Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pätičku

Aktuality

Jany, čo som ti dnes urobil??!!??

Leteli sme na Valné zhromaždenie zväzu MZK do Ružomberka

19.6.2021

          Na valnom zhromaždení sa preberajú veci, ktoré nás majú posúvať dopredu. Veď len vďaka aktivitám LAA SR, môžeme volne lietať na našich lietajúcich športových zariadeniach. Ako sa hovorí: viac hláv – viac rozumu. Preto som bol dosť rozčarovaný, keď veľa pilotov MZK dalo prednosť stretnutiu na gulášpárty, ktorú usporiadal jeden náš člen. Jasne, aj to treba! Stretávať sa, podebatovať a preberať veci… Ale ak sa to nepreberá na Valnom zhromaždení, vedenie zväzu netuší, čím sa má zaoberať a aké mnohé dobré nápady treba podporiť a nájsť k nim riešenia.

          ROGALLO TEAM sa rozhodol ísť na zhromaždenie v zložení Jany Lacúch, Jožinko Sajan, Henrich Partl a Martin Forgáč. Plán: stretnúť sa u Janyho a o 7,00h vyraziť autom. Janyho úžasná manželka Tinka nám škrtla plány: ste predsa ROGALLO TEAM!!! Stroje máte pripravené, počasie má byť parádne, prečo neletíte? BLIK! To je nápad! Zmena plánu. Stretnutie na letisku a o 7,00h odlietame.

          V piatok večer som skončil v práci, doma zbalil zopár vecí, nabité kamery a vyrazil som na letisko. Jany tam už bol a tak sme skontrolovali stroje, doplnili olej, palivo až po špunt. Bol som presvedčený, že mám v skrinke postrannú kapsu, kam som chcel vhodiť kotvy (lebo rozpálený termický deň) a všetok potrebný výstroj. Avšak neboli tam. Jany povedal, že kolíky tam budú a šnúry mám stále v trojkolke, tak poletíme naľahko. Priletel nás pozdraviť Petr Bačík s copilotom Petrom Bačom. Že sú na gulášpárty na letisku Boleráz. Mašinky sme si nachystali k bráne hangáru a šli sme k Janymu. Chalanom sme dali vedieť, že zraz o 6,45h na letisku. Večer mi volá Jožo Konečný, že prečo sme neprišli na gulášpárty, šak aj odtiaľ ráno o 5,30h štartujú tri MZK do Ružomberka. Kua o 5,30h??? My ideme o 7,00h… Bude veselo? Uvidíme… O polnoci sme si šli ľahnúť.

          Prebral som sa už o štvrtej ráno… No, než sa zobudil Jany, ktorý mal na všetko čas, dali sme si raňajky a tesne pred odchodom sa Jany vybral sa na všetko vysrrrr….bolo už dosť neskoro. Jasne, že sme prišli na letisko tesne pred 7-mou. Teplota už 19°C a slniečko vysoko. Keďže sme mali naponáhlo, vytiahli sme stroje, urobili predletovú kontrolu a naskákali do trojkoliek. Ani kamery som nedával, aby sme sa nzdržovali. Veď Heňo a Maťo nosia svoje, budú mať na helmách. Rolujeme na štart a pýtam sa Heňa, či má kameru. Že nie a ani Maťo nie… Lebo naše stroje lietajú rýchlo a prúdiaci vzduch im helmu s kamerou ťahá dozadu… Skoro ma piclo! Ani jeden záznam!

