Prvý let v roku 2025
Prvý let v roku 2025
04.01.2025
Mal som už absťák… Potreboval som sa vyvetrať, preletieť, uvoľniť a zrelaxovať. Ten deň nastal 4. januára. Na letisko som prišiel sám, pretože nikto z našej partie nemal čas alebo nemali na let pripravený stroj. Celý čas bolo pod mrakom, len pár stupňov nad nulou. Trošičku som mal obavy z možného zamŕzania karburátorov, ale to ma neodradilo. Len som to mal stále na pamäti. Natiahol som na seba zopár vrstiev oblečenia – tenké termoprádlo, rifle, tričko RT, tričko s dlhým rukávom, sveter. Na to som si natiahol letnú tenkú kombinézu a potom som sa navliekol do „skafandra“ – do zimnej leteckej kombinézy od firmy Blue Sky Blue. Na ruky som natiahol lyžiarske rukavice, na hlavu kuklu a prilbu. Vyzeral som ako maco, ale no a čo?!? Veď ja budem celý čas len sedieť.
Po zohriatí motora som vyrazil na dráhu 31 a vzlietol. Práve kvôli obavám zo zamŕzania karburátorov, som si urobil jeden okruh len v blízkosti letiska – na doklz. Bol to môj prvý let v tomto roku. Vyskúšal som niekoľko režimov behu motora – od voľnobehu, cez cestovný režim až po plný výkon. Všetko sa chovalo ako má a tak som si dovolil prílet k Viperu, ktorý stál na dráhe pripravený na vzlet a samozrejme, po dohode rádiom, som si dal nízky prielet vedľa neho.
Odtiaľ som zamieril priamo k hradu Červený kameň. Fúkal čerstvý severo-západný vietor o sile asi 6-7m/s, priamo od kopcov. Očakával som turbulencie nad Karpatami a tak som sa zdržiaval vo výške okolo 2000 stôp nadmorských a viac. Tým pádom vačšina turbulentného vetra prechádzala podo mnou. Na hrad je z výšky nádherný pohľad. A dedinka Píla učupená v údolí pod hradom je čarovná. Pozdĺž pohoria som zamieril až na Slepý vrch, kde majú štartovačku paraglidisti. Pomedzi stromy presvitali zbytky snehu, bolo to krásne. Netušil som, či niekto niekde ešte lieta a tak som sa rozhodol zaletieť na letisko Krakovany. Dúfal som, že tam niekto bude. Veď tam sú asi tri-štyri MZK. Letel som mimo ATZ Boleráz, ale dal som im vedieť, že sa motám okolo ich ATZ a zaletel som si pozrieť pútnicke miesto Sv.Katarínka. Pár ľudí tam už bolo a tak sme si navzájom zamávali a ja som pokračoval v lete smerom na Vrbové. Tu sa obloha chvíľkami roztrhala a svietilo na mňa aj slniečko. Kúsok za Vrbovým je krásne trávnaté letisko Krakovany. Zakrúžil som nad ním, ale nevidel som žiaden pohyb na zemi a ani medzi hangármi. A tak si hovorím, že nemá zmysel tu ani sadať a že poletím inam. Ale kam?
Napadol ma Čachtický hrad. Ešte som nad ním nezakrúžil a ani nebol nejako ďaleko. Dobrá voľba! Využil som elektrický posuv ťažiska pre zmenu rýchlosti ustáleného vodorovného letu a natrimoval som si na 120km/h. Ja som vlastne využíval trim skoro stále, počas môjho letu. Či už som chcel letieť pomalšie alebo rýchlejšie. K hradu som priletel z južnej strany. Spomalil som let posuvom ťažiska dozadu a nad hradom som si urobil 3 okruhy. Tam sa pohybovalo niekoľko turistov a tak sme si spoločne zamávali. Potom som zamieril smerom k Mohyle.
