Majstrovstvá Slovenska v MZK 2003 z môjho pohľadu

Ako každý rok, tak i tento rok mi prišla pozvánka na zlet, na letisko Boľkovce pri Lučenci. Veľmi rád som si vybavil v práci voľno a tešil som sa na stretnutie s kamošmi. I tento zlet mal „visačku“ – Súťaž o Majstra Slovenska. Termín: 31.7. – 3.8.2003.

Ako každý rok (mal by som asi založiť tradíciu) som išiel na súťaž s minimálnym ročným náletom. Od začiatku roka som bol lietať iba 3krát!!! A nalietal som iba 3 hod a 40 min. Z toho 50 min na otcovej stíhačke. Prečo tak málo? Pre istotu… Buď nebolo počasie… alebo som nemal čas… a keď bolo počasie a mal som aj čas, tak nebolo kde! Lebo sme nasrali miestneho agronóma a on nám dal zaorať letisko… Blbé, čo? Tak sme sa od jedu, aj s otcom, vybrali týždeň pred súťažou nasilu a na moc polietať do Senice. Tam som odvŕkal hodinu dvadsať. Aspoň som vyskúšal novú „speedbar“ hrazdu.

Do Lučenca som chcel letieť, spolu s Mirom Pavelkom a Jindrom Záhumenským. Dohodnutí sme boli tak, že vo štvrtok priletím do Partizánskeho a spolu priletíme do Lučenca. Ale počasie mi nedovolilo odštartovať, tak som mašinku naložil na vozík a išiel som autom. NAŠŤASTIE!!! Lebo počasie neprialo ani im a to, čo zažili, ja veru nemusím… Autom som išiel z dažďa do dažďa a z búrky do búrky. A oni leteli… Po ceste ma počkal Jožo Konečný a spolu sme potom dofičali na letisko. Zvítali sme sa s ostatnými lietačmi, urýchlene sme sa ubytovali a v pokluse sme pripravovali mašiny do letového stavu. V pokluse preto, lebo sa blížila riadna hrmavica. Len čo sme ich prerolovali do hangáru, strhla sa búrka. Tak sme išli dať niečo pod zub do letiskového baru. Ako tak pozerám cez okno von, vidím, že už je tam letovo! Hneď sme sa vyrojili na dráhu. Lacko Horváth, Jožo a ja. Ale dlho sme sa nevyšantili, lebo sa prihnala druhá búrka a už v daždi sme pristávali a fičali rovno do hangáru. Večer sme zapadli do baru spláchnuť žiaľ. Zrazu mi zvoní mobil – Jindro – sedia asi 20km od nás. Pre počasie sa nedalo doletieť.  Walter Topfer mi večer vylial srdiečko, že ako moc rád by sa preletel na MZK s motorom VW. Hovoril o Jožovom, nie mojom, tak som sa mu neponúkal…

Piatok ráno. S Jožom sa budíme o 5,30h s tým, že ideme lietať a urobíme budíček. Počasie bolo fantastické. Bežíme k hangáru, ale ten je zamknutý a kľúče má Vratko Schwartz a on i s manželkou ešte spia… Nedá sa nič robiť, musíme ho zobudiť. Neboli nadšení, ale aspoň pri otváraní hangáru vyvenčil hafana. Tak sme to prevetrali! Určite boli všetci spáči nadšení, pretože naše motory VW dajú o sebe riadne vedieť… Veď preto nám agronóm dal zaorať letisko… Doobeda ešte prichádzali ďalší lietači, tak sme volne lietali po okolí. Priletel i Miro s Jindrom, ktorí museli neplánovane prenocovať pod krídlami ich MZK.  