M-SR v MZK Lučenec 2001
Bolo nám tam fajn. Ako vždy, keď sa stretne partia dobrých kamošov. S niektorými som sa videl po roku, niektorých som videl prvý raz, ale hneď sme si padli do oka. Rád som sa zvítal s domácimi – Lacko Horváth a Vraťko Schwartz – to sú duše stvorené pre lietanie! Postupne sme sa zvítali so všetkými. No a začalo rozbaľovanie lietajúcich strojov. Ja som prišiel s Dedenkom vo štvrtok. Niektorí tam boli už od pondelka. Mal som takú malú obavu z môjho súťažného lietania, lebo do súťaže som mal nalietané iba 3 hod a 10 minút od začiatku roka a cítil som to. Nebol som si vo vzduchu tak istý.
Ešte vo štvrtok večer som s Bohušom vyrazil na obhliadku terénu. Pridal sa k nám Miro Huliak a tak sme v trojke kopírovali terén. Za neďalekým kopčekom sme objavili pekný rybníček. Bolo tam aj dosť rybárov – tak prečo ich nepozdraviť !?! Prvý Lacko (mal najrýchlejší stroj), potom Bohuš a nakoniec ja sme vyklesali do prízemného letu a davaj k rybníku. Keď ponad rybárov prehučali chaloši, tak lietali širáky a šiltovky ďaleko do okolia. Ja už som im nemal čo zhadzovať z hláv. Ale napočudovanie nenadávali. Smiali sa a kývali nám… Tak sme išli ďalej. Popozerali sme po okolí a pri spiatočnej ceste sme pristáli na práškovacom letisku pri hore uvedenom rybníku. Ja som ani nevypínal motor, lebo nemám štartér. Tak som im ho závidel… No a keďže mi ostávalo iba 3 litre paliva, zakričal som im, že sa musím vrátiť a natankovať. To sa dobre povie, ale keď ja som nevedel, kde som. Tak som sa vracal späť podľa záchytných bodov, ktoré som si zapamätal. Nevedel som, kde je letisko, ale našťastie tam nejaký Zlín nacvičoval štarty a pristátia a tak som ho zbadal. Po dotankovaní sme z Bohušom zas vyrazili do terénu. Tentoraz na druhú stranu. Objavili sme ďalšie práškarské letisko (je ich tam v okolí ako maku) a na konci asfaltovej dráhy nejaké baby. Tak sme museli pristáť. Čo keby potrebovali nejakú pomoc!?! Večer som ešte „šokol“ chlapcov od Ružomberka. Všetci sme boli v reštike, len oni sedeli pri svojom karavane a popíjali. Tak som sa zastavil pri nich, že nech idú tam. Hneď ma ponúkli, či si s nimi nedám. Tak som s heslom: „Vždy pripravený!“ vytiahol z vrecka pohárik. Šak som Záhorák, nie? Skoro popadali zo stoličiek od smiechu. A pridali sa k nám. K nám sa tam pridali aj ďalší lietači – parašutisti. Robili si tam nejaký doškolovací výcvik. Jeden z nich – Peter – bol Angličan či čo, ale dalo sa s ním dohovoriť aj nemecky. Neskôr aj slovensky… No ten Peter bol fakt číslo. Po x-tom poháriku sa dohodol, že ráno o 6,00 hod. štartuje s Ferom Bačom na rogale. Máš ho vidieť !!! My sme mali odlietanú disciplínu a vracali sme sa z raňajok asi o 9,15 hod. a Peter sedí vonku na schodíku. Pohárik kávy vpravo od neho, druhý pohárik kávy vľavo od neho, hlavu má v dlaniach a stone. Hovorím: „no čo Peter, let`s go by fly!“ Na čo mi odpovie: „ I am very ill…“(som chorý). Hovorím: „čo ti nechutila borovička?“ Peter: „Borovička!!! Uuááááá!!“ a už to z neho letelo. A to ho čakal ešte posledný zoskok… Dopadol dobre.
My sme ráno čakali na počasie. Štart mal byť o 6,00 hod., ale hustá hmla nám ho posunula až na 7,15 hod. Rýchlostný trojúholník. Hovorím si fajn. Krídlo je malé 12m2 , motor je ťažký, ja ešte ťažší, takže to je rýchle samo o sebe. Ani som neletel na plný plyn. Podľa rýchlomera som si udržiaval 100 km/h. Väčšie bolo potom moje prekvapenie, keď som zistil, že sa s Vraťkom delím o 5-6 miesto! V ten deň sme ešte lietali presnosť pristátia. Každý mal tri pokusy. Ja som vo výške 250m naletel nad pásku, vypol motor a klesavou 180° zákrutou som doletel do boxu. Prvý pokus bol úspešný. Pri druhom pokuse som sa trocha prepadol vo vzduchovej bubline a bol som krátky. Ako minulý rok – meter pred. Tretí pokus tiež moc nevyšiel, lebo som odskočil do horšie bodovaného pásma. Večer sme si s Bohušom zas odskočili do okolia, ale bol silný vietor a tak sme radšej doleteli späť na letisko.
