Plevník 2020
01. – 02.08.2020
Tento raz pozvanie prišlo včas, ale keďže dovolenková sezóna, nevedel som odletieť už v piatok, ale až v sobotu poobede. Pretože aj v sobotu doobeda som bol v práci. S Janym sme sa dohodli, že on poletí už v piatok poobede a ja priletím až v sobotu poobede.
V sobotu som sa dostal na letisko Dubová až okolo 15,30h a začal som sa pripravovať na let. Slniečko stálo vysoko a pražilo. Teplomer ukazoval 32°C v tieni. Čo ma však trápio, bol vietor. Ten fučal 8m/s s nárazmi do 15. A táto kombinácia termiky a vetra sa mi nepozdávala. Vôbec sa mi nechcelo ísť do toho a bojovať celý let. Čakal som. Vedel som, že poletím proti silnému vetru a tiež som si uvedomoval, že medzi kopcami slniečko zapadá skoro. O 16,00h som si dal kontrolný let. Vymlátilo ma tak, že som veľmi rád dokončil okruh, sadol na letisko a zapadol na terasu letiskovej reštaurácie na KaKo – káva a koláčik. A čakal. Ale vedel som, že už dlho čakať nemôžem. Čoraz častejšie som hádzal očko na rukáv, ktorého koniec sa častejšie zvesoval, než trepotal vystretý vo vetre. Takže 16,45h robím poslednú predletovú prípravu, sadám do trojkolky a zapájam kamery, telefón… Je strašne teplo, tak mám na sebe len kraťase, tričko a tenkú, letnú kombinézu. Tento nedostatok oblečenia som neskôr trpko oľutoval….
Po zohriatí motora rolujem na dráhu a o 17,04h štartujem priamo z miesta na dráhe 31, proti kopcom. Vietor som mal sprava, tak som sa ľavou zákrutou zapojil do okruhu letiska. Bol som prekvapený, ale termika bola aj v tomto čase naozaj výživná. Okruh som opustil zo 4-tej zákruty a zamieril som smerom k Trnave. Mám tu výškové obmedzenie TMA Bratislava, tak smiem letieť max v 1500ft nad morom. To dáva vychutnaniu si termiky úplne iný rozmer…. Podo mnou sa striedajú žlté plochy polí so zelenými. Každá farba inak vyžaruje naakumulované teplo od slnka a to sa odráža aj na rýchlosti teplých stúpavých prúdov. No a cez tieto rýchle stúpavé prúdy som letel, spolu s bočným protivetrom zľava. Bol som spotený ako myš, než som sa dostal k Trnave. Stúpavé a klesavé prúdy so mnou mlátili jak sviňa! Vário mi ukazovalo stúpanie +4-5m/s, aby vzápätí ukazovalo klesanie v tej istej hodnote. Ak by nefučalo, ani mi to moc nevadí. Snažil som sa nebojovať s krídlom, kontroloval som hlavne veľké výchylky. Lenže protivietor ma zdržiaval. Chvíľami mi to pripadalo, akoby som stál na mieste, akoby som voči zemi, vôbec nepostupoval dopredu. Rozdiel medzi natrimovanou indikovanou rýchlosťou rýchlomera 100km/h a rýchlosťou voči zemi podľa GPS, bol aj 30km/h. Čiže proti takémuto vetru som letel. Spolu s termikou… Už niekoľko minút som preladený na frekvenciu letiska Boleráz a počúvam ich prevádzku. Rozhodol som sa obletieť ich ATZ a nie križovať ich. Napriek tomu som im dal vedieť, že motorové rogallo oblieta ich priestor vo výške 1500ft popri Trnave, smerom na Špačince. Keďže tu mi končilo obmedzenie TMA Bratislava, s radosťou som využíval termické stúpavé prúdy nechal som stúpať stroj až do 2200ft. Dával som si pozor, aby som v bezpečnej vzdialenosti oblietal atomovú elektráreň Jaslovské Bohunice a mieril som priamo na letisko Krakovany. Bol som prekvapený, že v tejto výške, som občas dostal termické stúpanie cez 5m/s… Preladil som si frekvenciu na Piešťany vežu, ale nikto mi neodpovedal. Medzinárodné letisko Piešťany nebolo v prevádzke. Nevadí, zostal som na tejto frekvencii a blžil sa k Novému Mestu nad Váhom. Ako som sa priblížil ku kopcom, dostával som tvrdé turbulentné kopance. Rozhodol som sa stúpať do 3000ft. Tam bol zväčša vzduch učesaný, ale stále som mal protivietor 25-30km/h. Od Beckova som sa hlásil na letisko Trenčín. Ohlásil som prelet ich pristorom na výške 3000ft nadmorských, smerom na Dubnicu. Keďže sa mi nikto neozýval, ohlásil som to ako vysielanie naslepo. Napriek tomu, tam prevádzka bola. Už nad Trenčínom som pocítil nedostatok oblečenia…Bola mi zima!!!!! Brrrrrrrrrr! Tam som stáčal let jemne doprava, čiže protivietor som mal trochu zľava.
