World Microlight Championship 2024
Majstrovstvá Sveta 2024
článok autora Stanislava Faťaru zverejnený v Spravodaji LAA a mnou jemne pozmenený
Úplne presne si pamätám, kedy to začalo naberať reálne kontúry. Bolo to presne 20.12. o 8:52 niekedy okolo roku 2023, keď mi na WhatsApp prišla správa od Jančiho o našom už dlhšie diskutovanom zámere zúčastniť sa medzinárodnej súťaže World Microlight Championship 2024 v Spojenom Kráľovstve. Do tohto okamihu to bolo skôr prianie, túžba a tak trošku aj sen toho malého nadšeného chlapca stále prežívajúceho v tomto tele dospelého štyridsiatnika, ktorý tak miluje lietanie. Tak. A práve som sa dostal do klubu výnimočných v rodine rogalistov. Síce som k tomu prišiel ako slepé kura k zrnu, ale to už môj životopisec určite skúmať nebude. A keby aj, no a čo. No ale poďme pekne po poriadku. Celá myšlienka sa zrodila v bystrej hlave nadšeného rogalistu Jančiho dávno predtým, ako sa súťaž WMC 2024 vôbec začala plánovať a bola logickým pokračovaním jeho cesty za dobrodružstvom, poznávaním sveta a seba samého. My, čo sme sa zúčastnili tejto súťaže spolu s ním, ďakujeme jemu za to, akým spôsobom nám to predal, ako nás na to navnadil a zo svojho voľného času odkrojil svojej rodine, aby nás pripravil na to, čo nás bude na súťaži čakať.
Po obdržaní správy o účasti na WMC 2024 sme si celkom rýchlo medzi sebou utriasli zostavu na súťaž. Pozostávala z Romana, Jožka, mňa a troch Jánov. Traja z nás mali krstné mená síce rovnaké, ale osobnosti sme mali všetci naskrze unikátne. Dohodli sme si, kto bude s kým v posádkach jednotlivých strojov, dohodli sme si, ktoré súťažné stroje zoberieme a pustili sme sa do horlivého pripravovania celej výpravy. Príprava na súťaž zahŕňala kopu malých, ale dôležitých krokov k úspešnému uskutočneniu nášho zámeru. Prihláška na súťaž, byrokracia na Slovensku, byrokracia v UK, predbežné plánovanie cesty, príprava strojov po technickej stránke, vymýšľanie navigačných pomôcok, skúšanie pomôcok, prerábanie a úpravy pomôcok. Tiež prispôsobiť prívesné vozíky a kopec ďalších aktivít. S príchodom jari 2024 a krajšieho počasia po dlhej zime sme trénovali, kedy sa len dalo. Ja s Romanom na letisku v Nitre, kedy sa len dalo, Janči s Jožkom v Dubovej sa viac venovali výcviku, než tréningu a Janko s Jankom každý samostatne.
Dosť dlho sme nevedeli, ako sa vôbec na miesto súťaže dostaneme, keďže súťaž sa konala na letisku Deenethorpe pri mestečku Corby, kdesi v srdci anglického vidieka. Možností bolo viac, ale nás najviac nadchla myšlienka, že by sme si vybavenie nechali previesť armádnym špeciálom letiacim v tom čase do Anglicka na leteckú prehliadku, ktorá sa konala relatívne neďaleko. S týmto plánom to zašlo až tak ďaleko, že jeho realizácia bola na spadnutie a mali sa dohodnúť už iba termíny a technické záležitosti, keď nám prišlo zamietavé stanovisko z vyšších miest. A keďže sme už veľkí chlapci, tak sme si len utreli slzu v oku a s poďakovaním všetkým zainteresovaným nám neostávalo nič iné, iba realizovať paralelne sa vyvíjajúci plán, ktorý spočíval v prevoze techniky, vybavenia a personálu po cestách všetkých tried autami s prívesmi až na miesto určenia. Ešteže sme mali tú dodávku! Inak by sme tam prišli ako chudobní príbuzní a spávali by sme pod širákom a to by sa s pravdepodobnosťou limitne sa blížiacou k istote, nestretlo s pochopením u ženskej časti našej výpravy. Do dodávky sme natrepali všetko od výmyslu sveta až po mikrovlnku a indukčnú dvojplatničku, ktoré sme si pri príprave jedla nemohli vynachváliť. Áno, aj tri bicykle s tromi vozíkmi! Každý pre jednu posádku. Hádam tam nebudeme v 21. storočí vláčiť ťažké bandasky s benzínom od kempu k stojisku v rukách!