Sobota. Je vypísaná navigačná disciplína na trati dlhej 61km s tromi otočnými bodmi a jednou tajnou brankou. Úlohou každého pilota bolo vypočítať si čas letu, tento nahlásiť pri štarte a trafiť sa doňho. Sekundy plus alebo mínus boli trestané. Chalani tam viedli vcelku zložité výpočty a bolo zaujímavé ich pri tom pozorovať. My s otcom sme na to išli inak. Rýchlosť je cca 75 km/h, dĺžku trate poznáme, tak sme sa dohodli na 55 minútach. To som aj nahlásil pri štarte. Trasa k prvému otočnému bodu bola tak isto dlhá, ako trasa od posledného otočňáku k letisku. Tak som si zmeral čas po prvý OB = 12 min proti vetru a vedel som, že toľko mi bude trvať aj posledná etapa. Let k druhému OB viedol cez tajnú branku. Asi som sa do nej trafil. Cestou som predbehol pomalšie letiaceho kolegu, ktorý štartoval predo mnou. Lenže tam som trocha zakufroval. OB som hľadal o niečo skorej, než bol. Medzitým ma pomalší kolega predbehol a pokračoval v pôvodnom smere letu. Ešte stále som tam krúžil a vidím, že ma dobehol aj Bohuš, ktorý štartoval až po mne a tiež letí v pôvodnom kurze ďalej. Tak som sa hnal za nimi. OB sme našli. Znova som predbehol pomalšieho kolegu. Bohuš letel jak ďas k tretiemu OB. Aj ja som zrýchlil, lebo blúdením som stratil čas. Asi 110 km/h som letel tretí úsek k hradu vo Fiľakove. Keďže mi do konca zostávalo presne 12 min tak som zakrúžil nad rozhodcami a vyrazil na poslednú etapu. Lenže už som nemal protivietor, ale fúkalo zboku. Tak sa pozerám na Bohuša, že čo robí? Najprv sa hnal a teraz to dusí na minimálke. Túto poslednú etapu sme museli letieť priamo, nemohli sme vytrácať čas krúžením. Pozrem sa dopredu a letisko je skoro na doklz! Tak sme sa tam placatili na minimálke dvaja. Ja som mal aspoň výšku asi 200m, ale Bohuš bol asi v 50m. Krídlo malo snahu spadnúť na jednu alebo druhú stranu, ale bojoval som… Keď som doletel nad okraj asfaltovej plochy, ešte mi zostávalo 43 sekúnd. Tak som to tam držal nadrapené a vyrovnával pád až som nepreletel nad páskou presne na sekundu podľa mojich hodiniek. Takže okruh a pristátie. Lenže podľa časomiery som mal 3 sec plus. Prišiel som na to: keď ma odštartovali, ja som najskôr pridal plyn a až potom som zamáčkol štart stopiek na hodinkách. Ale čas to bol aj tak dobrý. Aj Vraťko mal presne taký istý čas ako ja a to na palube nemali stopky, aby si to mohli kontrolovať! Ďalšia sranda bola, keď Bohuš ešte na trati nevedel, či má preletieť nad páskou alebo tam musí pristáť. Tak dal dole prilbu, vytiahol mobil a zavolal si na letisko priamo z rogala… Po mojom pristátí na dráhu nabehol štáb TV Global a natáčali pristávajúcich kolegov. Hneď po tejto disciplíne sa išli hádzať loptičky do štvorca. Tam som najviac pociťoval tohtoročnú nevylietanosť. Letíš nízko nad zemou, čo najpomalšie a ešte sa musíš trafiť loptičkou do cieľa. Prvú som hodil moc skoro. Ostatné dve som trafil. Poobede bolo slávnostné vyhlásenie víťazov. Vylietal som si tretie miesto.
No a potom všetci do luftu! Moc sa nám nechcelo, lebo slnko pálilo jak blbé a ešte trocha povieval vetrík. Lenže keď išli prvý a druhý pilot, musí ísť aj z tretieho miesta, nie? Rýchlo som dotankoval a fičal za nimi. Lenže kde tí už boli… Nemohol som ich nájsť. Bodaj by som ich našiel, keď oni kopírovali terén a boli pozdraviť jedného kombajnistu… Tak som si polietal po okolí a zistil som, že termika je tam taká jemná. Fajn prechody. Nie ako u nás, že ti ide hrazdu vytrhnúť z ruky. Navečer som chcel vyskočiť nad jemnú vrstvičku oblačnosti a urobiť si zhora fotku. Tak som letel smerom k vodnej nádrži Ružiná a stále som stúpal. Po dosiahnutí 1000m som sa dostal zarovno s oblačnosťou a nevedel som sa prebiť nad ňu. Chvíľami som bol na nule alebo to stúpalo len pol metríka. A vcelku slušne to tam fučalo a hádzalo so mnou. Tak som to vzdal. Dole som zbadal teplovzdušný balón, tak som stiahol plyn a špirálou som sklesal k nemu. Zamávali sme si, odfotili sme sa a zamieril som k letisku. Vo výške 400m nad zemou ešte svižne fúkalo a hádzalo to so mnou. Po sklesaní bolo fajn. Tak sme zbalili krídla a pripravili sa na odchod.
V Lučenci som od štvrtka do soboty večera nalietal 4 hodiny a 10 minút. Presne o hodinu viac, než keď som tam prišiel.