Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pätičku

Kráľová pri Senci

Mám malý príspevok, kedy som sa cítil ako PÁN pilot (ja blb!!!), ignoroval som bezpečnostné predpisy a bezhlavo som sa spoliehal na motor.

Keď slávnostne otvárali nové letisko v Kráľovej pri Senci, nesmel som tam chýbať a samozrejme chcel som priletieť. Pôvodne sme mali letieť dvaja na dvoch MZK, ale kolegovi sa po štarte zadrel Trabant a tak som na prelet išiel sám. Kamaráti ma sprevádzali autom a boli sme v spojení vysielačkami. Po štarte som nastúpal asi do 200m nad zemou, ohlásil som sa na vežu Vojenského letiska Malacky a vyžiadal som si prelet ich CTR. Prelet povolený, vietor 8 v nárazoch 10m/s. Hovorím si fajn, vietor do chrbta ma bude tlačiť a cez Karpaty prefičím ako stíhačka. Po dosiahnutí 600m som vyrazil na prelet Karpát. Nízko, medzi kopcami, fantastický kontakt s okolitou prírodou, proste paráda! Nič to, že niektoré kopce boli vyššie ako ja… Nad horským hotelom Baba som krúžil vo výške asi 50m, ľudia sa zakláňali, kývali mi, ja som sa troška predvádzal a čakal som, kedy sa tam vytrepú chalani na aute. Keď sa ukázali, vyrazil som ďalej smerom na Pezinok. Motor si spokojne priadol, turbulencia v závetrí kopcov ma moc netrápila (12m2 krídla mi to umožňovalo) a tak som sa kochal okolím.

Až to prišlo…. Trojkolka sa rozochvela vibráciou a motor začal vydávať neidentifikovateľný zvuk. V tej chvíli bolo po krásnom prelete. Otočiť proti vetru a vypadnúť z Karpát neprichádzalo do úvahy, lebo údolie pôsobilo ako dýza a proti vetru by som sa asi nepresadil – leda že by som chcel nacvičiť cúvanie. Takže po vetre. Miesto na núdzák žiadne. Strmé stráne kopcov to neumožňovali, cesta je úzka a kľukatá, naviac cez ňu prevísajú stromy a je lemovaná el. vedením. Očami som sa vpil do otáčkomera. Ak by začali otáčky motora klesať, posral by som sa asi ešte v lufte… Trochu ďalej som zbadal parkovisko Záchranného systému. No prinajhoršom to tam skúsim položiť a budem sa snažiť v tej turbulencii rozbiť len éro. Lenže nad týmto parkoviskom som mal ešte stále asi 600m výšku a triafať sa v závetrí kopca a v tom vetre na fliačik ako zápalková škatuľka, sa mi fakt nechcelo. Trocha ďalej som zbadal krásny trávnatý pás prechádzajúci celým vedľajším údolím. Hovorím si fajn, som zachránený a rozhodol som sa pristáť, hoci aj rovno z letu a aj po vetre. Trávnatý pás bol rovný a dlllhýýý. Motor stále vydával ten sprostý zvuk a hlavou mi prebiehali milióny kombinácií čo robiť keď …

Kto to zažil, ten to pozná! Ale tam už začalo pôsobiť závetrie kopcov a vietor ma zhodil na nejakých 350m výšky. Keď som preskakoval ten malý hrebeň, do trávnatého údolia, lízal som vršky stromov len v pár metroch. Len čo sa mi od úľavy odrosilo sklo na prilbe, pozrel som sa, kde chcem pristáť. V tej chvíli od strachu začalo lajno vytrubovať do frontálneho útoku na moje spodné prádlo! Stredom toho údolia viedlo vysokonapäťové vedenie!!! Chalanom som vysielačkou dal vedieť, že mením miesto pristátia a skúsim to dotiahnuť na okraj Pezinka, kde je pole. Očami som priťahoval Pezinok bližšie a bližšie. Keď som sa dostal nad pole, kde som chcel pristáť, zistil som, že motor vrčí normálne a trojkolka už nevibruje. Tak nad plánovaným miestom pristátia som motor troška vyzvŕtal. Naplno, voľnobeh a pod. Reku ukáž, čo ti vlastne je?! Asi po pár minútach prifrčali chalani s autom. Všetko fungovalo normálne a tak som sa rozhodol pokračovať v lete do Kráľovej. Za Viničným som sklesal asi do 50m výšky nad zemou a letel som súbežne s autom v ktorom leteli chalani. Hlásili mi, že idú 120km/h. Ja som mal na rýchlomeri cestovku 70km/h. Vietor v chrbte robil svoje. Od Senca som sa ohlásil na vežu v Kráľovej. Spýtal sa ma, či už vidím letisko. Hovorím že nie.