Keď som preletel až za Skalku nad Váhom, bola mi tam hore taká zima, že som s rozhodol sklesať nižšie, do teplejšieho vzduchu. Lenže pod 2500ft som sa dostal do turbulentného vzduchu a to vôbec nebolo príjemné. Chvíľami ma otočilo doľava, potom zase doprava a musel som eliminovať prudké turbulentné kopance. Vieor fúkal cez kopce a mlátilo to so mnou ako sviňa. Znova som išiel vyššie, ale do studeného vzduchu. Fúkal studený severák. Klepal som sa zimou tak, že sa triasla celá trojkolka. Musel som letieť v úrovni alebo tesne nad úrovňou okolitých kopcov, aby som sa vyhol šialenej turbulencii. Radšej som posunul trim dopredu, aby som to mal čo najskôr za sebou. Lenže pri 120km/h rýchlosti, mi bolo viac zima, lebo viac na mňa fučal studený severák. Hľadal som možnosti. Najskôr som stiahol trim na pohodových 95km/h. Potom som si našiel výšku, v ktorej to ešte nemlátilo jak besné, ale nebol tam tak studený vzduch. Chvíľami som sa natáčal k slniečku ako slnečnica, aby ma svojimi lúčami trocha zohrialo. Letisko Dubnica bolo bez prevádzky, tak som ich priestorom preletel tiež len s vysielaním naslepo. Pri Beluši som spozoroval spomalenie vetra. Tým pádom som si trúfol ísť nižšie. Tak som pri tých istých cestovných otáčkach posunul trim na cestovných 120km/h, čím som si zaistil postupné plynulé klesanie cca 1 až 2m/s. Samozrejme, ohlásil som sa na frekvencii Plocha Plevník, aby vedeli, že letím. Ponad Považskú Bystricu som preletel v tomto jemne klesavom režime a preletom ponad Považský hrad som sa dostal na úroveň okolitých kopcov. Tam som opäť stiahol trim na cestovku indikovaných 100km/h, lebo som sa približoval k letisku Plevník a ako som klesal, pribúdalo turbulencií. A cez tie je lepšie letieť pomalšie. Ako som klesal dolu, zaregistroval som zaujímavý jav. Pri zemi fúkalo z opačného smeru! Hore som mal vietor zľava, tu dolu som ho mal sprava. Najskôr som si chcel urobiť srandičky, tak som letel mimo dráhu a do vysielačky som sa pýtal, či tu niekto niekde náhodou nevidel medzinárodné letisko Plevník… A rozhliadal som sa, akože letisko hľadám. Potom som pridal plyn, pritiahol hrazdu a rozbehol to na 120km/h a stúpavou zákrutou som to za letiskom zdvihol. Chcel som si urobiť ešte zopár prieletov a srandičiek, lenže do vysielačky ma sprdol Jožo Konečný, že nech nezdržujem, že oni chcú s Ivanom Bohunickým a Janym Lacúchom štartovať domov, nech to konečne položím na zem, že už sú pripravení a čakajú len na mňa, až im uvolním dráhu. Tak som dokončil okruh a po hodine a 55 min letu, pristál. Jožo s Ivanom okamžite štartovali. Vzadu ma čakal Jany, ktorý bol pripravený letieť s nimi, ale rozhodol sa počkať na moje pristátie a odovzdať mi štafetu. ROGALLO TEAM menil svoju účasť na zlete. Jany tam bol z piatka na sobotu, ja zo soboty na nedeľu. MZK som zaparkoval pred naším stanom, ktorý mi tam Jany nechal postavený. S parťákom Janym sme sa rozlúčili, vymenili aktuálne údaje o počasí na trati a on na Adélke odštartoval s malou dušičkou, aby to do západu slnka na Dubovú stihol. Ešte stále ma triaslo od zimy a prvé pozvanie “na zahriatie” som s radosťou kopol do seba 🙂 Jany mi volal po pristátí, že aj s okľukou nad hrad Tematín, mu let trval hodinu. No, to sa frajeruje po vetre… 😀 Ja som bol prekvapený, že mi let trval tak dlho a to som využíval možnosti trimovania rýchlosti. Protivietor robil svoje. Šak ráno to po vetre, s touto stíhačkou, dám pod hodinu!!!