Keď teda nastal ten deň D, deň odchodu, konkrétne 23.7.2024, poslušne sme sa všetci zliezli na dohodnutom mieste, vymenili si pozdravy, úsmevy, frflanie na nevyspatie a túžbu po šálke teplej kávy a po naládovaní dodávky (pretože inak sa to nazvať nedá) sme vyrazili na cestu dlhú takmer 1800km. Cestovali sme dva dni. Po bratskú Českú republiku sme išli relatívne pomaly. Museli sme si na seba zvyknúť. Myslím vodiči a prívesné vozíky. Jedna posádka musela vyvažovať váhu na prívesnom vozíku, pretože sa pri vyššej rýchlosti rozkýval a hrozilo riziko straty kontroly nad celou súpravou. Použili sa bandasky pripravené na prenášanie paliva, ktoré sme naplnili vodou, čo v neskoršom štádiu našej výpravy viedlo k nemilým následkom, o ktorých taktne pomlčím. To len taká perlička, na ktorej sa zainteresovaní budú baviť ešte celkom dlho a nezainteresovaným ostane len pomyslieť si, že nás spája kopec zážitkov so šťastným koncom.
Ale naspať k ceste. Prvý deň sme ukončili už po tme zaparkovaním našich vozidiel s divnými strojmi na prívesných vozíkoch na parkovisku penziónu pri mestečku Königswinter kdesi v západnom Nemecku. Po oddychu a raňajkách sme vyrazili ďalší deň na cestu v miernom mrholení a cez Holandsko, Belgicko a Francúzsko sme sa doterigali do prístavu Dunkerque. Colníčka keď nazrela do dodávky, len zalomila rukami a poslala nás ďalej. Tam sme sa nalodili na trajekt a ten nás vyložil na pobreží Anglicka v prístave Dover. Odtiaľ sme sa po zlej strane cesty dostali, aj napriek zápche na obchvate Londýna, na letisko Deenethorpe vo veľmi dobrom čase. Tak sme ešte v ten deň mohli zabrať pre nás pripravené miesto v kempe, vyhlásiť ho za zvrchované územie Slovenskej republiky počas doby trvania súťaže vztýčením našej vlajky impozantnej veľkosti a načrtnúť kontúry nášho veľkolepého stanového mestečka. A potom sme vyčerpaní padli a zaspali.
Prvý deň v Anglicku na nás čakalo kopec práce. Bolo treba dokončiť rozbaľovanie tábora, osobných vecí, poskladať všetky stroje po prevoze, a hlavne bolo treba poriadne skontrolovať rogalá, aby sme si boli istí, že máme všetko v najlepšom poriadku. Týmto činnostiam sme venovali takmer celý deň. Ku koncu dňa, po krátkom briefingu od usporiadateľov súťaže o situácii v okolí letiska a organizácii a postupoch pri vzletoch a pristátiach, sme zalietali naše stroje a následne sme podnikli zoznamovacie lety v širšom okolí mestečka Corby. No to bola paráda! Anglický vidiek má svoje čaro. Všade nejaký zámoček alebo kaštieľ, stáda oviec a kráv pasúcich sa na lúkach a pomedzi to malebne vyzerajúce dedinky dýchajúce históriou.
Na ďalší deň, v piatok 26.7.2024, sme mali možnosť zoznámiť sa s tým, ako bude súťaž prebiehať, keďže si organizátor pre nás prichystal cvičnú úlohu, ktorá nebola bodovaná, ale pre nás to bolo zahrievacie kolo „nanečisto“ pred samotnou súťažou. A ako bonus k tomu si organizátori preverili pripravenosť po organizačnej aj technickej stránke a mohli podrobiť kritike aj bezpečnostné opatrenia pre pohyb lietajúcich strojov po zemi a vo vzduchu. Na margo toho napíšem len toľko, že počas celého trvania súťaže nedošlo k žiadnym zraneniam ani kolíziám, za čo patrí vďaka celému tímu organizátorov a aj súťažiacim.
