Majstrovstvá SR 2021 – Ružomberok
M-SR 2021
Letisko Lisková – Ružomberok 6. – 8.8.2021
Super správa, majstrovstvá SR v lietaní na MZK budú v auguste v Ružomberku. Ja som sa súťaže nezúčastnil už niejkoľko rokov. Tak prečo sa nestretnúť s kamarátmi, lietačmi? Náhradný termín bol stanovený o týždeň neskôr, tak som si naplánoval dovolenku tak, aby som sa mohol zúčastniť súťaže v oboch termínoch.
Počasie nám však nepraje. Ale cez víkend sa má vylepšovať. S Janym sme prileteli už v stredu večer (to som popísal tu) a do piatka rána sme boli ubytovaní v chatke Mariána Turana, priamo na letisku. V piatok autom prišiel zbytok ROGALLO TEAM-u – Maťo a Heňo. Priviezli svoje jednomiestne stroje, naše bágle, stan, nafukovačky a spacáky. A tiež nové beach flagy ROGALLO TEAM-u. Musíme sa predsa propagovať 🙂 . Postupne prileteli alebo autom prišli aj ďalší piloti.
Sobota 7.8.2021 Ráno bol brífing v budove letiska, kde sme boli oboznámení s pravidlami lietania na letisku Lisková, ako aj po celej Liptovskej doline. Ďalej boli predstavené jednotlivé letové disciplíny, z ktorých sa budú Majstrovstvá skladať. Taktiež sme si vylosovali štartovné poradie. Doobeda bola vypísaná disciplína v presnosti pristátia a po absolvovaní tejto disciplíny, sa malo plynule prejsť na navigačnú súťaž. Vzhľadom na nepriazeň počasia – najmä silný nárazový vietor, bola disciplína v presnosti pristátia máličko modifikovaná. Klasika, bol vyznačený pristávací box o rozmeroch 100x25m, rozdelený malými boxami pre presnosť pristátia. Po štarte sa pilot zaradil do letiskového okruhu, absolvoval prvú a druhú zákrutu. Pri lete „po vetre“, vo výške min 150m nad letiskom a na úrovni štartovej čiary stiahol plyn a kĺzal po okruhu smerom k letisku a točil tretiu a štvrtú zákrutu. Pri záverečnom doklze, musel vypnúť motor a do boxov dokĺzať. Modifikácia spočívala len v tom, že vypnúť motor bolo treba až na finále. Dovtedy bolo možné motorom korigovať let.
V čase určenom, sme naštartovali stroje a postupne sme sa radili do šóry a zahrievali motory. Na štartovnú čiaru sme sa radili, na základe pokynov štartéra. Čiže prvý dostal pokyn k štartu a odletel. Druhý pilot sa presunul na štartovnú čiaru a čakal na pokyn. Keď sa prvý pilot dostal na okruhu na úroveň štartovnej čiary a sťahoval plyn, štartér dal pokyn k štartu druhému pilotovi. Tretí pilot sa presunul na štartovnú čiaru a čakal. Medzitým prvý pilot pristál do boxov, druhý pilot sa dostal na okruhu na úroveň štartu a štartér dal pokyn tretiemu pilotovi k vzletu. A takto sme sa všetci prestriedali.
Musím priznať, že som podcenil miestne poveternostné podmienky. Čo však miestnym pilotom alebo pilotom zvyknutým lietať v horách, zahralo do karát. Silný výškový vietor vytváral v tejto kotline veľa vírivých turbulencií a rôzne smery prúdenia. Hoci sme štartovali proti mestu Ružomberok, čiže do skoro západného vetra, dlhý rozjazd po zemi mi naznačoval, že tu je úplne opačné prízemné prúdenie.