Video z preletu do Plevníka je tu.
Strašne rád som stretol známe tváre – tradičný organizačný team – Ľubo, Milan, Miro, Janko ako aj ich polovičky. Nádherné boli stretnutia s kamarátmi – pilotmi MZK. S mnohými som sa stretol po roku, s niektorými prvý raz. Krásny večer plný spomienok, a pokecu ..no o čom? Predsa o lietaní ! 🙂 Taktiež sa predstavili prípravy na ďalšie podujatia – napr Oblet V4, organizovaný Mirom Huljakom, Majstrovstvá SR pripravované ROGALLO TEAMom. Jasne, že spať sa šlo až skoro ráno…
Nedeľa 02.08.2020
Ráno ma budí zvuk šartujúcich motorov. Je 5,30h a ja teda vyliezam zo spacáku. Spal som však v teple v miestnosti klubu, nie v stane. Staviam sa do šóry na kávu. Prví chalani odlietajú. Prima chlapci, šťastný let. Letia smerom k Žiline. Máte to povetre…. KUA!!! čoooo!!! Po Vetre??!!?? Jasnačka! Vietor sa otočil o 180°. Takže ja zase poletím proti vetru…. 🙁
Je mi jasné, že ráno je studené samo o sebe. Je mi jasné, že znova budem klepotať od zimy. Tak čakám. Slniečko vychádza a začína nahrievať. Rad radom všetci sadajú do strojov a odlietajú na domovské letiská. Len ja čakaám… Slniečko ešte nesvieti dostatočne, ešte nenahrieva dostatočne…. Ježkovy voči, mne zas bude zimaaaaaaa….! Dal som si výdatné raňajky a teplý čaj. Pobalil som si veci, zohrial motor a ešte stále čakal. Kraťase som si neobliekol na nohy a zadok, ale dal som si ich na seba tak, že nohavice som si dal cez plecia a ritnú časť nohavíc, som si dal vpredu na prsia. Potreboval som čo najviac eliminovať zimu…
Je 8,00h ráno, keď sa lúčim so zbytkom ľudí na zlete a sadám do trojkolky. Už tam ostalo len MZK Janka Matejíčka, Jožka Páleša a jedno UL lietadlo. Štartujem a točím priamo na Považsku Bystricu. Natrimujem si cestovných 100km/h a pri 3900 otáčkach motora, stúpam 1 až 1,5m/s. Jasne že letím proti vetru. Síce tu je ešte vcelku fajn, nie vietor, len dýchanie cca do 2m/s. Blížim sa k Beluši a ladím a počúvam frekvenciu Dubnice. Zatiaľ bez prevádzky. Zrazu zbadám MZK vedľa mňa! Janko Matejička sa prišiel rozlúčiť! Zamávali sme si a on sa efektným odvalom odpútal a letel naspäť. Úžasné! Škoda, že som to nezachytil na kameru. Nestihol som… 😀
Dubnica stále bez prevádzky, tak vysielaním naslepo som informoval možnú okolitú prevádzku o sebe a svojich úmysloch. Protivietor bol slabý a ja som si let užíval. teda až na tú zimu… Natáčal som sa proti slniečku, ktoré svietilo skoro na mňa a naozaj to pomáhalo. Priblížil som sa k Trenčínu a preladil som sa na ich frekvenciu. Teplovzdušný balón sa skvel na oblohe priamo nad mestom. Keďže som bol vyššie, stiahol som plyn a jemne vyklesával na úroveň koša. Vysielačkou sme si dali o sebe vedieť, že sa vidíme a že sa priblížim. V úrovni koša sme sa minuli, mávajúc na seba. Pokračoval som ďalej, smerom na Nové Mesto nad Váhom. Ešte stále som si let užíval.