Breefing sme mali  až poobede. Išla sa lietať presnosť pristátia. Sme to my s Jožom ale JELITA! Doobeda sme si mohli aspoň tú presnosť vyskúšať. Ale nie, my frajeri, sme sa len tak vozili po okolí a robili fotky. Samozrejme, že s tou mojou presnosťou to stálo za prd! Keďže to moje krídlo letí jak blbé a je problém dostať ho dole, naletel som si kúsok dopredu a ono zrazu išlo dole jak kameň. Jasnačka – pred vymedzený priestor nula bodov. Druhé kolo som to točil drobec bližšie, ale aj tak som sa dostal len do toho najmenej bodovaného pásma – 50 bodov. Tak som tretie otočil ešte kúsok bližšie a to moje krídlo sa rozhodlo letieť a letieť a tiež letelo a letelo, takže som boxy preletel a zas nula. Zato úžasné pristátia tam predvádzal Jindro… Robil také nálety, že diváci pri dráhe utekali do bezpečia. Ale – vždy sa trafil! Potom sme si pekne polietali po okolí. Ešte pred zotmením mi synček hovorí, že by sa chcel previezť. Tak som vyhodil sedačku z električky, čo mám, keď lietam sólo a pripravil som to na dvojku. Lenže on si to rozmyslel, tak som to zas prehodil naspäť. Ale potom, že by zas letel… Tak som to znova postavil a keď si to zas chcel nebodaj rozmyslieť, tak som mu už povedal, že ano alebo nie, lebo bude tma. Tak že ano. Nalodil som ho za seba, dal mu moju prilbu a fujás do luftu. Chvíľu sme pokrúžili po okolí a pristáli. Moc sa mu to páčilo. Potom sme to zahangárovali, vyfasoval som od Laca Horvátha kľúč od hangáru a poďho na poletové rozbory do miestneho baru. Zo začiatku to vyzeralo na rodinné posedenie klanu Sajanovcov, ale po čase sme okupovali tri stoly a okolné lavičky. Mimo iné sme s Walterom preberali plusy i mínusy motorov VW a znova padla žiadosť, aby som sa prihovoril u Joža, nech mu to požičia. Tak som si povedal sám sebe, že čo sa ja budem vypytovať Joža, keď mu môžem požičať môj stroj. Ale začal som sondovať u chalanov z okolia Ružomberka, že aký je pilot a či mu to môžem bez obáv požičať. Že môžem…

Sobota. Ráno je hmla, ale trhá sa. Tak jej musíme s Jožom pomôcť. Štartujeme okolo 6,30h (nechcelo sa nám ráno vstávať – večer((ráno)) sme zatvárali bar), ale neboli sme prví. Jaro Húska s Excelom nás predbehol. Jeho Subaru tiež nie je úplne najtichšie, ale na naše VW proste NEMÁ!!! Takže budíčky sme porobili. Na 8,00h bol breefing pred navigačnou súťažou. O 7,40h som pristál. Vidím ísť Waltera a tak som sa rozhodol, že mu to zverím. Tak som na neho zavolal, že či ide. On, že kam? Hovorím, previezť sa na mojom. Ani som to poriadne nedopovedal, Walter sa prihrbil a šprintom sa rozbehol s svojmu autu pre prilbu a okamžite bol pri mojom sršni. Nestihli sme sa ani čudovať. Krátka inštruktáž kde je plyn a kde brzda a už štartoval.  Čo ma šokovalo, že hneď po štarte a nastúpaní pár metrov, ubral plyn. Že šetrí palivom… To je síce pekné, ale šetriť môže od 50m výšky… Polietal si asi 15 min a pristál. Po pristátí nešetril lichôtkami na motor a krídlo. Čo mne zas robilo dobre…. Zas jedna nestranná pochvala. Potom som sa začal plne venovať breefingu. Trať s otočnými bodmi, ktoré sme si museli vyrátať podľa vzdialeností a kurzov a na druhom nájsť špeciálny znak. Ešte sme dostali pomôcku, že vedľa znaku sa nachádza bazén. Tak sme robili výpočty a skúšali sme dať trať dokopy. Trať nenáročná a tak som vyrazil medzi prvými. Prvý otočný vychádzal na mestečko Halíč. Keďže som nevedel, kde budú rozhodcovia, zakrúžil som nad zámkom i nad námestím. Pre istotu. Potom podľa kurzu som fičal ďalej. Leteli sme ponad kopčeky a lesy a tak som si nastúpal do 400m. Na trati bola aj vodná nádrž Ľuboreč a tak som sklesal a pozdravil rekreantov. Opäť som nastúpal a fičím podľa kurzu. Občas si skontrolujem