V sobotu 27.7.2024 to celé začalo. Zahájenie súťaže sa konalo nastúpením všetkých súťažných tímov pred budovou hangáru o 12:00 miestneho času. Zúčastnili sa všetci organizátori, marshali a sponzori a taktiež aj členovia miestnej mládežníckej organizácie, z ktorých dostal každý tím jedného člena ako maskota. Bolo nás tam veru dosť. Veď uznajte, že 90 súťažiacich z 12 krajín sveta je celkom pekná účasť. Súťažilo v piatich rôznych kategóriách a celkový počet posádok bol 60. Nemusím asi písať, koľko decibelov znelo anglickým vidiekom, keď táto masa začala ťapkať rukami a poniektorí ešte aj pískať. Atmosféra to bola teda poriadna a verím tomu, že husia koža naskočila nejednému účastníkovi tohto ceremoniálu. Dokonca aj počasie nám prialo, a to nielen počas uvádzacieho ceremoniálu, ale aj počas celej súťaže. Angličania nám hovorili, že bolo neobyčajne pekne po nezvyčajne dlhý čas, čo nie je u nich zvykom. A potvrdil to aj náš maskot, ktorý ako jediný počas zahajovacieho ceremoniálu odpadol. Duchaplne ho zachytili členovia našej výpravy a preniesli ho do blízkeho stanu. Tam sa ho ujal ďalší súťažiaci – tentoraz zo Španielskeho teamu – ktorý je lekár. Usúdil že ide o dehydratáciu a vyčerpanie. Naordinoval mu minerálku, čokoládu a oddych. Clapec bol úprimne prekvapený, že celý Slovenský team stál okolo neho a zaujímal sa o jeho zdravie. Veľmi príjemne nás prekvapil pred záverečným ceremoniálom, kedy sa prišiel ospravedlniť za „jeho zlyhanie“.
Ešte toho istého dňa sme stihli odlietať aj prvú súťažnú disciplínu, ktorá spočívala v presnosti pristátia do vymedzeného priestoru. Proste sme si predstavili, že pristávame na lietadlovej lodi a kto pristane nepresne, padne do vody. Také jednoduché zadanie to bolo. Pre nás trocha komplikované tým, že sme museli pristávať v presne definovanom čase.
Tých zadaní sme mali počas celého trvania súťaže (6 dní) celkovo 10 a striedali sa navigačné lety po známych a čiastočne neznámych tratiach s presnosťami pristátia v rôznych variáciách s motorom či bez motora a ďalšie špeciality, ako napríklad let do čo najpresnejšieho kruhu okolo určeného objektu, ale aj disciplíny, ako hon na otočné body zadefinované fotografiami s presne definovaným množstvom paliva. No skrátka a jasne, nenudili sme sa a každý deň nám priniesol nejaké prekvapenie. A zážitkov máme z tohto týždňa veru neúrekom.
V tomto kúte sveta celkom výdatne duje vietor a nie vždy je to len laminárne prúdenie, hlavne keď sa pridá termika, tak nie je ťažké si predstaviť, aké náročné môže občas byť počas takéhoto počasia nielen pilotovať, ale aj navigovať v otvorenom kokpite s papierovými mapami. Nielen „pilotovať“… Ale pilotovať presne! Ako keď Jany hovorí Jožinkovi tu toč doprava…doprava… hovorím doprava!!! A Jožinko nie a nie zatočiť… Tak Jany načiahol svoju Kondoriu ruku a zabral za hrazdu spolu s Jožinkom a sa cez ten vietor a termiku vrátili úspešne na trať… A k tomu ešte hľadať na zemi body podľa predložených fotografií a zaznamenávať do mapy s presnosťou na 2mm niekedy vyzeralo ako nadľudský výkon. Ale aj napriek tomu, že sme sa veľakrát počas letu postrácali a následne sme sa vrátili na trať, že sme čelili aj zopár technickým problémom a že sme si občas aj ponadávali na mapy a aj na organizátorov, sme to všetci odlietali úspešne, bezpečne a zážitkov sme si domov odniesli kopu. Po večeroch a vo voľných chvíľach sme sa pomedzi súťažné disciplíny nevenovali iba údržbe a starostlivosti o stroje tak, aby sme sa na ne mohli spoľahnúť na ďalší deň, ale aj zábave a získavaniu nových zážitkov a priateľstiev v rámci kempu. Jednoznačne sme boli najveselší team! Rozoberali sme čo kto zažil, vyviedol alebo čo sa mu podarilo a rehlili sme sa na tom dlho do noci. A aj sami na sebe… 🙂