Prvé kolo sa radím na štarovnú čiaru a čakám na pokyn štartéra. Mám čas. Najskôr pristáva Jarko Brezina a čakám, kedy sa Jany dostane do správnej pozície, aby som mohol odštartovať. Dostávam pokyn a dávam plný plyn. Drncám po zemi nezvyčajne dlhý čas, než sa odlepím a prvotné stúpanie nič moc. Hoci vyslovene nefúkalo opačne, cítil som, že to bolo po vetre. Po nastúpaní pár metrov sa to ale zmenilo. Západný až juhozápadný vietor bolo riadne cítiť. Aj tú obrovskú turbulenciu v kotline. Stúpal som rýchlo a tak som stiahol plyn a točil prvú zákrutu. Ponad cestou som točil druhú a letel som po vetre. Dosiahol som určenú výšku a pozoroval Janyho pristátie. Dokonca som mu aj do rádia povedal, že to bolo perfektné! Stiahol som plyn a po znížení otáčok motora na voľnobeh, som ho úplne vypol. Kalkuloval som s tým, že radšej ho vypnem vo výške a skôr, než potom nad zemou, keď budem riešiť doklz sa starať ešte aj o vypnutie motora. Proste som chcel byť v kľude a vypol som ho hneď hore. Vtedy som si sám mohol regulovať svoj let, svoje kĺzanie, až do úspešného pristátia. Prvý pokus mi nevyšiel, ako som zamýšľal. Bol som dosť nízko a svoj let pôvodne dvomi nezávislými zákrutami po okruhu, som strihol jednou zákrutou na záverečný doklz. Zdalo sa mi, že som krátky a tak som optimalizoval kĺzanie. Lenže vo výške pod pár metrov nad zemou nefúkalo oproti… A tak som s hrôzou zistil, že prvý box prelietam s výškou zadných kolies cca 30cm nad zemou… Hoci som to jemne pribil, bolo to až do tretieho alebo štvrtého boxu. Bol som sklamaný. Neva. Naštartoval som, odroloval na pojazdovku a zaradil sa do šóry. Postupne sme sa presúvali na štart.
Druhé kolo som odštartoval znovu dlhým rozjazdom. Tentoraz som zvolil o 50m vyššiu výšku než v prvom kole. Nech mám čas na rozhodovanie a taktizovanie počas doklzu. V určenom mieste som znova vypol motor a vďaka výške som letel pekne po okruhu, s dodržaním okruhových zákrut. Po dotočení štvrtej zákruty zom zistil, že vďaka vetru, ktorý ma držal vo výške a začínajúcej termike, neklesám po pôvodne zamýšľanej trase. Blížil som sa, ale klesal veľmi málo. Rozhodol som sa pre skracovacie „eSíčko“. Kopol som krídlo doľava a po náklone som okamžite kontroval úplne pravým náklonom. Pomohlo, zhodil som výšku. Ale už som bol veľmi blízko. Potreboval som sa dostať nízko nad zem a naplno som pritiahol hrazdu. Rozbehol som to skoro na 140km/h dolu kopcom a nad zemou som prudším odtlačením a následným zapumpovaním hrazdy, dostal stroj do vodorovného kĺzavého letu. Vedel som, že som blízko a som moc rýchly, ale fakt som kĺzal len pár centi nad trávou. Ako sa mi mihla čiara boxu pod predným kolesom, pritiahol som hrazdu a položil kolesá do boxu. Keďže som mal stále na tacháči niečo cez 90km/h, prvý box som preletel a dal som to až do tretieho bodovaného boxu.
Tretie kolo sa ničím nelíšilo na štarte. Na zemi sa to javilo ako bezvetrie, nad 5m výšky začali turbulencie. Znova som si po vetre udržiaval asi 200m výšku nad letiskom, keď som nad určeným bodom vypol motor. Nemusel som, ale chcel som. Aj na voľnobeh bežiaci motor produkuje nejaký tlak, ktorý ovplyvňuje kĺzanie. Vypnutý motor vo výške mi dal čas a priestor na kĺzavý let a rozpočet v tomto nastavení. Tentoraz som to potiahol máličko ďalej – predĺžil som si okruh. Po dotočení štvrtej zákruty som nebol tak vysoko, ako kolo predtým, ale termika a protivietor ma stále držali vo výške, resp spomaľovali moje klesanie. Priblížil som sa a keď to bolo na pohodový doklz, len som si to chcel poistiť, tak som pritiahol na prsia a zrýchlil na 125km/h. Meter nad zemou som uvolnil hrazdu a na rýchlosti som kĺzal pár centimetrov nad zemou. Viem, že to spadne až pod rýchlosťou 63km/h, tak som si s prehľadom kontoloval rýchlosť letu. Tentoraz som letel asi 75km/h, keď som preletel hraničnú čiaru a jemnou manipuláciou hrazdy som to položil.
Po krátkej prestávke, sa mala letieť navigačná disciplína. Avšak vzhľadom na zhoršujúce sa poveternostné podmienky – silný nárazový vietor a zosiľujúca termika, presunula sa navigačná disciplína na poobedie.
Jediný, kto nevedel, že toto počasie nie vhodné na lietanie, bol Mirko Huljak, ktorý nevedel a priletel 😀 Akurát včas – podával sa obed! Obed nám pripravil Marián Turan s celou svojou rodinou. Perfektný guľášik. Sám som si dal dupľu!
