letel vpravo odo mňa. Keď sme sa blížili k Mohyle na Bradle, preletel popod nami krásny biely ULLa. Ja som sa na neho zadíval a potom som nevedel nájsť Joža. Tak som letel tam, kde som ho naposledy videl. Potom som ho zbadal, ako krúži a pristáva na kopci. Keď som priletel nižšie, zistil som, že tam je letisko. Stiahol som plyn a chcel som vyklesať k letisku. Lenže protivietor a termika ma nechceli pustiť dolu. Furt som mal na váriu nulu alebo mínus polmetrík. Potom som  zrazu padal dolu rýchlosťou 3m/s a aby som v pohode pristál, musel som pridať plyn a na plyne to dotiahnuť až na letisko. Jak som roloval k stojacemu Jožovi, po ceste prichádzal prvý domáci účastník zletu. Štefan Sadloň. Krídlo mal ešte poskladané a viezol ho na streche auta. Ako pristál Jindro, začali sa tam schádzať aj ostatní lietači. Zo začiatku nám ani nevedeli prísť na meno a nazývali nás bláznami a samovrahmi… Oni totiž lietajú len pre radosť v „oleji“ bez vetra a termiky. Jindro bol hladný a tak sa pýtal, kde je tu nejaká reštika, kde by sa dalo pristáť. Pod kopcom Havran je reštaurácia a vedľa je pole so strniskom, kde sa dá pristáť. Ukecal aj Joža a vyrazili. Domáci len krútili hlavami… Ja som bol rád, že som na zemi a vôbec sa mi nechcelo pristávať, v tomto počasí, v nejakom neznámom teréne. Tak som zbabelo ostal na letisku. Len čo odleteli, autom prišla Jožova manželka a tá sa o mňa postarala. Dala mi najesť aj napiť a potom sme vyrazili do dediny do šenku na pivo a kávu. Keď sme prišli naspäť, za chvíľu prileteli aj Jindro s Jožom. Jindro zistil, že v Krajnom sedí Jaro Sadloň a čaká na počasie. Tak sme sa rozhodli, že mu poletíme naproti. Jindro uletel drobec nabok a pristál úplne inde, pri inom lietačovi, čo tiež čakal, až sa vietor utíši. Ja som letel za Jožom. V Krajnom vidím letisko a MZK na ňom. Jožo krúži nízko a opakuje okruh. Ja som nasadil dlhé finále, aby som v pohode a „kľude“ pristál. Jožo sa vykašlal na môj kľud a skrížil mi cestu. Čiže okrem asi 6m/s vetra zboku, termiky, som mal aj slušný vrtuľový výr… Myslel som, že ma prevráti. Jožo pristál do strniska vľavo od letiska, lebo slušný vetrík sprava, hodne sfukoval. Ja som podržal plynu len toľko, čo som preletel ponad Joža a okamžite som pár metrov pred neho pristál. Jaro len krútil hlavou. Zachvíľu sa zjavil Jindro. Silou mocou sa snažil trafiť na letisko, ale vietor z údolia a sprava, ho vždy sfúkol nad strnisko. Opakoval pristátie tri krát a aj tak sa netrafil. Hneď sme sa do neho pustili, že má odovzdať pohár Majstra SR, keď sa nevie trafiť na letisko… Strašne sa tam chcel trafiť a strašne ho to sralo, že sa netrafil. Potom som vyštartoval na spiatočný let. Už bol pekný podvečer, ale vzduch ešte stále nebol kľudný. K večeru dorazili všetci lietači aj so svojími strojmi. Okrem MZK sa tam nachádzali aj nejaké ULLa a zopár motorových padákov. Tí tam narobili dusno. Rogalo letí na pristátie a tesne nad dráhou mu cestu skríži padáčkar, ktorý chce vzlietnuť a ešte mu to aj nevyjde a ostane na dráhe… Ale všetko dobre dopadlo a poletový rozbor sme si nechali na večer pri poháriku. Navečer som si polietal po okolí navštívil som hrad Branč a sadol som. Zrazu pozerám, kto to sem prišiel? Fero Bača. Jeho prvá veta: „Nazdar, máš trochu benzínu?“, druhá:“môžem sa preletieť?“ Po mojich kladných odpovediach sadol a už skoro v tme vyštartoval. Chvíľu polietal a pristál. Povedal: „díky, máš to u mňa.“  A zberal sa na odchod. Potom ešte povedal, že príde ráno o 6,00hod, keď je ešte kľud a polieta. Tak som mu povedal, že som bez benzínu a nech teda donesie benzín. Šak by som mu ho aj zaplatil. Lebo mi sľubuje 7 litrov benzínu už dosť dlho za lietanie… Ľahko sa polieta, povie dík, máš to u mňa a toť vsjo…  Povedal, že benzín donesie. Večer si išli všetci natankovať do bandasiek. Ja som nešiel, veď mi ráno Fero donesie. Máš ho vidieť! Po tme som ukotvil MZK a postavil stan. Potom som sa pridal k ostatným pri ohníku. Opekali sa špekáčky, zapíjali sa domácou slivovicou a korienkovicou. Našlo sa všeličo na pitie. Podľa chuti. Zábava sa pretiahla do skorého rána a asi okolo 03,00h. už chrápali všetci.

Nedeľa Ráno išli všetci na prelet po hradoch a mohylách v okolí a ja som mohol ísť do prdele… Nemal som benzín. Nič iné mi neostávalo, než letieť na benzínku a natankovať tam. Vyrazil som, nasratý jak latrína, lebo som vôbec nemal chuť pristávať do neznámeho terénu. Pred rokom,  pár kilometrov severne, som takto rozbil trojkolku… Benzínku som našiel. Pokrúžil som nad ňou a potom pristál. Pristátie nebolo bohvie čo, lebo sa terén zvažoval najprv dolu kopcom, potom sa prevážil dokopca. Proste radosť! Ale to nebolo všetko. Na strnisku som to otočil, vyroloval späť. Vyšiel som na bočnú asfaltovú cestu, krídlom som manévroval medzi dopravným značením a na križovatke som musel dať prednosť vozidlám idúcim po hlavnej… To ste mali vidieť, tie vypulené oči, keď ma tam vodiči videli! Ďalšie vypulené oči mal pumpár, keď som mu tam vmanévroval s celým MZK. No, keď už som bol na pumpe, urobil som si potrebu (moc dobre mi to padlo), hygienu (pumpido skoro spadol z nôh, keď som z vačku vytiahol zubnú kefku), dal som si kávu a potom som zas strastilpne dostal MZK na strnisko, odkiaľ som odštartoval. Po prílete na letisko, som povozil jedného chlapca po okolí. Jeho brat mal ísť tiež, ale nenabral odvahu. Nevadí, nabudúce… S pribúdajúcim časom pribúdalo i vetra. O 10,30h som sa rozlúčil a vyštartoval som domov. Tam v okolí ma to vyzvŕtalo slušne, ale pri prelete okolo Senice vo výške 700m bol taký olej, že som vybral mobil a odpovedal na tri SMS, ktoré mi práve prišli. Až ďalej bol blázinec, ale dalo sa to. Priletel som nad Malacky a krúžil. Snažil som sa zistiť, odkiaľ fúka. Krúžil som až som zistil, že tam je bezvetrie… Len rozpálená zem vyžarovala teplo a to ma trocha pohadzovalo v povetrí. Let domov mi trval presne hodinu. Pristál som vo chvíli, keď tam prišiel otec. Pomohol mi zbaliť krídlo a odviezť do garáže.  Pri jednom pivku od smädu, som mu rozpovedal zážitky a poďho k nedeľnému obedu.