Súťažných zadaní bolo desať, a aj keď boli niektoré typovo rovnaké, zadanie sa líšilo. Boli to nasledovné súťažné úlohy:
01P1 Timed Circuit – meranie času na okruhu spojené s presnosťou pristátia do vyhradeného boxu s motorom,
02N1 Simple Nav – navigácia po známej trase s meraním deklarovanej rýchlosti a hľadaním fotografií podľa zadania v teréne,
03P2 Circle – opísanie kruhu okolo zadaného objektu s kontrolou vertikálnej a horizontálnej odchýlky v rámci limitu,
04P3 Spot Landing – presnosť pristátia do vyznačeného boxu s vypnutým motorom,
05E1 Tennis – hon na otočné body s presne stanoveným a odmeraným množstvom paliva v nádrži s hľadaním fotografií podľa zadania v teréne,
06N2 Gear Wheel – navigácia po čiastočne známej trase s hľadaním otočných bodov podľa fotografií s meraním deklarovanej rýchlosti a hľadaním fotografií v teréne podľa zadania v tvare ozubeného kolesa,
07P4 Spot Landing – presnosť pristátia do vyznačeného boxu so zapnutým motorom,
08N3 Wiggle to PC – navigácia po čiastočne známej trase s hľadaním otočného bodu podľa fotografie s meraním deklarovanej rýchlosti a hľadaním fotografií v teréne podľa zadania trate ,
09N4 Crank and Rod – navigácia po čiastočne známej trase s hľadaním otočného bodu podľa fotografie, výber trasy počas letu na základe počtu nájdených fotografií s meraním deklarovanej rýchlosti a hľadaním fotografií v teréne podľa zadania,
10E2 Out East – let na maximálnu možnú vzdialenosť jedným smerom, s presne stanoveným a odmeraným množstvom paliva v nádrži a návrat na letisko.
Na to, že sme sa učili, skóre sme neuhrali úúúúplne zlé…. V kategórii WL2 – čiže dvojmiestne motorové závesné klzáky:
1. Rob Grimwood – William Grimwood GBR
2. Matouš Adam – Ladislav Teplý CZE
3. Patricia Bé – Emilie Paperin FRA
…
7. Roman Bernáth – Stanislav Faťara SVK
9. Jozinko Sajan – Jany Lacúch SVK
10. Ján Knapčok – Ján Matejička SVK
Súťaž sme ukončili v sobotu 3.8.2024 opäť raz o 12:00, opäť raz nastúpení pred hangárom miestneho aeroklubu a opäť raz ťapkajúci rukami počas vyhlasovania výsledkov súťaže a hraní národných hymien pre víťazov. Ešte v ten deň sme zbalili naše stroje naspať na prívesné vozíky, poskladali tábor do dodávky, vzdali sa nášho zvrchovaného územia naspäť v prospech Angličanov a za masívneho trúbenia a kývania všetkým v kempe sme opustili toto miesto, z ktorého sme si zobrali fantastické zážitky a skúsenosti, ktoré však vracať nehodláme. V ten deň sa nám podarilo dôjsť až do Francúzskeho mestečka Lille, kde sme o tretej ráno líhali do postelí miestneho hotela s vidinou párhodinového spánku. V nedeľu 4.8.2024 sme po približne rovnakej trase prišli bez väčších problémov až domov.
Táto súťaž bola pre viacerých z nás prvou podobnou skúsenosťou so zahraničnou súťažou a okrem skvelých zážitkov, nových kontaktov a prežitého dobrodružstva to bola aj jedinečná skúsenosť, ktorú sa budeme snažiť zužitkovať v budúcich súťažiach a odovzdávať ju ďalším pilotom LŠZ na Slovensku. Súťaž 18th FAI World Microlight Championships 2024 nás prostredníctvom praktických skúseností posunula v tomto športe míľovými krokmi a ukázala nám, že bezpečne lietať na MZK sa dá aj za iných podmienok, ako len za takých, ako sme zvyknutí doma počas bezveterných letných dní.
Stanko Faťara