Poobede ma čakalo prekvapenie v podobe Eriky Brtáňovej – kolegyne z práce, z pobočky v Liptovskom Mikuláši. Prišla ma podporiť a povzbudiť. A chcela sa preletieť. Tak som jej dal návrh: „budeš mojou navigátorkou?“ „Jupíííí, to fakt? AAAAANOOOOO! “ Tak som získal výhodu, voči svojím kamarátom – súperom. Poletím s navigátorkou. Ostatní poletia sólo.
Pri brífingu k navigácii, sme si prevzali mapy a v určenom čase sme si šli urobiť navigačnú prípravu. Dostali sme uhol a vzdialenosť jednotlivých otočných bodov (OB) a podľa toho sme si museli vytvoriť trať letu. Na každom OB bol nejaký znak, ktorý sme si museli zakresliť do mapy. Museli sme si vyrátať čas, za ktorý sa dostaneme k jednotlivým OB a celkový čas, za ktorý trať preletíme. Časy sme nahlásili komisii pred štartom. Po odletení trate a pristátí, bolo treba nahlásiť aj všetky nájdené znaky na jednotlivých OB.
Ustrojil som Eriku a usadil ju v trojkolke. Naštartoval som a začal zahrievať motor. Už nás volali štartéri, tak sme sa postupne presunuli na miesto štartu. Veď motor sa zahreje pomalou jazdou. Mapu som mal v mapníku na stehne nohy, stopky na ruke pripravené a čakali sme na pokyn štartéra. Púšťal jednotlivých súťažiacich v 5 minútových intervaloch. Slnko na nás pražilo, vietor kmásal krídlom ešte na zemi. No super… Ale, to dáme….
Konečne mávnutie štartovacím praporkom. V prvom rade spúšťam stopky. Až potom pridávam plyn a rozbiehame sa po dráhe. Zase nekonečne dlhé drncanie sa po dráhe, než sme sa odlepili. A hneď po odlepení facka jak sviňa! Kopanec zboku, asi predzvesť toho, čo nás v lufte čaká. A tam bol bordel!!! Po štarte som točil k prvému OB, čo bolo podľa výpočtov, iba 2 min letu juhozápadne od letiska. Snažil som sa dodržať magnetický kurz podľa kompasu, ale strelka bola ako zbesilá. Ako s nami mlátilo vo vzduchu, kompas sa krútil raz na jednu, potom na druhú stranu. Najhoršie na tom bolo to, že v stúpaní sa mi ciferník kompasu „skryl“. Keďže je uložený v kvapaline a vrtí sa jak chce, tak sa aj nakláňa, podľa náklonu tropjkolky. Resp ciferník je stále v tej istej podobe, len trojkolka sa okolo neho vrtí rôznymi smermi. Aby som dokázal prečítať ciferník, musel som veľmi ubrať plyn, aby mi nos trojkolky klesol a ciferník sa mi zjavil v okienku kompasu. Ale ani tak nebolo možné zistiť, ktorým kurzom letíme. Vyprdol som sa na to, vedel som, že letíme plus – mínus správnym smerom, tak som sa rozhodol, ustrážiť si čas. Ale to sa lepšie povie, než urobí….. Keď sa blížila druhá minúta letu, hovorím Erike, nech šmíruje zem. Kostoly, kaplnky, križovatky a iné výrazné body v krajine sa využívajú, ako OB a pri nich určite bude nejaký znak, vytvorený z bielych plachiet… Oči sme si šli vyočiť a nič. Koho by napadlo, že znak umiestnia na záhrade funkcionára letiska??!!?? Možno sme nad ním aj 2x preleteli 😀 Čas uplynul, možno aj zopár desiatok sekúnd viac, tak som sa rozhodol nehľadať znak a OB, otočiť sa a mazať k druhému OB. To bol najdlhší úsek trate a viedol až za Liptovskú Maru a Liptovský Mikuláš. Nasadil som kurz a fičali sme presne na východ. Vo vysielačke sme počúvali, ako chalani na jednomiestnych – ľahkých strojoch hrešia a nadávajú a končia so súťažou a vracajú sa na letisko. Podporujem ich a do vysielačky im hovorím, že je to dobré rozhodnutie. Rotory s nami mlátili a ja som hľadal nejakú výšku, kde by to mohlo byť lepšie. Z prvého OB sme leteli pomerne nízko a popri Liptovskej Mare som stúpal z cca 2000ft MSL (stredná hladina mora), až do 3500ft. Tam sa mi zdalo, že je to relatívne fajn. Tak som udržiaval túto letovú hladinu a prileteli sme nad Liptovský Mikuláš. Erika sa mi snažila ukázať, kde máme pobočku firmy. Ale nad