terén podo mnou s mapkou, ktorú sme nafasovali a v pohode nachádzam dedinku v údolí – Veľké Zlievce, kde by mal byť otočný bod s tajným znakom. Lenže nevidím žiadny bazén…! Tak som to zobral asi v 100m ponad dedinku, že keď tam nenájdem bazén, musím letieť do ďalšej dedinky… Najskôr som zbadal „tajný znak“ proste mi tam nesedel – niečo, čo tam nepatrí. Keď som otočil k nemu, objavil som aj „bazén“… Keby to nazvali napuchnutý lavór, asi by to bolo výstižnejšie… Sklesal som a urobil kolečko nad rozhodcom, zamával som mu a vyrazil ďalej. Teraz sme mali na trati hodne viac lesov a kopcov a tak som to vytiahol do 500m výšky. Celú cestu som sa obzeral, či nezbadám ďalších súťažiacich. Nič. Tak som dofičal na letisko a posledná úloha bola, pri pristátí sa trafiť do vymedzeného priestoru. Total pohoda… Po pristátí som išiel na raňajky. Po raňajkách vidím čulý pohyb okolo strojov a Laco na mňa volá, či mám v kanistri benzín. Tak mu dávam asi 5 – 6 litrov. Rýchlo nalieva a hovorí: „Poď so mnou, traja sa nevrátili…“ Sadám za neho do Vraťkového APOLLa a štartujeme. Pri štarte sme videli, že jeden nezvestný ide na pristátie. Takže ešte dvaja. Letíme v protismere súťažnej trate. Po chvíli Lacko ukazuje dopredu a vidím, že od zeme stúpa MZK – Lacko Mandák. Vidí nás, zamáva krídlom a pokračuje na letisko. Ešte jeden chýba. Zas niečo Lacko ukazuje dopredu, na to isté miesto a niečo kričí. Nahýnam sa dopredu a on kričí: „Vidíš tú búdu?“ Ja že ano. Lacko: „Tak to je hraničný prechod do Maďarska…“ Fajn, teraz som si nebol istý, či to rogalo štartovalo pred búdou, alebo až za… Po chvíli vidíme aj posledného zblúdilca – Jindro. Zdravíme sa, všetko OK. Lacko vypína motor, vyťahuje mobil a pokúša sa dovolať na letisko, že všetci sú v poriadku. Zlyhala technika, telefón nefungoval. Chvíľku to vyzeralo, že zas budú hľadať nás, lebo nie a nie naštartovať. Ale po chvíli si motor dá povedať a začal stíhací let za MZK  ďaleko pred nami. Pozerám na rýchlomer – 120km/h a Lacko si s tým robí, čo chce. Za chvíľu sme Jindra dobehli. On pritiahol a na rýchlosti klesal. Aby ho Lacko nasral, tak priletel nad neho a robil esíčka. Všetko v rýchlosti 120 – 130km/h. Bez nejakého veľkého úsilia sa hral s hrazdou a to mal ešte mňa za chrbtom. To APOLLO je fakt perfektne ovládateľné. Pritom má plochu 17 metrov! Po pristátí sme išli znova súťažiť. Bola vyhlásená súťaž na vyrátaný čas letiskového okruhu. Čiže najprv urobiť perfektný letiskový okruh, kde prvá sa točí v 150m, pristáť do boxu ale pred štartom si vyrátať, koľko minút to bude trvať a do tohto času sa aj trafiť. Ja som sa netrafil, prepočítal som sa o 17 sec. Jindro sa trafil perfektne, ale zas predviedol jedno z ukážkových pristátí, kde diváci v panike zdrhali čo najďalej od dráhy. Po tomto kole sa komisia zobrala na poradu a my, ostatní, sme mohli využiť bazén, bufet, alebo lietať. Trošku pofukovalo a termika dávala o sebe vcelku vedieť. Bol som rodinke v bazéne oznámiť, že s Mirom, Jožom a Jindrom letíme na vodnú nádrž Ružiná. Walter mi povedal, aby som nad bazénom zakrúžil. Hovorím, prečo nie. Po štarte som vo výške asi 70m zatočil nad bazén. Tam začal blázinec! Na ľavé ucho, na pravé ucho, hore, dole a tak podobne… Walter mi večer