Leteli sme do Ružomberka
Let na M-SR 2021 – letisko Lisková pri Ružomberku
Pozvánka na Majstrovstvá SR na letisku Lisková, bola dátumovaná na piatok až nedeľu, čiže 6 – 8. 8. 2021. Predpoveď počasia však predpovedala veterno a dážď pre štvrtok a piatok. Čo s tým? Riešenie: poletíme už v stredu…. Jany s Mariánom Turanom dohodol prílet v stredu večer. Marián nám zapožičia chatku do piatku. V piatok prídu Heňo s Maťom a dovezú náš ROGALLO TEAM stan. SUPER!
V stredu končím v práci skôr a ponáhľam sa domov, zbaliť veci a fujás na letisko Dubová. Jany už vytiahol oba stroje z hangáru, doplnil olej a urobil predletovú prípravu. Díky! Ja som nabalil na zadné sedadlo tašku s kotviacim materiálom (díky Stanko!) a základnými hygienickými potrebami na 3 dni. Zbytok nám chalani privezú v piatok. Je pod mrakom, 18,30h keď rolujeme na štart. Štartujeme do zamračenej oblohy. Točíme smer Trnava a nasadzujeme príjemnú cestovnú rýchlosť 95-100 km/h. Po opustení ATZ Dubová sme ladili pokecovú frekvenciu, aby sme si mohli vymieňať informácie. Prvý náznak, že niečo mi nefunguje správne, som zistil za Trnavou, keď som sa preladil a chcel ohlásiť na aktívne letisko Piešťany. Nepočuli sme sa. Ale Jany, letiaci vedľa mňa, ma počul perfektne. Ja som riadiaceho počul, on mňa nie. Tak som držal hubu a rýchlosť 🙂 a rádiokorešpondenciu som nechal na Janyho. Čo nebolo úplne správne a o tom sme sa dozvedeli až neskôr. Riadiaci nám povolil stúpať až do 2900ft MSL, aby sme v pohode prekročili pohorie za Hlohovcom. A máme ohlásiť Bojnú. Tak sme leteli a kochali sa pohodou. Mali sme skoro žiaden alebo až veľmi slabučký vetrík do chrbta, tak nám cesta krásne utekala. Dosiahli sme Bojnú a Jany ju ohlásil. Vtedy sa nás riadiaci pýta: „OM-H104, ste jeden MZK alebo dva?“ Jany: „Potvrdzujem, sme dva MZK.“ Riadiaci: „Ja nemám síce radarové racovisko, ale vidím vás na Flightradare…“ Našťastie to bol chápavý riadiaci a náš prehrešok nám objasnil: „do CTR môžete ako skupina (dva MZK sú už skupina) vstúpiť len na základe podaného letového plánu. Alebo každý MZK požiadať o vstup zvlášť…“ Ospravedlnili sme sa, máličko vyhovorili na neskúsenosť a poďakovali sa mu. Znova sme si naladili pokec a leteli sme ďalej popri Topoľčanoch, smerom na Dolné Vestenice. Letisko partizánske sme obleteli mimo ATZ a vo výške viac ako 3000ft MSL. Aj letisko Prievidza sme oblietali Severo-Západným okrajom ATZ, keď zrazu Jany s niekym klábosí!!! Ja som nepočul nikoho iného len Janyho. Vtedy som si potvrdil, že niečo s mojou vysielačkou nie je v poriadku. Janko Matejíčka s Braňom Drábikom lietali tiež na pokecovej frekvencii. Tak im Jany vysvetlil účel a cieľ našej výpravy. A oni sa rozhodli letieť nám naproti. Ono to tak naproti vlastne nebolo, lebo leteli od Žiliny. Lenže nám utekal čas. Chceli, aby sme ich počkali a to sa zase nepozdávalo nám 😀 Koordinovali sme si polohy, ale keď sme sa stále nevideli pri Nitrianskom Pravne, my sme pokračvali a prekročili pohorie do Martinskej doliny. Vtedy už kričali, že nás vidia, že máme počkať. Jany sa ma spýtal, či