          Štarujeme o 7,15h naraz, oba stroje vedľa seba. Točíme smerom na Trnavu a na rádiu ladíme Bratislava Info. Jany nás ohlásil, po opustení TMA Bratislava sme stúpali do 2500 ft a leteli smerom na Partizánske a Prievidzu. Bolo mi teplo, rozopol som si kombinézu. Leteli sme indikovanou rýchlosťou 100km/h, čo znamená, že som točil motor na 4000-4200 otáčkach. Postupne sme pomaly stúpali a s dosahujúcou výškou a znižujúcou sa vonkajšou teplotou, som prestal mať obavy z prehriatia môjho vzduchom chladeného motora. Všade okolo nás bol jemný opar. Keďže sme leteli na frekvencii BA Info, medzi trojkolkami sme neviedli komunikáciu. Trkotali sme si s Heňom navzájom. Po preletení Hlohovca, až po Topoľčany, sme narátali asi 5 malých letísk, bývalých práškarských plôch. Leteli sme západnou stranou letiska Malé Bielice a smerovali na Dolné Vestenice. Tu sme už leteli vo výške 3300 ft a ja som si kombinézu zase zapol. To už život v éteri začal ožívať a rad radom sa na BA Info hlásilo čoraz viac pilotov. Niekedy sme krútili hlavami, čo tí ľudia dokázali vypotiť a vypustiť do éteru. Mnohé svedčilo o nedostatočnej alebo vôbec žiadnej príprave k plánovanému letu… Keďže letiská boli ešte neaktívne, leteli sme stále ďalej. Od Prievidze sme začali stúpať, aby sme prekročili pohorie do Martinskej doliny. Nastavil som 4500 otáčok a metríkom až dvomi, sme pri rýchlosti 100km/h neustále stúpali na bezpečné prekročenie Veľkej Fatry. V strede Veľkej Fatry sme mali skoro 7000 ft nadmorských a fakt tam nebolo moc teplo. To som hovoril aj Heňovi, že tu môžem motor točiť bez obáv z prehriatia. Kým v nižších polohách som mal teplotu hláv na hodnote 200-220°C a olej na 75°C, tu som mal hlavy na 180°C a olej na 50°C. Počas letu nad kopcami som s veľkým rešpektom sledoval stav motora a aktívne som vyhľadával veškeré možnosti pre núdzové pristátie, ak by náhodou… Ale nie, môj perfektný motor fungoval ako hodinky a my sme sa priblížili k Malinô Brdo a zahájili sme klesanie. Jany ohlásil na BA Info, že Ružomberok máme v dohľade, poďakoval za spoluprácu a ohlásil prechod na miestnu frekvenciu.  Potom sa ohlásil na LZRU, aby sme zistili podmienky pre pristátie. Pri vyklesávaní sa citeľne oteplilo a aj teploty hláv a oleja išli hore. Zatočil som k Janymu, nech letíme vo formácii, ako sa na RT patrí.  Jany zatočil ponad komín SCP a ja hovorím Heňovi, že sa išli pozrieť do komína 🙂 Potom to stočil doprava, zahlásil zapojenie sa do okruhu. Keďže akosi zabudol na mňa, tak som do vysielačky ohlásil: “plus jeden” a snažil som sa ho držať. Čo vôbec nebolo jednoduché, pretože Jany ho kúril ako zdutú kozu a ja s hrazdou zarazenou v žalúdku a motorom na plný plyn som mal čo robiť, aby som mu po vonkajšej trajektórii vôbec stačil. A do toho termika jak sviňa! Ukončili sme okruh a ohlásil finále a prielet. Zase som musel dodať: “plus jeden”. Pýtam sa Heňa, že čo sa to s tým Janym deje, akosi zabúda, že nás má na krídle… A keby len to! Po prielete nad budovou letiska a chalanmi, čo tam už boli, točí prudkú ľavú. Čo som predpokladal a točil tiež. Lenže Jany to skoro na plnom plyne zalomil a ja som sa len Heňa stihol spýtať: “Kurňa, čo som mu dnes urobil?” Tým, že to ostro zalomil, ocitol sa predo mnou, s motorom skoro naplno. Ja v náklone a pozerám mu na vrtulu. Okamžite som to zrovnal a ťahal preč ponad polia. Aj tak ma to lízlo a trošičku zauzlovalo ruky… Pýtam sa ho do vysielačky: “Janíčko, povedz, čo zlé som ti dnes urobil? Keď ma takto trestáš…” S vyškereným hlasom sa ma spýtal: “Sfúkol som ťa?” Nakúril som motoru, pritiahol hrazdu a keď Jany hlasil po vetre, pridal som obligátne: “plus jeden”. Bol som vyššie a tak som to využil a preletel v zákrute a náklone ponad Janyho a keď hlásil finále a plné pristátie,  zaradil som sa mu na pravé krídlo. Pristáli sme tak, ako sme štartovali – krídlo vedľa krídla. Dorolovali sme na stojanku, kde už stáli 4 MZK. Trvanie letu 2h03min. Priemernú rýchlosť mi Fly Is Fun ukázalo okolo 95km/h, maximálku som mal necelých 149km/h. To bolo asi pri tom naháňaní Janyho. Prekvaila ma spotreba, ale som si uvedomil, že som motor kŕmil vyššími otáčkami, než zvyčajne a to vlastne po celú cestu a stále sme stúpali. Takže v poho. Dali sme domov vedieť, že sme v poriadku, zvítali sme sa s chalanmi, zakotvili stroje. A šli sme na Valné zhromaždenie zväzu MZK.

          Po skončení Valného zhromaždenia, sme vyšli von. Spara jak sviňa! A podľa meteo radaru, sa vytvárali búrky v okolí. Nikomu sa do toho nechcelo. Ale ako vždy, aj tu sa našiel jedinec, ktorý nevedel, že to nejde a okolo 14,30h odštartoval. Mirko Huljak si volal domov, aké tam majú počasie a keďže chcel predbehnúť tvoriace sa búrkové útvary, tak letel. My ostatní sme čakali, ako sa to vyvinie. Búrky sa presúvali ako východným, tak aj západným okrajom Liptovskej doliny. Nezostávalo nám nič iné, len čakať a pozorovať meteo radar. Doliali sme bandasku benzínu do nádrží a ja som videl, že máme oveľa menej benzínu v nádrži, než keď sme štartovali z Dubovej. Utešoval som sa tým, že sem sme stále mierne stúpali a že som furt točil motor cez 4000 otáčok a pre nastúpanie nad Fatru som ho držal na 4700 otáčok. veril som, že teraz nastúpame a potom poletíme “dolu kopcom” a teda na cestovnom režime… A čakáme. Búrky v Martinskej doline a pri Žiline nám nedovoľujú odletieť západným smerom. Varianta B bola letieť na juh, cez Sliač. Jany dokonca túto možnosť aj telefonicky vykomunikoval s vojakmi. Ale ďalšia búrka sa vytvorila presne v tom smere, nad kopcami Nízkych Tatier. Tade nie, znova čakáme. Už sme dokonca pripustili myšlienku, že ostaneme a poletíme skoro ráno. Ale o 18,50h telefonát chalanom do Plevníka potvrdil, že sa to tam rozpadá. Meteo Radar síce ešte ukazoval červené, ale v oveľa menšej miere, než predtým. Vizuálne sme videli diery medzi oblačnosťami smerom k Martinu a Žiline. Nastal zrýchlený pohyb. Všetci sme nasadli do mašín a postupne rolovali na štart. 