hovoril, že som sa tam pekne popredvádzal. Čoby ja…! Ja som chcel čo najskôr odtiaľ zmiznúť. To termika a vietor so mnou pocvičili… Tak som sa zavrtel za ostatnými a fičíme k Ružinej. Orientujeme sa podľa kopca v tvare kužeľa. Za ním je nádrž. Na druhej strane je pekný pás strniska a tak tam pristávam. Na to, že cez deň boli vyše 30° teploty, tam bolo blato. Tak som doroloval k brehu a počkal ostatných. Spolu sme sa v nádrži okúpali a zase sme štartovali naspäť, lebo sa blížilo vyhodnotenie súťaže. Trocha ma hneval motor, lebo po naštartovaní na plyne išiel, ale pri ubratí plynu na voľnobeh, zhasol. Keď sa to stalo asi štyri krát po sebe, zistil som, že asi nejde o náhodu. Tak som si povedal, že uberiem na voľnobeh až po pristátí. Odpálili sme. Ja posledný.  Po pristátí sme sa o chvíľu zhromaždili pred hangárom a prišlo k vyhláseniu výsledkov súťaže. Keďže neplánované medzinárodné lety sa rátajú, s prehľadom vyhral Jindro ZÁHUMENSKÝ. Za ním sa umiestnil Vraťko SCHWARTZ a prvú trojku uzavrel Lacko MANDÁK. Keďže každým rokom sa k súťažiam hlási menej a menej posádok, cenu dostali všetci účastníci: 4. miesto Jozef SEMAN, 5. miesto Miro PAVELKA, 6. miesto Jozef KONEČNÝ a cenu útechy som si tento rok vylietal ja. Jediná pripomienka, čo mám k organizácii súťaže je, že žiadne kolo sa neopakovalo tak, ako po minulé roky. Keď presnosť pristátia sa letela aj dva – tri krát. Ale zas pre „tlačenicu“ súťažiacich bol úspech, že sa vôbec nejaké kolá leteli. Večer bolo volné lietanie po okolí. Patrikovi – synovi som sľúbil, že ho večer povozím po okolí. S Vraťkom a Jožkom Semanom sme išli na výlet po okolí. Škoda, že som Patrika nevzal hneď so sebou. Mal by pekný zážitok. Ako som videl, že slniečko pomaly zapadá, odtrhol som sa a s hrazdou na prsiach som fičal na letisko, aby som Paťka zviezol. Rýchlo som privolal aj manželku, nech to natočí na video. Natočila štart. Ja som sa otočil a s Paťkom som  nad ňou zakrúžil. Nech má pekný záber. Máš ho vidieť. Manželka nevedela, kde sme a tak nenatáčala. Darmo sme sa nad ňou točili. Večer začala hangárpárty. Nový Majster Slovenska usporiadal večierok. Zabezpečil tekutú časť oslavy. Ale postupne sa na improvizovanom stole objavili aj chlebíčky a zákusky. Milan Halaj sa postaral o ohňostroj a muziku. Ale zas pri tanečných kreáciách dokázal zlikvidovať fľašu domáceho moku – agátovice. Strašná škoda! Ale po zapálení kaluže sme zistili, že ako náhrada za benzín do motora je to viac ako uspokojivé. Dobrá zábava. Večer sa pretiahol do ranných hodín a zdravé jadro kolektívu sa presunulo do baru.

Nedeľa. Ráno zas robíme budíček. Síce trocha neskôr, ale predsa. Lieta aj Jaro s Excelom. Keďže som sa ponúkol, že ho na ňom naučím lietať, zobral ma na palubu a išli sme hore. Chvíľu ma to nechal aj kočírovať. Tak som porobil nejaké fotky. Aj z môjho MZK a potom som to začal baliť a chystať na cestu domov. Ešte ma Wraťko presvedčil, aby som si išiel zalietať na jeho stroji. Tak som chvíľu robil drahoty, ale celý natešený som si to vyskúšal. Skúsil som všeličo – minimálku, maximálku, pádovku, prechody z jedného ucha na druhé a pod. Musím povedať, že sa mi to naozaj moc páčilo a letové vlastnosti 17metrového Apolla na mňa urobili dojem!