Priletel som nad dedinku Krajné, kde som hľadal dom svojho kamaráta, legendu závesného a motorového závesného lietania – Jaroslava Sadloňa. Ale som sa akosi nevedel zorientovať a nenašiel som ho. Tiež to je už 18 rokov dozadu, čo sme mu sadali na poľnú cestu neďaleko domu… Tu bola obloha oceľovo sivá a aj som cítil citeľné ochladenie. Viac bolo vidno fliačikov snehu na zemi. Let bol pohodový. Cítil som protivietor, ale bol učesaný. Keď som sklesal k Mohyle gen. M.R.Štefánika, tak vplyvom členitosti terénu som sa dostával do mechanickej turbulencie. Nebolo to nič neriešiteľné. Najmä pre krídlo Aeros StingRay, ktoré odfiltrovalo 95% turbulencií a ja som letel tak, že som chvíľami nemusel riadiacu hrazdu ani držať. Mohylu som obkrúžil 2x a zamával niekoľkým turistom. Odtiaľ som preletel ponad Brezovú pod Bradlom a cez kopce zamieril na Dobrú Vodu. Hrad Dobrá Voda – resp jeho zrúcanina sa mi v tých lesoch nehľadala vôbec ľahko. Ruiny splývali s holými stromami bez listov a celé to bolo pokryté snehom.
Odtiaľ som to potiahol znova cez Katarínku, smerom nad obec Horná Krupá. Tam na cintoríne odpočíva kamarát Jožko Konečný, ktorý prehral boj so zákernou chorobou. Zatočil som sa nad cintorínom a zaželal mu pokoj. To už som bol v ATZ Boleráz a monitoroval som prevádzku na letisku. Lenže tam nebola žiadna. V éteri bolo ticho. Cez vodnú nádrž Boleráz som zamieril k Dolným Orešanom. Nádrž bola zamrznutá a videl som tam ľudí na korčuliach. Odtial som pokračoval smerom na Motokáry Dlhá, kde v tom čase nebolo ani živáčka. Tu už mi odišli kamery na krídlach. Hoci mali extra baterku, kombinácia studeného prostredia a viac ako hodiny v lufte, urobili svoje. Už mi išla len kamera na hrazde, ktorá je napájaná káblikom priamo z palubnej siete.
Vracal som sa späť smerom k Letisku Dubová. Po ceste som mal letisko RC Klub Častá, kde sme často pristávali alebo sme lietavali na ich akciách. Dnes tam nebolo ani nohy. len som si urobil prielet a ponad Budmerické rybníky som zamieril k letisku Dubová. Tam som urobil nizky prielet dráhou 31, ľavým odvalom som to otočil až smerom k budove letiska a v ľavej zákrute som to prehnal rýchlosťou 172km/h nad prizerajúcimi na terase letiska. Odtiaľ som zamieril k obci Blatné. Tam bývajú naši piloti Tomáš a Matej – otec a syn. Prefičal som nad nimi, ale nikto mi nemával. Možno som letel rýchlejšie, než stihli reagovať. Mal som cez 140km/h.
A zamieril som k Seneckým jazerám. Tie som preletel a nasmeroval som si to rovno k Janyho domu. Urobil som tak nízky prielet na vysokej rýchlosti, že som skoro očesal strom, ktorý rastie na ich hranici so susedným pozemkom. Stále som zástanca porekadla – čím nižšie, tým rýchlejšie… Radšej mať prebytok rýchlosti v malej výške a ak sa čosi pritrafí…proste to odtlačiť, nabrať výšku a rozhliadnuť sa, kam to položiť. Ale nemusel som túto taktiku použiť. Musel som však byť trpezlivý. Ani neviem koľko náletov, či tri alebo štyri, som musel urobiť, než sa vykľuli z tepla domčeka prišli ma pozdraviť a zamávať. Ale prišli všetci traja letci – Natan, Félix a Jany. Odtiaľ som zamieril znova nad Senecké jazerá a bol som prekvapený, že Guľáška vôbec nie je zamrznutá, ale vedľajšie Senecké jazerá sú zamrznuté tenkou vrstvou ľadu.
Cestou naspäť na letisko som sa jašil. Lietal som relatívne nízko a užíval som si to. Po prielete Vištuku, som na ceste zbadal modré auto, ktoré na mňa bliká svetlami. Bol to Majko Vrškový, ktorý si bol na letisku urobiť nejakú údržbu na motore a išiel domov.
Po dvoch nádherných hodinách a troch minútach letu, som pristál. Šťastný, zrelaxovaný a vyškerený jak lečo… 🙂 Užil som si svoj prvý let v roku 2025 naplno!