Naladil som si frekvenciu medzinárodného letiska Piešťany a ohlásil som sa. Stále bez prevádzky a tak som vysielaním naslepo oznámil, kto som, kde som, v akej výške som a kam chcem letieť. Keď som sa dostal k letisku Krakovany, všimol som si oproti letiaci červeno biely vrtulník záchrannej služby. Míňali sme sa relatívne blízko a tak som im zamával. Len som bol prekvapený, že som ich nepočul na frekvencii, že vstúpili do CTR Piešťany. Po chvílke sa mi v slúchadlách ozval hlas: “Rogalo nad Krakovanmi, tu Krištof 1, ako ma počuješ?” Odpovedal som okamžite: “Krištof 1, tu OM-H101, motorové rogallo z Plevníka do Dubovej, teraz nad Krakovanmi v 2000ft, počujem ťa za 5” odpovedal mi: “Dakujem rogalo, len som chcel vedieť, či sme na spojení, šťastný let. ” Predpokladám, že keďže bolo letisko Piešťany bez prevádzky, leteli na frekvencii Bratislava Info. No a keď sme sa stretli, tak skúšali BA info a potom Piešťany veža, na ktorej sme sa potom počuli. No a po vystúpení z CTR Piešťany začalo vo vzduchu rodeo…
Zrazu začal fúkať juho-východný vietor. A to dosť čerstvo. Do toho sa začala ozývať termika. Chvíľami sa do mňa opret vietor tak, že sa stroj stočil proti vetru a mal som problém ho dostať späť do smeru. Pôvodne som mal v úmysle obletieť letisko Boleráz, ale čím som bol bližšie, tým výdatnejšie cvičenie som vo vzduchu prežíval. Nasmeroval som si to priamou cestou k letisku Dubová. Čiže krížom cez ATZ Boleráz. Ohlásil som sa, že v 1500ft nadmorských križujem ich dráhu a pokračujem na Dubovú. V tom sa mi do slúchadiel ozval ktosi skúsenejší, než ja a povedal mi, že nabudúce bude vhodné použiť inú výšku, než je okruhová výška letiska. Ja som sa ospravedlnil, že toto som si neuvedomil, ale vzhľadom na mláťačku vo vzduchu som si let skracoval, čo najpriamejšie a teda priamo krížom cez ich letiko. Chlapík mi povedal, že OK, ale nabudúce smiem letieť oveľa vyššie, lebo ATZ letiska je od zeme do 4000ft a vo vyššej hladine sa vyhnem okruhovej výške, kde sa pohybujú lietadlá a okruhu. Poďakoval som za info, uistil ho, že nabudúce sa to opakovať nebude a oznámil opustenie priestoru.
Blázinec vo vzduchu pokračoval… Chvíľami som dostával také poryvy vetra, že sa mi stroj stočil proti vetru, čiže 45° voči môjmu pôvodnému kurzu. A mal som čo robiť, aby som sa vrátil do kurzu. No a do toho silnejúca termika. Už mi nebola zima. Dokonca som zvažoval, keďže letisko bolo bližšie, návrat na Boleráz. Ale nedalo mi to. Musím to zvládnuť. Zvláštnosťou toho vetra bolo, že to bol nárazový, nepredvídateľný vietor. Chvíľami som dostal pecku do xichtu, že ma doslova zastavilo v lufte. Potom zase pár chvíľ pohodového letu. No a aby som nezaspal, zase pecka s otočením sa stroja… A takto som bojoval až k Dubovej. Keď som sa dostal na okruh, vidím vyšponovaný rukáv z VJV. Tak sa hlásim na finále na dráhu 13. Mláti to so mnou ako besné. Zrovnávam sa do dráhy, sťahujem plyn a zrazu kľud. Pohodové kĺzanie za bezvetria až k podrovnaniu. Pozerám na rukáv, bezmocne visí. Nestíham sa diviť. Pristátie ako z učenbnice. Let mi trval hodinu a 37 minút. Lebo protivietor… Zaparkoval som stroj do hangáru, poumýval, vybalil, dotankoval a na terase som si dal KaKo pretým, než som vyrazil autom domov.
Už sa teším, na ďalší ročník. Verím, že tentoraz to bude po vetre… 😀