stredom LM sme sa dostali do peknej mely. To bol taký blázinec, že sa mi v hlave zmiešali Stanovy Komunistickej strany s Otčenášom!!! A tá žaba – Erika – si to užívala!!!! A ona mi hovorí, pozri, tam je Lidl a tu je naša firma…. Jéééééééééééé…. Kks, ja som bojoval o život za nás oboch a ona mi švitorí do úška, že skoro to nenašla, lebo takto zhora je to úúúúúpne iné….. Ale inak Erika – klobúk dole – je super navigátor! Ako bývalá agentka v cestovnom ruchu, poznala Liptov úplne detailne. Ja študujem mapu v mapníku na stehne a hovorím, že sme sa odchýlili od trasy, za Mikulášom musíme točiť viac na sever. Tu je niekoľko malých letísk a určite bude OB na jednom z nich. Ona mi hovorí, že áno a rozhliada sa po okolí. Aha, tu je hlavná cesta, tu musíme doľava, tam je Jamník, tam boli kasárne…. Hovorím jej, že pri kasárňach bolo trávnaté letisko. Na to mi odpovie, že to už nie je a ani kasárne tam nie sú. Že jediné letisko jeeeeeee…… tu je cesta, tam je cesta…. tadeto, trošičku na sever…. áááááha, tu je letisko! A pred nami sa zrazu zjavilo asfaltové letisko Jamník. Ako sa blížime, vidím na okraji letiska tajný znak. Veľké X. Zakrúžili sme, zamávali rozhodcom na zemi a nasadili sme kurz k ďalšiemu OB. Tentoraz sme leteli priamo ponad Liptovskú Maru. Stúpali sme až do 4500ft nadmorských. Keď sme boli nad vodnou nádržou, dostali sme sa do takej turbulencie, že sme si mysleli, že nás to vo vzduchu prevráti. Pôvodne som mal v pláne letieť podľa vypočítaného kurzu, ale ako sme sa blížili ku kopcom na severe, tak tie turbulencie boli stále výživnejšie. Rozhodol som sa letieť južnou stranou vodnej nádrže. Neviem, či sme touto taktikou niečo vyhrali, ale upokojoval som sa tým, že sme ďalej od kopcov… Ďalší OB mal byť v smere letu na Kalameny. Niekde medzi Tvarožnou a Kalamenmi. Vtedy som ľutoval, že som Erike neukázal navigačnú mapu pred letom. Tá baba poznala celé okolie tak detailne, že ak by vedela kam letieť, tak s prehľadom vyhráme navigačnú súťaž. Neva, Erika, objednávam si ťa na ďalšiu súťaž v Ružomberku….! Lenže po tom blázinci nad Marou, už na palube nevládla „že úplne uvoľnená“ atmosféra… Medzi kopce sa nám nechcelo. Tam bol extra blázinec! Hovorím jej, že ak by jej to neprekážalo, stratíme síce kopec bodov za nenájdenie dalších dvoch tajných znakov a nedodržanie nahláseného času letu, ale môžeme toto utrpenie ukončiť. Argumentoval som tým, že ja som na bedni už niekoľkokrát stál a 2x súťaž aj vyhral a že je na čase prenechať tento pôst mladším a dravším pilotom…. 😀 Neprotestovala. A tak, keď sme tretí OB nenašli, stočil som to k letisku a ohlásil finále na dráhu 24. Do pristátia to stále bol Rock&Roll, ktorý sme si náležite užili… Po pristátí sme nahlásili dosiahnuté výsledy, dorolovali k hangáru a konečne si vydýchli. Obdivujem všetkých pilotov, ktorí celú trať preleteli. Lebo leteli sólo. Všetci potvrdili, že to bol životný tanec.
Moje predsavzatie – prenechať bedňu mladším – nevyšlo. Súčet bodov ma osadil na tretie miesto v súťaži o Majstra SR v lietaní na MZK pre rok 2021. Je super pocit, že ROGALLO TEAM získal drhuhú, tretiu, šiestu a siedmu priečku v rebríčku, v podaní Janyho, Heňa a Maťa.
Takže Majstrami SR pre rok 2021 sú:
- miesto Jaroslav Brezina
- miesto Jany Lacúch
- miesto Jozinko Sajan a Erika Brtáňová
Neznalosť lietania v horách, nám ukázala naše nedostatky. Keď sme sa pýtali Jara, ako sa vysporiadal s počasím, povedal, že si pozrel aktuálne počasie na Chopku, ktorý ukázal priemernú rýchlosť vetra 17m/s(!!!!), tak si povedal, že čím nižšie, tým lepšie a trať preletel „vo výške elektrického vedenia“, čiže v minimálnej bezpečnej výške letu. Klobúk dole pred týmito „horskými“ lietačmi.