Veža:“Vidím ťa, budem ťa navigovať.”
JA: “OK”
Veža: “Otoč 90 doľava.”
Otočil som a vidím pred sebou mesto Senec a podo mnou bol areál, kde predávajú okrasné dreviny. Obzerám sa, kde je tu letisko? Podľa mapy, ktorú som mal na stehne, by letisko malo byť kúsok ďalej juhovýchodným smerom, vedľa “panelovej” cesty, nad ktorou som letel. Ale asi to nie je priamo v Kráľovej…
JA: “Pred sebou mám Senec, letisko nevidím.”
Veža: “Otoč 90 doprava.”
Otočil som a letel som súbežne s cestou smerom ku Kráľovej.
Veža: “Otoč 90 doprava.”
Zadivil som sa, ale otočil som. Senec som mal za chrbtom a letel som k nejakej malej dedinke. Zakrúžil som okolo dedinky a žiadne letisko som nevidel.
JA: “Nevidím žiadne letisko.”
Veža: “Letíš zlým smerom otoč o 180. Je to štvorcová usadlosť s červenou strechou.”
Otočil som podľa pokynov a vidím pred sebou nejakú usadlosť, aj strecha je červená. Priletím bližšie a vidím strecha rozborená, nikde nikto, žiadne lietadlá, nič.
JA: “Nerobte si zo mňa pi.., nájdem si Vás sám!” Už som bol nasraný jak latrína.
Veža: “Už ťa konečne vidím, otoč 90 doľava a pôjdeš rovno na pojazdovku. Máš protivietor 10 v nárazoch 12 m/s. Pojazdovka je dosť dlhá, môžeš sadnúť na ňu priamo z letu.”

Koho teda doteraz navigoval, keď ma až tu zbadal??? Už z diaľky som rozoznal lietadlá a spústu ľudí okolo. Tak fajn, kopec čumilov, pristátie musí byť ukážkové! Zo 100m výšky som ubral plyn a nasadil na pristátie. Rozpočet výborný, všetko vyzeralo dobre. Až na to, že vietor som mal oproti trocha zľava. A oni tam majú síce krásne, ale vtedy výsostne zbytočné topole. V 50m som sa dostal do turbulencie za topoľmi. To bol taký blázinec, že sa mi v hlave poplietli Stanovy Komunistickej strany s Otčenášom… Okamžite ma to zhodilo asi na 20m a ja som videl, že som krátky, nepreletím pletivový plot a bude zle. Dal som plný plyn, maximálnu forsáž a ono nič… Konečne sa to chytilo, zastavil som klesanie a konečne začal stúpať. Nad rukávom som preletel vo výške asi 1m a nad prekrásnym bielym ULLa Excel vo výške asi 1,5m. Len ma napadlo, že by bolo škoda rozbiť také krásne lietadlo. Opakované pristátie dopadlo tak isto, len najprv odpratali všetky lietadlá nabok. Ktovie prečo??? Milan Halaj, v prostriedku pojazdovky, mi radil ako a kde tam pristáť. Videl som ho, ako gestikuluje, rozhadzuje rukami, hovorí do vysielačky, ale nepočul som ho. Nemal ju zapnutú… Možno, že ak by som ho počul, pristál by som podľa jeho rád… Tretie pristátie som si vypýtal na hlavnú dráhu, ktorá bola hodne zo šikma na smer vetra, ale bola dlhá. Riadiaci ma upozornil, že budem mať vietor sprava asi 45 st. voči dráhe a odporučil mi pristáť hneď na prah dráhy. Ten bol najviac vzdialený od stromov, ktoré sú vpravo od dráhy a lemujú potok. Lenže ja (blb) som si povedal, že nebudem predsa rolovať milión kilometrov po dráhe a nad prahom dráhy som mal 100m a šiel som na finále.
Samozrejme, ten najkľudnejší úsek som preletel. Dostal som sa do turbulencie od stromov vpravo, ktoré boli veľmi blízko dráhy. Trocha blázinec, ale udržal som smer a pristávanie prebiehalo “dobre”. Minul som to najturbulentnejšie miesto a dostal som sa do úseku, kde vpravo stromy neboli. Tam sa do môjho stroja zaprelo cca 12m/s vetra… Celokapotovaná trojkolka i krídlo sa okamžite otočili proti vetru. Letel som v osy dráhy, v smere dráhy, len otočený nosom 45 st. doprava. Zabral som do riadenia a zrovnal nos do osy dráhy. Asi 1m nad dráhou som uvoľnil riadenie a pomaly odtláčal hrazdu v prechodovom oblúku. Lenže vtom sa celý MZK zase otočil špicou proti vetru. Keďže na zrovnávanie letu som už nemal výšku, ani čas, zatiahol som hrazdu trocha doprava, aby som sa naklonil na ľavú stranu. Ľavým zadným kolieskom som sa dotkol zeme. To ma trocha zrovnalo, potom som položil predné a nakoniec pravé zadné koliesko. No a dorolovať, to už bola brnkačka. Po odstavení ma potešila jedna správa, že to bolo dobré, lebo predo mnou tam chalan s MZK pristával vyše pol hodiny (zdravím Ťa Mirko….).
Teraz už aj ja apelujem hlavne na bezpečnosť. Treba mať výšku na doklz. Vždy si plánovať trať tak, aby bolo kde pristáť a nespoliehať sa na bezproblémový chod motora. A hlavne nepodceňovať zákony aerodynamiky a meteorológie.
Pripájam aj fotky krátko po pristátí v Kráľovej, kde je vidieť,v pozadí za mojou hlavou, vyšponovaný veterný rukáv a hlavná dráha zo smeru môjho pristátia.