         Roloval som za Janym, ktorý sa rozhodol štartovať z druhej strany z RWY 24. Sme team, tak som roloval za ním. Keď sme sa zoradili na boku dráhy, Janko Knapčok štartoval z RWY 06, proti vetru, ako sa patrí 🙂 A v tom ďalšie prekvapenie: Jany naroloval na dráhu priamo predo mňa a odštartoval. Nedal mi ani šancu sa zaradiť do formácie a odštartovať spoločne. Pýtam sa Heňa, že čo s tým Janym dnes je? No, ale to furt nebolo všetko… Tak teda odštartujeme aj my a ľavou zákrutou sa zapájame do letiskového okruhu. Otáčame sa východným smerom a pomocou protivetra pociťujeme jemné stúpanie. Obávam sa spotreby a nechcem točiť motor viac, než 4200 otáčok. A tiež sa obávam prehriatia, ak by som ho držal na vysokých otáčkach v teplom prostredí. Jany s Maťom sú už hoooodne vysoko a Jany hlási, že vidí Martin a že je tam čisto. My sme sa motali na úrovni  kopcov a točili sa nad Ružomberkom a snažili sa využiť stúpania pri protivetre. Jany mi oznámil, že sú vysoko nad kopcami a že letia krížom do Martinskej doliny. My sme boli “len” nad kopcami a rozhodol som sa letiať ponad Váh do Martina. Dôvod bol jednoduchý, mali sme malú výšku na rozhodovanie, ak by niečo a popri Váhu bolo niekoľko miest pre prípadné núdzové pristátie. Takže, keď sme dosiahli Martinské údolie, Jany s Maťom boli ďaleko vpredu. Oni sa na nás vysrali….nepočkali na nás. Vôbec sme sa nevideli. Zrazu mi Jany hovorí, že asi preladí na Bratislava Info. Pýtm sa ho, ako chceš hlásiť rogalo plus jeden, keď my sme od seba tak ďaleko, že sa nevidíme? Tak že bude krúžiť a počká na nás. Takže som nakŕmil motor otáčkami, aby sme zrýchlili. Stále sme sa nevideli, ale potvrdzovali sme si svoje pozíci voči určitým bodom na zemi. Zrazu mi hovorí, že nás vidia. My sme ich však stále nevideli. Až keď sme prelietavali to maličké pohorie k Prievidzi, ich Heňo, po dlhom čase, zbadal na horizonte. Ďaleko vpredu a vľavo. Tak som striedavo nakúril motoru a zase jemne ubral, aby sme sa k nim priblížili, ale šetril som motor a benzín. To už sme boli na BA Info, ktoré nám oznámilo výsadky na letisku v Prievidzi a odporučilo kontaktovať priamo Prievidzu. Po dohode, sme leteli západnou časťou letiska a pozorovali pristátia parašutistov. Potom sme sa znova vrátili na BA Info. Od Trenčína sa tvorila búrka. My sme však leteli pred ňou a svišťali popri Partizánskom smerom na Topoľčany. Vtedy sme už leteli vedľa seba. Už sme mali viac ako hodinu letu za sebou. Rýchla kontrola stavu paliva – pol nádrže. To v pohode dáme. Myslel som, že poletíme “dolu kopcom” a teda na nižších otáčkach. Síce sme postupne vyklesávali, ale slniečko vyklesávalo tiež. A tak sme sa ponáhlali… Nad Hlohovcom druhá kontrola stavu paliva. Furt pol nádrže. Pozerám dozadu na búrku. Tá sa síce veľmi rozšírila, narástla do výšky a aj sa natiahla naším smerom, ale boli sme už ďaleko. Slniečko už len LTT žmúrilo nad obzorom, keď me míňali Trnavu. Odhlásili sme sa z BA Info a prešli na Dubová prevádzka. Pozapínali sme svetlá, priletel som bližšie k Janymu, nech prilietame ako formácia. Zrazu vidím, z Adélky sa blíska! To Maťo fotil. S bleskom. Sklesávame na priame priblíženie a pristátie na RWY 31, keď nás zrazu rozhádžu poryvy vetra. Bol som vcelku prekvapený, ale prisúdil som to katabatickému prúdeniu z hôr. Nenechali sme sa rozhádzať a po 2 hodinách a 5 minútach letu, sme pristáli. Pekne bok po boku, krídlo vedľa krídla. Tak, ako sa na ROGALLO TEAM patrí.