dáme jednu vyčkávaciu 360° zákrutu. OK, jednu dajme. Tak točíme pravú. Pri dotočení ich zbadám. Resp iba Janka, ktorý vyždímal z Bionixu maximum a dohnal nás. Brani, sorry, ale fakt už nemáme čas čakať. Nad Fatrou je hradba oblakov a ešte netušíme, kade poletíme. Ak sa nebude dať nad kopce, budeme to musieť ťahať údolím Váhu, čo je drobec obchádzka. Od Rudna letíme krížom cez údolie, smerom na Necpaly. Pomaly stúpame. Máme už 4500ft a blížime sa k mrakom, haliacim kopce. Vidíme, že mraky sú v niekoľkých vrstvách. Za stáleho stúpania sme preleteli ponad prvé chumáče. To sme už dosiahli 5200ft a rozhodli sme sa letieť krížom ponad kopce. To, čo spočiatku vyzeralo ako nepriechodná hradba mrakov, sa nám roztvorilo do niekoľkých vrstiev. Vstúpili sme medzi ne. Pre istotu sme sa držali horného okraja mraku nad nami a leteli sme priamym smerom k Ružomberku. Hoci sa mnohé vrstvy prevaľovali aj pod nami, my sme leteli za stálej viditeľnosti zeme ďalej. Len som kalkuloval: ak by čosi…. kam by si to položil??? Držal som si výšku, aby som mal čas sa rozhodnúť. Našťastie nebolo treba. Janymu som oznámil hodnotu teploty vonkajšieho vzduchu – iba 7°C. Len odvrkol: toto som nepotreboval počuť….! Bolo skvelé, že mraky sa oddelovali od hôr a stúpali. Vytváral sa nám stále väčší priestor medzi mrakmi a kopcami. Bolo to super! Aj mráčky pod nami sa úplne rozpadali a po chvíli Jany ohlásil, že vidí Ružomberok. Keď sme boli nad Malinô Brdo, preladili sme vysielačky na frekvenciu letiska Lisková a ohlásili sme sa. To už bolo šero aj tam hore 😀 Marián nás čakal na letisku a povedal do rádia, že vyzeráme ako dve UFA nad kopcami. Za kopcami sme stiahli plyn a sklesali do oveľa teplejšieho vzduchu. Nadleteli sme si a očkom sme nakúkli do komína SCP. Potom sme to stočili k letisku a zapojili sa do okruhu. Prekvapilo nás, že po hodine a 45 minútach totálne vegetného letu, bez jediného kopanca, sme sa dostali do turbulentného prostredia v údolí, kde nás drobec vytriaslo. Stočili sme sa bok po boku až na finále. Sadáme na dráhu, by som povedal, že predpisovo do 1/3 a pýtam sa Janyho, či chce tak dlho rolovať po zemi, prečo to nepotiahol pár centi nad zemou až na koniec dráhy… Len mi odvrkol, že takto? a pridal plyn… Vzlietol. Nezareagoval som včas. Bol predo mnou a nechcelo sa mi do jeho vrtuľového víru štartovať a tak som pomaličky roloval k hangárom. Len som sa pozeral, ako krásne, na zamračenom tmavom nebi, Adélka bliká. Keď sme sa zvítali s Mariánom, ten mi hovorí: „nemáš stožiar, zmestíš sa do hangáru“ Jupíííííííí! A naozaj, zacúval som svoj stroj do hangáru, kde chýbalo lietadlo Vladíka Malatinku. Jany zaparkoval Adélku hneď vedľa hangáru. Zakotvili sme ju a zabalili, nech nezmoknú sedačky a prístroje. A samozrejme, poslali sme domov info, že sme v poriadku, po pristátí. Marián nám dal kľúče od spŕch, nechal nás v jeho chatke s tým, že ráno nám aj auto dá k dispozícii. SUPER servis! Ďakujeme!
Štvrtok a piatok boli ako z predpovede počasia. Ufučané a upršané. Až v piatok poobede sa začalo počasie máličko vylepšovať.